Zmätený Kazekage 84.

„...dúfam, že stihneš prísť načas,“ Gaara si napravil klobúk kage.
„Neboj sa, dlho sa túlať nebudem. Nenechám robenie štedrej večere len na teba,“ Fuu sa usmievala od ucha k uchu, „som vďačná, že môžem mať v tvojej dedine útočisko.“
„Kedysi si ma pomohla zachrániť, som ti dlžníkom. Kedykoľvek, Fuu.“

Zakláňajúc hlavu si poobzerala mohutné, piesočné brány. Bude jej to tu veľmi chýbať. Suna na ňu veľmi zapôsobila. Ešte sa jej zo žiadneho miesta tak zle neodchádzalo, ako odtiaľto i keď vedela, že sa za krátku dobu vráti. Pohyb pred ňou ju vytrhol z myšlienok. Gaara si zložil klobúk a tak mohla uzrieť jeho bledé oči, krvavé vejúce vlasy a pootvorené pery.

„Ňo a keď budem prichádzať, maj nachystanú fľašku!“ vyhlásila a vymenili si pobavené výrazy.
Kazekage pohol pravým chodidlom dopredu v malej neistote. Cítil, že podanie rúk je málo pre to, aby jej povedal zbohom. Skrehnutý úsmev doplnilo nevinne zvraštené obočie na tmavej tvári jinchuuriky a na to ho polapila okolo krku. Uvoľnene vyhnal kyslík z pľúc a zavrel oči: „Šťastnú cestu, Fuu...“
„Ďakujem, Gaara,“ zamumlala do bielej látky a odtiahla sa. Stisla pery v akom si zvláštnom pocite a s mávaním sa pohla smerom od neho. Kroky jej mierili do Riečnej krajiny.

Kazekage stál na púšti, dokým bol schopný jej postavu v diaľke vidieť. Potom si nasadil ochranu na hlavu, mieriac ku domu svojho brata. Pomaly prešľapoval a chodidlá vytvárajúce stopy po ňom, mu nejakým spôsobom pripomínali, že jej prítomnosť zmizla. Bezducho zaklopal na dvere domu Kankurovcov a s prázdnym ahoj sa nechal pozvať dovnútra.

„Dáš si kávu alebo čaj?“ Naku spojila ruky pred lonom, očakávajúc odpoveď.
„Ja...prepáč,“ potriasol makovicou, „čo si hovorila?“
„Káva? Čaj?“
„Biely?“
„Čierny.“
„Tak, poprosím kávu.“
„Okej,“ dala sa na odchod a už z kuchyne počul zvuk položenia keramiky a vodovodného kohútika.
Gaara sa posadil na gauč a nemal poňatia, koľko času mohlo ubehnúť, lebo z ničoho nič sa zjavila pred ním a pokladala na tmavé drevo čiernu šálku spolu s hnedým cukrom.
„Ďakujem. Kankurou, už je pripravený?“ jeho ladné bledé prsty obmotali teplo a nos naplnila aróma.
„Už je, len prebaľuje malých,“ zagestikulovala rukou a prehla sa v chrbte, aby videla na hodiny v kuchyni, „však ešte máte čas do zasadnutia.
Prisadla si k nemu na gauč: „Fuu už odišla?“
„Áno.“
„Bola sa včera večer rozlúčiť. Dala som jej pár mesačných koláčov,“ povedala obyčajne, no periférne bádala po jeho reakcií.
Bola akási neurčitá, čo v jeho prípade bolo dosť normálne. Náznak akejsi skleslosti jej však neušiel a aj to, že ju absolútne nevníma. Prevrátila očami a postavila sa, až s jej švagrom myklo.

Modrovláska vybehla schody a nazrela do kúpeľne. Kankurou čosi stváral pri vani. Na špičkách docupitala k nemu zvedavo naťahujúc krk. Ani sa nestihla spýtať, prečo kúpe Arayeho a už zabehnutý ocko sa posťažoval, že obsah plienky bol riedkejší, než očakával. Údajne mu nezostávalo nič iné, než riešiť komplikáciu cez sprchu. Naku sa na ňom zarehotala a vzala Shinkiho z postieľky do ohrádky s hračkami v obývačke. Chvalabohu mu horúčky po troch dňoch prešli.

