Láska verzus moc a sila 12

Síce slnko bolo už vysoko na oblohe a svojimi lúčmi láskalo okolie, ale prsty Tamiko boli ako kus ľadu. Dievča si ľadovými rukami prechádzalo po teplej pokožke v snahe priviesť do nich aspoň štipku tepla. Okrem prstov necítila žiadny chlad ani zimu. Jej telo sa neotriasalo od zimnice a ani pery jej nesfialoveli. Jediné, čo cítila, bol nepríjemný pocit po hádke s Tayou. Nebola to jej vina a mala právo sa dokonca cítiť aj urazene. To ona ju nazvala hlupaňou kvôli tomu, že si ochotne nehľadala ženícha a povedala jej pravdu, ktorú už musela počuť. Tamiko veľmi dobre poznala svojho brata a vedela, že keby si ju chcel vziať, urobil by tak už dávno. Nežil by vo voľnom vzťahu a bol dokonca už dosť starý nato, aby do sveta priviedol svojich potomkov. Musela to tušiť aj Kyova milenka, lenže rozum sa dá ľahko obalamutiť výhovorkou. Choroba. Doposiaľ si aj sestra dotyčného myslela, že kvôli tomu ešte s otcovstvom váha, ale mýlila sa. Vedel o chorobe všetko. Deti mohol mať už pred pár rokmi, ale neučinil tak.
Tráva a hlinená cestička sa pod jej nohami začali pomaly vytrácať. Nahradili ich kamienky a štrk. Stromy a zelená príroda mizla tiež a miesto nej sa okolo Tamiko rozprestierali kamene rôznych veľkostí. Necítila už pokoj a uvoľnenie, ktoré so sebou prinášala zeleň, ale začínala sa cítiť nepríjemne a stiesnene. Takto kedysi vyzerala ich dedina? Iba šedé kamene kam oko dohliadlo a pochmúrna nálada? Nerozumela, odkiaľ jej predkovia brali pozitívne myšlienky a nádej, ktoré ich zachránili. Vedela, že na tomto mieste by neprežila ani mesiac a znútra by začala pomaly umierať. Bola zvyknutá na jas slnka, mäkký štebot vtákov a zvuk tečúcej vody. Žiaľ, ak sa cudzincovi nepodarí vykopať studňu, ich dedina zanikne a zmení sa na takého miesto plné smrti.
Pochmúrne myšlienky zmizli, keď ticho preťal obrovský rachot. Znel ako roztrieštenie kameňov, avšak bežnému dedinčanovi by sa balvany s ich skromnými nástrojmi nepodarilo poškodiť. Určite by to ani nevydalo taký ohromujúci zvuk.
Tamiko vedela, že je blízko a po pár krokoch zahliadla osobu, ktorú už niekoľko dní nevidela. Stál chrbtom k nej a vôkol sa vznášal prach, ktorý sa snažil pohltiť okolie. Behom chvíľky sa mu okolo ruky vytvorilo zopár poletujúcich priesvitných prstencov. Už len pri pohľade na niečo také nemožné a nevídané Tamiko od prekvapenia otvorila ústa. A zďaleka nebola pripravená na jeho ďalší úkon. Rozohnal sa tou rukou a mieril ňou priamo na prašnú zem. Chcela vykríknuť, nech zastaví a nedoláme si všetky prsty, ale namiesto bolestivého nárazu prišla rana, ktorá pevnú skalnatú zem premenila na drobné odletúvajúce kamienky. Vydýchla zadržiavaný vzduch z pľúc a sama sa nad sebou zasmiala. Samozrejme, že sa nezraní a ani by neurobil takú hlúposť. Cudzincov svet sa stále pohyboval mimo Tamikinho a nevedela, či si naň niekedy zvykne.
