Šifrovacia Konoha

Na kamenistej výšine neďaleko Konohy sedeli štyri osoby. Boli dosť blízko na to, aby mohli pozorovať obrysy budov pomaly sa potápajúcich do svetla zapadajúceho júnového slnka, no zároveň tak ďaleko, že už nedokázali rozlíšiť jednotlivé tváre ninjov usporiadaných do nenápadných, rýchlo aj pomaly sa pohybujúcich skupín. Keby ich pohyb sledoval niekto nezaujatý, zdal by sa mu náhodný a neorganizovaný. No v skutočnosti za ním bolo niečo viac.

Naruto, Kiba, Sakura a neznáma žena nemali čas kochať sa konožským horizontom. Sedeli v kruhu na zaprášenej deke a rozmýšľali.
„Už sa vám podarilo niečo vymyslieť?” nezaujate sa opýtal Kiba, podopierajúc si ľavou rukou bradu.
„Hm-hm. Vôbec nič...” neodvetil o nič nadšenejšie Naruto a pokračoval: „Nechápem, akú blchu majú na mysli. Hej, Kiba, na to by si mohol prísť skôr ty, nie?”
„Chceš snáď niečo naznačiť?” zagánil Kiba na Naruta.
„Etó - samozrejme, že nie, ale psy a blchy, to k sebe tak nejak pasuje, či?”
„Naruto, chceš mi povedať, že som mal ja alebo Akamaru niekedy blchu?” zaškúlil Kiba na Naruta, ktorý začal rozpačito špúliť perami.
„Mohli by ste byť aspoň chvíľu ticho?” zahriakla ich Sakura. „Rušíte jediného človeka, ktorý sa tu snaží rozmýšľať! Alebo nechcete vyhrať tú blbú súťaž?” dodala s prekríženými rukami a nenápadne pokynula smerom k malému zvitku ležiacemu na deke uprostred nich. Vo svetle zapadajúceho slnka sa na ňom zlatým písmom zablyšťala veta:

Naruto postrehol Sakurin pohľad a zavzlykal: „Veď to vôbec nedáva zmysel!”
„Väčšina šifier na prvý pohľad nedáva zmysel, Naruto. To je ich účel!” odsekla Sakura a prstami si poťukala po čele.

~~~~~~~~~~~
S myšlienkou na celokonožškú šifrovaciu akciu prišli Kakashi s Gaiom, keď s niekoľkými ďalšími jouninmi došli k presvedčeniu, že ich ťažko nadobudnuté úspory pre nich, ako zatvrdilých starých mládencov, nemajú veľké využitie. Časť úspor preto uložili do fondu, ktorý mal slúžiť ako hlavná cena pre víťaza hry, ktorej zmyslom bolo počas uhorkovej sezóny nejakým spôsobom zabaviť ninjov a zároveň budovať vzťahy medzi obyvateľmi Konohy - do hry sa mohli prihlásiť nielen ninjovia, ale aj civilisti, muži aj ženy, deti aj starci, radoví ninjovia a dokonca aj vedenie Konohy. Účastníci boli následne rozdelení náhodným výberom do štvorčlenných tímov.

Tak sa stalo, že v jednej zo skupín sa ocitli Naruto, Sakura, Kiba a neznáma žena tmavej pleti, ktorá za celý spoločne strávený deň vyriekla dokopy asi 6 slov (šlo o vetu: „To by mohlo byť na severe.”, čo bol pokus o uhádnutie šifry „Ktorým smerom tečie rieka Konoha.” - každopádne nesprávny, keďže je všeobecne známe, že rieka Konoha tečie zo západu na východ, a nie z juhu na sever).

Cudzinka sa v skutočnosti volala Matilda. Žena to bola plnoštíhla, mala veľké smaragdové oči a Narutovi sa zdalo, že ho nimi neustále sleduje (čo bola sčasti pravda - veď komu sa naskytne príležitosť byť v prítomnosti hokageho celý deň?). Matilda nebola ninja. Do Konohy sa presťahovala s manželom, ktorý kedysi vlastnil kasíno, avšak po sérii incidentov zo strany zákazníkov bol nútený ho predať. Pred mesiacom sa teda odsťahovali z krajiny Vetra a ich novým domovom sa stala Konoha, kde si otvorili spoločný bazár. Síce netrhal rekordy v predaji, ale nejako fungoval. A teraz táto súťaž, prišlo jej to celkom vhod - ak by vyhrali, mohli by si kúpiť novú dlážku do ich neveľmi priestranného bytu... alebo ešte lepšie - celkom nový byt!

Ostatných ninjov v našej malej skupinke - Naruta, Sakuru a Kibu iste poznáte, preto sa nebudem obťažovať ich popisom. Za zmienku však stojí, že práve táto skupina v tom čase mala najlepšie šance vyhrať celú šifrovačku, pretože bola v čele priebežného poradia. No aby sa dostali až tam, kde boli, museli prekonať množstvo prekážok ...

