Zmätený Kazekage 75.

Zdravím

Ahooj, pridávam dielik nový...ani neviem, či načas alebo nie. Som trocha dozerientovaná posledné dni. Strýko sa ženil cez víkend a od dnes som vedúca na tábore. 22 detí vo veku 7 až 11 Sme na to traja, ale je to brutálny záhul v tých tropických teplotách. Som rada, že som sa takto dostala na internet (síce neskoro, ale predsa) a môžem sa podeliť o nový diel...

Držte mi palce, lebo už po dnešku som mŕtva :/

„Neznášam rána,“ povzdychol si potichu Kankurou s tvárou v dlaniach.
K jeho lamentovaniu sa pridával už len budík, ktorého slabé pípanie naznačovalo skoro vybitú batériu. Lútkar nemal veľa času nazvyš a tak si stihol zmyť fialové fľaky od líčidiel a z chladničky vziať dve jablká.
Na zasadnutí si vyslúžil nejeden škaredý pohľad za to, že posediačky zaspával. Jeho brat, Kazekage, sa na tom fajn zabával, bolo to omnoho lepšie ako tliachanie starých páprdov Suny. Keby mu aspoň hovorili nové veci a nie také, čo sa dočítal vo zvitkoch od obchodníkov. Nakoniec, len s nie moc veľkou radosťou sa rozhodlo, že sa Gaara bude musieť stretnúť s týmito obchodnými zástupcami. Už za pár dní, ale našťastie len v skrytej Trávnatej. No i tak nebol vodca dediny z toho spokojný.

Po zasadnutí sa vybrali súrodenci na skorší obed. Kankurou si ho tak trocha vydupal. Rozhovor s bratom mu osviežil náladu a tak sa spokojnejší vydal domov.
„...som doma!“
Tam to však akosi zívalo prázdnotou. Ani malá lampička v kuchyni, čo býva rozsvietená celý deň aj napriek tomu, že tam je svetlo, bolo zhasnutá. Ako keby sa za tú dobu nikto ničoho nedotkol.
„Naku?“ Kankurou sa poobzeral a začal chodiť po miestnostiach.

Čím ďalej chodil, tým viac mal pocit, že si z neho uťahuje. Vnuknutie pozrieť si skrine, ho absolútne vyviedlo z miery. Kopu vecí bolo preč. Zišiel dole schodmi a civel do obývačkovej steny. Naku bola preč a Araya s ňou. Najprv neveril, no to ticho a akési prázdno ho zapriahlo, aby sa spamätal. Ako prietrž hnevu, letel do domu svojho švagra, Shiza, kde býval spolu so ženou a dvoma synmi. Zabúchal na dvere a otvoril mu, teraz už pätnásť ročný Shiro. Chlapec, ktorý kedysi hovoril Tanaris, že by rád používal psov ako ninkeny, no miesto toho zdedil talent na genjutsu.

„Ahoj, strýko Kankurou,“ daroval mu široký úsmev.
„Ahoj, je u vás tvoja teta?“
Pri tejto otázke zmrzol, poobzeral sa za seba a podišiel k nemu bližšie.
Šepol: „Je tu. Aj s Arayem, ale prosím nepovedz, že som ťa pustil dobrovoľne.“
„Neboj sa,“ aj by sa usmial, ale bol moc naštvaný, „držíme spolu. Ďakujem.“
Lútkar vbehol do domu a za ním sa rútil mladý Shiro: „Strýýýko Kankurou, povedal som ti, že sem nejdeš!“
„Sklapni!“ mávol na neho rukou a už sa dostal do obývačky, kde čakal Shizo.
„Čo tu robíš?“ opýtal sa pán domu.
„Prišiel som si po ženu. Kde je?“
Jej modrovlasý brat z Kankurovej strohosti mlčal. Manželka mu sedela na gauči a s obavami sledovala situáciu. Ani jeden z nich nečakal, že sa Kankurou dostaví osobne.
„Hore. V podkrovnej.“
„Fajn.“

