Zmätený Kazekage 74.

„Kankurou, miluješ ma?“
„Nemám rád, keď sa pýtaš hlúposti,“ povzdychol si a vlhkú utierku položil na stôl.
„Pretože...“ zmĺkla a oči posadila ešte viac do podlahy.
„Áno,“ venoval jej dôrazný pohľad a pokračoval v upratovaní.
Zamrmlala si popod nos, tak že ju ani nepočul: „Ale ty tak...nevyzeráš moc v poslednej dobe.“
Odmlčala sa a dvíhajúc zrak, zapípala: „Nič mi teraz nehovoríš...“
„A čo by som ako mal?“ reagoval prudšie než chcel.
„Nó, vieš,“ požmolila si prsty medzi sebou, „sa len pýtam, že či-“
Kankurou nastražoval uši ako to šlo, ale stále nič. Najpodstatnejšia časť vety ostala zabudnutá.
„Počúvaj ma, Naku,“ jej manžel si už nedával servítku pred ústa, „mám iné veci na práci ako dohadovať sa tu o blbostiach. Je tu bordel, neprali sme tri dni. Arayaemu musíme obliekať Shinkiho veci. Takže...prepáč, nemám čas.“

Prešvihol sa okolo nej a bral sa do kúpeľne. Veci hádzal s jedom do bubna. Len nešťastne pozrel, že nie je aviváž. Rezignovane si vzdychol a hľadal po dome svoju ženu. Našiel ju uplakanú v spálni. Mokré fialové oči tisla do vankúša a kolená tískala k sebe ako len dokázala. Kankurou znova a opäť sklonil hlavu, držiac kľučku.
„Treba kúpiť aviváž.“
Čakal...
„Tým som ti chcel naznačiť, že máš ísť kúpiť.“
„Nemôžem ísť takto.“
„Naku, inak nevyperiem. Malý potrebuje niečím mäkčenú vodu, takže sa postav a choď. Aspoň budeš po dvoch týždňoch konečne vonku,“ znechutene sa dal na odchod, pripraviť práčku.

Ani po niekoľkých minútach sa Naku neobjavila v kuchyni, kam sa Kankurou vrátil robiť poriadok. Bolo mu horko, pot mu stekal cícerkom po chrbte a čele. Nedostatok spánku mu vešal na viečka tonové závažia a nepravidelný príjem potravy hral v jeho žalúdku ódu. Chcel sprchu, jedlo a spánok. Len sotva sa toho mohol dočkať. Po takmer hodine naštvane doumýval posledné riady, kedy plný negatívnych pocitov vydupal cestu do izby, kde sedela na posteli.

„Mám ťa na kolenách prosiť?“ zlosť, ktorú normálne v povahe až tak nemá, sa ani trocha nesnažil skrývať.
Mlčky na neho pozrela a on spotrebovával posledné zvyšky sebakontroly.
„Nie.“
„Tak poď,“ odstúpil z dverí a dlaňou naznačil, kde má východ, „prečo toto robíš? To je to tak ťažké?! Blbá aviváž?“
Medzi modré vlasy sledovala jeho divokú mimiku a potom zabrodila tvár do vankúša: „Ak je taká blbá, prečo po ňu nejdeš sám?“
„Som unavený z práce, nespím poriadne, nerobím nič, pri čom by som si mohol oddýchnuť!“ značne výšil hlas, „takže ja mám u r*ti všetko! Idem spať.“
Hneď na to sa ozval plač ich syna.
„Malého si zobudil,“ škaredo strelila a začala sa stavať na nohy.
„Áno?“ ukazujúc na seba prstom, dvihol obočie, „tak si choď za ním.“
Vychádzali spolu z miestnosti, no každý zabočil iným smerom. Ešte predtým než sa rozdelili jej pohrozil, že nech si ho nepraje ak nepôjde do obchodu. Kankurou zapadol na gauč do obývačky a ponoril sa po niekoľkých dňoch do dlhého hlbokého spánku.

