Umenie zabiť 09 Stretneme sa v Záhrobí

Viete, niekedy sa mi fakt nechce zabíjať a trápiť tie biedne duše. Naozaj. Je to nanič robota a k tomu sa niekedy ešte Shin sťažuje, že nestíha a ja mu to práve neuľahčujem. Môžem ja zato? Mám proste zoznam ľudí, ktorí musia opustiť končiny tohto sveta. Jashin mi do toho dýcha na krk a čaká, kedy mi bude môcť pripomenúť, čo je mojou povinnosťou. Nie je to sranda, verte mi. Nikdy neposielajte žiadosť o zamestnanie ako posol smrti. Nerobte to! To len taká menšia rada do budúcnosti od vašej milovanej Llyn. Nemáte začo.
Tak fajn.
Boli dni, keď sa mi nechcelo pracovať. Potom boli dni, keď som to až nutne potrebovala. Viete, tá potreba niečo robiť, len tak nestáť, byť v pohybe a podobne. I keď zabíjať a byť v pohybe nie sú práve tie ideálne synonymá, že?
A potom tu boli dni, keď som to brala v pohode až kým som nestretla osobu, pri ktorej som to chcela zmeniť. Tentoraz som stretla dievča, pomenovala som ho „hh“ dievča, a mala som strašnú chuť vraždiť a potom zasa vôbec. A zapamätala som si ju. No, čudovala by som sa, keby nie. Takže dopĺňam môj zoznam ľudí, ktorých som si uchovala v pamäti.
Momentálny zoznam:

• Starec, ktorý sa nebál smrti
• Hidan, ktorý prekonal smrť
• Chlap, ktorý ma varoval pred utrpením v tomto živote
• „Hh“ dievča, ktoré mi pripomenulo, že ľudia sú niekedy aj chápaví a dobrí

„Hh“ dievča som stretla v ten deň, čo Hidan nebol v Chráme ohňa a ešte predtým ako som šla
ku Adeinesinu.
Bol to hrozný deň. Nemala som veľa práce, ale lialo ako z krhly a bolo to na porazenie. Pamätám si, že som odchádzala z jedného domu. O chvíľu v ňom zaznie plač a výkriky smútku a hnevu.
„Nie! Vráť sa!“
„Zobuď sa!“
„Nemôžeš byť mŕtvy!“
„Toto nie je fér!“
A podobne. Tak som kráčala, pokúšajúc sa tie náreky ignorovať, lebo mi iba pripomínali to, čo sa malo stať o tri roky a to nebolo práve príjemné. Bohužiaľ, dostali sa mi do mysle a striedali sa s obrazom Hidana. Striedali sa predo mnou najrôznejšie spomienky na neho a pocítila som strašnú túžbu ísť za ním. Ale nemohla som. Prečo? Lebo robota.
Chcela som ju dokončiť rýchlo, aby som za ním mohla ísť. Hrôza! Keď som na tom takto teraz, ako budem vyzerať o tri roky až mu vezmem život?! To snáď nie, už sa vidím ako trosku. Zrejme budem musieť navštíviť brata, aby mi chrstol do tváre niekoľko úprimných slov, ktoré nehorázne zabolia a privedú ma do reality. Hej, to bude určite lepšie ako sa krčiť pod ťarchou nezvládnutých citov.
Aby som sa rozptýlila od týchto myšlienok budúcnosti, zahrala som si hru. Vedela som miesto, vedela som čas, vedela som meno. Ale nevedela som ako. Ľudia zomierajú najrôznejšie. Väčšinou v boji, niekedy v spánku. Niekedy v sede či v stoji. Bolo to rôzne, aspoň to robilo moju prácu rôznorodou. Niekedy. Ľudia najčastejšie zomierali, keď ležali. Uložili svoje telo do horizontálnej polohy, potom som prišla ja a bolo.
Vlastne to ani nebola hra, iba som rozmýšľala, aké to tentoraz bude. Rozhodne sa mi nechcelo bojovať, nemala som na to náladu. Proste som mala hlavu plnú Hidana a chcela som odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Preto som dúfala, že to bude rutinný zásah. Horizontálna poloha, ja, koniec.
