Zmätený Kazekage 87.

„Dobré ráno...“ nad Uchihu sa sklonila žena a v miske držala horúcu polievku.
Rozlepil oči a pošúchal si ich. Do izby sálalo mierne prítmie zo zamračenej oblohy. Vonok disponoval chladom, zatiahnutou oblohou a zo vzduchu prúdiaceho cez ventilačku ste nasávali vôňu prichádzajúceho dažďa. Sasuke si pomaly sadol a prijal do bledých prstov oranžovú misku. Mlčky kývol, lebo pri bôle, ktorý bodavo otravoval jeho krk sa bál prehovoriť. Žalúdok dosiahol stav blaženosti, keď sa do neho začali liať lyžice výdatného vývaru.

„Segawa znova zaspal,“ prerušila ticho, aby tam len tak nesedeli.
Sasuke chabo dvihol mastné kútiky a očakával, že bude pokračovať.
Prekrížila nohy a trocha sa zhrbila, tuho pretierajúc oči: „V noci sa stále budil. Neustále. Som z toho strašne unavená.“
Sasuke si najprv odkašlal si, aby mohol aspoň zachrapčať: „Počul som ho z vedľajšej izby.“
„Spal si tvrdo ako drevo,“ začudovala a potom mu darovala láskavý úsmev, „ale na neho sa vždy zobudíš.“
„Zistila si prečo je prázdny dom?“
„Áno, včera mi Kakashi vravel, že všetci šli na klanové stretnutie, ktorého sa musí zúčastniť aj feudálny pán. Yochiho vymenujú vodcom klanu,“ povedala hrdo, „mali by sa vrátiť tak za týždeň.“
Ostalo ticho, ktoré rytmicky prerušovalo srkanie polievky.

Nikdy by nepovedala, že také pako, ktoré ju šikanovalo počas detstva, jedného dňa povedie ich klan. Z rebela sa stal rozumný, dospelý ninja. Po veľvyslaneckej misií, na ktorej boli aj jeho súrodenci sa začal úporne venovať tréningu náročnejších jutsu a potom sa pridal k ANBU.

Na to sa jej Inuzukovské znaky natiahli pod zívnutím.
„Mala by si si pospať.“
„Nie,“ zložila dlaň do lona, „Segawa isto nebude dlho spať.“
„Pôjdem k nemu.“
„Ty musíš ležať,“ pokynula hlavou na neho s opatrovateľským dôrazom.
„Tanaris.“
„Inuzuka, teší ma že si pamätáš moje meno,“ škeriac sa mu prsty jemne položila na jeho pery a následne zospodu posunula misku vyššie, „som v pohode. Zvládam to...“

Je to už niekoľko dní, čo sa jej v bare každý večer prihovorí mužské pohlavie. I keď rada konverzuje s ľuďmi, takmer až magnetické pôsobenie na chlapov jej neskutočne prekážalo. Keby boli aspoň normálny. Jeden bol príliš otvorený, druhý mal nevyčísliteľné ego a podobne. Ten ukecaný...za tridsať minúť, čo monológoval on, podotýkam o sebe, ju otrávil zo asi všetkých najviac. O čom to je, keď vám ten človek vysype všetko o sebe? To bola nuda. Tiché, uzavretejšie typy sú zaujímavé preto, lebo postupom času sa im dostávate pod kožu, objavujete skrytú osobnosť v prebývajúcu v škrupine. Bádate, bádate v ľudskej mysli, až nakoniec objavíte zlato a zatĺkané emócie sa vyplavia na povrch.

Také typy mužov mala rada. Ktorý mali čím prekvapiť a šokovať a nie dákeho tajtrlíka s čírom. Ešte si aj dobrovoľne objednal saké a pil ho s ňou. O čom to sakra je, keď ho na to saké nemusí prehovárať? Potom to nie je sranda. V ten večer Fuu zdrhla od tohto ubľabotanca oknom na záchodoch a na druhý večer po náročnej túre po lesoch si sadla do inej taverny, aby nestretla ďalšieho podobného idiota.

