Team 3, 1. díl

*Yami*

Otvorím oči a pošúcham si ich rukami. Chvíľu trvá, kým sa mi zostrí videnie, a tak iba bezradne hľadím do stropu. Ráno po ráne... hľadím na tento strop, odkedy sa pamätám. Monotónne sa posadím na posteli a nohy prehodím cez okraj. Budík vedľa postele ukazuje 5:59. Číslo sa v zápätí zmení a budík začne drnčať. Vypnem budík. Načo som si ho nastavovala, keď som aj tak vstala tesne pred tým, ako zazvonil? Pf.

Po ceste do kúpeľne sa zastavím pred zrkadlom. Hľadím na svoje telo. Moje telo... netuším, čo to je alebo odkiaľ sa to vzalo, ale proste to tam je. Vojdem do kúpeľne a jednoducho... deje to, čo každý deň: Umyť sa, najesť sa, obliecť sa a vypadnúť z domu. Aj tak je tento deň špeciálny i keď nie som bohvie ako natešená, ale aspoň budem zažívať konečne niečo nové. Pred dvoma dňami som prešla Ninja Akadémiou a dnes je deň, kedy sa mám po prvý krát stretnúť s novým tímom.

Členmi môjho tímu sú Himashi Mei a Himashi Pai. Sú z inej triedy, takže o nich moc neviem, ale predpokladám, že budú sestry... možno dvojičky.

Otvorím okno dokorán a vyskočím von na strechu susedného domu. Všetko naokolo je zahalené v hmle - čo iné by som chcela od bežného rána v Kirige? Studená hmla mi pri behu prúdi okolo nôh a ja mám pocit, že plávam v mlieku. Zoskočím dole na ulicu, ale až príliš neskoro si všimnem tieňa postavy na chodníku. Pokúsim sa zmeniť smer, vrazím do postavy, ktorá sa zapotáca a spadne. Ja spravím vo vzduchu premet a dopadnem na chodník.

„Hej!“ ozve sa za mnou podráždený dievčenský hlas. Otočím sa a stretnem sa so zelenými očami červenovlasého dievčaťa, avšak akonáhle sa aj ona stretne s mojím pohľadom, sklopí oči a začne sa stavať. Začnem si ju obzerať, pričom ona striedavo hľadí na mňa a do zeme. Všimnem si obväzy na rukách po zápästia a na nohách do polovice lýtok a taktiež ochrannú čelenku Skrytej Mlžnej na ruke. Takže ninja, hej?

„Ospravedlňujem sa, nevšimla som som si, že tam niekto je... v tej hmle,“ poviem a bez počkania na odpoveď sa rozbehnem preč.

Dobehnem na okraj dediny a vyskočím na strom, odkiaľ pozorujem východ slnka nad Skrytou Mlžnou. Obloha sa však po chvíli zatiahne, hmla zhustne a jemne sa rozprší. Povzdychnem si a zoskočím dole. Po ceste na akadémiu, kde sa máme s tímom stretnúť o 7:00, to by som ešte mohla zastaviť na zelený čaj.

*Mei*

Otvorím oči. Zase nespím. Prehodím pohľad na blikajúce hodinky a uistím sa, že je všetko tak ako vždy. Tri hodiny ráno. Môj pohľad zaputuje k posteli mojej sestry. Pousmejem sa a pomaly potichu vstanem. V ruke z vecami, ktoré na seba potichu v kúpeľni navlečiem, sa poberiem dolu vŕzgajúcimi schodami. Môj skóry odchod vyruší strýko Saruga. S Pai nemáme rodičov, a tak sa o nás stará strýko.
„Kam si sa vybrala?“ začne. Povzdychnem si pozerajúc sa na čelenku, ktorú držím v rukách.

„Čo myslíš?“ odpoviem.

„Nie si potom vyčerpaná?“ povie starostlivo strýko, ktorý dole o takomto čase z neznámeho dôvodu vždy popíja čaj a číta knižku. Oviažem si čelenku okolo ruky a následne sa otočím za strýkom.

„Budem v pohode...“ odvetím strýkovi s úsmevom. Strýko iba pochybovačne pokrúti hlavou a ponorí svoj pohľad naspäť do knihy, zatiaľ čo ja už miznem v nočnej hmle preč. Preč do lesa. Preč trénovať. Mám isté problémy s kontrolou mojej chakry, ale odmietam sa vzdať byťia shinobim. Som neschopná, toto si proste uvedomujem. Našťastie, som obľúbenec našej Mizukage. Testy som odpísala od mojej sestry, ktorá je musím sa priznať dosť účenlivá a inteligentná. Rozhodne je poctivejšia ako ja. Genjutsu som nespravila, Ninjutsu bolo dosť slabé a Taijutsu mi ako jediné išlo dobre. Mizukage ma aj tak nechala prejsť, za čo som jej zaviazaná, no mám o tomto rozhodnutí isté pochybnosti. Trénujem podľa mňa viac ako priemerný shinobi, ale aj napriek tomu trénujem sama a okrem iného asi aj neúčinne.
Preletím zarosenou trávou v lese a zamierim do jaskynky, kde trénujem. Dnes sa zoznámim so zvyškom môjho týmu, následkom čoho som dosť nervózna. Mojou zbraňou je hlavne luk, ale ten som pre dnes nechala doma. Taijutsu a boj s nástrojmi je vec, v ktorej vynikám. Dnes by som sa ale mala sústrediť viac na to, čo mi nejde, keby náhodou po nás náš nový Sensei chcel niečo ako „ukážku schopností“. V jaskynke sa vyskytuje isté jazierko, ktoré má na dne niečo ako kryštály. Od povrchu vody sa odráža svetlo, a tak vidím. Je to krásne. Pokochám sa, ale chvíľu na to začnem. Zaujmem postoj, nadýchnem sa, spojím ruky do pečatí a začnem s Ninjutsu.

Padnem na zem. Závratne lapám po dychu. Valí sa po mne pot. Ležím na kamennej zemi a idem vypustiť dušu. Pomaly sa začnem stavať na štvornožky. Rýchlo dýcham, som vyčerpaná a sklamaná. Načo sa tak veľmi snažím? Keď sa mi dych konečne trochu upokojí, pomaly vstanem a vyhrabem z tašky hodinky. Už je trochu svetla. Moje predpoklady, že je okolo šiestej ráno, boli správne.
Utriem si pot z čela a posledný krát inhalujem vlnu kyslíka. Musím sa pred stretnutím tímu trochu najesť. Prekráčam lesom, už nemám energiu bežať. Je zamračené a poriadna hmla. Prejdem ulicami. Pozerám do zeme. Zo zamyslenia ma vyruší výrazná náhla bolesť a príšerný ľak. Spadnem na zem a hneď sa pozriem na to, čudo čo spadlo z neba, na mňa. Po zistení, že to bol človek podráždene skríknem: „Hej!“

Dievča? Prvé, čo si všimnem, je čelenka. Hmm... Shinobi. Je v modrom napol-kimone, má obväzy po rukách a nohách, úplne biele vlasy, strašidelne čierne oči a čiernu masku cez ústa. Sklopím zrak k zemi a postavím sa. Než sa nazdám, je preč, čo ma prinúti sa nad ňou trochu zamyslieť. Zvláštne dievča.

Zamierim k mojej obľúbenej kaviarni, kde si už iba objednám niečo ľahké na raňajky a moju obľúbenú Kyslú Senchu. Domov sa už nevrátim, sedem je za rohom a prišla by som neskoro, čo v žiadnom prípade nemôžem dopustiť. Dúfajme, že na to Pai nezabudla.