„Dýchaj...“
Žena prikývla a stískala mu dlaň. Druhou jej tlačil na rameno, okolo ktorého plápolala chakra. Sálala do jej tela, no nejak viditeľne to necítila. Tanaris privrela opuchnuté oči. Líca sa jej skrčili bolesťou a ona hlasno zastonala. Očné bielka mala suché a štípali ju, telom jej cez svaly prechádzal tlak a cez kosti pálčivá bolesť.
„Tanaris, dýchaj zhlboka,“ tichý hlas jej udrel do uší a jemu do očí čierne stopy po jej tele, „pozri sa na mňa.“
„Nevládzem,“ zafňukala a horúca tekutina jej vytiekla na ešte horúcejšie líca, „Sasuke, ja nevládzem už.“
„Musíš...sa vzchopiť,“ prehovoril a daroval jej pohľad cez čiernu ofinu.
Pokrútila nesúhlasne hlavou a dlaňou si objala dieťa v bruchu: „Nie, nie...ja nevydržím tie dva týždne!!!“
Jej krik utíchol a Sasuke ju sledoval. Potichu ho prosíkala o pomoc. So zvrašteným obočím prehltol a dvihol jej bradu. Nijak nereagovala, keď sa mu zablysol sharingan v oku. Stuhla a jej pohľad bol namierený do hĺbky jeho očí už sfarbených na tmavo...

„Chcem...zomrieť...“ ozvalo sa šeptom do noci.
Uchiha sa takmer strhol, čo bol tak ponorený do meditácie. Slová, ktoré počul mu skoro vyrvali pľúca z hrudníku. Vytiahol sa na nohy a posadil sa k nej na posteľ.

„Cítiš teplotu, alebo mám doniesť teplomer?“
„Chcem. Zomrieť.“
„Nemôžeš.“
„Chcem.“
„Nedopustím to.“
„Sasuke,“ prevalila sa z jedného boku na druhý, aby mali tváre k sebe, „nemám už silu.“
Jemne pritlačil pery o seba a privrel oči: „Vidím...“
„Chcem, aby bolo po všetkom.“
„Viem.“
„Prosím.“
„O čo?“
„O čokoľvek...len nech už môžem spať. Nech môžem dýchať, chodiť a netrpieť touto bolesťou a trápením.“
„Za pár dní prídu medici zo Suny a aj z Konohy. Potom sa uvidí.“
„Nič neuvidím! Chcem von dieťa...“
„Tanaris,“ zložil tenké papuče z nôh a posadil sa bližšie.
„Mám všetkého po krk.“
„Viem.“
„B*ha, zas to tvoje viem.“
„Robím pre teba všetko, čo môžem.“

Odpoveďou mu bol plač. Rezignovane sklonil hlavu a čierne havranie vlasy ho pošteklili na tvári. Kdesi v úplnej tme si prezrel svoje rezné rany na rukách. V posledných dňoch pribudli, šikovne ich však zakrýval pred ňou. Žena po jeho boku mu až príliš pripomínala rodinu. Spomienky na brata a rodičov mu čoraz viac zatieňovali myseľ. Nútili ho premýšľať a trýzniť sa. Psychicky aj fyzicky. Jeho ťažké dýchanie sa ozývalo v stenách tmavej spálne, ale jeho sluch to vôbec nepoberal.

Ucítil teplý pocit na hánkach a otvárajúc zorné pole si uvedomil, že si ľahol. Telo mal stiahnuté v kŕči a s narastajúcim príjemným pocitom na dlani sa tento kŕč strácal. Tlkot srdca, ktorý cítil na jej vnútornej strane zápästí ho upútal a donútil ho vnímať.

Bum, bum...

