Umenie zabiť 20 Zombie kombo

Priemyselná časť Oblačnej bola úplne zničená.
Prach sa lenivo vznášal nad zemou a pohyboval sa smerom, ktorým ho viedol vietor.
Na jednom z kameňov postriekanom krvou bola napichnutá na rukách Nii Yugito v bezvedomí.
Na zemi bol nakreslený jashinistický znak, v ktorom ležal prebodnutý Hidan.
Svojou bolesťou chcel poďakovať za výhru v boji. Hlavne v takom náročnom ako bol tento. Chvíľami si naozaj myslel, že je po ňom. Že Nibi mi zasadila smrteľný úder, no akosi to prežil. Zrejme mal šťastie, že démon bol kontrolovaný Jinchuuriki a nebol vo svojej plnej sile. To mu zachránilo život.
Bolesť cítil po celom svojom tele.
Ale nie všetko to bola dobrá bolesť spôsobená rituálom. Boli tam zvyšky bolesti po boji a tie pretrvávali dlhšie ako zvyčajne. Tak ako vtedy po boji s Llyn. Aj vtedy bol z toho dosť mimo. Znamená to, že nesmrteľní sú rovnako silní ako démoni? Alebo aspoň približne? Nepáčilo sa mu to a ešte viac chcel dosiahnuť svoj cieľ a získať Juubiho- desaťchvostového. Pein sa ho bez boja očividne nevzdá, ale čo je preňho obyčajný smrteľník, keď už zvládol prežiť boj proti démonovi?!
„Mohol by si to urýchliť?“ spýtal sa ho otrávene Kakuzu – ako zvyčajne. Neznášal toto zdržovanie, ako to nazýval. Mal vždy toľko rečí ohľadom toho, koľko práce ich ešte čaká a ani tentoraz to nebolo inak.
„Čaká nás Zem ohňa,“ oznámil mu a Hidan na chvíľu stŕpol, keď si uvedomil, ako dlho sa tej Zemi vyhýbal. Chcel sa opýtať, kam presne sa chcel Kakuzu trepať, ale to tam dokvitol Zetsu. Dalo by sa povedať, že doslova.
„Vidím, že Hidanov neznesiteľný rituál už skočil,“ poznamenal.
„Hej!“ zvolal Hidan pobúrene a mračil sa nich oboch. Nikto nemal pochopenie pre Jashinizmus a on sa tešil na deň, keď ich všetkých obetuje Jashinovi a potom získa Juubiho.
„Nemal by si sa spoliehať na boha, mal by si sa spoliehať na seba,“ odporučil mu Zetsu.
„Nie, jediná vec, na ktorú sa dá spoľahnúť sú prachy,“ nesúhlasil Kakuzu.
Hidan si povzdychol. Jeho parťák znova raz začínal básniť o peniazoch a o tom, že on je ten, čo sa stará o financie Akatsuki. Skoro sa znova začali hádať, no Zetsu ich zastavil a zobral Jinchuuriki do ich úkrytu.
A oni sa vybrali po ďalší zdroj peňazí pre tú prekliatu organizáciu.
Pred odchodom zovrel v rukách svoj prívesok a bol rád, že Adeinesin v ňom stále funguje.
„Priprav sa na to, že nás nečaká ľahký boj. Ľahší ako tento, no nie ľahký,“ povedal mu Kakuzu.
„Akoby to nás malo trápiť,“ zasmial sa a pokrútil nad ním hlavou.
„Okrem démona sme ešte nemali súpera, ktorý by proti nám mal nejakú veľkú šancu. Smrť nás zatiaľ obchádza.“
‚Hej, ale to len vďaka mne, ty žgrloš! Ja tu nosím Adeinesin! Ja tu ku*va chránim naše nesmrteľné životy!‘ pomyslel si Hidan naštvane.
„Smrť na nás nemá dopad,“ povedal pokojnejšie ako sa cítil, hoci každú chvíľu si uvedomoval, že jeho čas čoskoro skončí a Záhrobie po ňom pôjde ako po štvanej zveri. Cítil nad sebou Llynin tieň a radosť z toho teda nemal.

Prudko som sa nadýchla a prehla dopredu. Cítila som sa akoby som sa vynorila z vody a potrebovala do seba dostať toľko kyslíku, koľko to len bolo možné. Už som na svojom chrbte necítila kôru stromu a predklonená som sedela a zhlboka dýchala.
„Vždy ma desí, keď to robíš,“ poznamenal Teki opierajúci sa o strom oproti mne pozorujúci ma so znepokojeným pohľadom.