Hmla opäť zahalila Indrovu postavu a na malý moment sa znova v tejto opustenej krajine cítila sama. Naposledy ho videla, keď sa jej nepriamo priznal k tomu, že ovplyvnil obyvateľov dediny svojimi očami. Za tie dni sa dokonca začala pohrávať aj s myšlienkou, či ju Kumiko dobrovoľne poslala k potoku na celý deň so špinavou bielizňou. Avšak nerozumela, prečo by mu jej prítomnosť prekážala. Mohol pokojne použiť genjutsu aj na ňu a ona by sa teraz netrápila týmito hryzavými myšlienkami, a nevyhýbala by sa mu. Dievčina ani nevedela, čo tým vlastne chcela dosiahnuť. Hneď prvý deň, keď sa rozhodol ísť kopať studňu, vedela, kam smerujú jeho kroky. Chcela ho nasledovať, ale zastavila sa. Stále ju sužovalo jeho rozhodnutie, aj keď ho nevyslovil nahlas. A pocit ublíženia jej vydržal prvý, druhý, tretí a dokonca aj štvrtý deň. Stále si opakovala, že za ním nepôjde, lebo pri Indrovom odchode to jej srdce nezvládne. V hlave si premietala všetky momenty s ním, kedy sa zachoval bezcitne a všetkých ich bral len ako úlohu. Nechcel im pomôcť z vlastnej vôle, čo vedela Tamiko už od začiatku. Lenže pobláznenie z mladého srdca len tak nevyprchá a ona sa aj tak ocitla pred ním. Mohla toto stretnutie odkladať, koľko len chcela, ale dnes ráno sa v nej niečo zlomilo a proste za ním musela ísť.
Hneď ako ustúpil prach a opäť za zjavila jeho mužná postava, Tamiko mu nehľadela na chrbát, ale priamo do tváre. Jeden z mnohých kamienkov zasiahol Indrovu tvár a z malého škrabanca sa mu po líci rinula krv.
„Čakal som ťa o pár dní skôr,“ prehovoril prvý Indra.
Rukávom tuniky si zotrel malý potôčik krvi, ktorý na bielej látke zanechal červenú škvrnu.
„Mala by som ti to vyčistiť,“ povedala odhodlane, avšak na jednu vec nepomyslela.
Indra dokázal zachrániť pacienta pred amputáciou a zranená noha bola o dosť v horšom stave než cudzincove poškriabané líce. Jedným pohybom ruky by si ranku pokojne zahojil aj sám.
„Niečo si mi nevysvetlila,“ ignoroval jej poznámku.
Znova si zotrel červené kvapky, ktoré už pomalšie hladili jeho bledé líce. Ak si ranku neošetrí, škaredo sa mu zapáli a ostane mu po navonok drobnom zranení malá jazvička.
„Nemohla som. Kvôli neodbytnému slnku bolo v nemocnici mnoho farmárov,“ odpovedala mu na vyslovenú otázku polopravdou.
Naozaj mala v týchto dňoch veľa práce a z nemocnice občas odchádzala až v strede noci. Vyhovovalo jej to, ale zopárkrát sa pri práci pristihla, ako myslí na neho a na studňu. Chcela byť prítomná, keď nájde vodu. Na vlastné oči sa musela presvedčiť, že to za všetko utrpenie stálo.
„Klameš,“ riekol a podišiel k nej zopár krokov.
Na malý moment sa Tamiko rozbúchalo srdce očakávaním, keď sa jeho kroky vydali jej smerom. Avšak mieril k väčšiemu plochému kameňu, na ktorom mal položenú vodu.
Otvorila ústa s vedomím, že z nich vyjde nové klamstvo, ktorému uverí, ale zatvorila ich bez jediného slova. Vždy vedel, kedy klamala. Nemalo to význam. Pravdu mu však nechcela povedať.
„Už si našiel vodu?“ spýtala sa ho namiesto odpovede.
Indra nebol hlúpy a určite tušil, že nie je Tamiko ľahostajný. Dúfala, že neveril dedinským rečiam, ktoré z nej robili pobláznené a hlúpe mladé dievča.
„Ešte nie. Cítim, že na tomto mieste je voda, len kvôli kamennej zemi neviem, kde presne,“ odpovedal jej.
Napil sa a následne sa oprel o neveľký balvan. Toto bol piaty deň a určite musel byť už unavený. Stačil jeden pohľad na jeho silu, vďaka ktorej premenil tvrdú zem na prach a tušila, že si to z jeho energie berie daň. Matne si spomenula nato, že to nazval čakrou, keď spolu šli k Božskému stromu.
Tamiko podišla k nemu a posadila sa na balvan vedľa cudzinca, ale dávala pozor, aby nebola veľmi blízko. Každý v dedine vie, kde Indra kope studňu kvôli hluku. Mohol sem ktokoľvek prísť. A Tamiko vedela, že mu zopár ľudí, ktorým nenaháňal strach, chcelo pomôcť.
„Prečo si odmietol pomoc?“ jej ústa opustila ďalšia otázka.
„Len by ma zdržovali,“ odvetil jej.
Ľad z jeho slov prešiel telom dievčaťa a znova pocítila chlad v prstoch.
„Ponáhľaš sa domov, však?“ povedala ticho, ale vedela, že to musel započuť.
