Láska verzus moc a sila 14

Drobné plamene pomaly začali požierať suché lístie a konáre, ktoré boli naukladané na zemi pod stromom. Mohutná koruna chránila rozhorievajúci sa oheň a dvoch mladých ľudí, ktorí tam našli útočisko pred lejakom. Dážď neustával a hučanie pohltilo všetky okolité zvuky. Nepočuli by ani praskot ohňa, kebyže nesedeli blízko neho. Postupne sa plameň zväčšoval, až z neho konečne začalo sálať teplo.
Tamiko sa zachvela, tento raz od zimy a vystrela ponad oheň svoje skrehnuté ruky. Teplo ich jemne poláskalo a začalo postupne uvoľňovať chlad, ktorý sa jej zakorenil až v kostiach. Drobný dym ovial dievčenskú tvár, ale neuhla. Konečne jej bolo opäť teplo.
„Mala si pravdu. Dnes už zrejme studňu kopať nebudem,“ súhlasil s jej slovami, ktoré vyriekla možno už pred hodinou.
Drgotanie zubov narušovalo ich tiché sledovanie kamenného pohoria, ktoré vďaka kvapkám menilo farbu. Indra sa preto rozhodol rozložiť oheň a Tamiko mohla znova bez slova a s otvorenými ústami sledovať veci, na ktoré nebola zvyknutá. Stačilo zopár pohybov rúk a drobný oheň dopadol na kopu lístia a konárov. Niečo podobné už videla, keď spolu s Indrom išli preskúmať vnútro Božského stromu. Zahanbene si spomenula, ako jej vtedy lampáš vypadol z rúk, lebo sa zľakla. Až pri ňom si začala skutočne uvedomovať, aká je nevzdelaná. Nebola to však jej chyba, lebo Rada a starešina v ich dedine odopierali ženám túto možnosť. Umožňovali aké-také vzdelanie len tým, čo pracovali v nemocnici. Preto mnoho mladých dievčat a starších žien nevedelo čítať, ani písať. Avšak väčšine to vôbec neprekážalo.
Oči ju zaštípali od dymu a dievča bolo prinútené odísť od svojich myšlienok, a opustiť teplé miestočko. Posunula sa viac k cudzincovi, aby unikla šedej hmote, ktorá jej spôsobovala slzy. Bála sa, že keby len jediná opustila kútik jej oka, už by ostatné nezastavila.
„Už je ti teplejšie?“ spýtal sa úprimne.
Od Indru takúto otázku nečakala a milo ju prekvapila. Nemyslela si ani, že kvôli nej založí oheň a minie kúsok svojej sily. Vonku nebola vôbec zima, ale nedostatok spánku a vlhko spôsobili, že Tamiko mala pocit, že sa až priveľmi ochladilo.
„Áno, ďakujem,“ šepla a znova si pošúchala ramená.
Neklamala, ale bude chvíľku trvať, kým sa jej telo zahreje.
Opäť sa nahla viac nad oheň, nie však veľmi blízko, aby jej plamene nepopálili ruky. Pocit zimy sa pre ňu tento raz stal prvoradý a až po chvíli si všimla, že cudzinec sa na ňu pozerá. Neotočila sa však a nestretla sa s jeho pohľadom. Len nemo hľadel na jej tvár a odmietal sa pozrieť inam. Tamiko prudšie vydýchla, snažila sa na jeho intenzívny pohľad zabudnúť a sústrediť sa znova nato, aby zahnala chlad. Ten však už necítila a obávala sa, že sa o chvíľu objaví na jej tvári červený rumenec. Keď sa k nej správal odmerane, vedela jednoduchšie ovládať svoje city a veci, ktoré robil s jej telom. Teraz, keď sa s ním ocitla sama na odľahlom mieste, si myslela, že sa zblázni.
„Bol tu tvoj brat,“ povedal jednoducho a konečne odrhol pohľad od tváre mladého dievčaťa.
Tamiko odľahlo a až teraz si uvedomila, že bola v podivnom kŕči. Bola ako kamenná socha, ktorá sa bála jediného pohybu.
„Prečo?“ spýtala sa s obavami.
Brat netajil, že cudzincom opovrhoval a nechcel ho tu. Pre svoju pýchu by radšej odsúdil celú dedinu k záhube, akoby mal prijať jeho pomoc. Keby k tomu nemal dôvod, Indrovu spoločnosť by nevyhľadával.
„Zahovoril to tým, že chcel len vedieť, ako som pokročil,“ odpovedal jej pokojne, ale tušila, že ani on neprechováva k jej bratovi nejaké sympatie, „myslím si, že ho iba zaujímalo, kedy odtiaľto odídem.“
„Za môjho brata sa ospravedlňujem,“ riekla nahnevane.