~~~~~~~~~~~
Približne pred hodinou

Sakura rozvinula zvitok a spustila: „Ďalšia šifra znie: „malý mocný a Zabuzov posledný”. Čo to môže byť?”

„Hmmm,” zamrnčal Kiba. „Zabuza bol svojho času známy, ale že by ho v Konohe poznalo nejako veľa ľudí, to sa mi nezdá,” odmlčal sa a akoby ho náhle osvietilo, nadšene zvolal: „Veď vy ste sa s tým týpkom raz stretli, že?” pozrel na Sakuru a Naruta s rozžiarenými očami. Tí dvaja si rýchlo vymenili pohľady.
„Na Zabuzu sme kedysi narazili,” spustil Naruto, „ale je to hrozne dávno,” pokračoval: „Okrem nás tam bol aj Kakashi-senpai a aj Sasuke.”
Vtom Sakura zhíkla nadšením: „No ani Sasuke, ani Kakashi v tejto šifrovačke nesúťažia!”
„Sasuke cestuje po svete a Kakashi súťažiť nemôže, lebo časť šifier vymýšľal sám- Moment,” zhíkla druhýkrát a nadšene zopäla ruky. „Túto šifru musel vymyslieť Kakashi... a keďže sme sa s Narutom neuveriteľnou náhodou ocitli v jednom tíme, máme šancu dostať sa do trháku pred ostatnými!”
„Len tú šifru aj musíte vyriešiť,” uštipačne poznamenal Kiba.
„Teoreticky by sme to mohli nechať aj na teba,” zamračila sa na neho Sakura, načo Kiba prevrátil otrávene oči.

Ostatne, Kiba sa tváril trochu kyslo už pomerne dlhú dobu, čo Sakura pripisovala jeho vznetlivej a premenlivej povahe. No pravda bola iná - Kiba mal jednoducho pocit, že mu táto hra moc nejde. Dobre, zohral kľúčovú úlohu pri vystopovaní stáda oviec patriacemu istému veľkochovu, ale pri ostatných šifrách - vedomostných, logických a dokonca aj pri silových sa mu zdalo, že je len piatym kolesom na voze. A teraz nápoveda so Zabuzom? To si robíte srandu, nie? Zase ju vyriešia len Naruto so Sakurou...