Zastavili sme sa v lese v Zemi kamenia a na chvíľu sme si dali pauzu, ktorú som využila na sledovanie Hidana. Snažila som sa ho chytiť oveľa viac ako kedykoľvek predtým, lebo jeho koniec sa blížil a ja som sa tiež iba blížila. Po poslednom raze spred piatich rokov som ho nedostihla. Dával si ešte väčší pozor a presúval sa z miesta na miesto ešte rýchlejšie. Jeho parťákovi to veľmi nevadilo, lebo stíhali plniť svoje úlohy.
Čo sa o mne povedať nedalo.
Stíhať naháňať Hidana a zbierať duše zároveň bolo na zabitie.
A uznajte, keď to už poviem ja, tak to už niečo znamená.
Veľmi som nestíhala a s Tekim sme si dávali pauzy iba na to, aby sme zistili, kde je práve Hidan. Bol v Zemi oblakov a smeroval niekam do Zeme ohňa. Oba miesta boli od nás vzdialené narovnako a chytiť ho na ceste bude náročné, lebo neviem presnú polohu miesta, kam sa vybrali.
„A to už pomaly nerobíš nič iné,“ pokračoval.
„Musíme ho chytiť a zabiť.“
„Ja viem, ale asi by sme si mali zohnať pomoc, čo povieš?“
„Ja ho zabijem, Teki. Nepotrebujem pomoc.“
„Čo ak ho nebudeš schopná zabiť?“ spýtal sa ma úplne vážne a ja som mu oveľa presvedčivejšie povedala.
„Budem. Jediné, čo musím urobiť je strhnúť mu môj prívesok. On by na mňa musel použiť démona, ktorého nemá.“
„Čo si videla tentoraz? Kde je?“
Povedala som mu o čom bola moja posledná vidina a kam má Hidan namierené. Teki si povzdychol, vstal a oprášil nohavice.
„Tak teda poďme. Ani netušíš, ako sa teším, že čoskoro bude po všetkom,“ dal predo mňa ruku a ja som ju prijala a on mi pomohol postaviť. Páčilo sa mi s akou vierou to povedal. Akoby sa to naozaj malo stať. Akoby mal Hidan naozaj zomrieť. Ja som ten pocit nemala. Predsa len Hidan nám utekal tak neskutočne dlho, že som pomaly prestávala veriť, že je možné ho dostať. Ale Teki mal vždy vieru za nás oboch.
Dali sme sa na cestu. Snažili sme sa ísť rýchlo, no udržiavať si tempo.
Potom ma to chytilo.
Ani neviem, kde presne sme boli.
Tentoraz som sa nesnažila špehovať ho.
Ale aj tak sa to stalo.

Bol to šok, ktorý prešiel Hidanovým telom, keď ho Kakuzu zaviedol ku Chrámu ohňa. Nevedel, čo si má myslieť. Mal na toto miesto toľko spomienok, dobrých i zlých. Hlavne dobrých, i keď nahlas by to nikdy nepovedal.
„Llyn,“ hlesol. Myslel si, že mu to len prešlo hlavou, no on to naozaj vyslovil nahlas.
„Čo?“ spýtal sa Kakuzu.
„Čo ku*va? Nič som nepovedal?“ oboril sa naňho, aby od seba odpútal pozornosť. Kakuzu sa naňho tak zvláštne pozrel, akoby vedel, že klame. To je jedno. O Llyn mu určite nebude rozprávať!
„Takže toto je chrám, hm? Nie je to svätokrádež?“ spýtal sa.
„Neviem, ty si macher na náboženstvo, nie?“ odvetil mu na to a rozrazil bránu, o ktorej si kedysi myslel, že je nepremožiteľná. Časy sa zmenili. Aj on sa zmenil. Už nie je tým chlapcom, ktorým býval, keď tu trénoval.
Hneď ako vošli, zhromaždili sa na nádvorí mnísi. Nič sa nezmenilo. Všetko to vyzeralo ako kedysi. Neboli tu steny, všetko podopierali stĺpy a vzadu videl budovu, v ktorej zvykol spať a čakávať tam Llyn.
NIE!
Dosť!
Majú úlohu a teraz nie je čas na nostalgiu. Nikdy na ňu nebude čas!
Nikdy si však nemyslel, že sa tu vráti, aby to zničil. Spomínal si, čo urobila Llyn tým, čo sa o to pokúšali a v paranoji sa obzeral po okolí, či ju neuvidí prichádzať spoza nejakého stĺpu aj s tým ryšavcom.
Lenže nič také sa nestálo. Mnísi sa rozostúpili – už dávno tu neboli tí, čo tu bývali, keď tu trénoval – a pomedzi nich prešiel jeden, zišiel schodiskom a postavil sa pred nich s nebezpečným pohľadom.
„Vyzerá to, že tu máme ďalšieho vystatovanca,“ poznamenal Hidan, keď mních zastal.