Myslela si, že Kyo prejaví aspoň trochu vďaky, keď za nich všetkých Indra vyriešil obrovský problém. Neverili mu, že dokáže vykopať studňu a čo bolo horšie, nechceli ho to nechať ani skúsiť. Kde sa podela tá nádej, ktorá ich dedinu zachraňovala stovky rokov?
„Nemôžeš za jeho tvrdohlavosť. On len chce dokázať, že si zaslúži byť budúcim vodcom, ale nerobí to veľmi múdro.“
Tamiko nestávalo nič iné, len s ním súhlasiť. Odkedy umrel ich otec, Kyo sa začal pripravovať na deň, keď po starom otcovi prevezme funkciu vodcu. Bol vtedy ešte len dieťa, ale už bol bodnutý tŕňom nadradenosti. Myslel si, že je výnimočný a prestal sa dokonca stretávať aj so svojimi priateľmi. Začal sa zúčastňovať na stretnutiach Rady a od starého otca sa nevzďaľoval. A čo bolo najhoršie, nenašiel si čas ani na svoju mladšiu sestričku a po čase ju videl rovnakými očami ako všetkých ostatných. Ako niekoho, kto mu nie je roveň.
„Obávam sa, že narobí ešte mnoho chýb, kým si to uvedomí,“ priznala skleslo.
Veľmi chcela Kya vidieť inak, ale nemohla. Viac sa už rodinnou láskou zaslepiť nenechá.
„Sila vládne svetu. Sila udržuje poriadok. A on je slabý. Nebude dobrým následníkom, ak si tieto slová neuvedomí,“ povedal jej až priveľmi chladne.
Samozrejme, že pre Indru boli tieto slová posvätné, lebo ovládal a vynikal v niečom, čo si oni, bežní smrteľníci, nevedeli ani vysvetliť. Sila však nebola všetko. Od Kya sa v mnohých veciach odlišoval, ale obaja sa mali čo učiť.
„Je správne vytvárať poriadok strachom?“ spýtala sa nesmelo.
Čakala, že ju nazve hlúpou. Dievča predsa nemá myslieť a mať vlastné názory. Už keď otváral ústa, pripravovala sa na tieto slová, ktoré by ju zasiahli ako facka. Avšak počula ich už mnoho ráz.
„Sila so sebou prináša strach, ale ak by sa ľudia nebáli a nečakal ich trest, porušovali by zákony, a to by viedlo k zániku,“ vysvetlil jej svoje zmýšľanie.
Nemohla poprieť, že Indrove slová v sebe majú logiku a mnohí by s ním určite súhlasili. Zákony sú dôležité, ale kde je zákon, tam je aj trest. A Tamiko už stála pred súdom, ktorý ju chcel za porušenie nariadenia potrestať.
Avšak Indra dobre vedel, že Tamiko kvôli nemu riskovala a podrážala tým pravidlá ich dediny. Vtedy neprotestoval a nechal ju, aby činila tak, ako pokladá za správne. Trest ju však neminul a ani pocity strachu a úzkosti. Bola si však istá tým, žeby ju to neodradilo od ďalšieho porušenia, ak by bol dôvod podobný.
„Každý sa raz dostaneme do situácie, kedy je porušenie pravidiel potrebné, a preto sa to dá ospravedlniť,“ šepla, ale nechcela mu oponovať a ani ho presviedčať o tom, že jeho názor nie je správny.
„Podobne zmýšľa aj môj otec s Ashurom. Ak ospravedlníš čin jednému, tak ostatok bude očakávať podobnú zhovievavosť,“ odvetil jej okamžite. Za svojimi názormi si stál.
Znova sa strela s cudzincovým pohľadom, z ktorého vyžarovala tvrdosť. Z jeho chladných očí sa mohla presvedčiť o tom, že jeho karhanie je prísne.
„Keby si musel, potrestal by si aj svojho brata?“ spýtala sa a obávala sa odpovedi.
Odrhol od nej pohľad a zahľadel sa do plameňov. Pred očami sa mu určite zjavila spomienka a Tamiko dúfala, že sa s ňou o ňu podelí. Vedela o Indrovi veľmi málo, hoci jemu sa stačilo na dievčinu len pozrieť a vedel o nej všetko. Nebolo jej to príjemné, ale nevedela, ako sa voči tomu brániť.
Tvárou mu preletel mrak hnevu, ale nezdržal sa tam príliš dlho. Keby sa na neho tak uprene nedívala, ani by ho nezahliadla, ale nemohla si pomôcť. Chcela mu byť nablízku a nechať svoje oči, nech láskajú jeho tvár. Nikdy niečo podobné už nezažije, tým si bola istá.
