Zakázané ovocie chutí najlepšie 31

Keď sme prišli na cvičisko, Kiba namosúrene sedel na zemi. Pristúpili sme k nemu a oslovila som ho: „Si v poriadku?“ Tvár otočil na nás a krátko sa zasmial.
„Neviem, či mám byť nasratý alebo smutný,“ odpovedal nám. Sadli sme si k nemu a čakali, kým bude pokračovať.
„Na jednej strane ju mám rád a nechcem ju opustiť, ale na druhej strane sa správa ako mrcha, čo nenávidím. Naozaj neviem, čo mám robiť,“ povedal. Na chvíľu som sa zamyslela. Má ju rád, ale zároveň nie. Nevedela som, že sa to dá. Vždy som si myslela, že buď máš rád človeka alebo nie. Ja osobne Ino moc nemusím. Vždy sa mi zdala byť povrchná a do seba zahľadená, no keď sa rozhodla byť medička, dúfala som, že sa nejako zmenila a v skutočnosti je veľmi milá. Zjavne som sa mýlila.
„Čo presne máš na nej rád? Mimo jej tela,“ spýtal sa Shino.
„Úprimne? Neviem,“ povedal, „myslel som si, že viem, ale už si tým nie som istý.“ Nemo hľadel pred seba a v rukách žmolil steblá trávy. Vôbec som netušila, ako mu pomôcť. Mal by sa s ňou rozísť, alebo jej dať šancu?
„Skúsili ste sa porozprávať?“ spýtala som sa ho nakoniec.
„Áno, bol som za ňou, ale ona je v tom, že spávam so Sakurou. Chápeš to? Raz sa s niekým porozprávam a hneď ju podvádzam. Snažil som sa jej to vysvetliť, ale vôbec ma nepočúvala.“
„Tak, myslím, že je to vyriešené,“ povedal Shino a postavil. Obom nám podal ruku a vytiahol nás na nohy.
„Čo tým chceš povedať?“ ozval sa Inuzuka, ktorý bol zjavne zmätený. Pozrel sa na mňa. Asi som tušila, kam mieril Shino, ale nechcela som za neho odpovedať. Rukou som hodila na nášho tímového partnera a ten pokračoval: „Pozri sa na to takto. Vzťah je ako most, ktorý spája dva úseky. Vo vzduchu ho držia dva piliere, ktoré sa volajú dôvera. Keď sú oba pevné, most stojí. Ale ak je jeden z nich porušený, je to len otázka času, kedy padne celý most. Už chápeš?“

Stála som v nemom úžase, keď dorozprával. To povedal veľmi pekne a veľmi zrozumiteľne. Pochopilo by to aj malé dieťa a zjavne to pochopil aj Kiba. Chvíľu pritakával hlavou a potom povedal: „Dobre. Máš pravdu. Vy obaja. A teraz sa pusťme do toho tréningu. Mám chuť niekoho zmlátiť.“
„Wou! Pokoj, šelma. Pokiaľ chceš niekoho zabiť, choď za Tsunade,“ povedala som so smiechom. Trochu sa bojím o vlastný život, ale aj tak som sa postavila do bojového postoju.
„Neboj. Pôjdem na vás jemne,“ uistil ma a zahnal sa pravačkou po Shinovi. Ten jeho ruku rýchlo zablokoval a zohol sa, aby sa tentoraz vyhol jeho ľavačke. Shinov pravý lakeť narazil do jeho brucha a ja som Kibu udrela dlaňou do boku, čo ho mierne vyviedlo z rovnováhy. Chytil ma za moju pravú ruku a kopom ma od seba odhodil. Chvíľu som zápasila sama so sebou, keď som sa snažila udržať balans. Inuzuka zatiaľ zaútočil chrbtom svojej ruky na Shinovu hlavu, ktorú ľahko zastavil. Kiba sa presunul za jeho chrbát, kde ho chytil za rameno a kopom pod koleno ho poslal na zem. Kľakol si na neho, aby mu zabránil v pohybe a zdvihol päsť. Rozbehla som sa na neho a narazila do neho z boku. Obaja sme skončili na zemi. Keď som sa práve chystala postaviť z Kibu, na ktorom som momentálne ležala, pribehol Akamaru, ktorý si zjavne myslel, že sa hráme sa ľahol si na mňa.
„Oh! Akamaru! Chceš nás oboch zabiť?“ začal kričať Kiba. Obaja sme sa s ťažkosťami smiali.
„Shino? Podal by si nám pomocnú ruku, prosím?“ poprosila som ho, keď Akamaru očividne odignoroval jeho pána.
„Prečo naše tréningy vždy končia takto,“ povedal so smiechom, keď nám pribehol na pomoc.