Dvere sa s vŕzgnutím otvorili a on uvidel ženu, sedieť chrbtom k nemu. K hrudníku si pritláčala syna a húpala ho. Hlasivky sa mu takmer zatriasli pod nejakým divným pazvukom, ktorým chcel vyjadriť pohoršenie.
„To všetko kvôli aviváži? Rozhodneš sa odísť? To nemyslíš vážne?!“
Len sa húpala a húpala...
„Si normálna aspoň trochu?“
„To ty nie si normálny!“ otočila na neho fialové oči a mala v nich slzy.
„JA?!“ vybliakol, „ja sa doma starám o všetko a ty mi povieš toto?!“
„Stále len kričíš,“ potiahla nosom, „nevenuješ sa mi. Máš snáď inú?“
Malý Araya spustil hlasitý plač potom, čo sa izbou rozhostilo rinčanie skla. Kankurou v na neho netypickom hnedom oblečení, mal ruku vystretú ku komode, z ktorej zvrhol sklenú vázu. Funel ako býk. Adrenalín sa mu vyplavil do každej jednej bunky.
„Čo si to povedala?!“ tón, ktorý počula ju vydesil, pritisla syna bližšie k sebe, aby upokojila jeho plač.

Radšej ani na neho nepozerala, lebo sa bála a dobre urobila. Kankurou, hlavne teda v minulosti, bol známy tým, že dokázal veľmi naháňať strach. Nastala vlna ticha. Dusného, na nevydržanie. Občas bolo počuť ako Araya zavzlykal, alebo si niečo zabľabotal.

„Odlož malého.“
Nechcela pôvodne poslúchnuť ale to, čo počula v tej vete, ju jednoducho prinútilo urobiť v momente, čo chcel. Ručičky a nožičky bábätka sa ostali hmýriť na posteli a ona sa postavila približne do stredu miestnosti. Nebola blízko, no zároveň medzi nimi zostávali tie dva, tri metre.
„Ako si dovolíš ma osočiť, že som ti neverný?“
Nezmohla sa na nič iné, ako na sklopenie zraku ku zaprášenému kobercu.
„Som buď zavretý v práci alebo doma, pretože na nič iné nemám čas,“ pokračoval ráznejšie, až sa začal rozhukovať, „si doma a len depkaríš, neupratuješ, nevaríš...vďaka bohu, že si aspoň k malému začala chodiť v noci! A čo Shinki?! Je v nemocnici už neviem koľko a ty si tam nebola schopná ísť?! Musíme fakt vyzerať ako krásny pár, keď matka serie na syna s infekciou a ani nepríde!“
„Prestaň...to nie je pravda!“ prekričala ho.
„Tak ako si mám vysvetliť, že tam nechceš ísť?! Si zbabelec!“
„Ja?!“ jej hlas už prehlučoval len vysoké tóny Arayeho, „ja som zbabelec? Pozri sa na seba! Čo si ty urobil, keď som potratila? Schoval si sa pod sukňu ostatných!!!“
„S týmto nezačínaj!“ ukázal na ňu prstom, „ toto sú dve rozdielne veci!“
„A v čom sú rozdielne?!“ až ju krk zabolel od kriku.
„Teraz máme dve malé deti, ktoré sa nepostarajú samy o seba!!! Chceš, aby ti umrelo od hladu, aby bolo v špinavých veciach? Alebo čo vlastne chceš?!“ prišiel k nej krok a kým mu kontrovala výškami, dostali sa úplne k sebe.
„Máš to isté! Postavil si sa chrbtom k problému!“
„Buď ticho! Situácia je teraz úplne iná!“
„Nebudem a nie je!“
„Neprovokuj! Daj sa konečne dokopy, pretože začínaš byť zrelá na cvokára!“

Kankurovi otočilo tvárou a zrazu sa díval smerom do okna. Štipľavý a horúci pocit mu zalial líce a on pomaly nasmeroval pohľad na ňu. Asi musel byť hrôzostrašný, pretože Naku s rozklepanými prstami pred ústami začala ustupovať a vzlykať. V tej stotine sekundy mu povolili nervy. V očiach mala smrť, keď ju prirazil o stenu. Pľúca sa jej scvrkli do veľkosti slivky a len sťažka nabrali nejaký kyslík.
„Kan...ku-r,“ snažila sa zo seba vyjachtať, no hlas jej zlyhával.
„Ako si si to mohla dovoliť?!“
„J-ja...“
„ODPOVEDZ MI!!!“

