Forbidden- X. Zmätené pocity

Uchiha sa obrátil na odchod. Vtedy som definitívne stratila nervy. Keď sa otočil, využila som príležitosť a priložila mu katanu zozadu ku krku. Sama som nevedela ako, ale zrazu som bola opretá o stenu. Uchiha ma k nej doslova tlačil. Nikdy som nikoho nevidela hľadieť s takou nenávisťou.
Čakala som úder, ktorý neprichádzal. Po chvíli som sa odhodlala otvoriť jedno oko. Videla som Sasukeho, ako sa skláňa nado mnou nebezpečne blízko. A potom spravil niečo nečakané. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma.

Stŕpla som, keď som na svojich ústach pocítila Sasukeho horúce pery. Celá som stuhla a začali sa mi triasť nohy. Vôbec som nevedela, ako sa mám správať, ani čo mám robiť, lebo som s mužmi nemala žiadne skúsenosti. Jedna strana môjho srdca túžila odtiaľto ujsť, zatiaľ čo druhá chcela ostať a opätovať bozky s toľkou vášňou, akej som len bola schopná.
Odtiahla som sa od Sasukeho a mlčky mu hľadela do očí. Snažila som sa v nich nájsť odpoveď, ale na čo?
Vtom sa mi od vyčerpania a zranení zakrútila hlava. Podlomili sa mi nohy a sunula som sa k zemi. Ani som nevedela, kedy ma Sasuke zachytil, pretože som omdlela.

Cítil som, ako stuhla, keď som ju pobozkal. Po chvíli sa odo mňa odtiahla a nevyspytateľne sa na mňa zadívala. Úplne som sa strácal v jej očiach a pritom vpíjal do seba každú ich čiastočku. Bola taká krásna, krehká a zraniteľná! Neovládol som sa, musel som ju pobozkať, pocítiť jej blízkosť.
Po chvíli som si všimol, že sa celá trasie. Malátne prevrátila oči a stratila rovnováhu. Zachytil som ju tesne predtým, než dopadla na zem. Opatrne som ju zdvihol a odniesol do postele. Celá horela, zrejme mala horúčku. Bezvládne mi ležala v náručí práve tak, ako keď sa ju Misaki pokúšal zabiť. Stačilo by jediné nezmyselné potiahnutie nožom a bolo by po všetkom. V tej chvíli som pocítil takú nenávisť, akú som doteraz nepoznal. Celkom sa líšila od tej, ktorú som cítil k nemu.
Nemohol som dopustiť, aby sa jej niečo stalo.
V hre bolo priveľa. Viac, ako by si mohla predstaviť.

Nežne som ju pohladil po zranenom líci a utrel jej z neho zaschnutú krv. Chvíľu som sa díval na jej bledú tvár. Nebol som schopný pri nej rozmýšľať. Votrela sa mi hlboko do mysle.
Lenže ona je pre mňa nedosiahnuteľná. Chladná a pevná ako oceľ, nepredvídateľná.
V čo som dúfal? Nenávidí ma a to sa nezvráti.
Takisto ako sa nezmení ani moja nenávisť k nemu. V tomto jedinom sme si podobní.
Zašiel som do susednej miestnosti po handry a nádobu so studenou vodou. Dúfal som, že jej obkladmi aspoň mierne zrazím horúčku. Navlhčil som handru a zľahka ju položil na jej rozpálené čelo.
Videl som, ako sa zachvela pod návalom chladu z ľadového obkladu. Oprel som sa o stenu a ticho ju pozoroval. Všimol som si, že sa jej len nepatrne nadvihuje hrudník. Odvrátil som od nej pohľad a snažil sa myslieť na čokoľvek iné, len nie na ňu.
Musím sa sústrediť na svoju misiu, to je všetko!
Rozbolela ma hlava. Mal som toho už dosť! Odišiel som z miestnosti a nechal ju tam ležať samú.
Musím si prečistiť myšlienky, inak to nepôjde.

Začal som sa prechádzať po sídle svojho bývalého senseia. Toto miesto bolo iba jedným z mnohých, kde kedysi niekdajší sannin dominoval. Myšlienkami som putoval všelikde, až sa mi napokon pred očami vynorili tváre mojich bývalých priateľov. Rýchlo som zakrútil hlavou a vrátil sa späť do drsnej reality. Nie je čas premýšľať nad banalitami.
Vtom sa z tmy ozval výkrik. Jej výkrik. Rýchlo som sa rozbehol naspäť do miestnosti. Naskytol sa mi pohľad na ženu, ktorá sa zmetala v bolestivých kŕčoch na posteli. Dlane mala zovreté v päsť.