„Čau. Aj dnes budeš na mňa protivný?“ ozvalo sa zo schodov a po jeho hlase sa rozliehali len dupoty.
„Odpusť si pripomienky,“ strelil po ňom svižne a nepokojne si upil z voňavej tekutiny.
„Bacha na to, brácho!“ jeho paža vyštartovala na neho s vystretým ukazovákom, „môj hrnček, tak sa aspoň pekne chovaj!“
„Vy dvaja, čo znova prudíte?“ spýtala sa Naku a zamračene pozerala na oboch.
„Ja som v pohode, ale Gaara je furt akýsi divný,“ zadok zložil vedľa toho jej a venoval manželke bozk do vlasov.

Gaara si radšej v duchu odfrkol a ústa zaplnil kávou, než by niečo povedal. Nikto mu nerozumel. Nikto ho nechápal. Jediný človek, z ktorého nemal ponorku, bola Fuu a tá bola odnes preč. Nadával si prečo si dal kávu. Mohol predsa zaspať a zobudiť sa, až keď príde. A to ešte nebola v jeho kancelárií čmuchať Temari. Tá bude robiť bordel, keď zistí, kto k nemu na sviatky zavíta. Kazekage na hladine povzbujúceho nápoja sa na seba škaredil a priam až cítim tie kilá negativizmu. Oťarchávali ho zo všetkých strán, lebo z každej šlo niečo. Rodina. A tá rodina. Práca, nedostatok odpočinku a už začínajúci deficit jeho opornej steny.

„Proste len nemám náladu v poslednej dobe,“ zavrčal a to sa ešte vždy krotil.
„To si aj pri Fuu bol taký?“ nadhodila s úsmevom Naku, v snahe posrandovať.
Nevyšlo. Jej manžel však nespracoval jej cieľ správne a dodal dosť nepríjemne: „Mňa by nebavilo sa s tebou takto baviť. Vlastne ma to ani nebaví.“
Mladý muž prudko dvihol hlavu a nepekne si oboch premeriaval. Svetlé a výrazné dúhovky preskakovali z jedného na druhého, až sa Naku trocha vcucla do matracu bordového gauču. Gaarovi sa hnev rozlial po tele.

Čo ona vie? Čo vie brat? Alebo Temari?

Arogantne pokrčil pery a pokýval hlavou. Akuma Naku sa napaprčene postavila a zobrala sa do kuchyne. Jej polovička ju hneď nasledovala a keď stáli pri kuchynskej linke, veľké dlane jej položila boky a otočila si ju k sebe.
„Prepáč za neho,“ tikol hlavou smerom do obývačky.
„To je v poriadku,“ kútiky sa jej mierne dvihli, „všetci vieme svoje.“
„To som rád. Nechcem ťa vidieť nahnevanú alebo smutnú,“ Kankurou jej pohladil líca a ona mu na krížoch zabehla pod tričko.
„Neboj sa, zlatko.“

Ešte pár sekúnd pozeral do fialových očí a potom spojil ich pery. Bol to pocit, ktorý im dodával krídla. Naku mu zašla do vlasov a on jej zovrel bedrá silnejšie. Navalila sa na nich vášeň, ktorá ich posotila k barovému stolu. Niečo hlasno zacingalo a pár sa obzrel za lyžičkou, robiacej randál v kuchyni. Objavil sa tam Gaara a skúmavo si prezrel situáciu.
„Hm. Ideme? Kávu mám už dopitú,“ zatváril sa významne, sledujúc rozpaky manželov.
„Akosi rychlo,“ vyjachtal zo seba Kankurou a doslovne zahodil lyžicu do drezu, „počkaj ma v chodbe.“
„Fajn. Ale nech to nie je nadlho,“ odsekol a zmizol.

Lútkar si v duchu povzdychol, bratove chovanie nebolo ničím nezvyčajným. Odkedy sa dozvedel, že je otec, nedalo sa s ním normálne rozprávať. Kankurou aj chcel, že si sadnú spolu ako chlapi a bratia, žiaľ Gaara rezignoval. Počiatočná myšlienka mu prebehla mysľou...predsa unikátne momenty, kedy vyzeral spokojný, nastávali keď bola jinchuuriky z Vodopádovej poblíž.

