Zmätený Kazekage 86.

Mladá žena prstami jemne kývala so sklenicou z boku na bok. Alkohol hnedastej farby, ktorý chutil odporne, nebolo zďaleka to najhoršie, čo ju trápilo. Prázdno v hlave za posledných pár dní doladzovalo slabé svetlo v taverne, kde sedela. Sladký fľak od niečoho jej lepil kožu k masívnemu dubovému pultu.
Všetko to bolo tak iné. Začmudená biela miesto pieskových stien, hnusný alkohol miesto dobrého, nepohodlná barová stolička namiesto pohodlnej lavice a k tomu všetkému žiadna spoločnosť. Žena si povzdychla nad tým, ako zrazu trávi svoje večere, keď si niekto ku nej prisadol.

„Čo pije tu slečna s nádhernými tyrkysovými vlasmi?“ spýtal sa mužský hlas barmana, ktorý klasicky, ako každý barman leštil poháre.
„Yamazaki whisky.“
„Dve poprosím,“ ukázal prstom a natočil sa na ženu, ktorá mu už venovala pozornosť, „dobrý večer, slečna. Som Karuzawa.“
Podal jej ruku na zoznámenie a ona ju prijala s úsmevom: „Fuu. Teší ma.“
„Aj mňa,“ svoj zrak upieral na ňu aj keď barman položil whiskey na pult a on mu posunul bankovku, „keď sa tak celkovo na teba zadívam, ty nebudeš miestna, však?“
„Nie, som tu len na návšteve.“
„Rodina? Milý?“ nadvihol obočie a líca sa mu pokrčili do potmehúdskeho úsmevu.
„Ani jedno,“ pokrútila makovicou, „som cestovateľ. Od vojny chodím po krajinách.“
Neznámemu obličaj trocha povädol a zadíval sa na pohár, ktorý mal pred sebou: „Na zdravie.“
Štrngli si a Fuu nadviazala konverzáciu, lebo jemu do reči zrazu nebolo: „A ty si tiež odtiaľto?“
„Nie, nie,“ s malým úsmevom mu prišiel do tváre aj svetlejší odtieň, „som z jednej dedinky sídliacej na okraji krajiny. Ako sa ti páči u nás?“
„Ňo, je to tu veľmi pekné,“ vydýchla, usmievajúc sa, „trocha mi tu chýba flóra. Je to tu samý betón len.“
„To máš pravdu. V mestách tomu tak je, ale kedysi to bývalo lepšie...Máš rada kvety?“
„Skôr by som povedala, že opuncie.“
„Prepáč,“ trocha hystericky sa zachichotal, „opu-čo?“
„Kaktusy,“ nervózne vyhŕkla, „také ako aloe vera, saguaro, mamilaria...“
Karuzawa skrčil nos: „Kaktusy sú škaredé a pichľavé.“

Na to pokrčila nos Fuu. Kaktusovníky sú predsa najkrajšie a ešte k tomu, keď kvitnú. Viete, kde sa im darí? V Sune. Kde to prišla, keď musela vysvetľovať, čo je to opuncia?
Jej nový spoločník sa postavil. Až teraz si uvedomila, jak obrovitánsky bol. Hlavu skoro až zaklonila do stropu, aby mu mohla pozerať do očí a odpovedať na ospravedlnenie, že potrebuje na toaletu. Otočil sa na päte a Fuu obzerala jeho masívnu postavu. Zaškaredila sa, bol tak...táák svalnatý, že jej tá mohutnosť prišla celkom nechutná.
Ideálna výška a postava je tá...no. Bol útlejší, no aj cez jeho biele vodcovské rúcho, v ktorom plával, vyznievala jeho muskularita. Jinchuuriky naraz zaťala celé telo a z pľúc takmer vyhnala všetok vzduch. Snedé kolená otočila naspäť k baru a hodila do seba zvyšok whiskey a do rúk schmatla ďalší, tešiac sa než ho vypije...

„...ďakujem ti veľmi za pomoc, lebo už neviem čo si počať. Doma nemám nič, čo by som mu od tak silného zápalu mohla dať,“ do Sasukeho uší sa pomaly vnáral hlas Inuzuky.
Otvorili sa dvere na jej izbe a on ospalo otočil tvár. Zmysly mal otupené spánkom a chorobou, čo ho zmohla. Lenže nebol to len samotný sluchový vnem. Rozpoznal Segawov bľabot a...ten hlas. Takmer ho posadilo.

„Lež, Sasuke-kun,“ jej ruky ho natlačili naspäť do postele, „to som ja, Sakura.“
„Tanaris...“ chcel povedať, no jeho hlasivky mu povolili len zachrapčať.
„Nerozprávaj, Sasuke-kun,“ ružovláska mu darovala pohľad a potom sa obrátila na Inuzuku, „choď prosím mu spraviť čaj z tých bylín, ktoré sme kúpili.“
„Samozrejme,“ poslušne prikývla a objímajúc Segawu v šatke na jej bruchu, zišla schody.