„Sasuke,“ za dverami sa ozvala mama.
Vyzval som ju nech ide ďalej a ona si milo napravila zásteru, ako to zvykla: „Otec ťa volá do kuchyne.“
Prevrátil som očami a kým som prechádzal smerom k dverám, hádzala na mňa omluvné výrazy. V zárubni ma zastavila: „Stoj.“
„Áno?“
„Ukáž,“ vzala moju tvár do rúk a ja som sa mierne zhrbil, aby sa toľko nemusela ku mne naťahovať.
I keď už mala niečo málo cez štyridsať, stále nemala na tvári vrásky, škvrny. Vyzerala strašne mlado a svojím krehkým vzhľadom sa mi vôbec nehodila k nemu. Bol som šťastný, že sa podobám na ňu. Jej oči si ma obzerali: „Bolí ťa to ešte?“
„Menej. To je dobré, mami.“
„Mrzí ma to,“ ruky zložila k zástere a požmolila ju.
„To nie je tvoja vina,“ zvraštil som obočie, nemá sa mi za čo ospravedlňovať.
„Mala som ho zastaviť,“ potichu povedala.

No to isto, aby si dostala aj ty jednu. Vlastne skoro dostala. Automaticky som zaťal tuho sánky a prepaľoval vchod do kuchyne. Mama medzitým na mňa dvihla smutnú tvár. Bože, netvár sa takto. Je mi z toho špatne. Srdce sa mi trocha rozbúchalo, lebo som poznal za tie roky tento výraz. Vždy bolo toho na ňu veľa, musela sa starať o dve deti, chod domácnosti a popri tom stíhať ešte misie. K tomu ešte bola nútená byť tou poslušnou, reprezentatívnou ženou, ktorá jedno že dostala v chodbe facku od manžela, vyšla von pred Hokageho a dôležitú delegáciu Konohy, usmievala sa na všetkých a k svojmu manželovi sa príkladne chovala. Sk*rvné vzťahy. K čomu tieto kráásne idylky sú? Mama kvôli posr*nému vzťahu bola kedysi mlátená od otca. Ja som kvôli posr*ným vzťahom sa domlátil s Narutom. A k čomu to bolo? Nič sme tým nevyriešili. Opäť sa mi potvrdzuje, že milenec je lepší než partner.

Mama len niečo hmkla, keď som ju stisol pevne v náručí. Mamina vôňa mi aspoň trocha držala náladu, keď som vošiel do kuchyne. Posadil som sa oproti otcovi a ten spustil.
„Sasuke, ako iste vieš...za mesiac oslavujem päťdesiatku,“ je to možné, jeho dátum narodenia si nechcem pamätať, „keďže tvoja matka je teraz ešte slabá po chorobe chcem, aby si oslavu zariadil ty.“
Robí si zo mňa srandu? Vyzerám, ako nejaký párty organizátor? Otec sa odmlčal. Čakal asi na moju reakciu. Tváril som nemenne a prikývol mu. A už si šiel svoje - počet hosťov, jedlo, sála...bla, bla. A bla a ešte raz bla. Do ruky mi vsunul papier so zoznamom hostí a tým, čo všetko treba zariadiť. Bol to zoznam väčší, než jeho ego.
„Minato ti chcel dať misie, ale ja sa s ním dohodol tak, že miesto teba pôjde niekto iný z nášho klanu.“
Super. Takže najbližší mesiac sa ani nezastavím...