„Nie, prestaň!“ vykríkla zo spánku, „nepribližuj sa k nej, prosím.“
Nechápal som, čo sa deje. Nebola pri vedomí, tým som si bol istý. Musel som však niečo spraviť, pretože hrozilo, že sa celá doškriabe. To, čo som počul, ma na moment zastavilo.

„Mami, nenechávaj ma tu samú,“ zaúpela prosebne. Vtom mi to došlo. Jemne som ju chytil za ramená a opatrne ňou zatriasol. Nič. Skúsil som to silnejšie.
Prebrala sa.

Unavene som otvorila oči. Chvíľu trvalo, kým som rozoznala siluetu, ktorá sa skláňala nado mnou. Uchiha Sasuke.
Pozrela som sa na svoje ruky. Všimla som si, že mám na nich krvavé zárezy od nechtov. Nepríjemne štípali. Na moment som na ne hľadela, kým som si spomenula.
Pred očami sa mi vynoril obraz postavy bez tváre, ktorá sa týčila nad matkiným bezvládnym telom. Počula som neznesiteľný smiech, ktorý ma mrazil do špiku kostí. Ten zvuk mi rezonoval v ušiach ešte hodnú chvíľu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma Uchiha, čím pretrhol prúd mojich myšlienok. Tupo som naňho civela. Sasuke sa ku mne naklonil o niečo bližšie, keď sa mu neodpovedala.
Vyplašene som sebou trhla. On sa zarazene odtiahol.

„Mana, ja ti nechcem ublížiť,“ povedal vľúdnym hlasom, pričom kládol dôraz na každé svoje slovo. Nevedela som si vysvetliť prečo, ale vyslovenie môjho mena na mňa pôsobilo zvláštne upokojujúcim dojmom.
Mlčky som naňho hľadela a pritom si premeriavala ostré rysy jeho tváre. Tvrdý výraz sa zmenil na nechápavý. Potom moje oči spočinuli na jeho perách a ja som si odrazu spomenula na ich chuť. Mierne som sa začervenala, keď som si uvedomila, že ma pobozkal.

Roztrasenou rukou som prešla po svojom rozpálenom čele. Kvôli pocitu ostrej bolesti, som poriadne nevnímala okolie. Odrazu sa mi premietol obraz strašidelných očí, lačne túžiacich po krvi. Začala som sa znovu triasť, ale tentoraz od strachu. Vedela som, že tie oči si ma nájdu. Sasuke sa zdvihol na odchod, aby mi priniesol ďalšie obklady. Inštinktívne som ho chytila za ruku a on sa na mňa prekvapene pozrel.

„Prosím, nenechávaj ma tu samú,“ rýchlo som povedala.
Nemohla som byť teraz sama. Vedela som, že svoju prosbu neskôr asi trpko oľutujem, ale v tejto chvíli mi bolo všetko jedno.

Uchiha podišiel ku mne. Opatrne si prisadol. Nevedel, čo si môže ku mne dovoliť po situácii, ktorá sa medzi nami odohrala. Bola som mu vďačná, že môj stav nekomentoval. Obaja sme mlčky sedeli na posteli a zaoberali sa vlastnými myšlienkami.
Ukolísaná tichom, ktoré v miestnosti panovalo, som napokon zaspala.

Prebrala som sa na druhý deň. Nevedela som s istotou určiť, koľko je hodín, pretože v miestnosti bola stále tma. Preto som usúdila, že sa nachádzam niekde v podzemí.
Porozhliadla som sa po izbe. Chvíľu mi trvalo, kým si moje oči privykli na tmu. Čoskoro som rozoznala niektoré tmavé obrysy miestnosti. Uchihu som nikde nevidela.
Odrazu mnou zalomcoval hnev. Videl, ako som sa zosypala. Nenávidela som ho zato, ale ešte viac som preto nenávidela seba. Pustila som si ho priveľmi blízko k telu.