Stále nad tým premýšľala, aj keď sa už mnoho ráz v duchu okríkla. Netýka sa jej to. Doma môže mať pokojne dievča, snúbenicu a možno už aj manželku. Nevie o ňom nič a neprišlo jej to spravodlivé. On o nej vedel mnoho.
Tamiko sa dívala pred seba a mala pekný výhľad na ich dedinu. Kým sem kráčala a v hlave si premietala rozhovor najprv s Yumi a potom s Tayou, mala pocit, že ju zem pod nohami nesie k jej cieľu. Vôbec nepostrehla, že ide do kopca a ani sa nezadýchala, ani nespotila. Príliš sa stratila vo svojich myšlienkach.
„Vaša krajina je prekrásna, ale musím dokončiť úlohu a vrátiť sa domov skôr ako môj mladší brat Ashura,“ vysvetlil jej.
A bola to prvá osobná vec, o ktorú sa s mladým dievčaťom podelil.
Indra má súrodenca. Týka sa tá zrada, ktorú nosí vo svojom srdci práve jeho?
„Takže aj na inom mieste ľudí zabíja choroba kvôli Božskému stromu.“
Tamikoto pochopila rýchlo. Vedela, že ak má Indra brata, je určite mocný ako on. A ak obaja dostali úlohu, ktorú musia splniť a následne sa vrátiť domov, zrejme sa jedná o tú istú vec. Bola to pre nich nejaká súťaž, alebo išlo o hlbší význam?
„Prečo medzi sebou súťažíte?“ spýtala sa ho bez odbočiek.
Sama nemala rada zvedavých ľudí, ktorí sa vypytujú na iné životy, avšak pri Indrovi si nevedela pomôcť. Potrebovala o ňom vedieť čo najviac, kým odíde.
Nestávalo sa to často, ale po prvý raz mala Tamiko možnosť zazrieť na Indrovej tvári niečo ako polovičný úsmev.
„Nemôžem to nazvať súťažou, keď víťazom som bol od začiatku ja,“ povedal neutrálne a bez žiadnej skromnosti, „a Ashura vie, žeby výhru nezvládol.“
Tamiko ani nepostrehla a podvedome sa prisunula bližšie k Indrovi. Nechcela, aby prišla o jediné slovo. Teraz, keď sa cudzinec rozhovoril.
„Čo je výhra?“ ďalšia otázka a ďalšie čakanie na odpoveď.
Víťazstvom môže byť čokoľvek, ale je nesporné, že Indra má oň priveľký záujem.
„Náš otec sa medzi nami rozhoduje, kto prevezme moc nad našou dedinou a stane sa následníkom ninshuu. Je to najväčšie dedičstvo, ktoré nám môže prenechať,“ objasnil.
Ninshuu. Sila, ktorá pred mnohými rokmi skoro zničila zem. Veľa krajín je doteraz poznačených jej ničivou mocou, a podobne ako jej dedina, si ešte stále lížu rany. Síce Tamiko bola iba hlúpa dedinská dievčina, ktorá o svete tam vonku nevedela nič, avšak skúsila si predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby taká sila padla do zlých rúk. Ktorý z bratov je správna voľba?
„Ak sa prvý vrátiš domov, staneš sa následníkom ty?“ spýtala sa, ale myslela si niečo iné.
Verila Indrovi, že je silnejší ako jeho brat, aj keď ho osobne nepoznala. Lenže vedela, že sila nie je všetko. Ľahko dokáže obalamutiť mysle a zatieniť logické uvažovanie. Takže sa pokojne môže stať, že slabší porazí silnejšieho vďaka svojej bystrosti. Indra nebol hlúpy, a preto si nechcela ani predstaviť, pred akým ťažkým rozhodnutím práve stojí ich otec.
„Neviem. Otec nám túto úlohu nedal len kvôli tomu, aby zistil, kto rýchlejšie vyrieši problém a vráti sa k nemu. Má to pre neho hlbší význam,“ priznal.
Dievča vedelo, že sa stratil vo svojich myšlienkach, keď sa zahľadel na kopec, kde stál zdroj ich nešťastia. Vôbec netušila, aký hlbší zmysel to mohlo mať pre jeho otca. Až teraz si Tamiko uvedomila, že o Božskom strome skoro nič nevie. Čo ak už raz prinášal nešťastie, zabíjal a ničil životy iných?
„Tvoj otec už raz zničil Božský strom, že?“ nevedela, či sa ho to pýta, alebo nahlas hovorí pravdu.