„No, konečne! Sasuke!“ zamával Naruto vedľa mňa a ja som menovanému venovala úsmev.
„Čaute,“ nabrzgnuto hodil kapsy s čímsi na zem a sadol si.
„Kááámo,“ Naruto sa mu hodil okolo krku, „tak rád ťa vidím!“
„Naruto,“ Sasuke skrčil nos, jemne tľapkajúc blondiaka po chrbte, „milé, ale škrtíš ma.“
„Sorry,“ odtiahol sa celý vytešený, „som len rád, že ťa vidím.“
„Ako sa máš?“ spýtala som sa a usrkla si z presladenej limonády, „mesiac sme o tebe poriadne nepočuli.“
„Ach,“ otrávene pretočil očami a nasmeroval tvár k čašníčke.
Prišla k nám, aby si objednal a keď zdrhla, zapálil si a začal: „Organizoval som otcovu oslavu. Ako keby som mal o to záujem. Hudba, žrádlo, pozvánky...šlo ma z toho jebn*ť. A ešte len ide...musím ešte spraviť výzdobu.“
S Narutom sme na seba pozreli očkom a vybuchli do smiechu. Nevedela som si Sasukeho pri niečom takom predstaviť. Zatváril sa dosť nevraživo a to aj keď mu čašníčka doniesla pivo. Vonku nádherne fúkal vetrík a svietilo slnko. Aspoň to by mu mohlo dvihnúť náladu. Vrátila som sa očami na neho a ospravedlnila nás.

„V pohode...ale strašne vtipné. Ja viem,“ zavrčal hnusne a potiahol si, „čo ste robili celý mesiac vy?“
„Nó,“ oprela som si lakte o stôl, „keďže sme sa zase dali dohromady, tak sme trávili voľný čas spolu, mimo to som pracovala v nemocnici. Nič extra.“
Môj Naruto premiestnil zrak zo mňa na neho: „Ja som mal pár misií a jeden večer som sme sa s otcom schovávali u Sakury, lebo sme zabudli upratať kumbál, ktorý sme sľúbili dva týždne...ale nebolo to fér.“
„Prečo?“ Sasuke trocha spozornel pri tom, ako Naruto posmutnel.
„Keď sme prišli domov, ja som schytal...oco dostal pusu.“
Uchihovi sa prvý krát pery roztiahli do úsmevu. Bol bledý a vyzeral nevyspane. Musel asi dosť fajčiť, lebo cigaretový závan bol poznať už keď prišiel. Navrhla som sa, že mu pôjdem pomôcť s tou výzdobou, Naruto sa medzitým začal náramne zaujato pozerať do telefónu, aby sa nemusel zapojiť a ísť s nami. Prehodili sme pár organizačných slov so Sasukem, ktorý si znova potiahol a potom si vyžiadal Narutovu pozornosť.

„Príde aj Kazekage s deťmi. Čiže Gaara, Temari a Kankurou,“ oznámil mi Sasuke. Odvrátil som zrak od mobilu a venoval mu plnú pozornosť.
„Hm? Čo si hovoril?“ spýtal som sa ho. Obaja si iba povzdychli a zopakovali mi to.
„Naozaj? Super! To by sme ich mali ísť privítať,“ povedal som nadšene. Uchiha sklonil hlavu a dym prudko vyšiel z jeho úst, keď sa slabo zasmial.
„Myslel som si, preto som povedal otcovi, že pôjdeš s nami. Hokage-sama, samozrejme, ide tiež,“ povedal Sasuke.
„Super! Konečne sa s nimi uvidíme. Ako dlho to už bolo? Skoro polroka?“ spýtal som sa do vzduchu. Veľmi sa teším. Vcelku mi chýbali. Teda, hlavne Gaara. Trochu s ním potrénujem a hlavne mu budem musieť povedať, že som so Sakurou. Snáď bude rovnako rád, ako ja.