„Ashura je naivný a príliš dobromyseľný,“ začal pevným hlasom, akoby to považoval za slabosť, „slepo dôveroval svojmu priateľovi, ktorý ho naviedol do zločinu. Klamal mu do očí a presvedčil ho, aby mu cez les vytvoril cestu. A brat s jeho mäkkým srdcom vyrúbal niekoľko stromov, ktoré on následne predal. “
Prestal rozprávať a znova ju vyhľadal pohľadom. Plamene už pre neho neboli ničím zaujímavým a opätovne začal dievčaťu spôsobovať zimomriavky. Uvedomoval si, čo jedným pohľadom robí s jej telom a mysľou?
„Ten kamarát činil tak kvôli svojej matke. Porušil zákon, lebo potrebovala lieky a odmietala sa nechať vyliečiť pomocou ninshuu. Za svoje činy však musíme pykať všetci bez ohľadu nato, aké cnostné boli naše zámery. Potrestal som ho, ale Ashuru nie. Dúfal som, že dostatočným trestom pre neho bude to, že mu tak slepo naletel. Mýlil som sa.“
Dvaja bratia, jedna krv a predsa boli obaja úplne odlišní. Už z jeho rozprávania mohla Tamiko pochopiť rozdiel medzi dvoma ľuďmi, ktorých porodila jedna matka. Kým Ashura zjavne chápal ľudské strasti a chcel ich nejako vyriešiť, Indra im neprikladal veľkú pozornosť. Avšak pred pár dňami sa jej zdôveril s tým, že brat nie je taký silný ako on a nemá nato zdediť ninshuu. Ktorého z bratov si nakoniec ich otec vyberie?
„Ako si ho potrestal?“ zaujímala sa. Chcela vedieť, ako dokáže byť muž sediaci po jej boku krutý.
„Podobne ako chceli potrestať teba. Zavrel som ho do cely,“ odpovedal jej.
Takže to vedel. Predsa len sa Indra zaujímal o jej osud, aj keď sa ani slovkom nezmienil o tom, že vie, aká vina a trest padli na jej plecia. Kto mu to povedal? Žeby aj toto bol dôvod návštevy Kya? Chcel mu s vyčítavým výrazom prezradiť, že sa vyhla mesiacu v cele, kde mohla prísť ľahko o rozum? Vinu za jej prečin Kyo dával Indrovi. Myslel si to, čo všetci. Mladé dievča sa nechalo obalamutiť krásnym mužom. Ak tak činil, určite zmienil aj meno jej údajného záchrancu. Muža, ktorého nenávidela.
„Od koho to vieš?“
Chcela si byť istá, o čom všetkom je informovaný. Nezniesla myšlienku, že vie o Jirovi. Nebola jeho a nikdy ani nebude. Neprinútia ju si ho vziať.
„Ľudia radi prezrádzajú cudzie tajomstvá. A s rovnakou radosťou ich aj nahlas preberajú,“ povedal.
Indrova odpoveď Tamiko neupokojila skôr naopak. Nevedel to od Kya, ale v tomto prípade by radšej bola, keby tie slová opustili jeho ústa. Veľmi dobre vedela, čo si o nej bežní dedinčania šuškajú. Aké klebety rozširujú. A najhoršie na tom bolo, že každý jeden z nich súhlasí s Jirom. S udatným hrdinom, ktorý sa rozhodol obetovať a zachrániť mladé hlúpe dievča. Všetci si myslia, že mu patrí, aj keď opak bol pravdou. Ona nebola ničím majetkom a ani zodpovednosťou.
„A ľudia si tiež domýšľajú,“ odvetila až príliš chladne.
Tento tón hlasu u nej zrejme ešte nikdy nepočul, lebo nedokázal zamaskovať prekvapenie z jej slov. Málinko sa zamračil a znova sa v nej snažil čítať ako v otvorenej knihe. To mu však dovoliť nechcela. Cítila hanbu a stud zato, čo dovolila Jirovi. Nenávidela sa, aká je slabá.
Vstala a otočila sa k nemu chrbtom, aby nemohol zistiť pravdu. Stačilo, že už niečo tušila Kumiko. Jiro ničil dievčaťu život už niekoľko rokov a ona mu to dovoľovala. Zahľadela sa do dažďa a zvažovala, že sa vrhne do samého stredu potopy, len aby na sebe už necítila Indrov skúmavý pohľad. Vedela, že to nie je najlepší nápad, lebo už teraz mohla s istotou povedať, žeby to neskončilo bez následkov. Nejaká choroba by určite vycítila príležitosť a ráno by sa prebrala s horúčkou.