Dievča však sedelo. Bolo samé doma, matka a ostaní asi niekam odišli – to je jedno kam. Sedelo na posteli, podopreté niekoľkými vankúšmi a pozerala sa pred seba. Započula ma a zdvihla zrak. Pomalými krokmi som prešla k jej posteli a zaslal jej konča. Bola som rovno oproti nej.
„Hh“ dievča malo červené vlasy, ako fakt brutálne červené až ma udivovalo, že také vlasy niekto môže mať, a zelené oči, pod ktorými malo nezdravé kruhy. Malo chudé ruky a vychudnutú tvár. Bola pekná, ale bola by krásna, keby vyzerala zdravo.
Prečo som ju nazvala „hh“ dievča? Pretože tak rozprávala. Za každým alebo každým druhým slovom použila „hh“. Akoby sa smiala, ale vlastne sa nesmiala. Ani nehovorila nič vtipné. Proste tak rozprávala. Predstavte si, hh, že rozprávala, hh, takto. Asi, hh, takto to, hh, vyzeralo. To bolo, hh, hrozné.
Aby sa to dalo zvládnuť, z príbehu som vyčiarkla všetky „hh“. Viete si ich isto presvedčivo domyslieť. Verím vo vás.
„Kto si?“ opýtala sa ma. Očividne čakala niekoho iného. Ľudia ma nikdy neočakávajú, aj keď ma vlastne očakávajú. Znie to divne, ale je to pravda.
„Som Llyn,“ predstaviť sa je proste slušnosť.
„Čo tu chceš, Llyn? Zablúdila si?“
„Nie. Som tu kvôli tebe.“
„Mne?“
„Vieš, čo sa s tebou deje,“ povedala som jej prosto. V takýchto momentoch je najlepšie byť priamy. Skúšala som byť milá a hovoriť ľuďom, že to bude dobré, že to nebolí a podobne. Väčšinou sa to ešte zhoršilo. Zabila ich ešte aj tá nádej. Ale neklamala som úplne. Umieranie síce bolí, no smrť je bezbolestná.
„No,“ prikývla, zmätená prečo to nejaký cudzinec pred ňou vyťahuje.
„Je čas,“ povedala som jej a ona zbledla ešte viac, ako predtým. Ak to bolo vôbec možné.
Vtom do izby z tej vedľajšej vtrhlo ďalšie dievča, o dosť staršie ako „hh“ dievča. Malo rovnako červené vlasy, ale modré oči. Musela byť jej sestra, proste musela.
„Hina!“ zvolala a okamžite sa rozbehla ku sestre, brániť ju jej vlastným telom. „Kto ste! Nepribližujte sa k nej!“
„Mito,“ ozvalo sa „hh“ dievča a zrak upieralo na mňa. Presne ako som povedala. Neočakávala ma, a predsa očakávala. V niektorých prípadoch to tak proste je, „toto je Llyn,“ predstavila ma, „a prišla si po mňa.“
„Čo?“
„Je to tu, Mito. Bavili sme sa o tom, pamätáš? Rozmýšľali sme či bude pekná. Je pekná, že?“ visela na mne pohľadom a začínala som sa cítiť nepríjemne. Tá malá ma privádzala do rozpakov.
„Čo to trepeš, Hina!“ skríkla na ňu prísne a potom sa so svojím detským hnevom obrátila ku mne. „A vy si čo dovoľujete trepať také hlúposti mojej sestre? Hoďte preč! Potrebuje oddychovať.“
„Tvoja sestra ti vraví pravdu,“ prehovorila som, „nadišiel jej čas... odísť,“ nemohla som sa donútiť povedať to slovo. Zomrieť. Nešlo to z mojich úst a myslím, že takto to bolo lepšie. Mito sa na mňa zapozerala a neviem či to bolo tónom, akým som to povedala (pokojný, rozvážny a bolo v ňom proste cítiť pravdu), alebo mojim pohľadom. Nebola som si istá, kde našla pravdu, ale vedela som kedy. Vtedy, keď jej zbledla tvár a o krok cúvla.
„Nie,“ šepla, „ešte nie.“
„Musím,“ povedala som. Ešte sme sa chvíľu rozprávali, Mito prosila, ja som odmietavo vysvetľovala. Potom sa do toho vložila malá Hina.