„Však za to aj toľko stojí,“ odvetil mu na to a Hidan si vedel predstaviť odlesky peňazí v jeho očiach. Každý a jeden cent.
„Neviem, kto ste,“ prehovoril mních nahlas, „ale vráťte sa späť, odkiaľ ste prišli!“
Hidan mu na to odpovedal poznámkou o vraždení.
„Mnísi tu ovládajú špeciálnu silu nazývanú magické osvietenie,“ znelo to ako varovanie. No Hidan o tomto veľmi dobre vedel. Ako dieťa o tejto sile zanietene rozprával Llyn. Vtedy, keď ju stretol druhýkrát.
Zasa tá nostalgia!
Dopekla s tebou, Kakuzu! Musel si ma zaviesť práve sem?!
„Za toho chlapíka dostaneme tridsať miliónov. Je to jeden z Dvanástich strážnych shinobi. Dávaj si pozor, inak skončíš mŕtvy,“ varoval ho znova ako pri Nii.
„To mi nemusíš hovoriť!“ odvrkol mu na to, no zrak mu padol na šatku obviazanú okolo pása so symbolom Zeme ohňa a pomyslel si na to, že aj on mohol jedného dňa mať takú. Nebyť toho, že mu na to nebol dožičený čas. Nebyť toho, že ho Llyn chcela zabiť.
A DOSŤ!!
Už nechcel žiadne nostalgické spomienky na toto miesto! Koniec! To by už ku*va stačilo!
Hidan sa rozhodol nielen zdolať jedného z Dvanástky, aby si dokázal, že je lepší ako by kedy mohol byť, ale aj celý chrám!

„Llyn! Llyn! Si v poriadku?“ počula som znepokojený Tekiho hlas, keď som sa prebrala. Ruku som mala v pálčivej bolesti, lebo pri páde zo stromu som na ňu musela nepekne spadnúť. Došľaka! „Zvládneš ísť ďalej alebo si chceš oddýchnuť?“
„Nikam sa nejde,“ oznámila som mu.
„Akoto? Sme na hranici Zeme ohňa!“ nechápal Teki. Jasné, boli sme blízko, ale nestačíme tam prísť načas. Hidan už bude preč. Ako vždy.
„Hidan je práve v Chráme ohňa. Môžeme sa tam vybrať. Bude potrebné pozbierať duše. Duše, ktoré neboli dosť silné na to, aby sa ubránili nesmrteľnej dvojke.“
„Llyn,“ povzdychol si Teki. „Dostaneme ho. Ja sa postarám o toho Kakuza a potom ti pomôžem dať dole Hidana. To je sľub, ktorý som ti dal už dávno, nie? Keď tak požiadame o pomoc,“ znova nadhodil.
„Nie!“ nesúhlasila som ostrejšie ako som chcela. Potom som pokojnejšie zopakovala. „Nie. Toto musím urobiť ja. Toto všetko je moja chyba. Ja som ho vtedy takmer zabila, potom som prispela k jeho zmŕtvychvstaniu a potom ho nebola schopná zabiť. Začala som to ja a ja to aj ukončím, Teki. Nikto iný. A aj keby mi niekto iný pomohol, máme pred sebou nekonečno počúvania rečí, že práve Llyn nebola schopná niekoho zabiť.“
„Si tým čím si,“ povedal vážne, „a nikto by si preto z teba nemal uťahovať. Práve z teba, chápeš?“
„Práve preto. Hidan sa vyhýbal smrti a smrť potrebuje pomoc so zabíjaním. Vtipné. Ironické. Strašne.“
„Načo šli do toho chrámu?“
„Po telo na odmenu.“
„Výborne. Takže potom ho niekam budú musieť zaniesť, nie? Vyzdvihnúť si peniaze. Pozbierame duše a pôjdeme po ich stope, Llyn. Ešte nie je koniec. Poď!“
To som vtedy ešte nevedela, že o pár chvíľ neskôr z Konohy vyrazili skupinky ninjov, ktorí tiež hľadali páchateľov, ktorí zničili Chrám ohňa.

Keď sme tam prišli a začali sme zbierať duše nebohých mníchov a posielali ich do Záhrobia. Bolo mi to strašne ľúto, ako vždy, keď odišiel niekto, kto mal ešte veľa času pred sebou. Po odnesení poslednej duše sme započuli niekoho prichádzať.
Boli to mnísi, ktorí sa v tom čase nenachádzali v chráme a to im zachránilo život. Vyzerali zhrozene a jeden z nich sa dokonca zložil. Po chvíli sa však pozbierali a začali s pochovávaním mŕtvych. Neskôr prišla štvorica ninjov z Konohy, s ktorou sa začali rozprávať o tom, že na hlavu mnícha, ktorého telo sa im nepodarilo nájsť, bola vypísaná odmena. Vedela som, o ktorom hovorili. Jeho meno bolo Chiriku.