Za sebou zacítila známu vôňu, ktorú neprekryl ani závan dažďa. Jeho hrejivá ruka sa letmo dotkla dievčenského ramena, a to ju donútilo zabudnúť na všetky hryzavé myšlienky. Teraz je tu s ním. Žiadny Jiro, Kyo a ani choroba. Otočila sa a pozrela sa do jeho tváre, ktorú si zamilovala. Už si tým bola istá a usilovala sa potlačiť hlas rozumu, ktorý kričal, aby sa spamätala. Snažil sa jej pretlačiť do mysle všetky dôvody, prečo by mala stále zaryto tvrdiť, že to nie je pravda.
„Never svojmu bratovi,“ začal a Indrov dych pohladil jej tvár. Tak veľmi blízko bol pri nej, „nie si hlúpa. Určite niečo vymyslíš.“
Nádej. Stále o nej premýšľala a opakovane ju strácala. Dnes pri Jirovi sa už chcela zmieriť s vrtkým osudom, ktorý by k nej privolal smrť skôr, ako si pre ňu mala prísť. Po cudzincových slovách však opäť pocítila zmysel a naplnil každučký kúsok jej tela vierou v seba samú. Pre neho nebola hlúpa ako pre všetkých ostatných. Indrov prejav dôvery v nej zapálil nový oheň túžby po normálnom živote. Nemohla sa vzdať.
„Ďakujem,“ riekla a po niekoľkých týždňoch z nej opadlo napätie.
Síce jej pri cudzincovi bolo príjemne a užívala si každú chvíľku, ktorú môže zažiť po jeho boku, ale nemohla ostať dlhšie. Počasie našťastie odpovedalo na jej tiché prosby a zo silného lejaku sa zmenilo na drobné mrholenie, ktoré ju len šteklilo na opálenej tvári. Vykročila, ale neprestala sa kochať Indrovým zovňajškom. Behom chvíľky do nej dokázal vliať silu, ktorú potrebovala nato, aby so svojím osudom začala konečne niečo robiť. Zrejme cudzinec nikdy nebude naplno opätovať jej city, avšak už teraz mu bola za mnohé vďačná.
„Chcem byť pritom, až nájdeš vodu,“ povedala svoju prosbu nahlas, keď sa vzďaľovala.
Musela vidieť ten zázrak a byť očitým svedkom. Chcela pocítiť na vlastnej koži, že to zato všetko trápenie stálo. Keď Indra odíde a spomienky na ňu mu začnú blednúť, verila, že na túto konkrétnu by rozhodne nezabudol.
„Budeš,“ prisľúbil jej a ona mu uverila.
Obdarila ho jemným úsmevom a krehké spojenie, ktoré medzi nimi nastalo, bola nútená prerušiť. Otočila sa mu chrbtom a kráčala po vlhkých kameňoch späť do dediny. Jej kroky smerovali k jedinej osobe, ktorej dôverovala a verila, že ju nezradí. Mala plán, ako zvrátiť Jirove plány aspoň sčasti a zachrániť sa. Poznala iba jednu silnú osobu, ktorej na nej skutočne záležalo a má moc niečo urobiť.
Jej kroky boli rýchle, ale dávala si pozor, aby neskĺzla dolu po vlhkej tráve. Nebolo by najvhodnejšie, keby danú osobu navštívila špinavá od blata. Prietrž spôsobila okolitej prírode veľmi veľa kaluží a na niektorých miestach dokonca ešte stála voda. Vyschnutá pôda sa po dlhej dobe mohla konečne napiť, ale zrejme jej nebesá darovali až mnoho. Dúfala, že to nie je prísľub sucha.
Uši dievčaťa napĺňalo čľupkanie, ktoré vydávali jej nohy. Síce sa snažila najväčšej vode vyhýbať, ale na mnohých miestach jej bolo až príliš. Tamiko neostávalo nič iné, iba nadvihnúť šaty, zatnúť zuby a prejsť cez ľadové miesta.
Nevedela sa zbaviť pocitu, že ju niekto sleduje. Hneď ako prešla do lesa a vytratila sa z Indrovho dohľadu, zacítila na sebe iný pohľad. Zopár ráz sa aj otočila, ale nič podozrivé neuvidela. Zatriasla hlavou a dúfala, že blúzni z únavy. Teplá posteľ však musela počkať. Našťastie zvodná predstava spánku bola za posledné dni už skoro na dosah.
Tamiko opäť vkročila na most a hučanie rýchlo valiacej sa vody ju pripravilo o sluch. Stále mala nepríjemný pocit, ktorý jej spôsoboval v chrbtici zimomriavky. Čo ak tam niekto bol a teraz uteká za Jirom alebo Kyom? Trýznila sa touto otázkou a nohy jej dopadali na drevené laty. Iné dni by počula drobné zavŕzganie, avšak v tomto momente bola prakticky hluchá. A ak ju niekto sledoval, musel si to myslieť tiež.