Manželka v jeho objatí si prikrývala ústa a ešte chichotala nad lyžičkovo-trápnou situáciou a to ho prebralo z útrob jeho samého. Vypustil trápenia a nahol sa k jej uchu, šepkajúc so sladkým podfarbením: „Buď pripravená, keď sa vrátim.“
„Kankurou?“ vydýchla prekvapene a rukami na pleciach si ho oddialila od seba.
Trocha pozastavil pohyby s miernou dávkou neistoty: „Ty...nechceš?“
„Len ma nenapadlo, že ty už nemáš voči mne...odpor?“
„Pako,“ pohladil ju po vlasoch a láskyplne na ňu pozrel, „nemal som ťa už niekoľko mesiacov. Chýbaš mi.“
Pery sa modrovláske roztiahli do úsmevu: „Milujem ťa.“
„Aj ja teba,“ pobozkal ju a dvihol do výšky, „viac než si myslíš.“
„Hééj, vy tam!“ ozvalo sa z chodby, „ja čakám!“
Kankurou prevrátil oči: „Jéééžiši, neotravuj. Už idem!“

Skupina osôb cestovala lesom, do ktorého pomaly zavítavala noc.
„Je otrava zastavovať sa každý večer v dedine na noc,“ zalamentovala Tanaris.
„Nesťažuj si toľko,“ flegmaticky na ňu zareagoval jej starý rysí známy, „navyše toto by mohla byť už posledná zástavka.“
„Tanaris, opakujem to celú cestu. V lese s dieťaťom v noci...nehrozí,“ Sasuke na ňu prísne pozrel spod tmavej ofiny a rukou pohladil Segawu v šatke, ktorú mal na hrudníku, „Kereo-“
„Morimaru,“ prerušila ho Tanaris, no nevšímal si ju, „a samozrejme, že by som s malým nebola v noci v lese. Len sa sťažujem.“
„Ako ďaleko je dedina?“
Rys sa sústreďoval na okolie: „Tak by som povedal, že ešte pol hodinka cesty.“

Mohutný rys si poobzeral šesť Sasukeho klonov, nesúcich veci všetkých troch. Jeden z nich dokonca niesol cestovnú postieľku, ktorá sa dala rozkladať. Bolo to hotové sťahovanie. Nákladu mali veľa a že bol ťažký, lebo všetkým kópiám sa čelá leskli od potu. Uchiha sa psychicky pripravoval na únavu, ktorá ho čaká potom, čo zruší klony. Typoval, že zase padne do postele na hubu ako pes. Posledné dni ich putovania sa cítil po fyzickej stránke príšerne.

Do mesta obkoleseného múrmi, pricestovali už ako manželia Uzumaki s malým synom Name. V okrajových častiach stáli drevené domčeky a veľké stavby až uprostred dediny. Bolo poznať, že prekročili hranice ich rodnej krajiny. Žiadne rybárske siete, či iné potreby, morský vánok alebo húkanie rackov. Musím povedať, že prístavné miesto bude obom chýbať. Vírivá bola pokľudná so štedrými obyvateľmi. Raz dokonca nejaká neznáma žena na ulici doniesla malú plyšovú hračku Seyu s tým, že jej deti majú toho doma kopu a jej synčekovi sa na streche kočiaru žiadna nehúpe. Vďačne ju prijala a cudzia matka jej pomohla pripevniť zajka, aby sa mohol pod pohybmi kočiariku hompáľať.
Naopak obyvatelia mesta, ktorého meno ani nepoznali, boli strašne nevšímaví a čím ďalej šli, tým rušnejšie bolo všetko naokolo. Každý si šiel za svojím, jeden do druhého narážali. Po väčšine preto, lebo mnohí z nich boli podnapití. Sasuke vyzerajúci ako Dotemo dlaňou inštinktívne zakryl dieťa, ktoré mal pred sebou. Chránil ho pred všetkými, čo do nich narážali a on sa s obavou otočil za seba, keď postrehol, že Tanaris nekráčala po jeho boku. Krčila sa medzi jeho dvoma klonmi.

Uzumaki hnedými očami sondoval okolie a stačilo mu prečítať si rôznymi farbami žiariace nápisy nad vchodmi budov, aby mu docvaklo, kam sa presne dostali.
„Tanzaku...“ šepol si pre seba a obrátil sa znova k Tanaris, ktorá si pozerala pod nohy.
„Čo sa deje?“ vysekala zo seba, keď jej tuho zovrel zápästie.
„Sme v Tanzaku, hlavnom meste hráčov a hazardérov,“ preplietli si prsty a on sa skrčil v hrudníku, aby lepšie chránil Nameho, „je to tu celkom nebezpečné.“
Viedol ju davom a hneď, ako postrehol najbližší hotel, zamieril tam. Ubytovanie sa im netrvalo dlho. Bolo značné, že mesto prosperuje, lebo izba bola až luxusná a pri tom za normálnu cenu. Dokonca mali apartmán s detskou postieľkou.

