Všetko je a bolo inak 1

Yondaime hokage sedel na streche svojho domu hladiac na panorámu Konohy a spomínal na deň narodenia svojho jediného syna.
Na najšťastnejší a zároveň najsmutnejší deň v jeho živote. V ten deň prišiel o všetko a zároveň získal novy zmysel života.
Pri pôrode nastali komplikácie a on sa musel rozhodnúť, buď zachráni ženu, ktorú miluje, alebo dieťa.
Deväťchvostý využil príležitosť oslabenej pečate a pokúšal sa dostať von, bolo takmer isté, že po narodení by Kushina démona nezvládala ďalej potlačovať.
Tak sa spoločne rozhodli Kyuubiho premiestniť do novorodenca. Využili pri tom techniku, ktorá si žiadala najvyššiu obeť. Kushina vedela, že po odobratí by aj tak mala malú šancu, spravila by čokoľvek, aby bol malí v bezpečí, a tak požiadala Minata, nech začne a použije jej život ako platidlo za danú techniku.
Jutsu sa podarilo, démon bol kompletne presunutý a Kushina vydýchla naposledy.
„Tak už je to presne dvanásť rokov,“ nahlas si povzdychol a zoskočil na balkón izby, v ktorej spal Naruto.
„Včera si sa stal shinobi, dnes ťa čaká stretnutie s teamom a so senseiom,“ usmievajúc sa sledoval, ako jeho syn spí.
„Beží to nijako rýchlo, nemyslíš?“ spýtal sa sám seba a vybral sa na cintorín splniť si ešte jednu povinnosť, ktorú dnes má.

„Chlapče, hej chlapče, vnímaš ma?” ozýval sa stokou hlboký a rešpekt vzbudzujúci hlas.
„Zase ty?” odpovedal malý blonďavý chlapec, ktorý s rešpektom sledoval veľké červené oči formujúce sa za zlatou klietkou.
Začínal si uvedomovať, že nočná mora, ktorá sa mu každú noc vracia, je opäť tu.
„Už ma nevystrašíš! Otec ma varoval, nemám ti veriť a nemusím sa ťa ani báť! Nemôžeš mi ublížiť!“ s obrovským odhodlaním dodal chlapec a zadíval sa hlboko do tmy, v ktorej bolo vidno len dva krvavo červené body.
„Je pravda, že ublížiť ti nemôžem, ale ani nechcem. Zatiaľ...“ poznamenala bytosť za mrežami.
„Tak čo chceš!? Noc čo noc mám tento sen a ja už naozaj neviem, čo si o tom mám myslieť, otec vraví, že ťa mam ignorovať, ale zároveň my odmieta vysvetliť, čo si vlastne zač!“ reagoval chlapec tentokrát už podráždene a kráčajúc bližšie ku zlatistým mrežiam.
„Čo chcem ja!?“ ozval sa hlboký smiech, ktorý zapulzoval celím priestorom. „Otázka je, čo chceš ty? Ja tieto tvoje takzvané sny nevyvolávam, to ty za mnou každú noc chodíš.“
Chlapec sa zastavil, premýšľajúc nad slovami, ktoré práve zazneli.
„Takže sa ťa spýtam znova, chlapče. Čo chceš?“
Hlava chlapca sa zodvihla. Nasledoval hlboký nádych a modré očí sa upreli na tie červené.
„Kto alebo čo si?“
„Kto som?“ opäť sa démon zasmial. „Som tu s tebou od samého narodenia a ty sa ma až teraz spýtaš, čo som zač?“
Chlapec nasucho preglgol. Veľké oči sa priblížili k mrežiam a Naruto začínal vidieť siluetu bytosti, ktorá ho sprevádza celí život.
„Pod bližšie a ja ti to ukážem,“ dodal démon a čakal na reakciu chlapca, ktorý bez zaváhania vykročil a pri tom si opakoval otcove slová, že mu nemá ako ublížiť.
Naruto sa dostal do tesnej blízkosti mreži a vtedy to uvidel, červenú chakru valiacu sa skrz mreže priamo ku nemu.