Krátko pred koncom mosta znova zacítila mravčenie. Neváhala a prudko sa otočila dozadu s nádejou, že uvidí človeka, ktorý ju sledoval. Preľaknuto sa chytila za ústa, aby stlmila prekvapený výkrik, ktorý sa dral na slobodu. Ustúpila o pár krokov, až sa ocitla na pevnej zemi. V bezpečí. Následne však vydýchla od úľavy a miesto kriku jej hrdlo opustil drobný smiech.
Jej prenasledovateľom bola oranžová žaba. Stála pred mostom a upierala na ňu svoje obrovské žlté oči. Zľakla sa kvôli tomu, lebo veľkosťou sa nepodobala žiadnej žabe, ktorú doteraz videla. Nečinne sedela na mokrej zemi a nespúšťala zrak z mladého dievčaťa. Avšak Tamiko neopúšťal nepríjemný pocit, ba naopak, keď sa na gigantickú žabu zadívala lepšie, pripadala jej zvláštna. Nepochybovala o tom, že ona bola dôvodom jej mravčenia. Nikdy nepočula o tom, žeby takéto zviera niekoho sledovalo, ale bola si istá, že sa to dialo cestou k mostu. Keby to povedala pred niekým nahlas, určite by ju bez váhania označil za blázna. Snažila sa samú seba presvedčiť, že je to len obyčajný tvor žijúci v prírode. Neverila však samej sebe a nepríjemný pocit ju neopúšťal ani potom, čo sa presvedčila, že žaba je stále na tom istom mieste a hľadí na ňu.
Pomaly začala ustupovať od nej, až sa úplne otočila a vydala sa späť do dediny. Nezačala utekať a ani nezrýchlila. Jednoducho odtiaľ odišla a snažila sa tam nechať aj myšlienky, ktoré ju presviedčali, že to nebol obyčajný živočích. Každým jedným krokom ju opúšťal aj pocit, že ju niekto sleduje. Vymizol spolu so žabou.
Úplne si vydýchla až vtedy, keď vstúpila do dediny a uvidela príbytok, ktorý patril osobe, ktorú teraz potrebovala vidieť zo všetkých najviac. Dážď zahnal ľudí do domov, takže sa nemusela báť, žeby ju niekto uvidel. Ďakovala kvapkám, ktoré ľahučko padali z neba aj kvôli niečomu inému. Konečne nepočula za svojim chrbtom šepkanie. Nikto ju neobdarovával neprívetivým pohľadom a ani jej nenapľul pod nohy. Zmýšľanie o Indrovi a Božskom strome sa zmenilo, ale názor na Tamiko po zrade im stále ostal v srdciach.
Zahnala smutné myšlienky a zaklopala. Hlasnejšie búchanie sa rozľahlo okolím i domom, do ktorého sa potrebovala dostať. Vedela, že jej neotvorí hneď, a preto trpezlivo čakala. Dočkala sa a za prahom sa zjavil posledný človek, ktorý jej mohol pomôcť.
„Tamiko, čo ťa sem za mnou privádza?“ spýtal sa prívetivo a na hlase sa mu odrážalo prekvapenie.
„Ichiro-sama, prepáčte, že vás vyrušujem, ale potrebovala by som s vami hovoriť,“ poprosila ho a hneď naznačila, že sa bude jednať o dôverný rozhovor.
„Samozrejme. Poď ďalej,“ súhlasil.
Na jeho starej, ale milej tvári, sa zjavil úsmev a ustúpil od dverí, aby dievča mohlo vojsť. Nečakala a hneď jej nohy prekročili prah. Nemusela sa ani obzerať, či ju niekto nevidí.
Ichiro-sama býval zámerne na začiatku dediny, kde stálo len zopár domov. Tvrdil, že si za celý život už ľudí užil dosť a na staré kolená chce mať pokoj a ticho. Tieto slová vyriekol pred desiatkami rokov a doteraz od nich neupustil. Prežil mnohé a bol pri narodení všetkých v dedine. V jeho mysli boli príbehy smutné, ale poučné a do detailu si pamätal aj doby, na ktoré sa dávno zabudlo.
V Ichirovom domove voňalo po bylinkách a oheň v strede miestnosti nebol jediným zdrojom svetla. Po okolí mal zapálených mnoho sviečok, až mala Tamiko z toľkého svetla pocit, že je ešte len obed. Slnko však už bolo na ústupe a pomaly predávalo moc noci.
„Dáš si niečo?“ spýtal sa zdvorilo a ukázal na čaj.