„Neboj sa, postarám sa o teba, Sasuke-kun,“ cítil, ako mu napravovala perinu.
Zvuk, ktorý do neho teraz lial hnev, dotyk ktorý vytváral zlosť a slová, čo mu prišli vlezlé. A obzvlášť teraz. To ona...len ONA sa vedela o neho pečovať. Vedela vždy, čo mu je, prečo mu to je. Až z tých úvah nahlas zavrčal.
Sakura vystrela ruky nad jeho hrudník a tmavé oči musel zavrieť kvôli otravnej, no liečivej chakre. Sprevádzalo ju jej typické znenie. Netušil k čomu sa ten slabý hukot dal prirovnať.
„Tak. Zájdem ti ešte do lekárne po lieky,“ ozvala sa napokon a jednu z rúk mu nechala slabo položenú na bruchu, „ešteže som prišla. Máš nábeh na zápal pľúc.“

Sasuke konečne otvoril oči a nechtiac ju nimi vyhľadal. Jej zelené smaragdy stále...i po tých rokoch horeli jednou jedinou túžbou. A viete čo? Chcel jej vyhovieť. Aby som to upresnila, ona chcela jeho a on chcel potomka. Nevidel inú možnosť vo svojom živote ako ju, kto by mohol vynosiť nových Uchihov a tým znovu založiť jeho klan. A teraz bol šťastný, že sa to po pár pokusoch nezdarilo. Teraz nemal ani tú najmenšiu tužobu byť s ňou.

„Potrebujem spať,“ zamumlal potichu.
„Musíš odpočívať,“ pousmiala sa a pohladila mu pomaličky hánky, „chýbal si mi, Sasuke-kun.“
Teplú dlaň vsunula do jeho. Dočkala sa leda tak absencie akéhokoľvek pohybu opätovania z jeho strany. Viečka mal sklopené.
„Musím odpočívať,“ šepol.
„Samozrejme, Sasuke-kun,“ postavila sa, „ešte dnes budeš mať antibiotiká.“

Zobrala sa preč do kuchyne, kde už Tanaris sedela na lavici za bielym stolom a pred sebou na stole mala Segawu. Držala ho za rúčky a robila na neho ksichty. Rozkošne sa rehotal, no srandovné divadlo jeho mamy prerušila ružovláska: „Mala si pravdu, je na tom zle.“
„Mrzí ma to,“ Tanaris klesli ramená, „stále mu dávam obklady. Robím, čo môžem.“
„Za chvíľu ti donesiem všetko, čo budeš potrebovať,“ nasúkala si na seba tenkú bundu a odišla nazuť si topánky.
Inuzuka podišla do chodby a pozorovala ju, pritom jej Sakura vysvetľovala, že Sasuke má zrejme nejakého otravnejšieho bacila, ako len bežnú angínu. S rýchlym čau sa vytratila a už jej nebolo.

Netrvalo dlho, než sa vrátila a zvonila na biely dom Inuzukovcov. Balíček medikamendov, ktorých bolo viac, než by si Tanaris priala jej podala so slovami: „Zvládneš to tu? Nechceš pomôcť?“
„Nie v pohode, Sakura. Ďakujem za pomoc,“ usmiala sa a rukou slabo zovrela kľučku.
Kdesi zozadu sa ozvalo detské zamrnčanie a mamička sa za ním otočila.
„Isto? Keď máš ešte malého a do toho vieš ako...prať, variť,“ rozložila rýchlo rukami a s natlakovaným hrudníkom od kyslíku sa divne zazubila.
„Si zlatá, ale neboj...za tých päť mesiacov som naučená obletovať oboch a ešte stíhať domácnosť,“ mávla rukou a zasmiala sa.
Sakura spojila ruky za chrbtom, aby nimi mohla nervózne požmoliť: „Dobre teda, prídem ho potom ešte pozrieť.“
„Jasné, kedykoľvek,“ Haruno začala ustupovať od dverí a Inuzuka sa zasmiala, „hlavne nenápadne, nech nevie o nás celá Konoha.“
„Nemaj strach. Tak, ahoj.“
„Maj sáá!“ zamávala jej Tanaris a zavrela dvere.

„Jasné? Kedykoľvek?!“ zavialo niekde od schodov a ona dezorientovane otočila interes ich smerom.
„Čo som povedala zle?“
„Čo tu robila?“
„Bola som Hokagemu povedať, že sme tu. Kakashi je veľmi rád, že sme došli v poriadku. Príde najbližšie dni za nami.“
„Sakura...“ v polovici slova mu preskočil hlas a on si musel odkašlať.
„Bola tam, keď som prišla. Povedala som, čo ti je a rozhodla sa pomôcť. Prijala som to. Sakura je medička a ty chystáš zápal pľúc,“ vyštekla na Uchihu, lebo jeho tón bol podobný.
„Je otravná...“
„A čo by som robila bez nej?“ jej nohy pridali do kroku, keď sa muž rýchlymi dupotmi sa premiestnil do kuchyne.
Prišiel k linke a nabral si vody: „Takto to povie kadekomu a bude hneď vedieť celá Listová, že sme sa vrátili. Zas tie protivné pohľady a moja chuť im rozbiť nosy. Chcem mať teraz kľud.“
„Nepi to,“ Tanaris nereagujúc na jeho vety, zabránila Sasukemu vložiť si do úst kraj poháru a vzala mu ho z rúk, „nie studenú vodu. Tam máš čaj.“
Havranie vlasy narazili do jeho teplotou rozpálených líc, obzerajúc sa za jej prstom, ktorý smeroval na smradľavú tmavozelenú tekutinu. Poznal ten čaj. Nebolo to prvý krát, čo ucítil jeho hnusnú vôňu.
„Nechcem ho,“ zavrčal a natiahol sa po vodu v jej ruke, „daj mi to.“
„Nedám, nebudeš piť studenú vodu. Mám sa zase opakovať, že si na pokraji obojstranného zápalu pľúc?“ odstúpila od neho krok, keď sa k nej priblížil.
„Vravím ti...daj mi to.“
„A ja ti vravím, že nie.“

