Forbidden- XI. Misia pokračuje!

Opatrne som pozrela na Sasukeho. Musím vymyslieť spôsob, ktorým mu oznámim, že sa potrebujem dostať späť do hlavného sídla. Nemôžem si dovoliť zbytočne čakať. Kiba môže kedykoľvek zaútočiť. Lenže sa nijako nepohnem, keď ma tu bude držať!

„Musím ísť za Mizukage,“ povedala som Sasukemu a potichu čakala, čo mi odpovie.

„Dobre,“ utrúsil napokon. To myslí vážne? Pochybujem, že by ma len tak pustil, pomyslela som si.

„Chápem, že máš povinnosti voči Kire, ale nemôžem ťa nechať ísť samú, preto pôjdem s tebou,“ povedal Uchiha.
Zarazene som naňho civela. Toto som teda nečakala. Spolupracovať s nukeninom? Čím som si to zaslúžila?!

„Zošalel si? Ak ťa niekto uvidí v blízkosti Mlžnej, skončil si. Už sa odtiaľ nedostaneš,“ vyhŕkla som rozhorčene.

„Nemusíš sa báť, viem sa o seba postarať,“ zamumlal Sasuke.

„Ty si sa zbláznil!“ skríkla som.

„To mi povie niekto, kto sa nechal takmer zabiť kvôli tomuto,“ a hodil mi zvitok, ktorý som zobrala Satovi.

„Kedy si sa k nemu dostal?“ spýtala som sa neveriaco a prebodávala ho pohľadom.

„Zvitok ti vypadol, keď si bojovala s Misakim,“ poznamenal Sasuke.

„Odkiaľ poznáš jeho meno? Ja som ti ho nepovedala,“ utrúsila som nevraživo.

„Zabúdaš, že ťa mám chrániť. Bolo by hlúpe nezistiť si, kto je pre teba nebezpečný,“ podotkol Uchiha. Jeho odpoveď bola logická, a preto som sa nachvíľu cítila zahanbene.

„Ako to chceš urobiť bez toho, aby ťa niekto uvidel?“ spýtala som sa ho rezignovane. Vedela som, že tento boj mám vopred prehraný. Nemienila som zbytočne mrhať svojou energiou na nezmyselné hádky, ktorými aj tak nič nedocielim.

„To už nie je tvoja starosť,“ odvrkol otrávene Sasuke.
Mala som chuť po ňom niečo hodiť. Zahryzla som si do jazyka a prehltla som celú kopu štipľavých nadávok, ktoré mi v tej chvíli zišli na um. Rozhodla som sa, že mu nič nepoviem. Nemienim sa kvôli nemu zbytočne rozčuľovať. Budem najšťastnejšia, keď sa celá tato fraška konečne skončí.

Vstala som skoro ráno. Vonku bola určite ešte tma. Opatrne som vyliezla z postele a obliekla sa. Vzala som si katanu a vykročila k dverám. Našťastie boli otvorené. Kráčala som chodbou a moje kroky vydávali tichú ozvenu. Minula som množstvo dverí, ale žiadne z nich ma neupútali. Keď som sablížila na koniec chodby, niečo ma donútilo zastať. Začula som tlmené odfukovanie v pravidelných intervaloch. Nazrela som dnu. Uvidela som polonahého Sasukeho, ako leží v posteli a spí. Zrazu ma obliala horúčosť a chcela som odtiaľ čo najrýchlejšie vypadnúť. Namiesto toho som tam stála a civela naňho. Po chvíli som sa spamätala a rýchlo som sa otočila. Nestihla som však spraviť ani krok, keď sa ozval tichý hlas:

„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa Sasuke. Ani som nevedela ako, ale odrazu stál priamo za mnou. Od ľaku som sa strhla. Oči mi okamžite padli na jeho mužnú hruď. Ostala som stáť ako prikovaná a zapýrila som sa.
Ach, Bože, nemám problém bojovať proti kope zabijakov, ale toto je na mňa priveľa...
Rýchlo som sklopila oči a snažila sa ostať pri zmysloch. Našťastie sa zdalo, že si nevšimol moje rozpaky.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Uchiha, čím ma vytrhol z môjho zamyslenia. Keď som mu neodpovedala, podišiel o čosi bližšie ku mne.