Zo začiatku chcela odmietnuť, lenže vyprahnuté ústa zakričali na protest. Nespomínala si, kedy naposledy požila nejakú tekutinu a obávala sa, že to bolo krátko potom, ako odišla pre vodu.
„Rada, ďakujem.“
Šuchtavými krokmi Ichiro-sama odišiel pre menší podnos s džbánom a dvoma pohármi. Z čajníka sa ešte dymilo, takže prišla v správnu dobu.
„Posaď sa.“
Tamiko poslúchla a sledovala starého muža, ako pomaly a opatrne kráča ku nej. Dožil sa naozaj úctyhodného veku a len pred nejakou dobou požiadal o pomoc v domácnosti. Bol na svete sám a nemal žiadnu rodinu. Mnoho žien sa bilo o možnosť mu pomáhať a nečinili tak kvôli vypočítavosti. Ichiro-sama bol pre všetkým otcom. Bola česť mu pomáhať posledné roky jeho života.
Podnos hlasno zarachotil, keď dopadol medzi nich.
„Nalejem čaj,“ ponúkla sa a už-už chytala čajník do rúk, keď ju Ichiro-sama zarazil.
„Ty si tu predsa hosť,“ povedal a uchopil čajník sám, „síce už nepatrím k najmladším v dedine, ale rád obslúžim mladé pekné dievča.“
Jeho slová Tamiko pohladili na duši a neostávalo jej nič iné, iba prikývnuť a sledovať vráskavého starčeka, ako sa morí s čajom. Nepovedala však už ani slovo o pomoci. Ruky sa mu zatriasli mnoho ráz, ale ani kvapka čaju nevyšla nazmar. S vrúcnym úsmevom pred ňu položil dymiaci pohár a očakával, kedy sa napije.
Čaj bol síce ešte horúci, ale Tamiko neušlo, ako na ňu starček hľadí. Určite bylinky nazbieral a zosušil sám, a tak si vyrobil vlastný čaj. Chytila preto teplý pohár a zopár ráz tekutinu pofúkala, kým skúsila jeho chuť. Horkosť sa rozľahla v jej ústach a opantala každú bunku. Telo sa začalo brániť a chcelo niečo, čo malo byť čaj, vypľuť. Netrúfla si ani odhadnúť, o akú zmes išlo, ale chutilo to príšerne. Stačil jediný pohľad do starčekovej tváre a do úprimných očí, aby neposlúchla prirodzené inštinkty a prehltla. Všemožne sa snažila udržať si vyrovnanú tvár, aby v nej nezazrel pocit horkosti, ktorý napádal každú časť jej tela. Chybne si myslela, že keď čaj pošle do žalúdka, chuť odíde spolu s ním. Avšak dievčenské ústa na tom boli horšie, ako po celom dni bez vody.
„Je vynikajúci,“ zaklamala.
Položila pohár namiesto a musela sa veľmi premáhať, aby ho omylom nerozliala.
„Sám som tie bylinky nazbieral a nasušil,“ potvrdil dohady a napil sa. Jemu sa však na tvári rozliehal úplne iný výraz ako Tamiko. Naozaj mu chutil, „tvoj brat ho však označil za nechutný. Hneď ako sa napil, ho aj vypľul.“
Toto Kyovi zazlievať nemohla. Naozaj nie, lebo každá bunka v jej tele kričala, nech urobí to isté. Pri predstave, že ešte raz okúsi tú trpkú chuť, ju až triaslo.
„Kyo nemal nikdy rád bylinky,“ snažila sa ho automaticky ospravedlniť.
Síce ju zradil a neverila mu už ani slovo, ale predsa to bol jej brat. A bude dlhú dobu trvať, kým si zvykne nato, že ho nemusí pred všetkými ospravedlňovať. Mal už vlastný rozum a názory, ktoré sa od jej líšili, a preto by už mal aj prevziať za ne zodpovednosť.
„Mohol mi to však povedať milšie,“ odvetil jej a z očí mu ušli úprimné iskierky.
Nedokázala si ani predstaviť, o koľko rokov je Ichiro-sama od dievčaťa starší, ale v tomto momente ho brala ako veľmi dobrého priateľa. Vek sa na jeho myšlienkach nepodpísal a vedel sa vcítiť aj do mladých ľudí.
„Dosť už bolo o tvojom bratovi,“ zarazil Tamiko, keď sa chystala otvoriť ústa.
Sama nevedela, či ho už ide poprosiť o svoju záchranu, alebo rieknuť niečo o Kyovi. Na súhlas prikývla a v hlave si pripravovala dôkladne slová, ktoré mu chcela povedať. Nenáhlil ju a trpezlivo čakal, kým sa dievča odváži otvoriť ústa a vysloviť jej prosbu, a zároveň starosť.