Naruto ostal z mojej správy priam nadržaný. Nie, že by som Gaaru nemal rád, ale je svojský. Kankurou je občas desivý s tým jeho umením, ale dá sa, no a ubľabotaná Temari...to je kapitola sama o sebe. Dokopy sú však podarená trojka.
Zasadil som cígo a pokračoval som nejakou inou témou, lebo otcova oslava je už za pár dní a ja som si chcel načerpať trochu dobrej nálady od nich. Posedeli sme tam dve hodinky, po ktorých som sa dvihol a mal na pláne odísť, no než som sa stihol rozlúčiť, Naruto mi vopchal do ruky niečo zabalené, čo sa mi príliš podobalo na: „Ďalšia fotka v rámčeku?“
Dvíhal som obočie smerom k nemu a on na mňa len ceril zuby: „Som ti predsa sľúbil.“
„A ja deb*l som dúfal, že si zabudol.“

...naša fotka z obdobia maturít na akadémií. Držiac sa okolo ramien škeríme ako Uzumaki teraz. Díval som sa na jeho líščie znaky na papierovej spomienke a po odhmknutí z jeho strany, som na neho dvihol tvár. Až tak moc sa od tej doby nezmenil. Len zmužnel...teda fyzicky, nie rozumovo.
„Nemáš zač, Sasuke.“
„Ďakujem,“ príliš nedôveryhodne som schoval úsmev z jeho darčeku, „no nič. Sakura, my sa teda vidíme o sobotu. Majte sa.“
„Čau,“ počul som za sebou zborovo a vydal sa preč.
Takže v najbližších dňoch musím nájsť dve veci. Posledné dávky trpezlivosti na organizáciu blbej oslavy a voľné miesto na stene...

Celý mesiac som strávila so Shinom. A to myslím každý deň. Či už sme boli na misii, alebo nie. Aj dnes sme sa chystali von. Obliekla som si čierne legíny a fialové tričko na ramienka. Akurát som bola pri dverách, keď sa za mnou ozvalo: „Hinata.“ Otočila som. Už podľa hlasu som vedela, že je to moja mama. V ruke držala moju obľúbenú mikinu. Načiahla ju ku mne a venovala mi jemný úsmev.
„Začalo silno fúkať. Zober si ju, dobre?“ povedala. Tichým ďakujem som si ju zobrala a obliekla. Vyšla som von a pobrala sa do lesa, kde sme sa väčšinou stretávali.

Už z diaľky som videla, že sedí na strome. Keď som sa priblížila, otočil sa na mňa. Zoskočil zo stromu a jemne sme sa objali. Za posledný mesiac sme sa veľmi zblížili. Možno trochu viac, ako sme plánovali. Teda aspoň z mojej strany určite. Pozrela som sa na oblohu. Tmavé mraky sa pomaly hromadili nad našimi hlavami.
„Myslíš, že bude pršať?“ spýtala som sa v momente, keď silno zafúkalo. Samozrejme, nezobrala som si gumičku, takže som mala vlasy doslova všade. Snažila som sa ich nejako upraviť, zatiaľ čo som prskala na všetky strany, len aby som ich dostala z mojich úst. Počula som Shinov smiech a pomohol mi upraviť si vlasy.
„Netuším, ale vyzerá to tak. Určite by sme sa mali schovať počas neho. Za chvíľu nám začína dovolenka a nechceme, predsa byť chorí,“ povedal s úsmevom. No, to nie. Za pár dní musím ísť na oslavu do Uchiha domu. Vodca klanu a kapitán Konožskej polície bude mať narodeniny. V rámci udržania si dobrý vzťahov medzi našimi klanmi sme očakávaní hostia. A samozrejme, jeho syn tam bude tiež. Nemyslím Itachiho. Síce sme sa nikdy nejako extra nerozprávali, ale bol vcelku milý. Mám na mysli jeho mladšieho brata. Pocítila som tlak na mojom lakti. Zdvihla som zrak s pozrela sa do jeho tváre.
„Si v poriadku?“ spýtal sa ma. Musela som sa tváriť zaujímavo. Ani neviem opísať, čo sa vo mne odohrávalo. Chcela som ho vidieť, ale zároveň nie. Nie. Je mi to jedno. Viem svoje pocity a tie smerujú iba k chalanovi, ktorý sa nachádza teraz predo mnou.
„Áno, som,“ prikývla som. Jeho pohľad mi nedal najavo, na čo myslí.