„Nemusel si ma tak ťahať,“ Tanaris si namosúrene šúchala sčervenanú kožu, „nie som slabá. Patrím do sorty najdrahších ninjov.“
Sasuke teraz už vo svojej podobe sa na ňu zapozeral. Nemyslel si o nej, že chabým ninjom. Nechcel si predstaviť, že by na rukách mal jej krv. Hnedé oči pozerajúce sa pred seba bez jedinej známky života. Horúce líca, chladné a našedivelé.
Otriaslo ho. Uhol jej pohľadom do boku a postavil sa, vyzliekajúc si vrchnú časť oblečenia. Chodidlá ho doviedli k zastretým závesom, ktoré letmo odhrnul. Cez sklo pustil do tmavého večerného éteru myšlienky, no trápilo aj ho aj niečo iné. Bol celkom nervózny z toho, koľko očí sa v Tanzaku nachádza. Nepáčilo sa mu to.

„Je dosť možné, že sa v týchto uliciach práve túla Tsunade,“ pustil ruku s ružovou látkou a obrátil sa na Tanaris, „ale vyhľadávať ju nebudeme.“
Inuzuka sa pousmiala nad tým, ako dokázal spraviť z jej tváre svoju vlastnú knihu. Chcela sa presne spýtať na to, či by ju neskúsili nájsť. Bola to celkom škoda, lebo bývalú Hokage dlho nevidela. Určite by rada videla jej syna.
„Vyrazíme ešte pred východom slnka,“ Uchiha si pošúchal nahý hrudník a vyčerpane sa vyvalil na posteľ, „chcem, aby nás videlo, čo najmenej ľudí.“
Hnedovláska mu prikývla a chrbtom k nemu začala vyťahovať z tmavej skrine župan. Voňal sviežo, ako by ste ho práve vyprali. Tanaris do neho zabrodila tvár a potom spokojne vytiahla ešte dve osušky.
Pozrela Sasukeho smerom, lebo cítila odtiaľ pohľad: „Ak chceš choď do vane prvá. Uložím Segawu.“

Ona prikývla a zdúchla. Bola z cesty celá upotená a mastná. Sasuke privrel oči a preciťoval únavu v svaloch. Drobné kŕče v nohách cukali s jeho tkanivom a vyvolávalo to čudesný pocit. Slabosť z vyčerpania po zrušení klonovej techniky, viedla ku krivolakej chôdzi.

Tanaris sa čľapotala minimálne tak trištvrte hodinu. Bol to príjemný relax s bublinkami, rozkladajúcimi celé svetelné spektrum, ešte k tomu voňajúce po levanduli. Keď mala brušká rozmočené, až ju boleli, vyliezla z vane. V tom úžasnom župane mäkšom, než aký vôbec mala kedy na sebe, prišla do izby.
Pri detskej postieľke, v ktorej ležkal Segawa sedel Sasuke a prezeral si nejaký tenký album s fotkami. Cez hustú čiernu ofinu mu nevidela do tváre. Obavou skrehnutým výrazom si sadla proti nemu.

„Netušil som, že máš album s fotografiami,“ povedal a rukou si prikryl ústa, prskajúc.
„Na zdravie. Nó...prezerala som si ho tak nepozorovane.“
Zažmúril očami. Skutočnosť, že dokázala popri ňom robiť niečo potajme v ňom vyvolala podráždenie. O čom ešte nevie? Spevnil sánkove svaly a otočil v albume na fotku Tanaris a jej bratov z obdobia chuuninských skúšok: „Objavil som to, keď som vyťahoval Segawovi veci na spanie.“
Žena trocha ťažšie prehltla a hodila pohľad na zamazané oblečenie, z ktorého ho vyzliekol. Odľahlo jej, že ju Sasuke už neskenoval a na to očami pohladila fotku rodičov z doby, keď ešte spolu chodili. Sypali sa na ňu dávky nostalgie. Občas sa až príliš utápala v stratenej minulosti a to len preto, lebo prítomnosť bola až moc komplikovaná.
Ľadové prsty sa rozhodli otočiť ďalšiu stránku, no Tanaris prudko zabránila ich úmyslu. Dvihol na ňu čierne oči, no mimika sa mu nehýbala. Mráz jej prešiel po chrbte. Mal tak intenzívnu osobnosť, že jej s ľahkosťou, radosťou dokázala podľahnúť.