Takisto som vedela, že si to meno nebudem o niekoľko rokov pamätať, tak ako všetky ostatné. Teda, to som si aspoň myslela, keď sme odtiaľ odchádzali.
„Skúsim nájsť Hidana,“ oznámila som mu a ponorila sa do mysle. Videla som ako sa presúva z miesta na miesto, no nevedela som určiť, kde presne sa nachádzal. Pohybovali sa prirýchlo a zakrýval ich Adeinesin, ktorý mi to všetko rozhodne neuľahčoval.
Zastavili sme v polovici cesty, aby som znova nakukla do Hidana v snahe zistiť, čo najviac, ale po tom šoku, ktorý zažil a kvôli ktorému som videla, čo sa stalo, aj keď som nechcela, bol teraz uzavretý. Akoby jeho myseľ natoľko pracovala, že tam nechcela vpustiť nikoho.
Vedela som si predstaviť, čo sa mu tak víri hlavou.
Chrám ohňa a čo tam spôsobil.
Bol vtedy taký naštvaný, že to tam s Kakuzom celé úplne zničili. Chcel sa tak veľmi zbaviť nostalgie, až sa neovládol. Keď som vtedy videla tých mníchov, chcela som ich utíšiť a povedať im, že Hidana dostanem, že jeho čas čoskoro nastane a že duše mníchov sú v bezpečí. Neodhodlala som zísť ku nim dole a pozrieť sa im do očí a povedať im to.
Teraz sme stáli a naša cesta ku Hidanovi bola asi taká jasná ako na začiatku.
„Neviem, kadiaľ máme ísť. Nevidím absolútne nič.“
Znela som zúfalo a tak som sa aj cítila. Pravda bola, že čoskoro mal nastať Hidanov čas a on sa mi vyhýbal ešte lepšie ako predtým. Nedokázala som ho ani vystopovať, nieto ho ešte dostať. Dosť neskoro nás napadlo zistiť si, kto presne chcel Chirikovu hlavu, no v lese nám to asi nikto nepovie, hm. Aspoň by sme vedeli, akým smerom sa vydať, hoci som dúfala, že aspoň toho sa držíme. Zdá sa, že niekedy mali smrteľníci väčšiu logiku ako my. Asi sme sa príliš spoliehali na našu nesmrteľnosť a na tu kopu času, čo sme mali pred sebou.
Zrazu som stŕpla.
Cítila som dušu, ktorá tu nemala byť. Mala byť v Záhrobí. Prudko som sa otočila a Teki to po mne zopakoval. Divné na tom celom bolo, že to, čo pred nami stálo, nebol človek. Táto duša nemala telo. Bol to duch Chirika.
‚Llyn,‘ oslovil ma matným hlasom a jeho odraz bol miestami nejasnejší ako inde. Jeho oči však boli jasné stále. Videli sme za ním les a keď sa k nám pohol, Teki sa na neho pozeral s otvorenými očami a vôbec netušil, čo má od toho čakať. Pravdupovediac, ani ja.
„Chiriku,“ odvetila som a trochu ma štvalo, že sa nejaká duša dostala zo Záhrobia práve teraz. Nemala som čas to teraz riešiť. Ale nevyzeralo to tak, že by sa Chiriku pred nami chystal utekať. Skôr naopak, smeroval k nám.
‚Stretol som tvojho boha,‘ povedal. ‚Má pre teba odkaz. Vlastne dva.‘
Tentoraz som sa na neho pozerala s otvorenými ústami aj ja. Jashin poslal ducha s odkazom. To sa stalo...no...asi sa to ešte nestalo, inak by som si to pamätala.
„Aké odkazy?“ takže nešlo o žiaden útek, tento duch tu mal byť.
‚Nechcela si pomoc od nesmrteľníkov, ani ju nedostaneš. Pomôžem ti ja. Som tvoja pomoc. Druhý odkaz spočíva v tom, že Jashin si je tentoraz istý, že Hidan padne. Zoberieš jeho dušu do Záhrobia, no nebude porazený tvojou rukou.‘
„Čo to má znamenať? Hidana nezabil ani Nibi, hoci nebol vo svojej plnej forme. Musím ho zabiť ja.“
‚To bol odkaz. Teraz ma nasledujte, zavediem vás k môjmu telu,‘ a v tom momente sa rýchlo začal hýbať dopredu. Našťastie sme naozaj išli správnym smerom a už som si nepripadala ako totálny idiot.
Stále som však nechápala, kto iný porazí Hidana.