„Myslím, že by sme sa mali menej stretávať,“ povedal zrazu.
„Prečo?“ spýtala som sa. Nechápala som, čo to zrazu do neho vošlo.
„Pozri, nateraz,“ chytil ma za plecia a priblížil sa ku mne bližšie, „choď domov. A hlavne si neklam. Dobre?“ Jemne som prikývla, trochu otrasená z jeho slov. Odstúpil odo mňa a vybral sa smerom do dediny. Pozerala som sa za ním, pokým som mohla. Nemám ani potuchy, o čom hovoril. Nemám si klamať? Nikdy som si predsa neklamala. Na líci som pocítila niečo mokré a studené. Reflexívne som si tam priložila ruku a znovu sa pozrela na nebo. Začínalo pršať. Pobrala som sa teda domov, ale neprestávala som rozmýšľať nad tým, čo povedal.

Konečne prišiel ten deň. Po dlhom čase uvidím Gaaru. Aj Kankura a Temari, ale s nimi nie som až tak v dobrom vzťahu, ako s ním. Neprekážajú mi a sú aj celkom fajn, ale s Gaarom zdieľame niečo, čo nikto z nich nepochopí. Vlastne veľa ľudí to nepochopí. Inštinktívne som sa chytil za brucho. Našťastie mám s Kuramom lepší vzťah, ako ho má Gaara so Shukakom. Postavil som sa z postele a premiestnil sa do kuchyne, kde mama pokladala na stôl raňajky. Chlieb s maslom, šunkou a cherry paradajkami.
„Naruto, hneď po raňajkách sa choď obliecť a vyrazíme k bráne, dobre?“ povedal otec. Prikývol som a rýchlo do seba napchal obsah môjho taniera. Keď som vbehol do izby, počul som sa sebou smiech.

„Môžeme ísť?“ spýtal som sa, keď som pribehol do obývačky. Otec sedel na gauči a ležérne si čítal noviny. Zložené si ich položil na nohy a povedal: „No, áno, ale budeme tam skoro. Ešte máme minimálne hodinu.“ Hodinu?! To je celý šesťdesiat minút a celých tritisíc šesťsto sekúnd. To mám ešte tak dlho čakať?! Však sa toho nedožijem! Porazene som si sadol vedľa otca, ktorý ma potľapkal po chrbte.
„Ale no! Môžeme ísť predsa čakať pred bránu a možno prídu skôr,“ povedal. Pozrel som sa naňho. Usmieval sa na mňa od ucha k uchu. Urobil som to isté a vybral sa k dverám.
„Tak teda poďme! Prečo ešte sedíš?!“ zakričal som a vybehol z dverí.

Sedeli sme na bráne už nejakú tú minútu, keď prišiel Sasuke a jeho otec. Pozrel som sa dolu na nich oboch. Otec už bol pri nich. Po chvíľke sa ku mne pridal Sasuke.
„Čau,“ pozdravil ma a buchol po pleci. Oboje som mu opätoval a pozrel sa na jeho modriny, ktoré mu už skoro úplne zmizli. Na to som sa pozrel dole na osobu, ktorá mu to spravila. Nemal som ho rád a nie len pre to, aký bol k Sasukemu. Vedel som aj o iných veciach v ich rodine. Bol mi dosť nesympatický.
„S*r na to,“ povedal a drgol ma do hlavy. Za to som ho ja buchol lakťom do boku a takto sa začalo naše naťahovanie sa...

„Ako dlho tu už sedíme? Tri hodiny?“ spýtal som sa a ľahol si na bránu.
„Sme tu iba hodinu a štvrť, Naruto,“ odpovedal mi Sasuke s povzdychom.
„No, necítiť to tak!“
„Ešte chvíľu vydrž. Mali by tu byť každú minútu,“ povedal mi a kopol ma do nohy. Neviem, či to malo byť preto, aby som sa upokojil alebo preto, aby ma vyprovokoval, ale rozhodne ma vyprovokoval. Opäť sme sa začali hašteriť, no teraz to zašlo tak ďaleko, že sme obaja skoro spadli. Za to sme si vyslúžili nahnevaný pohľad od vodcu Uchiha klanu a pobavený úsmev od vodcu dediny. Úprimne, nechápem...ako sa dokážu rozprávať. Sú úplne rozdielny. Aj keď musím uznať, že majú niečo spoločné. Obaja vedú veľkú skupinu ľudí. Síce otec vedie väčšiu, ale obaja majú ťažkú váhu na pleciach. Možno preto si rozumejú.