Naštvane si odckol a začal robiť svižné kroky naproti nej, zaháňajúc sa po skle s čírou tekutinou. Inuzuka hodila s ním za seba, aby ho nechytil. Lenže netušila, že už za ňou je stena a odrazené rozbité sklo popadalo na zem. Napoly spiaceho Segawu hlasné rinčanie vystrašilo a bledú miestnosť okamžite začal vyplňovať plač.
„Pozri sa, čo si urobil! Sám vidíš ako ti je, tak tu nevystrájaj jak malé decko!“ musela zvýšiť hlas cez ohlušenú kuchyňu.
Vybrala sa ku kolíske na stole. Hlasné zjajknutie predišlo pošmyknutie, ktoré ale nekončilo pádom, vďaka jeho rukám. Tanaris sa obzrela za vodnou stopou po jej nohe a potom po jeho očiach: „Jak malé decko?“
„Vypadni si dať ten čaj.“
Schytil ju k sebe a chripľavo zručal po nej, lebo hluk naokolo ho rozčuľoval: „Nehovor takto so mnou! A ju tu nechcem už ani vidieť.“
„Pusti ma,“ hrdelný plač dieťaťa ju sužoval a ona nevedela, čo ma spraviť skôr.
Či ho totálne zjazdiť alebo utešiť malého: „Toto je môj dom a ja doňho budem púšťať koho chcem!“
Sánky mu stvrdli do kameňa a takmer aj hlasivky od bolesti: „N*ser ma. Nevoď ju už viac sem!“
Zvreskla mu do tváre: „Tak vypi ten skurv*ný čaj!!!“

Segawov plač nabral na toľkej intenzite, že ju Sasuke sám pustil a ona rýchlo vzala syna do náručia. Slzičky mu stekali po maličkých klanových znakoch. Tanaris ho začala čičíkať a hojdať, keď zrazu dva potôčiky utreli veľké prsty. Inuzuka stisla pery, keď sa jej zrenice stretli s tými tmavými a na to dokázala reagovať jedine sklopením zraku. Privinula si syna k sebe položením dlane na temeno a on zachumlal hlavičku do jej hustých vlasov prehodených na hrudi. Vždy mu pekne voňali.
Ešte sa trošku zahíkaval, keď hladiaca ruka na chrbte bodíčka a šteklenie zozadu v dlhom hnedom závoji mladej Inuzuky signalizovali, že Uchiha oboch objal. Dieťatko sa ukľudnilo. Spokojne dýchalo na mamičkinu pokožku a jemne ju oslintávalo. Sasuke oprel čelo o jej spánok. Zavrel oči a ukľudňoval myseľ.

Veď vždy ho chápe bez slov. Stačí, keď len vidí a vie, čo chce. Prečo teraz nespozorovala, jak moc mu je nepríjemná Sakurina prítomnosť? Do očí mu udrelo svetlo, potom čo sa snažil zahliadnuť čaj na stole. Sakura ho doňho cpala po každé, keď bol nejako chorľavý. Nikdy mu nechutil, ani natto čo sa vždy snažila na ich rande tak úporne variť. Bolo to najhoršie jedlo, aké existovalo. Znechutil sa.
Za to Tanaris súznila v ním, ako nikto. Je jedno v čom. Napredovala i pred Narutom...A už to tu bolo: „Prepáč.“

Po jeho šepote sa neozývalo nič, okrem dýchacích ciest Segawu. Chcela pomôcť, chcela byť užitočná najviac, ako to šlo. Miernym hlasom prehovoril: „Odpusť, mohol som to povedať inak.“
„Zvykla som si, že si občas nepredvídateľný,“ vydýchla a on s poľahobou počul vo vete úsmev, „čo teda s tou gebuzinou?“
„Gebuzinou?“ odtiahol sa, aby mohol uzrieť jej výraz.
„Chutnala som to,“ pousmiala sa a napravila si Segawu, „je to fakt...blé.“
„To je,“ Sasuke skrčil obočie a zúfalo tikol očami na liter vylúhovaných byliniek, „vypijem to. Viem, že príprava nie je jednoduchá a ty si si dala tú námahu...“