Keď na ňu upriamil svoje tmavé oči, vedela, že jej mienenie bolo správne. Nezaradovala sa však, že sama odhalila túto skutočnosť. Predstava, že v minulosti tieto problémy zažívali aj iní, jej vohnala do srdca žiaľ. Vedela, že neboli jediní postihnutí nešťastím a Ashura sa snaží teraz pomôcť opäť prinavrátiť šťastie do inej dediny. Stále cítila ľútosť za zbytočne stratené životy.
„Áno, ale predtým Božský strom nespôsobil chorobu. Moja stará matka Kaguyak nemu posielala zomierať ľudí,“ povedal a v hlase mu neznela nijaká ľútosť. Nepociťoval žiadny zármutok na rozdiel od Tamiko. „Volala to rituál a nikdy môjmu otcovi, ani jeho bratovi nevysvetlila, prečo tak činila.“
Šok sa odzrkadľoval v dievčenskej tvári a ani sa ho nesnažila zakryť. V jej rodisku neboli zvyknutí na násilnosti alebo vraždy. Žiadne miesto však nie je dokonalé a ak sa náhodou stala nejaká neľudská udalosť, a nebodaj niekto niekomu vzal neoprávnene život, bol do smrti vykázaný z dediny. Možno mierumilovné prostredie, v ktorom žila, zapríčinilo, že si nedokázala ani predstaviť, prečo by niekto niečo také urobil. Mala jeho stará matka svedomie? Budila sa v noci zo sna a pred sebou mala všetky tváre, ktoré zabila? Trápila sa kvôli tomu vôbec? A čo jej synovia? Zastavili to okamžite, keď prišli na matkino krvavé tajomstvo?
„Hneď ako sa to otec s Hamurom dozvedeli, postavili sa ich vlastnej matke a rituál sa už viac nekonal,“ dokončil po chvíli, akoby sám mohol počuť tok jej myšlienok.
Možno si všetky emócie prečítal z jej tváre. Videl skrz ňu a dokonca vedel, kedy Tamiko klame aj samú seba.
„Prečo sa voči tomu ľudia nebúrili?“ nerozumela Tamiko. Nikto predsa nechce dobrovoľne zomrieť.
„Samozrejme sa našli aj takí odvážlivci, ktorí protestovali, lenže otcova matka odpor násilne zarazila. Ľudia ju po určitej dobe považovali už len za tyranku.“
„Čo sa s tými ľuďmi tam dialo?“
Uvedomovala si, že zasypáva cudzinca primnohými otázkami, lenže Tamiko osud tých ľudí zaujímal. Chcela vedieť, čím všetkým museli aj oni prejsť. Ich dedina doposiaľ mala aspoň nádej, že choroba jedného dňa odznie a teraz, že im Indra pomôže a studňu vykope. Avšak, čo oni... Aj keď sa postavili za život, ich protesty boli ihneď umlčané. A také bytie si Tamiko nedokázala predstaviť. Nemohli mať vieru v lepšie zajtrajšky, keď im nádej pretekala pomedzi prsty.
„Otec nám o tom nikdy nepovedal. Zrejme tam našli všetci smrť,“ riekol.
Uvedomila si, že je rada za takú odpoveď. Sama mala stále pred očami, ako Božský strom udieral na ich krajinu. Určite dokázal vyciciavať život aj inak a Tamiko nevedela, či by tú inú možnosť zvládla prijať.
„Máš pravdu,“ prehovoril Indra, keď sa Tamiko začínala topiť v chmúrnych myšlienkach. Zdvihla zrak a stretla sa s jeho pohľadom. „Tá rana by sa mala vyčistiť.“
Chvíľku dievčine trvalo, kým pochopila jeho slová. Priveľmi začala opäť uvažovať nad tým, ako sa Indrova tvár líši od všetkých mužov, akých kedy videla. Doposiaľ sa o opačné pohlavie zaujímala iba vtedy, ak za ňou prišiel muž s nejakým zranením alebo chorobou. Nehľadala v iných tvárach krásu alebo sympatiu. Nezaujímali ju cudzie oči a nestrácala sa v nich. Všetky tieto pocity v nej vyvolal až tajomný cudzinec a pochopila, že krajšieho muža ako on už nikdy v živote nestretne.
Až trhanie látky prinútilo Tamiko prestať premýšľať nad neodvratnou budúcnosťou a opäť si v hlave pripomenula jeho slová. Srdce sa jej rýchlejšie rozbúchalo a mohla len nemo sledovať, ako Indra nalieva na kúsok látky trochu čistej vody a následne jej ho podáva.