Konečne sme ich v diaľke zbadali. Ja aj Sasuke sme zoskočili dolu k otcom a čakali už iba pár sekúnd. Keď sa priblížili, Kazekage sa začal ospravedlňovať: „Prepáčte, že meškáme. Zastihla nás nečakaná piesočná búrka. Dúfam, že chápete, že sme počas nej nemohli cestovať.“
„Samozrejme, že to chápeme a vôbec sa nemusíte ospravedlňovať. Nezáleží na tom, koľko meškáte. Hlavné je, že ste prišli zdraví,“ povedal otec. Traja otcovia sa začali vítať a ja som sa otočil ku Gaarovi. Chytili sme sa za pravačky a objali sa.
„Ahoj. Už to bol nejaký ten čas, nie? Ako sa máš? Máš niečo nové?“ spýtal som sa. Jemne sa zasmial.
„Plný energie ako vždy. Mám sa dobre, ale asi by sme sa mali porozprávať neskôr,“ zazrel na Sasukeho otca, ktorý nedočkavo na nás pozeral. Gaara sa s ním začal pozdravovať. Ja som sa otočil na Kankura, s ktorým som si iba podal ruky a to isté aj s Temari. Sasuke sa s nimi nijako extra neprivítal, iba na nich kývol hlavou. Nakoniec sme sa vybrali k budove kage, kde sa „oficiálne“ privítali.

„Tak. Čo máte nové?“ spýtal som sa, keď sme si my piati sadli k stolu v Ichiraku Ramen. Bolo síce neskoro večer, ale stále tu bolo plno ľudí.
„Fú, kde začať,“ povedal Gaara a pozrel sa na svojich súrodencov.
„No, tak ja by som začal s Tanaris. To je taká najväčšia novinka,” povedal Kankuro. Zhrozene som sa na neho pozrel.
„Čo? Stalo sa jej niečo? Je zranená? Alebo niečo iné? Niečo horšie?” vysypával som zo seba otázky. Nechcel som si ani pomyslieť, čo sa jej mohlo stať.
„No, pokiaľ fakt, že sme sa dali dokopy, považuješ za niečo zlé,” odpovedal mi Gaara. Chvíľu sme na neho nemo hľadeli, no potom sa Sasuke ozval: „To je super. Gratulujem.” Ja som stále nenachádzal slová. Nie je to tak, že by som im to neželal, len som to neočakával.
„No, teda... Wow... To je naozaj novinka. Gratulujem. Som šťastný aj za vás,” vykoktal som zo seba. Na jeho tvári sa objavil úsmev, ktorý som na tej svojej zväčšil desaťkrát.
„Ešte niečo, čo by nás mohlo zaujímať?” spýtal sa Uchiha. Gaara sa nadychoval, že nám niečo povie, ale prerušila ho jeho sestra.
„Gaaru zvolili ako budúceho Kazekageho. Takže keď náš otec pôjde do dôchodku-”
„Náš malý braček bude hlava dediny,” dokončil za ňu stredný z nich. No teda! To je super! Znovu sme mu blahoželali. Dúfam, že sa na ten post nedostane skôr, ako ja. To by bola katastrofa. Samozrejme zo srandy. Dali sme si prípitok na tak skvelé novinky a pokračovali v jedení ramenu.