Veľké slzy jej vytiekli na líca. Facka bola automatická reakcia i keď ho nikdy predtým neudrela. Emócie jej škriabali vnútro, že sa neudržala. Pevne stisla viečka a snažila sa zahnať bolesť. Naraz započula zvláštny výdych a otvorila oči. Kankurou skláňal hlavu, dotýkajúc sa vlasov jej ucha.
„Prečo?“ z plačlivej intonácie sa jej tep zvýšil na tisíc úderov za minútu.
„Snažil som sa...“ pokúsil sa potlačiť zúfalý plač, no márne, „ale som v koncoch. Nezvládam to a ja ťa potrebujem.“
Odtiahol sa pokojne od nej a pozrel na posteľ, kde sa nekľudne hýbal Araya. Pretrel si oči od sĺz: „Strácam ťa...ako keby si to už ani nebola ty.“
Žena pred ním sa ani nepohla. Kankurou stratil silu tam stáť a tak dal synovi bozk na čelo a vyparil sa. Prehnal to a potreboval si vyčistiť hlavu. Keby tam zostal, nič by sa nevyriešilo.

Vyšiel na ulicu s pocitom, aký ešte nezažil. Zrazu sa cítil, ako by sám na celom šírom svete. Bez cieľa. Nakoniec však nejaký našiel. Shinki v nemocnici. Za vyše ako týždeň ho prepustili a tak začal Kankurou bačovať sám s jedným synom. Stále mal kopu starostí, keďže mal viac času ako predtým, musel všetko odložené dokončiť. Už bola klasika, že Kazekageho brata ste neustále videli so synom. Či už v kočiari alebo na hrudi. Neušiel otázkam, či rečiam. Ignoroval ich, lebo by sa sám zbláznil.
V kancelári mal pre Shinkiho malú postieľku s varičom na mlieko a tak obaja boli spokojní. Zahrabával sa kopu vecami, aby mal všetko, čo má mať a aby mu myšlienky neuchodili k druhej polovice ich rodiny. Svojím spôsobom potreboval vypnúť. Veril, že sa vráti, ale na to trebalo čas. Netrvalo mu dlho, než si uvedomil, že húkaním nič nedosiahne. Dokonca pri jednej debate so Shikamarom mu bolo navrhnuté, že možno ich problémy vzal zo zlého konca. Jeho argument mu prišiel rozumný, ale voči nemu trocha nefér, keď sa staral o štyri krky a šiel sa zdrať.

Približne týždeň od hádky s Naku, Kankurou zostal poctený kancelárnou návštevou Shikamara. Bol vo svojom klasickom oblečení, ktoré zahrňovalo aj zelený plášť. Podľa Temari musí vyzerať trocha k svetu, keď je riaditeľ akadémie. Ruky mal vo vačkoch a na tvári unudený výraz.
„Vitaj,“ Kankurou mu daroval úsmev a popravil si mačaciu čiapku.
„Ahoj. Obed?“
„Hm,“ prudko dvihol hlavu na švagra a už sa aj postavil.
Vzal si Shinkiho do svojho špeciálneho transportéru, inak povedané – do veľkej šatky opásanej okolo hrudníku.

V reštaurácií ich čakala Temari, ktorá pomaly až trhala malého od Kankurovej hrude. Celá spokojná a usmiata si potom pestovala synovca, zatiaľ čo sa dvojica mužov rozprávala: „Gaara už odišiel do Trávnatej?“
Shikamaru si stiahnul pevnejšie cop: „Áno, tuším včera na večer.“
„Istotne spolu s veľkou delegáciou a lá Kenichi.“
„Panebože,“ Nara pregúľal očami, „ale moc sa mi nehodí. Budem mať nejaké dokumenty na podpísanie a Temarin podpis ako zastupcu Kazekageho je v tomto prípade bezpredmetný.“
„Stačil by ti autogram od člena rady?“ žmurkol na neho Kankurou a privolal čašníčku, aby si objednali.
Dve kuracie chop suey a ľahké onigiri pre Temari. Potom chlapi zase pokračovali: „No...to záleží od toho, koľkatého dnes je.“
Blondínka dvihla pochybovačne obočie: „Zlato, robíš v škole a nevieš, aký je dnes dátum?“
Lútkar sa smial a zabával sa na pohľadoch, ktoré si manželia vymieňali. Naštvané, ale len okato a zo srandy.
„Je 8. júna.“
„Ou, super!“ čiernovlasý sa nadšene vystrel, „tak v tom prípade mi to stačí od od teba.“
Kankurou dvihol na neho kútiky a pokračovali v inej konverzácií, vyhýbajúc sa téme Naku...