„Nič mi nie je,“ rýchlo som odvrkla a radšej ho obišla. Kráčala som ďalej chodbou a snažila sa nájsť cestu von. Uchiha ma nasledoval.
Netrvalo dlho, kým sme vyšli z úkrytu. Konečne som sa zhlboka nadýchala čerstvého vzduchu, ktorý ma príjemne osviežil. Na tvári sa mi objavil letmý úsmev, ktorý takmer vzápätí pohasol. Musím si pripraviť veľmi dobré argumenty pre Mizukage. Našťastie mám zvitok, ktorý potvrdzuje spoluprácu Satoa, klanu Mogure a môjho otca v spoločnom obchode a o dohode i distribúcií zakázaných zbraní určených pre nindžov. Lenže dostať Satoa nebude jednoduché. Po minulej akcii to bude takmer nemožné. Sato určite niekoľkokrát zvýšil celú obranu svojho sídla a stavím krk nato, že Yorushi z klanu Kiba tak určite urobil tiež.

Kráčali sme niekoľko hodín smerom ku Kirigakure. Počas cesty medzi nami panovalo hrobové ticho. Ani jeden z nás netúžil začať konverzáciu, pretože sme obaja dobre vedeli, ako by to skončilo. Určite by sme sa pohádali. Keď som bola konečne na dohľad dediny, Sasuke sa odpojil a nechal ma ísť samú. Unavene som si vydýchla a bola som rada, že som konečne sama. Sčasti ma zamrzelo, že odišiel, čo ma prekvapilo. Nevedela som si vysvetliť príčinu svojich pocitov. Radšej som nad tým nepremýšľala a upriamila svoju pozornosť na približujúcu sa bránu Kirigakure. O chvíľu som bola na mieste. Nepozorovane som prešla bránou a pokračovala v ceste k Mizukage. Míňala som niekoľko obchodov, ktoré sa práve napĺňali prvými nedočkavými zákazníkmi, tešiacich sa na svoj novokúpený tovar. Závidela som im ich bezstarostný život, ibaže ja som si vybrala sama. Rozhodla som sa, že sa chcem stať kunoichi.
Ocitla som sa pred hlavnou budovou Kirigakure, sídla Mizukage. Opatrne som vošla dnu a začala vystupovať po nekonečne dlhých schodoch. O chvíľu som bola konečne hore. Mierne zadýchaná som zaklopala na dvere. Ozvalo sa tiché zahmkanie na znak, aby som vošla. Vstúpila som do miestnosti. Okamžite sa na mňa upriamili prekvapené oči Mizukage. Nepochopila som jej udivený výraz, dívala sa na mňa, akoby videla ducha.

„Bože, Manari, myslela som si, že si dávno mŕtva,“ prehovorila Mizukage.

„Ako vidíte, tak nie. Som úplne v poriadku,“ povedala som tiež prekvapene. Nepredpokladala som totiž, že ma tak rýchlo odpíšu.

„Som naozaj rada, že ti nič nie je. Veľmi som sa o teba bála, keď si sa nevrátila so Zakom a Hyori,“ povedala. Chvíľu sme na seba zarazene hľadeli, kým sa Mizukage nerozhodla prerušiť ticho, ktoré medzi nami panovalo:

„Zaujímalo by ma, kde si bola doteraz,“ spýtala sa kage. V jej hlase som postrehla neskrývaný záujem.
Postupne som jej vyrozprávala všetko odvtedy, čo ma napadol Atsushi, potom ako som bola v sídle klanu Kiba a vypočula si rozhovor Misakiho a Yorushiho, až som sa napokon dostala k nej. O Sasukem som sa radšej nezmienila. Rozhodla som sa, že mu budem na chvíľu dôverovať. Koniec koncov, zachránil mi život, a to nejedenkrát. Bola som mu zato vďačná, aj keď ma táto skutočnosť nijako nepotešovala.
Podala som Mizukage zvitok s dôkazmi. V miestnosti zavládlo hrobové ticho. O chvíľu kage vynesie verdikt, ktorý môže znieť akokoľvek, pretože Sato je vplyvný sponzor dediny.