„Fuu,“ ozvalo sa nadšene za ňou.
Ona sa otočila a zbadala známu tvár: „Karuzawa.“
„Vitaj, vitaj,“ s úsmevmi si potriasli rukou.
Nebol to ideálny spoločník, ale vyhrával z tých všetkých, ktorých doteraz mala.
„Dlho som ťa nevidel,“ sadajúc si na barovú stoličku, venoval mladej žene letmý pohľad a mával na čašníčku pri stole za nimi.
„Cestovala som po okolí,“ prezrela si ho, vyzeral celkom nevyspane.
„Dnes si bola kde?“
„Ňo, prešla som severné lesy.“
„Tie sú najkrajšie,“ zazubil sa, „ale bohužiaľ bez aloe vera, sagury a mamilarie.“
Fuu sa zaklonila dozadu s nadvihnutým obočím: „Ty si tie názvy pamätáš?“
„Samozrejme,“ škeriac sa, prijal do ruky tmavú whisky a štrngli si.

Zvyčajná, palivá chuť jej zaliala jazyk a zahriala pažerák. Teplo stúpalo aj do líc, ktoré našťastie pri jej farbe pleti nečervenali. Jej spoločník sa po chvíľke ticha znova ozval: „Vieš, kam by si sa mala ísť pozrieť?“
„Kam?“
„Dedinka Kawa. Nachádza sa úplne na hraniciach. Je jediná v celej zemi, kde sú postavené ešte pôvodné domy. Je tam aj múzeum. Tam rozhodne choď, keď budeš pokračovať do Zeme Ohňa.“
„Tadiaľ nemám na pláne ísť,“ pokrútila hlavou.
Ostal mierne zarazený, až ponaprával zadok na stoličke: „Počkať, kde máš potom namierené?“
„Do Suny.“
„Pff,“ vyprskol muž, „a čo ako tam? Však to je jedná veľká púšť.“
„Ňo, vieš ja-“
Prerušil ju a naklonil sa k nej, šeptajúc: „Počul som, že Kazekage sa stal otcom. Nevieš o tom niečo?“
Ženská jinchuuriky preskúmala jeho zvedavosťou nakrčenú tvár. V tmavých hnedých očiach sa mu blyšťala dychtivosť po drboch o vodcovi dediny. Vystretými rukami si jemne si pošúchala vnútornú stranu kolien: „Neviem, vôbec. Však tam ešte len idem.“
Klamala. Nerada to robila, ale hádam by nerozprávala skoro neznámej osobe o Gaarovom súkromí. Znechutene sa napravila na koženej stoličke a upila si z alkoholu.
„Hm, aj tak si myslím, že je to blbosť,“ vyjachtal ironicky zo seba, „niektorí pocestný to aspoň tvrdili, že s tou Inuzukou má dieťa.“
Fuu mlčala a zatínala sánky. Nepáčilo jej, ako sa vŕtal v tom, čo nemusel.
„To sú tí, čo bojujú so psami?“ vyhŕkla otázku v snahe, že týmto spôsobom nejak nenápadnejšie zmení tému na to, aké klany žijú v Konohe.
„Hej,“ kusol sa do spodnej pery, „jak to, že ich nepoznáš? Tá štvorica je známa široko ďaleko.“
„Haha,“ mávla rukou, „vieš, ja nie som shinobi.“
„Aha,“ stisol pery v akomsi divnom výraze a na to ostalo medzi nimi ticho.

Fuu trocha posmutnela. Dúfala, že aspoň s ním nebudú večere otravné. Problém bol, že už jej vadil aj tento tu. Karuzawa bol nezvyčajne dlho ticho a keď si myslela, že ho naruší ona, jeho hlasivky preťali slabú vravu v krčme: „Aj tak...pochybujem.“
„Č-čo?“ dievča dezorientovane vysekalo.
„Veď, za čo by mohla toho pidižvíčka chytiť,“ jeho vete nechýbala irónia a uchechtávanie, „však je skoro ako žena.“

Takmer spadol zo stoličky, čo sa tak prudko postavila. Ani sa na neho nepozrela, šľahla s peniazmi o pult a jej nohy odišli preč. Vyšla som na tmavú, studenú ulicu. Striaslo ju. Hrudník si objala a robila rýchle kroky, aby sa nejako zahriala. Pri vode vždy bývala zima a to platilo aj o mieste, kde bola. Každý jeden kúsok krajiny bol popretkávaný riekami a potôčikmi.
Z pľúc sa jej parilo a obláčiky jej vlastného, životne potrebného kyslíka sa jej mihali pred očami. Myšlienky jej behali jedna cez druhú.