V nemocnici už pracovala mnoho rokov a mohla sa pochváliť svojimi istými rukami. Vnútri mohla byť na pochybách a občas pociťovať aj strach z nasledujúceho úkonu, avšak nikdy sa to neprejavilo na jej horných končatinách. Túto vlastnosť jej závidela aj Kumiko, ktorej sa niekedy nevedomky ruky predsa len zatriasli. Lenže teraz si bola istá, že keď na prstoch ucítila hladný kus látky, triasli sa jej, akoby razom teplota spadla na bod mrazu.
Nepatrne vydýchla a snažila sa upokojiť nekontrolovateľný tras. Zámerne sa vyhýbala Indrovmu spýtavému pohľadu. Nemohol si nepovšimnúť klepot jej prstov, keď od neho prevzala látku.
„Myslel som si, že ošetrovateľky by mali mať v rukách väčšie sebavedomie,“ povedal a v hlase sa mu zrkadlil jemný smiech.
Nepovedal to preto, aby Tamiko zosmiešnil, iba konštatoval neutíchajúce chvenie.
Tamiko sa postavila z kameňa, na ktorom doteraz sedela a stala si oproti Indrovi. Jej drobná ženská postava sa nemohla rovnať jeho, a preto sa nad ňou mohol týčiť aj v sede. Bola tak blízko, že ucítila jeho vôňu. Pripomínala jej ráno po búrkovej noci. Znova sa však nemohla nechať opantať, a preto sa jeho pach snažila ignorovať.
„Prosím, zdvihni hlavu,“ požiadala ho miesto odpovede a bola na seba hrdá, že sa jej rozpoloženie neukázalo aj na hlase.
Nechcela sa viac strápniť.
Poslúchol a jeho pohľad sa zastavil na jej tvári. Znova pocítila nepríjemné búšenie v hrudníku, keď sa cudzinec rozhodol dívať na ňu a nie na okolitú prírodu. Tamiko si nikdy o sebe nemyslela, že je škaredá. Vedela, že čiernymi vlasmi a zlatou pokožkou zaujala už nejedného mladíka alebo muža, lenže Indra bol iný. Predpokladala, že sa radšej bude dívať na dych vyrážajúcu krajinu za jej postavou než na ňu.
„Môže to štípať,“ šepla.
Cípom látky sa opatrne dotkla okraja rany a sledovala, ako na nej ostáva stopa po krvi. Mohla dokonca aj cítiť drobné kamienky, ktoré sa usadili v rane a ani tečúca krv ich odtiaľ nevypudila. Konečne ju už nerozrušovalo chvenie v rukách, ale vystriedalo ho úplne iný cit. Na miestach, kde bol materiál najtenší, mohla vnímať jeho pokožku. Nevyrovnalo sa to kontaktu koža na koži, ale aj tak nepriamy dotyk spôsoboval, že sa Tamiko dych zasekával v pľúcach a začala sa jej motať hlava. Nepremýšľala už nad tým, že mu čistí ranu a nechala sa opantať príjemným pocitom, že je blízko pri ňom a môže skrz látku cítiť jeho pleť.
Indra z dievčaťa tiež nespúšťal zrak a stále jej očami jemne hladil tvár. Ani na chvíľku sa nepozrel inam a nechal svoje oči, aby preskúmali každé zákutie jej profilu. Miesto toho, aby dievčinu potešilo, že o ňu cudzinec prejavuje nejaký záujem, sa začala od neho nepatrne odťahovať.
Stále nerozumela, prečo si ranu nevyčistil a rovno nevyliečil sám. Určite bol vyčerpaný, ale celodenné hľadanie vody ho až tak nevysililo, aby si nedokázal zahojiť jeden malý škrabanec. Rozhodol sa zveriť úlohu liečenia Tamiko. Možno si myslel, že ju jeho rozprávanie veľmi zarmútilo a chcel, aby prišla na iné myšlienky a jednalo sa len o súcit. A možno v tom bolo aj niečo viac, ale to už Tamiko nemohla, alebo skôr nechcela vidieť. Pocit zmätenosti ju prebral z hmly a trpko jej pripomenul skutočnosť, že keď sa Indrova úloha skončí, tak odíde. Veci sa začnú síce meniť, ale jej srdce nie. Ešte nevedela s istotou povedať, či sa do muža s ranou na tvári zamilovala alebo nie, ale nechcela zistiť, čo nastane, keď sa jej pri jeho odchode srdce rozbije na mnoho kúskov a už nikto ho viac nepospája dokopy.