„...tak. A je to,“ povedala si pre seba mama, napravujúc mi tenké kimono, „vyzeráš úžasne, zlatko.“
Neznášam yukatu, no aj tak som jej poďakoval. Bola zlatá, keď sa takto usmievala.
„A čo ja?“ Itachi sa prešmykol cez zárubňu a postavil sa pred skriňu so zrkadlom.
Obaja sme mali na sebe typické slávnostné oblečenie nášho klanu. Samozrejme, celé čierne so strihom, ktorý značne rozširoval ramená a Uchihovským vejárom na chrbte.
„Itachi,“ vzdychla mama a pristúpila k bratovi, „ani ty si nevieš dobre zaviazať vzadu opasok.“
Odstúpil od nej a rozložil rukami: „Čožééé? Však som sa s tým trápil asi pätnásť minút!“
Všetci traja sme sa rozosmiali, keď sa otvorili dvere: „Mikoto? Ste už pripravení? Hostia už prichádzajú.“
„Áno, drahý. Len chlapcom zaväzujem opasky.“
„Pf,“ pokrčil nos, „to by mali už dávno vedieť. Sasuke, je na sále všetko pripravené?“ otcove oči sa upreli na mňa, bol napätý.
„Áno, otec. Všetko je pripravené.“
„Aj výzdoba tip top?“
„Áno, otec. O to sa dobre postarala Sakura.“
„Šikovné to dievča.“
Podišiel do spálne a očkom sa obzrel v zrkadle: „Výborne. Keby niečo ešte potrebuješ, máš približne tri hodiny na to, aby si to zariadil. Do sály sa pôjde neskôr, než som plánoval.“
„Rozumiem, otec.“
„Čašníčky už sú tam?“
„Áno, otec. Šli tam už ráno.“

Dával som si pozor, aby som mu neodsekol a evidentne aj mame trocha lepilo, aby som nepoužil škaredý tón. Periférne som videl, klesajúc ju zo špičiek na celé chodidlá. Nič viac nám nechýba, ako schytať ďalší monokel.

„Dobre, teda,“ napravil si otec tmavé rukávy, „Kazekage s deťmi už sú na ceste. To isté aj Minatovci...takže, všetci okamžite dole!“
„Áno, drahý...“ matka sklonila hlavu a prešla okolo neho.
Jasné, otec. Nemáš zač, že som sa o všetko postaral a ešte som aj minul menej peňazí, než sa predpokladalo. Nie, že by som jej nebol vďačný, ale hlavná vec, že Sakura je šikovná. V pohode, tatko...aj na budúce. Zaťal som zuby a spravil to, čo mama. Hneď, čo som vyšiel, zaznamenal som slabšiu vravu, hľadel som si pod nohy, keď som zrazu narazil do Itachiho chrbta. Šiel som obzrieť, čo brácho robí. Do očí mi padli hostia z nášho klanu, no v strede obývačky stál Shisui.

Pochopil som. Vrátil sa z dlhodobej misie a musel dostať riadne zabrať, lebo mal totálne dobitý ksicht. Bolo vidieť, že je ošetrený spolu s niekoľkými náplasťami, no aj tak to bolo hrozné. S Itachim mlčky na seba pozerali. Boli niečo, ako ja a Naruto. I keď mi prišlo, že ich vzťah je omnoho pevnejší, ako ten náš. Shisui bol s ním tak často, že ho otec berie ako vlastného. Hah, vtipné je, že ja som vlastný a pomaly ma tak neberie. Pohyb po mojej ľavici mi naznačil, že brácho sa pohol a so Shisuim sa hodili na seba.
„Preboha, čo sa ti to stalo? V živote som ťa takéhoto nevidel,“ šepol Itachi.
„Dlhá story,“ odtiahli sa o seba a daroval mu úsmev, no bráškovi do smiechu moc nebolo, „jééé, ahoj Sasuke. Rád ťa vidím.“
Potriasli sme si rukami, pričom ma potľapkal po ramene: „Aj ja teba, ale mohol si prísť v lepšom stave.“
Shisui sa uchechtnul a chcel mi niečo povedať, no prerušil ho Itachi: „Nie je to vážne? Máš na tvári snáď všetky možné farby.“
„Neboj sa,“ obrátil sa k nemu a uprene sledoval jeho čierne oči, „žijem, jasné?“
Bráchovi stuhli sánky a ja som nejak vycítil, že ich mám nechať samotných. Dal som nohy na plecia a nešťastne sledoval, ako sa otcova hárdy párty začína...