Netrvalo dlho, kým boli Kibove myšlienky prerušené Sakuriným zvolaním: „Mám to!” na čo sa Kiba plesol rukou po tvári a s neveľkou chuťou vypočul Sakurino vysvetlenie šifry, ktorá so zdvihnutým ukazováčikom spustila:
„Zabuzovým posledným zákazníkom, a zároveň aj poslednou obeťou bol obchodník Gato. Malý mocný zase môže byť malý silný živočích - mravec, čiže Ari. Keď spojíme tieto dve slová dokopy, dostaneme slovo Arigato - ďakujem.”
„Skvelé!” vykríkol Naruto. „Musíme nájsť miesto, na ktoré odkazuje slovo Arigato.”
„Hmm, mne žiadne také miesto nenapadá,” dodala sklesnutým hlasom Sakura a Naruto sa len bezradne poškrabal na hlave.
Kiba sa díval kamsi do neurčitého priestora a počúval ich len na pol ucha, keď mu v hlavne naskočila nečakaná myšlienka, skoro až šepkajúca niekde v zadnej časti jeho mozgu - Vrch vďaky.
„Vrch vďaky,” vyslovil až stoicky pokojne, stále hľadiac pred seba. „Tam sme kedysi chodievali s Akamarom trénovať. Je to kus za Konohou, málo známe miesto.”
Sakura, Naruto a Matilda sa naňho obrátili akoby zabudli, že tam s nimi je a nápadne sa naňho usmiali. Kiba sa zazubil, dodal: „Ale nemusíte mi ďakovať,” a pustil sa ako ich vodca smerom k ďalšej šifre.

~~~~~~~~~~~
Naruto vstal zo zeme a letmo sa oprášil. „Na chvíľu si odskočím,” oznámil ostatným, ktorí nedbalo pokrčili ramenami a zase obrátili svoju pozornosť na zvitok so šifrou, ktorú už poznali naspamäť.

Vzdialil sa od skupinky a došiel na časť kopca, z ktorej bol najlepší výhľad na Konohu. Pri tom pohľade sa trochu zarazil. Málokedy si stíhal uvedomiť, aká je Konoha pri západe slnka malebná. Do oranžova sfarbené slnečné lúče sa miešali s červenohnedými strechami všetkých tých obytných aj úradných budov stratených v tieni vysokých stromov ovešaných lístím. Pohľad, ktorý sa zvnútra kancelárie len tak nenaskytne...
Vtom sa rozhodol - mal by na podobné akcie chodiť častejšie... a možno ani nie na akcie, stačilo by sa len tak prejsť okolo Konohy. Keď bol doma alebo v kancelárii, nepociťoval potrebu chodiť mimo, ale keď tu takto stál, uvoľnený a s partiou starých kamarátov, padlo mu to veľmi dobre.
„Trochu ponaťahovať svaly a prečistiť myseľ, za to nič nedám... a musím vziať aj Hinatu a deti.”
Dal si zopár cvičných drepov a pobral sa naspäť ku skupinke.

A touto scénou - Narutom, kochajúcim sa pohľadom na večernú Konohu moja poviedka končí...

... aj keď - snáď by som ju mohol dopovedať, čo poviete? Skromne sa totiž domnievam, že vás zaujíma, či sa našim hrdinom nakoniec podarilo vylúštiť šifru s blchou a ako dopadli v celkovom hodnotení šifrovacej výzvy. Mám pravdu? Och, ďakujem, vážim si to. Teda, bolo to takto:

~~~~~~~~~~~
Keď sa Naruto vrátil ku skupinke, ostatní stále nemali riešenie.
„To snáď nie je pravda! Dostali sme sa až sem a teraz to máme zabaliť?” rozčuľoval sa Kiba.
„Aj ja som celkom stratená. Spravila som sériu testov na rôzne šifrovacie kľúče, ale nič nesedí,” pridala sa k lamentácii Sakura. „Určite za tým bude niečo strašne jednoduché, len to nevidíme...”
Sedela na deke so založenými rukami a vyzerala bezradne, rovnako ako Matilda, ktorej oči sa teraz javili ešte vypleštenejšie ako kedykoľvek predtým.
„Tak čo, aspoň sme prežili pekný deň,” odvetil pokojne Naruto a ledabolo zamával rukou. „Nejde predsa o život.”
„Ale mne by sa celkom hodili nové kachličky, pán Naruto” nečakane sa prejavila Matilda a kriticky pozrela na Naruta, ktorý sa začervenal.