Opatrne som sa postavila. Stuhnuté svalstvo mi nedovolilo poriadne sa hýbať. Nemotorne som sa dotrepala k dverám a siahla po kľučke.
Našťastie boli odomknuté.
Pomalými krokmi som prechádzala chodbou, snažiac sa na seba neupozorniť. Cítila som sa zoslabnuto, pretože množstvo mojej čakry sa nestihlo ešte obnoviť.
V duchu som si premietala udalosti minulej noci. Misaki je mŕtvy. Sato vie, že som utiekla. Určite si zaobstará poriadnu ochranku, preto bude oveľa ťažšie dostať sa do sídla, ako predtým. Na druhej strane som získala zvitok, ktorý mi Atsushi ukradol, keď ma naposledy napadol.

Myšlienkami som sa neustále vracala k bozku. Vynoril sa mi obraz Sasukeho tváre, ako sa skláňal nado mnou. Roztrasenými prstami som si prešla po perách. Potriasla som hlavou. Spamätaj sa, je to nukenin!
Potrebovala som premýšľať. Vedela som, že sa musím opäť vrátiť do hlavného sídla klanu Kiba, pretože som nemohla predstúpiť pred Mizukage bez dôkazov. Musela som nájsť nejaký dokument, ktorý by potvrdzoval spoluprácu Satoa s klanom Kiba a možno aj s mojím otcom.
Momentálne som však nebola vstave, v ktorom by som si to mohla dovoliť. Najprv sa musím úplne zotaviť, nemienim totiž riskovať, aby ma musel Uchiha opäť zachraňovať!
Ani som si nevšimla, že som sa dostala na koniec chodby. Stála som pred tmavými dverami a chystala sa ich otvoriť, keď sa mi za chrbtom ozval jeho hlas:

„Smiem vedieť, kam si sa zase vybrala?“ opýtal sa ma Sasuke, pričom sa ani nesnažil skrývať svoju zvedavosť. Dofrasa, už zase! pomyslela som si.

„Nikam,“ utrúsila som potichu a otočila sa smerom k nemu. Prebodávala som ho pohľadom. Sasuke sa iba pousmial nad formou môjho útoku. Och, Bože, ako ma len vytáča!
Zas sa mi podlomili kolená a skoro som stratila rovnováhu. Uchiha podišiel ku mne, vzal ma na ruky a začal kráčať späť smerom do „mojej“ izby.

„Viem chodiť aj sama!“ vyštekla som po ňom zase. To mu nič nehovorí diskrétna zóna alebo čo?! Sasuke ma však nepustil a niesol ma ďalej. Urazene som si odfrkla. Uchiha podišiel k posteli a opatrene ma na ňu položil. Opäť mi v hlave skrsla myšlienka na útek, lenže on mi svojimi rukami zablokoval možnosť k úniku. Zakliesnil ma pod sebou a začal sa ku mne pomaly približovať. Zamrzla som. Cítila som, že sa mi valí krv do líc. Skláňal sa nado mnou stále bližšie, až som na tvári pocítila jeho dych. Navyše mi nahlas zaškvŕkalo v bruchu. Sasuke zastal a zľahka sa pousmial. Odtiahol sa odo mňa a odišiel preč. Dvere nechal otvorené. Och, Bože, musel sa môj žalúdok ozvať práve teraz?!
Cítila som sa trápne.
Bola som taká rozrušená, že som sa ani nepokúsila utiecť. Sedela som na posteli ako prikovaná, neschopná jediného pohybu. Pred očami sa mi neustále vynárala vidina jeho pier a očí, ktoré v sebe skrývali mnoho nevypovedaného. Nevedela som, ako mám pri ňom reagovať.
Došľaka, mám ho plnú hlavu!
Musím naňho jednoducho prestať myslieť. Vtedy sa otvorili dvere a Uchiha vošiel dnu s táckou plnou jedla. Nedôverčivo som sa pozrela na obsah misky, ktorú mi podal. Dango, neznášam ho! Lenže človek si toho veľa nenavyberá, keď má prázdny žalúdok.

„Neboj sa, nie je to otrávené,“ uštipačne poznamenal Uchiha, keď videl, ako podozrievavo si ho premeriavam. Neochotne som prijala misku, ale nejedla som. Momentálne mám na starosti omnoho závažnejší problém. A tým je Kiba. Bezpečnosť Kirigakure je najdôležitejšia. Ostatné musí počkať!
Pozrela som opatrne na Sasukeho. Musím vymyslieť spôsob, ktorým mu oznámim, že sa potrebujem dostať späť do hlavného sídla. Nemôžem si dovoliť zbytočne čakať. Kiba môže kedykoľvek opäť zaútočiť.