Ustúpila od neho o dva kroky a látku položila vedľa na plochý kameň. Nedívala sa mu do tváre, ale cítila na sebe jeho pohľad. Nechcela zistiť, čo môže prezrádzať, a preto sa otočila hneď na odchod.
„Už musím ísť do nemocnice,“ riekla až prirýchlo už odchádzajúc.
Uvedomovala si, že to muselo vyzerať všelijako, keď sa z ničoho nič odtiahla a začala uháňať naspäť do zelenej prírody. Sama svojmu správaniu nerozumela, ale ani voči nemu nič neurobila. Poslúchla rozum, ako to robila ešte pred cudzincovým príchodom a srdcu nedala ani šancu povedať, čo vlastne chce.
Jej kroky ju však neviedli dostatočne rýchlo, aby sa Indrov hlas stratil medzi ostatné okolité zvuky. Doľahol do Tamikiných uší a posilnil zmätok, ktorý sa v nej zakorenil.
„Vieš, kde ma nájdeš,“ povedal jednoducho.
Áno, pre Indru to bola jednoduchá veta, avšak pre mladé dievča to mohlo znamenať mnoho. Nevedela, čo jej tým chcel povedať, a preto kráčala dopredu a tvárila sa, že jeho slová nepočula, aj keď nad nimi bude určite premýšľať veľa hodín.
Tamiko by mala byť šťastná, že sa s ňou Indra podelil o niečo z jeho sveta. Väčšinu času očakávala práve tento moment, keď sa o záhadnom mužovi dozvie niečo viac. Teraz, keď jej opäť niečo povedal, rada nebola. Čím viac sa o ňom dozvedala, tým si bola istejšia svojou budúcnosťou. Nemala by sa zaoberať Indrom, ale hľadať si muža, ktorý si ju bude aj po zrade ochotný zobrať a zachráni ju pred Jirom.
Nechcela si ani predstaviť, ako by vyzerali roky, ktoré by s ním prežila. Namiesto hroznej predstavy ich manželstva sa v dievčenskej mysli vynorila spomienka na deň, kedy sa jej Jiro dotkol prvý raz. V tom období sa z nej začínala práve stávať žena a Kumiko jej miesto zosnulej matky vysvetlila, čo všetko to prináša a poradila zopár dobrých rád, ako sa v tých dňoch v mesiaci vyrovnať s vnútorným napätím a bolesťou. Kvôli Jirovi však na toto obdobie nebude nikdy spomínať v dobrom, lebo krutá realita sveta dospelých ju dostihla nepripravenú. Nevedela ani, čo znamená byť ženou a už jeho ruky putovali po Tamikinom vyvíjajúcom sa tele. Striaslo ju, keď si vybavila jeho žiadostivú tvár a dych na jej krku. Povedal jej vtedy, že raz bude jeho a nech o tomto stretnutí pomlčí. Nikto by predsa neveril hlúpemu dievčatku. A keďže tieto slová počúvala každý deň od svojho brata, uverila im. Nikomu o tom nikdy nepovedala a vedela, že žiaľ Kyo, jej starší brat, ktorý ju mal len ochraňovať, nevedome zariadil, aby klamstvu uverila a zaryto mlčala.
Prešli roky, ale Jirove ruky ostali stále len na oblečení a ani raz neprenikli skrz, a tiež ani jedno slovo o jeho majetníckych chvíľkach neopustilo Tamikine ústa. Nenávidela sa zato, ale nič s tým robiť nemohla, najmä nie teraz po stretnutí Rady a Jirovom veľkorysom skutku voči nej. Chytil všetkých členov Rady do svojej siete klamstiev a intríg, a umlčal tak pravdu ešte viac.
Tamiko pomaly prešla po rozkývanom moste cez rieku a z diaľky už mohla vidieť obrysy nemocnice. Nešťastne si pomyslela, že má so starým mostom mnoho spoločné. Tiež sa snažila držať zo všetkých síl a odolávať nezvratnému osudu, avšak aj jeho laná sa raz pretrhnú a spadne do studenej vody, ktorá mu s radosťou pripomenie krutú podstatu sveta. Pre ňu to znamenalo stratu slobody a zničenie vyhliadok do budúcnosti, ktorú by si sama vybrala. Je im dovolené sledovať, ako sa ich život rúca, ale nemôžu s tým nič urobiť. Most skončí vo vode a Tamiko v nútenom manželstve bez lásky a so zlomeným srdcom.