„Môj starý otec si váš váži,“ začala opatrne a dívala sa pritom do jeho vrúcnych očí, ktoré jej dodávali silu pokračovať, „všetci v dedine si vaše slová berú k srdcu a mnohí sa podľa nich aj riadia.“
Nádych.
Výdych.
To, čo od neho potrebovala, ju môže pripraviť o zdravý rozum. Prípadne sa to odzrkadlí na jej tele alebo zdraví. Avšak toto všetko by znamenal jediný mesiac po Jirovom boku ako jeho manželky.
„Prosím vás, keď sa vykope studňa a cudzinec odíde, prehovorte na stretnutí Rady a presvedčte členov o tom, že môj trest je veľmi mierny,“ povedala na jeden nádych.
Predtým milá a pokojná tvár starčeka sa zmenila na prekvapenú. Zažmúril na Tamiko, akoby sa chcel uistiť, že tie slová povedala naozaj ona. A nemýlil sa.
„Pokojne ma pred ostatnými môžete haniť, klamať o mne. Nič vám nebudem zazlievať. Zo srdca vás však prosím, aby ste navrhli mesiac v cele o vode a chlebe,“ naliehala.Znela veľmi zúfalo a aj bola.
Zopár ráz sa starala o ľudí, ktorých po mesiaci doniesli k nim. Boli vychudnutí, vyčerpaní a znútra mŕtvi.
Prvé hodiny len nemo hľadeli na okolie a zvykali si na ostré svetlo.
Prvé jedlo hneď vyvrátili a až o pár dní sa im podarilo najesť bez ťažkostí.
Pri prvom hrejivom dotyku sa mykli a niektorí sa následne rozplakali.
Nikdy sa nezaujímala o to, aké činy vykonali a aký zákon neuposlúchli. Tento trest v nich však zlomil ducha, a keď už nedokázali rozmýšľať nad svojím životom a budúcnosťou, boli pre všetkých bezpeční. Držali ich v jaskyni, v tmavých celách a podľa závažnosti prehrešku sa im nosilo jedlo. Ak bol miernejší, mali nárok na chlieb a vodu trikrát denne a ak urobili niečo, čo Rada považovala za závažné, jedlo a vodu dostali raz za dva dni. Chabá strava však bola len kúsok trestu, ktorý si mali odpykať. Mesiac byť v tme len so svojimi myšlienkami, zvládol bez ujmy málokto. Niektorí si dokonca po pár dňoch vzali život...
„Tamiko,“ oslovil ju mierne, akoby dúfal, že si svoje slová rozmyslí.
„Viem, že to nebude jednoduché, ale budem vám zato do smrti dlžníkom.“
Nemala inú možnosť. Ak chce očistiť svoje meno a odrhnúť sa od Jira, musí tento trest podstúpiť a riskovať pritom všetko.
„Sama sa o tých nešťastníkov staráš, dievča nerozumné. Vrátiš sa odtiaľ mŕtva znútra!“
Presviedčal ju, ale ona sa už rozhodla. Ani slová a ani jeho smutná dobrácka tvár jej názor nezmení.
„Viete veľmi dobre, čo sa odo mňa teraz očakáva po tom súde,“ šepla.
Sklopila pohľad na jednoduchý pohár pred ňou. Stále však sa sebe mohla cítiť záťaž starčekovho utrápeného výrazu.
Vzdychol a jemne uchopil dievčenskú ruku, ktorá zvierala pohár. Jednoduchý ľudský kontakt Tamiko povedal viac než slová. Vedel o trápení, ktoré sužuje jej myseľ, chápal ho a chcel pomôcť. Lenže nevedel ako, alebo skôr nemohol.
„Starý blázon,“ povedal nahnevane Ichiro-sama.
Utešujúce zovretie na chvíľu zosilnelo a dievča presne vedelo, koho tak hania slová, ktoré povedal.
„Mal by ťa ochraňovať, starať sa o teba ako o tú najvzácnejšiu ľudskú bytosť. Miesto toho ťa chce podhodiť surovcovi a kvôli čomu?“ rozzúril sa a odtiahol sa od nej.
Tamiko to prekvapilo, lebo väčšinou na jeho vyrovnanej tvári nevidela inú emóciu než pokoru. Tieto myšlienky, ktoré sa týkali ich starešinu, v sebe musel dusiť už nejaký čas. Vráskavá tvár od jedu mierne zružovela. Ichiro-sama sa však nemohol vo svojom bohatom veku takto rozrušiť. Na malý moment ľutovala, že za ním prišla, ale nemala na výber. Ak tieto slová odznejú pred Radou, má Tamiko šancu podviesť osud.