Čo vie Karuzawa? Čo vedia ľudia, čo tieto veci rozprávajú? Gaara má ťažké obdobie a len málo kto to vidí. Chcela mu pomôcť. Potešiť ho. Bol predsa jej vážený...kamarát?
Vždy keď si ho vybavila, videla krvavé vlasy, okúzlujúco padajúce do očí, ktoré žiarili ako jej nezvyčajná farba vlasov. Popravde vždy si o ňom myslela, že je to kus. Pokožka, ktorá bola o toľko bledšia a úzke pery, ktoré sa na ňu často usmievali. Keď s ním bola, krčili sa pod chuťou saké. Biely rad zubov, ktorý mu so smiechom vybehol, keď sa dusil alkoholom. Bordové oblečenie a účes štýlu vlasy na všetky strany. Ako keby ho mala pred sebou. Rozhodne nebol ako žena.

Pridala značne do kroku v snahe zdrhnúť pred vlastnou mysľou. Nohy míňali ulicu za ulicou a bez toho, aby si uvedomovala, rozbehla sa. Dvere izby, kde bola ubytovaná sa s treskotom zavreli. Chrbtom natisnutá na ne sa začala šúchať dole. Slabé zjajknutie od kontaktu s kobercom doprevádzalo zbesilé a hlasné vydychovanie sa. Studený vzduch jej drásal hrdlo, ktoré sa pod teplotným šokom napínalo a vytváralo v sebe guču. Pľúca ju boleli nevedno, či od vlhkého prostredia vonku alebo od predstáv.

Siluety nábytku hrajúce svetom pouličným lámp na ňu mĺkvo zízali. Temno navôkol sa posmievalo jej sužovaným pocitom a miešalo jej najväčšie slabiny v jedno. Strach sa zakrádal od prstov na nohách vyššie. Tiene, prenasledujúce a živiace sa jej fóbiou, zahnala šťuknutím vypínaču a v oslepujúcom svetle sa znova spustila na podlahu.

Lakte oprela o skrčené kolená a hlavu sklonila k nim. Dlho sa takto necítila. Vlastne týmto štýlom asi ešte nikdy. Slzy sa jej chceli škriabať po lícach, pričom prázdnota akého si nepoznaného charakteru sa po nej plazila už od doby, čo kráčala púšťou. Dňami v Riečnej krajine len naberala šírke, dĺžke a snáď všetkom, čo bolo schopné vyjadrovať množstvo...

...množstvo samoty, ktoré paradoxne tichom burácalo naokolo. Dni vďaka tomu ubiehali bolestne pomaly. Ani menej časté vyskytovanie sa piesočných búrok nenabralo na nálade. Zase ten neustály kolotoč. Práca, domov, práca, domov. Niečie prsty zaklopali na drevo a na to sa objavila v miestnosti vysoká blondínka.

„Ahoj Gaara,“ Temari venovala súrodencovi úsmev, „máš sa?“
Ani jej neodpovedal, len dačo hmkol a prijal papiere, čo mu podávala. Chvíľku ich študoval, keď od Masashiho rukopisu ho odpútala sestra: „Dlho si sa u nás neukázal...“
„Nemám čas,“ odpovedal rýchlo.
Temari si začala zamyslene zvnútra kúsať do líca: „Na Fuu si mal čas? A predtým na Matsuri?“
Gaara hlučne nasal vzduch: „Matsuri bola moja študentka a Fuu môj hosť.“
Presne očakával tento rozhovor a chcel sa akokoľvek od neho dištancovať, aby nepokračoval. Vedel, že to jedného dňa príde. Presne ten jej typický postoj s rukami na bokoch a pohľadom prezidentky všetkých existujúcich vesmírov.
„Fajn,“ odsekla, „len aby si na niečo, respektíve na niekoho nezabudol.“
Kazekage sarkasticky pokrčil líca: „Veď dobre.“

Žena už nepotrebovala útočný postoj a tak odstúpila ďalej. Gaara radšej sklonil hlavu ku dokumentom, čo mu doniesla a medzitým sa Temari dopravila napravo ku poličke s rastlinami. Bruškom prstu prešla po kaktusovníku a začala: „Ešte jedna vec...je možné, že na Vianoce pôjdeme so Shikamarom do Konohy.“
Červenovlasý mal tvár zaklincovanú do stolu, no jeho oči zaujato zabehli do boku. To by mu len hralo do karát. Nemusel by počúvať prednášky od sestry o tom, že je nevhodné tráviť Vianoce s inou ženou, ako tou „svojou.“ Tá predsa tiež oslávi najkrajšie dni v roku s iným. Prečo by mal byť on sám?