Keď prekročila bránu nemocnice, nemohla už ďalej myslieť na seba a utápať sa v sebaľútosti. Svoje pocity odložila bokom a vošla dnu, pripravená zabudnúť a venovať sa ľudom, ktorí ju potrebujú. Z kopy zobrala čistú zásteru a omotala si ju okolo šiat, aby sa neušpinila.
„Taya to tak nemyslela,“ ozval sa odrazu ženský hlas.
Tamiko bola stále uväznená v mučivých myšlienkach, a preto si neuvedomila, že už nie je sama. Otočila sa, a pritom sa na chrbte snažila urobiť uzol. Teraz sa jej už ruky netriasli a vrátil sa do nich zvyčajný pokoj.
„Vyľakala si ma,“ šepla a pokúsila sa o úsmev.
Kumiko stála kúsok od nej pri stole a ukladala naň nejaké čerstvé byliny. Mnohé roky zbierania a sušenia zariadili, že sa na túto činnosť nemusela ani priveľmi sústrediť. Poznala ich všetky po vôni a zrejme aj hmatom.
„Mala si ísť domov oddychovať,“ obvinila ju Tamiko a neodpustila si karhavý tón. Poslali ju preč, aby si odpočinula a nabrala nové sily, lenže priateľka ich prianie odignorovala.
„Tie bylinky som mohla ísť pokojne nazbierať ja!“
„Chvíľu som si zdriemla,“ obhájila sa Kumiko chabo s úsmevom na tvári,„lenže potom prišla moja dcéra domov a videla som na nej, že sa kvôli niečomu trápi. Chcela som vedieť, čo sa stalo a priviesť ju na iné myšlienky.“
Nahnevaný povzdych sa odrazil od stien skromnej miestnosti, v ktorej bola jedna žena a jedno dievča. Nemalo Tamiko prekvapiť, že Taya sa nevrátila do nemocnice potom, čo jej povedala. Samozrejme, že mala právo sa nahnevať, ale nechať ostatných bez dvoch pomocných rúk, bol od nej podraz. Keby vedela, že tak vykoná, nešla by za Indrom.
„Dokedy bude trucovať?“ spýtala sa.
O túto prácu je veľmi nízky záujem a stále im chýbajú ľudia. Neprítomnosť jedného šikovného a skúseného človeka im prinesie zmeny navyše a menej spánku. Dnes bola Tamiko preč len zopár hodín, ale zato tu dnes bude musieť stráviť noc a ak sa Taya nevráti, domov sa tak rýchlo nedostane.
„Dohovorím jej a zajtra sa vráti,“ uistila ju Kumiko.
„Povedala ti o celej našej hádke?“ nesmelo vyšla z úst Tamiko otázka a odvrátila radšej pohľad. Nič zlé Tayi nepovedala, ale nevedela, ako mohla ich zvadu pred svojou matkou nafúknuť a zveličiť. Kumiko nebola hlúpa, avšak krv bola krv. Bála sa, že aj ona si o nej bude myslieť tie isté veci ako jej dcéra, a to by nezniesla.
„Áno a natrhala pritom aj zopár jedovatých vecí,“ zasmiala sa a zdvihla z misky žltý kvet so zelenými listami. Tamiko si nespomínala, ako sa volá, ale vedela, že keby ju podali niekomu s horúčkou, rána by sa nedožil. „Bola nahnevaná, avšak verím, že to tak nemyslela. Doposiaľ ťa obdivovala za odvahu priviesť sem Indru. A v hneve z nás väčšinou vychádzajú reči, ktoré majú druhého zraniť a Taya vedela, že tohto sa najviac bojíš. Keď jej srdce odmäkne, sama sa ti ospravedlní.“
Kameň pochybností odpadol z jej pliec a dievčina sa opäť cítila o niečo ľahšie. Stále ešte mala na sebe zopár balvanov, ktoré jej nedovolili sa úplne vystrieť.
„Sama som mohla zopár vecí povedať inak,“ priznala, ale neľutovala ich.
Mrzelo ju skôr načasovanie. A Kumiko s ňou bez slov súhlasila.
„Je mladá, ešte hlúpa a k tomu zamilovaná. Som však rada, že si jej to naznačila. Mala som to urobiť ja ako matka, ale skoro všetok svoj čas venujem chorým ľudom,“ riekla a z jej hlasu mohla Tamiko pochopiť, že ju to sužuje už nejakú dobu.
„Venuješ im všetok svoj čas a zato si ťa všetci vážime,“ pokúsila sa ju rozveseliť a nepriamo sa jej poďakovať. Keby nebolo Kumiko, veľmi veľa ošetrovateľov by tu neostalo. To ona bola základný kameň, ktorý všetko držal pokope.