„Upokojte sa, prosím vás,“ žiadala ho, „nechcela som vám pridávať na plecia ešte aj moje starosti. Som však zúfalá.“
„Dievča nešťastné,“ oslovil ju už mäkko.
Do mozoľnatých rúk uchopil čaj a napil sa. Tamiko ho nenapodobnila a nechala tmavú tekutinu chladnúť v pohári.
„Mrzí ma to,“ riekla pokorne.
Stále mala strach, čo sa stane potom, keď Indra opustí ich dedinu. Kým tu bol, mohla si byť istá, že jej nič nehrozí. Kyo, starešina a dokonca ani Jiro nemohli dovoliť, aby cudzinec odišiel do sveta s mienkou, že u nich násilím vlečú mladé dievčatá k oltáru. Potom im však nič nebude brániť, aby ju dotiahli s krikom k nemu ako budúcu manželku.
„Prezraď Tamiko,“ povedal skoro šeptom, „ skrivil ti Jiro niekedy čo i len jediný vlások na hlave?“
Od hanby sa dievčaťu zahmlil zrak a opäť pocítila v tele tras. Len pred pár hodinami mala Jirove ruky na svojom tele, ale neudrel ju a ani nezbil. Nikdy ju nenapadol, lenže to by sa po svadbe určite zmenilo. Nemohol dievča otĺkať, kým nebola jeho.
Pokrútila hlavou, lebo sa nezmohla na odpoveď. Bála sa, že keby otvorila ústa, vzlyk by bez jej vedomia unikol z útrap tela.
„Aj slepý by videl, ako po tebe prahnú Jirove oči, lenže to sa nedá pokladať za lásku. To je len zverská chlipnosť!“
Strach narastal každým slovom, lebo mal pravdu. Jiro Tamiko možno aj miloval, len nie nežným a romantickým spôsobom. On len chcel, aby bola jeho a podriadila sa mu vo všetkých smeroch. Stala sa pre Jira korisť a zviera v ňom sa už nevedelo dočkať hostiny.
„Nerozumiem, naozaj tomu nerozumiem,“ začal si mrmlať popod nos, „myslel som si, že ma ľudia už ničím neprekvapia.“
Tamiko stále sedela so sklonenou hlavou a čakala na jeho rozhodnutie. Nemusel súhlasiť. Mohol povedať nie a bol by tak ďalším človekom, ktorý by mladé dievča odsúdil na smrť. Neviditeľná krv by bola aj na starčekových rukách.
„Prosím,“ šepla.
Stále mala pred sebou obraz Jira. Zvrhlé oči, žiadostivý výraz tváre a lačný úsmev. Pokožka ju pálila na miestach, kde blúdili jeho ruky. Predstava, že zájde ďalej, ju ničila a zožierala zvnútra.
„Nedovolím, aby ťa na mesiac zatvorili ako nejakého zločinca,“ povedal a Tamiko mala pocit, že sa jej vnútro rozpadlo na črepiny, avšak skôr ako sa jej myseľ mohla prepadnúť ešte do väčšej temnoty, pokračoval, „ale tiež nepripustím, aby ťa podhodili Jirovi.“
„Ako?“ neveriacky sa ho spýtala.
Trápila sa tým už mnoho nocí a dní. Plány, ale hlavne sny, ako uniknúť z jeho pavučín. Žiadna predstava sa však nemohla stať skutočnosťou, lebo jeho siete ju k nemu pripevnili až príliš silno.
„Viem, že ťa žiadam o veľa, ale musíš mi dôverovať,“ požiadal ju.
Verila mu viac ako svojej rodine. Vedela, že aj keby s plánom nesúhlasil, nešiel by to okamžite vešať na nos starému otcovi alebo Kyovi. Chcela len, aby za ňu stratil slovo na stretnutí Rady. On sa však rozhodol urobiť omnoho viac.
„Ďakujem.“
Slovami nedokázala vyjadriť vďaku a radosť, ktorú pociťovala. Mala pocit, akoby sa prebrala z nočnej mory, ktorú zažila ešte ako dieťa. Stále nad ňou tá hrozba visela a mohla ju k sebe pritiahnuť nasledujúcu noc, ale vedela, že nad ňou stojí niekto, kto ju prebudí a tým jej pomôže. A tým človekom sa pre ňu stal Ichiro. V tom momente pre ňu znamenal viac ako jej rodina.
Bola si istá, že sa nezbaví neistoty a občas sa zjavia pochybnosti. Avšak milému starčekovi, ktorý sedel oproti nej, verila natoľko, že mu práve bez mihnutia oka zverila svoj mladý život. A aj keby sa s nimi osud rozhodol hrať opäť špinavú hru, nikdy by toto rozhodnutie neoľutovala.