„Svokra nás na sviatky k nim volá už pár rokov a keď sa dozvedela, že sa budeme pokúšať o dieťa, tak začala až moc tlačiť.“
„Si tehotná?“ vyhľadal ju a zazrel prekvapený výraz.
„Nie,“ vydýchla s úsmevom a prostredník od aloe vera premiestnila ku bruchu, „prečo sa pýtaš?“
„Neviem,“ mykol plecom, „no tak...si moja sestra.“
Používateľku vetru obliala vlna smútku. Plavé obočie jej hralo zmiešanými pocitmi, počas kráčania k nemu.
„Gaara,“ pípla, „keby som bola, okamžite by si o tom vedel. Ako ťa mohlo niečo také napadnúť?“

On stisol pery. V tom momente precítil realitu, že nikdy nemal od súrodencov takto ďaleko od seba, jak túto poslednú dobu. Kedysi boli jediní, koho mal. Prenikavé modré oči sa túžili zalesknúť. Prudký pohyb ho násilne vytrhol z myšlienok a Temari mu vzala do rúk jeho studené dlane.
„Si predsa môj brat...“
„Brat, nie syn.“
„Preto sa mi vyhýbaš?“ na stotinu sekundy to vyzeralo, že sa začne hnevať.
Nemo prikývol. Čo jej mal povedať? Však by ho zabila, keby jej povedal pravdu. A boli sme u toho. Súrodencom mohol vždy povedať všetko a teraz nemohol, lebo by to nepochopili. Kankurou skôr, ale ona nie. A i keď mal možnosť to teraz skúsiť, rozhodol sa neurobiť to.
„Prepáč,“ znova sa ticho ozvala, „som...ochrániteľská voči tebe.“
„Až moc.“
„Ale ja ti nechcem zle.“
„Temari, mám dosť rokov na to, aby som sám rozoznal zlé od dobrého.“
„Ja-“
„Proste to preháňaš,“ vybehol po nej a vymanil sa z jej blízkosti.
Kolená vystrela a vyrovnala do svojej plnej výšky: „Čo to zase s tebou je?“
Gaara podráždene rozhodil pažami do priestoru: „Vidíš?! O tomto hovorím! Nerozumieš mi. Absolútne.“
Naštvane si začal odfukovať, čo samozrejme temperamentnej Temari brnkalo do povahy: „Nie, problém je v tebe, lebo sa neotvoríš!“
„A rozumela by si?!“
„Snažila by som sa!“
„To by som chcel vidieť!!! Pochopila by si ma, keby ti poviem, že som nechcel dieťa?! Že je nechcená nehoda? Že sám neviem, či chcem, aby sa Tanaris vôbec vrátila?! Že mám pochybnosti potom, čo sa asi medzi ňou a Sasukem udialo, keď mne stačili tri týždne na to, aby mi iná žena zamotala hlavu? A teraz si zober, že oni sú spolu rok! Vyše, jak jeden poj*baný rok!“

Po jeho decibelmi preplnenom predslove, pieskové steny odrážali už len nemotu. Hodnú chvíľu takto stáli, lebo sa muž rozhodol, že si počká na sestrinu reakciu. A predikoval celkom správne prižmúrené oči a kútiky cukajúce v hneve: „Ty si myslíš, že som slepá?! Že som si vôbec nevšimla, prečo si jak osi v zadku?“
„Tak potom, čo sa divíš? O čo ti teraz ide?“
„Ja som len... Ach,“ stisla si koreň nosu, „pobral si to zo zlého konca. Snažím s-“
„Áno, všetko je to moja chyba,“ ironicky na ňu vypúlil oči, sadajúc si do červeného kresla.
„A že kto tu teraz preháňa,“ prevrátila očami, „Gaara, stačilo keby si sa mi zd-“
Znova ju prerušil: „Uži si Vianoce v Listovej.“
Tón, ktorý použil, ju až donútil zaspätkovať krok dozadu. Doslovne ju do tej Konohy vyháňal. Len nech ide, len nech ju nevidí.
„Fajn. Dík,“ prešmykla sa napaprčene do dverí.

V zárubni spomalila svoje pohyby, až sa zastavila. Kvôli jej nevymáchanej papuli a vôbec momentálnym, nulovým súznením s jej najmladším bratom, sa veci zvrhávajú. Nedošla za ním s ambíciou zhádať sa. Spustila ramená a posledný krát očami zbehla k nemu: „Gaara?“
„Čo je?“
„Ja viem, že som hrozná občas...ale vedz, že ťa už na furt budem milovať, ako svojho malého bráška.“
Modrý oceán s troma vráskami na čele od dvihnutého obočia bolo to posledné, čo videla, než zavrela dvere...