Nič viac. Len slabučké bubnovanie do jeho brušiek prstov. Otvoril oči a uvidel fádny strop. Pripomenulo mu to nemocnicu. Doktor. Pôrod. Krv. Do pľúc sa mu znova nahnal dym neurčitého pocitu. Niečo medzi obavami a zodpovednosťou. Sám nevedel, čo ho čaká a bol nesmierne rád, že do Vírivej prídu špičky vo svojom odbore. Sám už mal prichystané eso, keby pečať bola nezvládnuteľná. Schmatol ju pevne a ona sa strhla. Od ľaku sa aj dieťa zatriaslo. Jeho ticho vyslovené meno prehliadol a natočil sa telom k nej. Šok, triaška napádali jej telo a vo výraze sa jej odrážal strach. Zmeravel z toho. Hnedé oči ho prepaľovali a on keby mohol, spustil by ramená: „Prepáč.“

Nebol si istý nad nejakým hm, čo vyšlo z jej hrdla. Mohol to byť kľudne aj nejaký šuchot lístia alebo čľupnutie ryby do vody. Skĺzol jeho tmavými obsidiánmi na červené znaky. Dotyk opustil jej dlaň a spočinul na líci. Obdivoval, aká je vždy horúca. Pripadal si ako úplný ľad proti nej. A tušil, že ich duše sú na tom rovnako a to mu nedávalo zmysel. Mala v sebe kliatbu, ktorú niesol aj on. Kliatbu pomsty, krvichtivosti a násilia. Vedel, že niekde hlboko v nej sa skrýva zlo. Drieme práve vďaka mužovi, ktorý aj jemu rozvrátil život na niekoľko rokov. Avšak tento kúsok z nej netrčal i keď ho mala. On sa nenávisti ešte nezbavil. Chcel a chce, ale za tie posledné roky nespravil žiadny pokrok.

„Neboj sa ma...“
„Tak to nehovor tak chladne,“ sánky sa jej pohybovali pod veľkou dlaňou a tá sa zatla, keď sa chcela pretočiť naspäť tvárou k oknu.
Našiel v jej pohľade akúsi zúrivosť a to sa mu nepáčilo. Práve to bol dôvod, prečo dnes pečať besnila.
„Kľud, Tanaris.“
Posmešne si odfrkla a mala pocit, že zas sa rozhovor tohto typu opakuje asi po miliónty krát. A vtedy, keď už v duchu mala pár nadávok voči nemu, oprel si čelo o to jej. Tak, ako to robila mama. Prudko nasala kyslík a ponechala ho v sebe. Prsty zaborené vzadu na temene jej vyslali zimomriavky do chrbta, cez ktorý prešli do ľavej nohy.
„Všetko zvládneš...“ odmlčal sa akoby váhal, „spolu to zvládneme.“
Ticho súhlasila a okamžite sa jeho blízka prítomnosť vzdialila a on zanechávajúc za sebou klon, vyšiel do kuchyne zahnať čudesné...veci...

„Kazekage-sama,“ v dverách sa objavil Baki, „máte čas?“
„Samozrejme,“ venoval mu ľahký úsmev a začal mu venovať plnú pozornosť.
Muž so zakrytou polovicou tváre sa zastavil pred stolom a položil naň tri zvitky: „Obchodné dohody so zemou Železa.“
„Výborne,“ vzal si papiere do rúk, „pokiaľ sa nemýlim tak obchodujeme s oblečením, papierom a horninami?“
„Áno, zasadnutie rady ohľadom tohto by sa malo konať zajtra o ôsmej ráno.“
Gaara otrávene klesol na stoličke: „Sobotu o ôsmej ráno? Nemajú, čo cez víkend robiť?“
Baki mierne pokrčil ramenami a s úklonom začal od stola ustupovať.
„Daj prosím ťa po niekom vedieť Kankurovi.“
„Hai. Dovidenia, Gaara-sama.“

Muža na gauči budil buchot a to dosť silný. Rozlepil zrak s rozmachlenými líčidlami a pretrel si oči. Pre istotu, aby vyzeral ešte horšie. Ospalo docupital k dverám a otvoril ich. Divil sa, že to Naku neurobila za neho, no tušil, že je na neho urazená.
„Baki? Ty čo tu?“
„Prepáč, že ruším, zajtra o ôsmej ráno je zasadnutie.“
„Super,“ prevrátil očami, „všetko?“
„Áno,“ prehovoril trocha zaseknuto a pozdrav nechal niekde v uprostred, pretože mu lútkar zavrel pred nosom.
Nespokojne si nastavil budík a pokračoval v doterajšej činnosti.