„Leží sa ti dobre?“ Sasukeho ruky naprávali mäkkú, huňatú deku pod jej bokmi.
Potichu zamrmala. Nevládala. Uchiha sa postavil a prijal od Hikari kapesník nasiaknutý ľadovou vodou. Priložil jej ho k ramenu a z čela jej vzal oteplený.
„Lepší sa to,“ zvuk medickej techniky prerušil Masashiho hlas, „ale celkovo je na tom zle.“
„Chvalabohu, že dnes dorazila Shizune-san so Sakurou,“ vydýchla blondínka a podala ďalší kus mokrej látky, „mám strach o Tanaris.“
„Aj ja,“ prehovoril muž s dlhým vrkočom, „nemyslel som si, že bude v takomto zlom stave.“
„Robil som, čo som mohol,“ až príliš pohotovo vysekal zo seba Sasuke, tak trocha dostal pocit, že je to narážka na neho.
„Nie, Sasuke-sama,“ Hikari mu darovala úsmev, no nebol jej opätovaný, „nikto vás tu predsa neobviňuje.“
„Pokiaľ správne viem, študoval ste techniky Uzumaki klanu,“ muž dvihol na neho zrak a zelená chakra okolo jeho dlaní zmizla.
Sasuke ticho prikývol.
„Mali by ste nejakú?“
„Ukázalo sa, že väčšina z toho, je pre tento prípad k ničomu, no je tu jedna. Vyskúšal som ju doteraz trocha iným spôsobom, ale fungovala,“ poobzeral si opálené tváre medikov zo Suny, „hlavná technika má vedľajší účinok a to nie moc dobrý.“
„Aký?“ cez hlas zrelého muža zacinkali kvapky vody v rukách medičky.
„Po aplikovaní do nej, žerie veľa chakry. Takže pokiaľ situácia nebude akútna, budem udržiavať Orochimarovu pečať tou svojou. Tá technika by ju mohla úplne vysiliť.“

Masashi mu prikývol a šiel si umyť tvár. Stratil sa na dlhú dobu preč, pretože neboli v dome, kde Sasuke a Tanaris bývali. Nachádzali sa ďaleko od mesta, takmer na opačnej strane ostrovu vo veľkom kamennom komplexe. Bolo to údajne bývalé sídlo nejakého boháča, takže luxus sa rozprestieral všade naokolo.

Na jednej z postelí ležala Tanaris v horúčkach, ktoré jej do deviatej večer prešli. Hikari a Masashi sa pobrali spať vedľa do miestnosti. Sasuke spolu s troma klonmi ako zálohou, ak by ho po neprespaných deviatich mesiacoch, nechtiac vyplo. Sedel vedľa nej na posteli a myslenie mu zase zastieral Itachi. Ešte približne tri hodiny a bude mať narodeniny. Sliny sa mu hromadili pod tvrdým tlakom v krku. Hlasivky sa mu triasli a to sa ani nesnažil hovoriť. Pozeral bezducho pred seba, keď ho upútal pohyb po jeho pravici.
Tehuľka sa pri ňom pohmýrila, čo jej brucho dovoľovalo. Zapozeral sa naň, mala ho už fakt veľké. Nepríjemne sa mu dívalo na to, ako posledné dni s ním chodí. Ak sa to dalo nazvať chôdzou. Od brucha zabodol oči na rebrá. Upokojovalo ho dýchanie, ten pomalý pohyb hore a dole. Akoby všetko malo svoj pomalý priebeh, bez nejakých zvratov v živote. Už ich mal dosť a nechcel ďalšie. Vedel však, že čoskoro jednému neujde, rovnako ako ona.

Zošuchol sa trocha zo sedu do ľahu, napravujúc vankúš tak, aby ju mal v strede zorného poľa. Mierne sa zamračil, keď sa opätovne akosi nespokojne pohla. Zo sna začala nepokojne mrnčať a akosi moc sa hýbala. Zošuchla sa trocha z deky dole a on sa ju chystal napraviť, lenže jeho ruky nahmatali niečo vlhké. Od srdca až po spodok tela mu prešiel tlak. Roztržito šmátral veľkými dlaňami ďalej a čím nižšie zašiel, tým bolo všetko mokrejšie...

„Sasuke,“ do uší mu udrel Inuzukin strach a následne bolestivé syknutie.
Jeden z jeho klonov okamžite bežal po štyroch medikov. Behom malého okamžiku sa všetci vrátili, pretierajúc si oči. Len Hikari sa vyrútila k posteli ako blesk. Bruškami prstov okúsila tekutinu a požmolila ju v rukách: „Plodová voda?“