„Nepretáčaj tú stranu,“ zrenice mohla konečne od neho oslobodiť a skĺzla na jeho odhalenú hruď.
„Prečo?“ šepol dominantne.
„Neotáčaj to, prosím,“ napevno sklopila viečka, až sa jej na vonkajších kútikoch spravili vrásky.
Vedel, že má na to dôvod, no chcel ho vidieť a vedieť.
„Sasuke,“ do uší mu ticho udrelo jeho meno, keď zbadal nasledujúcu papierovú pamiatku.

Vyškerený štyria krpci Inuzukovci spolu s ich bratrancom Kibom, medzi ktorými stál vysoký Itachi a malý Sasuke objímajúc mu stehno. Líce mal stlačené do väčšieho objemu, čo sa tak tlačil na bratovu nohu a usmieval sa. Všetci boli zablatený až po uši. Segawa s Yochim do objektívu foťáku nastavovali špinavé dlane, Nagaya sa držal s Kibom okolo ramien a Tanaris so zaschnutou hlinou na líci si vedľa Itachiho roztomilo držala šatečky.

Sasukemu sa rozbúchalo srdce a nádychy nabrali na obťažnosti. Vzduch stlačil jeho telo do malej bodky vo vesmíre a on si dlaňou prikryl čelo a mihalnice. Zuby pevne zaťal a snažil sa ukľudniť vnútro, ktoré sa mu rozvrieskalo mučivou bolesťou.

Vraždil, aby zachránil mnohých. Zomrel mu pred očami netušiac, že všetko robil len preto, aby ochránil tisícky ľudí a hlavne jeho. Sasuke, ako jediný prežil masaker, ktorý sa navždy zapísal do dejín shinobi, pretože Itachi nedokázal zabiť svojho malého brata.

„Stále nenávidím Konohu,“ roztrasene sykol a potlačil kýchnutie, „stále som plný zlosti.“
„Sasuke,“ Tanaris empaticky vzdychla a premiestnila sa vedľa neho, opierajúc hlavu o jeho rameno, „nie je divu, že chováš zášť po tom všetkom.“
„Vážne?!“ hrdlom mu vystúpil sarkazmus a zložil ruku do lona.
„Nie všetko ide ľahko a jednoducho. Aj mne dlho trvalo, než som sa zbavila nenávisti. Dokonca aj puta k Orochimarovi,“ dvihla makovicu a bledé sánky natočila na seba „ty nie si zlý.“
„Som...“ šepol a zavrel oči.
„Nie si.“
„Som do morku kosti...zviera.“
„Nie.“
„Si naivná.“
„A ty slepý,“ ironicky sa usmiala.

Zabodol do nej temné oči. Boli by sa jej rozochveli kolená, keby na nich stála. Pošteklila mu ešte zvlnenými bruškami prstov líce, pevne zomknuté v maske bez emócií. Lež, neoklamal ju. Bádala v ňom presný opak toho, o čo sa snažil.
„V srdci nemáš len zlo a tvrď si, čo chceš,“ mierne prižmúrila oči a tým mu pripomenula jeho samotného, „viem to.“
Spojil pery a mlčal. Opäť Inuzukine oči tikali všade a vedel, že v ňom číta. Vedomie toho mu rozochvieval bunky v tele. Nevedel si ešte vybrať, akým spôsobom.
Tie múdre dúhovky mali dokonalú farbu a ešte dokonalejší cit v sebe. Vlny pochopenia a bezstarostnosti doliehali na jeho všetky zmysli. Nikto mu takto nerozumel. Nikto ho takto nechápal. Nikto sa neho takto nepozeral.

Len ona.

Zachvela sa, až skoro zhíkla, keď jej vsunul dlaň do vlasov. Preložil si jednu nohu, aby jej mohol byť otočený telom. Zimomriavky jej naskákali od hlavy, až po päty a ona slastne privrela oči, keď na temene prehrabol gaštanové pramienky. Hrudník sa jej otriasal pod nápormi životne dôležitého orgánu. Pery jej vyschli od toho, ako hlboko dýchala ústami.