„Teraz ma dobre počúvaj, chlapče, či chcem alebo nechcem, stal som sa tvojou súčasťou a to neviem zmeniť, neviem ani, na ako dlho tu u teba pobudnem, ale jednu vec viem, spoločne dokážeme veľké veci, dokážeme všetko, načo si len zmyslíme, budeme si môcť robiť, čo len chceme, každá myšlienka, každé prianie bude splniteľné, pokiaľ ma necháš, samozrejme,“ diabolsky sa usmial Kyuubi a vyčkával.

Naruto cítil obrovsky príval sily, za celí svoj život necítil takú obrovskú moc ako teraz, ale tiež cítil, ako v ňom rastie hnev a agresivita, nechápal, čo sa deje, snažil sa to udržať pod kontrolou, keď tu zrazu všetko bolo preč, sila, moc, ale aj nenávisť.
Démon zastavil príval chakry a po tichu sledoval Narutovu reakciu.
„S touto silou by som dokázal konečne poraziť Sasukeho, vlastne kohokoľvek,“ s prekvapením a úžasom pozeral mladý ninja na svoje ruky a pomaly ich zovrel v päsť.
„Je to len na tebe, maličký, ale pamätaj, s mojou chakrou prichádzajú aj negatívne emócie, pokiaľ sa neudržíš na uzde a nepotlačíš svoje pocity, tak skôr či neskôr niekto ako tvoj otec zasiahne, musíš sa naučiť nič necítiť, inak je koniec.“
„Nič necitiť?“ spýtal sa Naruto.
Kyuubi už neodpovedal a strácal sa v temnote za mrežami.

Slnko svietilo blondiakovi na tvár a ten pomaly otvoril oči, ešte teraz cítil príval energie a sily z toho sna pre chvíľou.
Aj keď sa mu ta bytosť na koniec nepredstavila, páčila sa mu tá predstava neporaziteľnosti. Predsa len ninjou sa stal hlavne kvôli tomu, aby prekonal otca a stal sa hokagom. Stále mal síce v sebe veľa hnevu a nenávisti, presne tak ako ho varovala osoba za mrežami, ale snažil sa to potlačovať.
Postavil sa z postele a pozrel na hodinky.
„Do šľaka, za pätnásť minút mam stretnutie so senseiom v akadémii, to nemôžem stihnúť.“
„Ty sám nie, ale so mnou to stihneš,“ ozval sa hlas v Narutovej hlave.
Chlapec zmeravel, prvý krát počul ten hlas aj mimo sna, nevedel, čo si o tom myslieť a ani na to nemal čas, tak sa rýchlo obliekol a vyskočil z balkóna na vedľajšiu strechu. Keď tu zrazu to zacítil, obrovsky príval chakry.
Dopadol a zarazil sa, celí sa triasol od zlostí.
„Ukľudni sa, potlač tie emócie,“ ozval sa opäť hlas.
Naruto počúvol a snažil udržať hnev v normálnej hladine ale nedarilo sa mu to, začínalo ho to ovládať.
„Myslí na tie chvíle, keď si ako hokageho syn sklamal, mysli na to, ako si si vtedy prial necítiť tie pohľady ľudí.“
Naruto začal loviť v pamäti, spomínal na všetky tie okamžiky, ktoré spôsoboval zakaždým, keď sa mu niečo nepodarilo, tak ako sa od syna hokage čakalo. Ľudia naňho hľadeli ako na veľké sklamanie, ako na nepodarok.
A vtedy sa to stalo, začal sa cítiť otupelo, hnev ustupoval a on sa prestaval triasť.
Zacítil ako sa bytosť v ňom usmiala.
„Tak bež, chlapče, lebo to naozaj nestihneš,“ dodala.
Naruto sa podivne usmial a vyrazil.
Rýchlosť, ktorou išiel, bola priam neuveriteľná, ledva stíhal vnímať okolie.
„Takto tam budeme ešte skoro,“ dodal pozerajúc červenými očami pred seba, uvedomujúc si, že už nikdy nebude sám, už nebude len on.