„Tak dosť, nikto to nevzdáva, stále bojujeme!” rázne skríkol Kiba a obhliadol sa okolo seba. „Musíme zistiť, akú blchu majú na mysli!”
„... alebo čo znamená odvrátená strana sveta,” dodala Sakura.
„... alebo čo znamená odvrátená strana sveta,” zopakoval ako ozvena Kiba.
„Keď niekto zomrie, dostane sa do záhrobia,” ozvala sa Matilda a všetci sa na ňu spýtavo pozreli.
„Takže navrhuješ, aby niekto z nás skočil z útesu a až bude mŕtvy, našiel blchu?” trochu rozpačito sa opýtal Naruto a pozrel sa na Matildu.
Ešte prv, ako stihla odpovedať, predbehla ju Sakura: „Druhá strana sveta nemusí byť len smrť. Môže ísť aj o inú dimenziu, napríklad tú, do ktorej nás chytila Kaguya...”
„... alebo môže ísť o dimenziu, v ktorej žijú kuchiyose!” zvolal Kiba a začal sa chvieť nadšením. „To musí byť ono, možno to neviete, ale existujú aj kuchyiose blchy!”
Ani si nevšimol, ako divne sa naňho ostatní dívajú a pokračoval: „Musíme si pomocou kuchiyose privolať blchu a potom...” odmlčal sa. „A potom... a čo potom?” spýtavo sa pozrel na Naruta so Sakurou akoby čakal, že ho doplnia, no odpoveď akosi neprichádzala.

Keď sa už Kiba začal zmierovať s predstavou, že bude musieť sám ísť do dimenzie bĺch, ozval sa na jeho úľavu hlas Sakury: „Nemyslím si, že to bude nejako zložité. Poďme na to pomaly, s rozvahou. Po prvé - aby sa ninja mohol kontaktovať s blchami, musí sa naučiť techniku kuchiyose-no-blcha. Predpokladám, že ty ju nevieš, Kiba, že?” Po Kibovom pokrútení hlavou pokračovala: „Po druhé, táto technika sa dá naučiť len pomocou zvitku, kde sú napísané pečate a po tretie, zvitky s podobnými technikami sú uložené v ninja akadémii. Preto navrhujem, aby sme sa vybrali tam,” slávnostne zakončila.
S návrhom súhlasili aj ostatní. Zbalili deku a zamierili do Konohy.

~~~~~~~~~~~
Keď sa naši hrdinovia dostali do areálu konožskej akadémie, rovno sa vybrali do študíjnej miestnosti. Sakura presne vedela, kde hľadať. Ako tak kráčali chodbami akadémie, uvedomili si, že sú v celej budove sami. Ostatne, bola už skoro noc.
„Tu je to,” zvolala Sakura a ukázala na nenápadný zvitok na regáli číslo 19. Natiahla ruku a pokúsila sa ho z regálu vytiahnuť, no akosi to nešlo. „Naruto, skús to ty, asi sa tam zasekol,” poprosila ho.
Ako sa Naruto dotkol zvitku, ozvalo sa hlasité a hrôzostrašné „Há!”. Hlas nepochybne patril Gaiovi a Naruto mal čo robiť, aby nedostal srdcovú zástavu, keď sa regál pred ním rozpadol a spoza neho vyliezol okrem ninju v zelených elasťákoch aj Kakashi.
„Gratulujeme vo výhre celokonožskej šifrovacej akcie,” spokojne zahlaholil Kakashi a s úsmevom podal omámenej Sakure malý diplom. Matilde zase Gai podal šek s výhernou sumou...

... a touto scénou sa príbeh už naozaj končí. Iste, mohol by som líčiť, ako sa Naruto potešil, že môže konečne ísť domov za Hinatou, ako Sakura ešte v ten večer vyvesila vo svojej obývačke výherný diplom, alebo ako sa Matilda s manželom v nasledujúcich týždňoch podujali na rekonštrukciu svojho bytu, alebo o tom, ako Kiba pri rozprávaní tohto príbehu kamarátom niektoré fakty nepatrne skomolil. No čo by to bol za príbeh, keby nemal svoj koniec?

Fin