„Tiež sa mi priznala, že sa ti snažila dohodiť ženícha,“ povedala ďalšie vyzradené tajomstvo.
Na Tamikinu tvár sa opäť vrátil bôľ a nesnažila sa ho skrývať. Chcela ostať silná a tváriť sa odvážne, aj keď vnútri nej všetko kričalo. Avšak dnes všetky jej ochranné múry spadli od vyčerpania. Niektorí ľudia dokážu predstierať, že je všetko v poriadku celý život, lenže ona to už nedokázala.
V tichosti sa pridala ku Kumiko. Začala triediť bylinky a kvety spolu s ňou. Stačil jeden pohľad do vreca a pochopila, že sa pritom skutočne Taya veľmi nesústredila a zobrala všetko, čo jej prišlo pod ruku. Zrejme jej bolo jedno, či je to jedovaté, alebo je to obyčajný list.
„Nechcem sa vydávať,“ vyletelo odrazu z Tamiko skôr, ako stihla slová zastaviť.
Samú seba prekvapila, že svoju mienku povedala nahlas, aj keď si ju v duchu stále opakovala niekoľkokrát za deň. Teraz sa o svoje problémy podelila s osobou, od ktorej závisí chod nemocnice, a to ju zamrzelo najviac. Aj bez nej má starostí nad hlavu a teraz jej pridala aj tie jej.
„Viem,“ hlesla s hlasom jemnejším ako prvé slnečné lúče po tuhej zime, „je ťažké nájsť si osobu, ktorá bude po tvojom boku do konca života, keď už tvoje srdce patrí inému mužovi.“
Slzy sa jej hrnuli do očí, ale nedovolila ani jednej kvapke pohladiť jej líce. Vedela, žeby sa jej uľavilo, ak by všetko trápenie zo seba dostala a zopár hodín si poplakala. Žiaľ, to nedokázala a miesto toho zatínala pery, a snažila sa ovládnuť svoje emócie, ktoré sa drali na povrch.
„Naozaj som hlúpa. Mala by som si hľadať manžela a miesto toho chodím za mužom, ktorý nikdy nebude súčasťou mojej budúcnosti,“ priznala si porážku a bezradne jej klesli ruky. Nesústredila sa a obávala sa, že nechá použiť ako liečivo niečo jedovaté.
„Vždy si bola na seba veľmi prísna a stále si počúvala iba svoj rozum. Čo keby si teraz dala možnosť svojmu srdcu povedať, čo chce?“
Kumiko odložila prácu bokom a sústredila sa len na Tamiko. Musela vycítiť, že potrebuje nájsť útechu v náruči matky, ktorú už nanešťastie nemala. Bohužiaľ, bola až priveľmi tvrdohlavá, aby požiadala o pomoc.
„Bojím sa,“ riekla Tamikoa začala sa prechádzať po miestnosti, aby sa upokojila.
Zármutok zo straty. To bol jej najväčší strach. Jej rodičia vydýchli naposledy pred mnohými rokmi, ale stále cítila stratu, aj keď bolesť už otupela.
„Horšie ako strach je pocit krivdy. Ak nedáš na moju radu, môžeš to v budúcnosti ľutovať.“
Kumiko bola vždy veľmi všímavá, a preto ju neprekvapilo, že vedela o jej sympatiách voči cudzincovi. Tiež musela spozorovať zmeny v dievčenskom správaní, ktoré šokovali samotnú dotyčnú.
Nikdy sa na nikoho nedívala tak ako na neho.
Nikdy sa jej pri nikom nerozbúchalo srdce tak, že mala pocit, že vyskočí z hrude.
Nikdy o nikom nechcela vedieť toľko ako o ňom.
Cudzinec jej začal ukazovať pravú stránku niečoho, čo vždy považovala za hlúpe a ona tomu začínala konečne rozumieť. Už chápala Tayu a jej rovesníčky, keď rozprávali o nejakom mladíkovi, ktorý sa im páčil. Predtým len nad ich správaním v duchu pretočila oči, avšak teraz to zažívala aj ona.
Dnes jej Indra prezradil znova kúsok zo svojho sveta. Zrejme k nej aj prejavil konečne nejakú nehu a miesto šťastia prišla panika a strach. Niečo také cítila po prvý raz a začala sa pohrávať s myšlienkou, že to k tomu patrí. Kam však budú smerovať ich ďalšie kroky, si uhádnuť netrúfla.