„Na začiatok musím povedať, že si odviedla naozaj dobrú prácu,“ pochválila ma Mizukage, „Dúfam, že ti je jasné, že nemôžem obviniť feudála. Malo by to katastrofálny dopad na Kiru. Ostatné dediny by si mohli myslieť, že bez podpory feudálneho dvora sme oslabení a vysvetliť si to ako pozvánku k začatiu vojnového konfliktu. To pochopiteľne nemôžem pripustiť,“ povedala Mizukage rázne. Tušila som však, že ešte neskončila.

„To isté nemôžem povedať o Hisokim Satovi. Jeden dôkaz však nestačí. Potrebujem mať v rukách niečo, čo sa nedá nijako spochybniť, aby som s tým mohla predstúpiť pred radu,“ zdôraznila kage.

„To znamená, že sa budem musieť vrátiť do sídla klanu Kiba. Terén poznám najlepšie, ale rada by som so sebou zobrala Zakeho a Hyori,“ odvetila som Mizukage.

„Obávam sa, že to nebude možné. Poslala som ich do Suny, aby dozreli na bezpečný presun jedného z našich klientov. Pošlem ich za tebou hneď, ako sa vrátia.“

„Nemyslím si, že máme toľko času,“ poznamenala som potichu.

„Pridelím ti jednotku špeciálnych ANBU, ktorí...,“ nestihla kage dokončiť, pretože som jej skočila do reči:

„Ak dovolíte, radšej pôjdem sama,“ vyhŕkla som rýchlo. Mizukage ostala prekvapená rýchlou zmenou môjho postoja a v miestnosti ostalo na moment opäť ticho.

„Sídlo poznám lepšie ako oni a navyše väčší počet nindžov by iba zvýšil šancu, že nás odhalia,“ dodala som pre ujasnenie situácie.

„Dobre, ak si si istá, potom nemám žiadne námietky. Nechávam ti voľnú ruku,“ odobrila môj návrh. V duchu som si vydýchla a ďakovala kage za jej rozhodnutie, pretože ANBU by určite prišli nato, že mám za chrbtom Sasukeho. A práve po tom som v tejto chvíli túžila najmenej...
Vycítila som, že náš rozhovor sa skončil. Kývla som Mizukage na znak, že som pochopila všetky rozkazy a otočila sa na odchod. Keď som odchádzala z miestnosti, ozvala sa tichým hlasom:

„A Mana, dávaj si pozor, nerada by som prišla o ďalšiu kunoichi.“
Na malý moment sa mi na tvári objavil zmätený výraz. Ďalšiu kunoichi? Čo tým myslela?! vŕtalo mi hlavou ešte nejakú chvíľu, pokým sa moje myšlienky neubrali odlišným smerom.
Tentoraz ma už nebude musieť zachraňovať nijaký Uchiha. Získam ďalšie dôkazy o Satovej zrade a dokážem Sasukemu, že nepotrebujem jeho ochranu. Síce ma určite bude sledovať, ale ja mu ukážem, čo je vo mne...
Najskôr však musím zájsť domov, aby som si obnovila výzbroj a doplnila zásoby.

Onedlho som bola vo feudálnom sídle. Ako obyčajne som miesto hlavného vchodu použila radšej vedľajší, čím sa riziko možných sťažností na moju osobu rapídne znížilo.
Opatrne som vkĺzla dnu. Našťastie nikto nebol nablízku. Unavene som si vydýchla a kráčala do svojej izby. Konečne doma, pomyslela som si a zmorená sa hodila na posteľ. Oči sa mi zatvárali únavou. Veľmi sa mi chcelo spať. Nasilu som vyliezla z postele a dovliekla sa do kúpeľne. Rýchlo som sa osprchovala. Keď som bola konečne hotová, cítila som sa, akoby som sa znovu narodila. Nepoznám spôsob, ktorý by ma prebral lepšie, než studená sprcha.
Vyšla som z izby a na moje znechutenie som just natrafila na Shira, otcovu pravú ruku. V duchu som zanadávala, že som neodišla o niekoľko minút skôr a nevyhla sa nášmu stretnutiu. Ako som predpokladala, okamžite sa na mňa zosypala hora sťažností. Našťastie sa mi ju podarilo celkom úspešne odignorovať. Shiro si až po chvíli uvedomil, že ho vôbec nepočúvam, a preto sa rozhodol zmeniť taktiku:

„Váš otec je zvedavý, kde ste boli doteraz. Odkázal mi, že Vás mám poslať za ním hneď, ako sa ukážete, a tiež mi povedal, že má pre Vás dôležité správy,“ oznámil mi, čím sa mu konečne podarilo získať moju pozornosť.

„Kde je feudál?“ spýtala som sa.

„Vo svojej kancelárii ako obyčajne,“ odpovedal Shiro. Hneď som sa otočila na odchod a išla k feudálovi.
Musela som priznať, že som bola zvedavá. Otec o mňa väčšinou neprejavuje nijaký záujem. Každý sa staráme o seba. Naposledy si ma zavolal kvôli Satovi, preblyslo mi okamžite mysľou. Dúfam, že ma nechce zoznámiť s ďalším z jeho obchodných partnerov, ktorý sa ma bude pokúšať zabiť.
Zaklopala som na dvere a na tiché vyzvanie vstúpila dnu. Feudál na mňa ani nepozrel a bez obalu začal:

„Neželám si, aby si len tak na niekoľko dní zmizla z domu a nikomu nič nepovedala,“ vyštekol. V miestnosti na moment ostalo ticho.

„Kde si bola?!“ vyslovil rázne svoju otázku feudál. Zarazene som naňho civela.

„Mala som prácu,“ povedala som otvorene.

„Myslím, že je načase, aby si skončila ako kunoichi. Táto práca sa nehodí pre dcéru feudála.“ V tej chvíli, ako to dopovedal, ma zamrazilo do špiku kostí.

„Prosím?! Myslím, že som ťa nepochopila,“ odpovedala som mu prekvapene.

„Počula si ma dobre. Je to priveľmi nebezpečné. Jedného dňa sa nevrátiš, pretože ťa niekto zabije a ja...“ nestihol dokončiť, lebo som ho rozčúlene prerušila:

„Tak počkaj, spomaľ trochu, dobre?“ vyhŕkla som rýchlo. „S ničím sa končiť nebude. Ak si myslíš, že prestanem byť nindžom, si na omyle,“ vyhúkla som nahnevane na feudála. Nemôže mi zakázať byť kunoichi. Jednoducho nemôže!

„Platí, čo som povedal. Nebudem riskovať tvoj krk, pretože neuvážene hazarduješ so svojím životom,“ vyhlásil môj otec, pričom sa na mňa stále nepozrel a zrak naďalej upieral do tých prekliatych papierov.

„Zabudni, to neurobím,“ povedala som mu ostro. „Ak sa odrazu o mňa tak veľmi bojíš, mal si si to rozmyslieť skôr, ako si začal kšeftovať so Satom.“ Konečne som získala otcovu plnú pozornosť. Vedela som, že som to prehnala. Zlosť mi však natoľko zatienila myseľ, že som nerozmýšľala nad tým, čo hovorím.

„Čo si to povedala?“ spýtal sa ma feudál s upreným pohľadom. Cítila som, ako ma ním prebodáva.

„Dobre si počul. Tvoj drahý obchodný partner sa ma dvakrát pokúsil zabiť a nechýbalo veľa, aby sa mu to podarilo,“ utrúsila som nevraživo. Otec nemá žiadne právo kecať mi do života. Cs! Desať rokov si ma nevšímal, úplne ignoroval a zrazu prejavuje záujem?! neverím mu.

„Prekliaty shinobi! Vyzerá to tak, že som neinvestoval dosť do tvojej ochrany,“ zamumlal si otec popod nos, ale ja som to aj tak počula. Ostala som stáť ako obarená. To nie je možné. Je vylúčené, aby...