Naraz sa ich očný kontakt zosúznil a bol tu znova ten drvivý pocit, ktorý zažili obaja nejakú dobu dozadu. Chveli sa obaja, no Tanaris väčšmi. Boj odohrávajúci v nej takmer až nezvládala udržať. Túžila sa vyhúkať, vyrevať a rozbiť všetko naokolo a túžila sa mu plne oddať. Myšacou rýchlosťou sa začali k sebe približovať. Až napokon Sasuke, ktorého pokožka nikdy nebola horúcejšia, oprel ich čelá o seba. Palcami prechádzal po jej klanových znakov a predychával nutkanie, ktorému nedávalo spať. Prišlo mu to šialené. Pohár s pocitmi a emóciami pretekal už niekoľko mesiacov a nešlo ho vyprázdniť.

Splašené vzdychy oboch, ktoré už boli zreteľne počuť, doprovodili slzy vytryskujúce po lícach Tanaris. Chcela sa odtiahnuť, chcela odísť, chcela aby jej zišiel z mysle, no miesto toho v sekunde jej vôľa povolila a hodila sa na jeho pery. Uchihu zaklonilo dozadu a mocnými pažami ju celú objal. Nebola taká, no v ten moment mu v jeho náručí pripadala malá.
Rozdávali si bozky plné neskrotných pridusených pocitov. Sasukeho desilo v akej harmónií sa ich pery pohybovali voči sebe. Doslovne, hneď na šupu mu v tomto rezonovala, na rozdiel od Sakury.

Detská postieľka za nimi pod ich váhou pukla a dvojica sa od seba odtiahla, aby nezobudila spiace dieťa. Každý z nich daroval Segawovi láskavý pohľad, po ktorom sa podívali na seba. Nežne jej prehrabol šedú ofinu a uvedomoval si, čo všetko existencia tejto ženy a jej syna pre neho znamenajú. Videla ho, ako dobrého človeka, pritom sám sa za neho nepovažoval. Videla v ňom svetlo, pričom vždy predstavoval temnotu. Nedokázal to pochopiť.

„Si neuver-“ šepol bez premyslenia, ale nedokončil.
Nie. Toto k nemu nešlo. Tanaris nasucho prehltla. Najlepšie by bolo, keby jej minulý život sa zrazu stratil ako mračná po búrke a ona by začala nanovo. Tvár sa jej skrčila zármutkom. Nešlo to. Osôbka za nimi jej to len tak dovoľovala. Bol to záväzok, ktorý ju pútal k niekomu inému.

Bledá pokožka s uhľovočiernymi bodmi neschádzala z nej a ona sa preniesla trocha do reality. Reality, ktorá nemala nastať, no bola tu. Nenávratne. Naraz Tanaris upútala malá peha na jeho nose. Bolo to zvláštne, keďže odtieň, ktorý na sebe nosil sa dal prirovnať k mŕtvole. Udivene ju pretrela a krásne sa zazubila. Muž stlačil ružové okraje úst k sebe a popravde...nabažoval sa toho zamilovaného pohľadu. Musel to všetko byť sen, alebo nejaká podlá ilúzia. Bolo to až moc pekné a tieto faktory jestvovania ho obchádzali.

Prichodili mu ďalšie slová na jazyk, no zadržal ich. Bola nadpozemsky krásna, prekypovala ženskosťou a mäkkosťou, no pritom bola silná a odvážna. Totálne sa stratil v úžase z nej, zatiaľ čo ona si poutierala slanú tekutinu a aspoň na chvíľu utlačila do úzadia výčitky.

Zavrel oči, keď mu vtisla jemnú pusu. Nestačilo mu to a vypýtal si ďalšie a ďalšie, až sa mu Tanaris vyškriabala do lona. Ich spoločná chvíľa sa predvídateľne stala o toľko intímnejšou. Hormóny začali pracovať a to aj hlavne preto, lebo Inuzuka pod županom nič nemala a Sasuke bol klasicky bez trička. Mozoľovitou dlaňou pomaly obkreslil krk a utvoril medzi nimi medzeru, keď ucítil odhalenú kľúčnu kosť. Huňatá látka jej skĺzla na rameno a poodhalila značný kus jej tela. Vzrušene vydýchol. Celým svojím bytím sa snažil upokojiť svoje mužstvo a to mu rozsvietilo maják mravnosti. Nadvihol krk a než stihol niečo urobiť, zazrel Inuzuku s novými potôčkami od teplej tekutiny. Mala fixne zakvačený pohľad do žltej steny a linka pier bola schovaná vnútri. Objímajúc vlastný hrudník sa bez slova postavila a napravujúc si kúpeľové oblečenie, aby neodhalila ešte viac, odišla naspäť, odkiaľ prišla...