„Mito, ja som pripravená. Už ma to veľmi bolí. Mama vraví, že po tom to prestane bolieť.“
„Ty trúba, zomrieš!“ zvolala na ňu Mito so slzami v očiach.
„Budem červenovlasý anjel, Mito. Existujú červenovlasí anjeli?“ spýtala sa ma.
„Nie, teda aspoň som ešte takého nestretla,“ vlastne som nestretla žiadneho, ale to som jej tiež nemohla povedať. Ako by som mohla sedemročnému dieťaťu povedať, že bude len jednou z ďalších duší, ktoré budú čakať na znovustretnutie so svojou rodinou a milovanými? No nemohla. Ako som to vedela pri malom Hidanovi, teraz to viem znova. Odviesť dieťa je vždy najhoršie.
„No vidíš, Mito! Budem na teba dávať pozor!“
Vtedy už Mito soplila. Ponaučenie do budúcnosti: zober si zo sebou vreckovky, ak ideš po nejakú dušu a nie si si istý, že je sama.
Znova nastala výmena názorov, ale nakoniec som Hininu dušu viedla za ruku. Nerobila som to často, ale „hh“ dievča si to zaslúžilo. Otočila som sa ku Mito.
„Uvidíš svoju sestru, ale nie skoro. Ešte na tomto svete pobudneš. A Hina na teba bude hrdá.“
„Ráčte na ňu dať pozor, lebo keď prídem, tak si to s vami vybavím.“
Odviedla som „hh“ dievča, ktoré bolo statočnejšie ako mnohí dospelí a prijalo svoj osud a nebálo sa. Niesla som do záhrobia „hh“ červenovlasého anjela, naozaj silnú dušu, ktorá ma naučila, že ľudia nie sú zlí a že sú pripravení zomrieť. To som po tom masakri potrebovala. Aj po tých myšlienkach na Hidana. Nikdy by som si nebola pomyslela, že niečia smrť bude pre mňa ako balzam na moju zmätenú dušu.

Po odvedení Hiny, som nemala voľno a nešla som za Hidanom. Čakalo ma vypočúvanie a mala som odviesť na onen svet ešte jednu červenovlasú dušu. Tentoraz sa Adeinesin skrýval v Zemi Vetra. Čo som si pamätala, naposledy sme naň útočil v Zemi Vodopádov.
Kráčala som po dunách a nohy sa mi zabárali do piesku a ten ma šteklil na prstoch. O chvíľu som ho mala plné topánky. Došla som až k hraniciam mesta, kde ma už čakali. Mesto vyzeralo ako každé iné. Adeinesin v skutočnosti nebol tak úplne nejaké mesto, ktoré jedného dňa zmizne a zjaví sa niekde inde a kartografi sa môžu ísť zblázniť. Adeinesin je miesto opustené bohom, teda je to akási sila chrániaca územie pred nami. Ochrana by som to teda tak úplne nenazvala, ale inak to asi neviem vysvetliť.
Tak som teda šla k bránam toho mesta medzi dunami, do ktorého som nemohla vojsť. Dvaja služobníci Jashina stáli neďaleko mesta, skrytí za dunou. Nikto ich z Adeinesinu nemohol vidieť. Podišla som k nim, nenápadne. Mne osobne bolo jedno či by ma videli, alebo nie. Čo by akože urobili? Vyšli by von, aby som ich zabila? To asi ťažko.
Zahalená v rovnako čiernom plášti ako oni dvaja, zastavila som sa pred kľačiacou postavou so sklonenou hlavou, ktorá mala na hlave čiernu látku. Videla som, že je to chlap, podľa postavy, a tiež mi bolo jasné, že sa bránil, usudzujúc podľa zranení, ktoré som si všimla.
„Kto to je?“ spýtala som sa. Necítila som, že by mal zomrieť. Jeho čas ešte nenastal, tak prečo ma volali?
„Vyšiel z Prekliateho mesta,“ odpovedal mi jeden z nich.
Mala som čo robiť, aby som neprevrátila očami. Prekliate mesto. To im je zaťažko povedať jedno slovo: Adeinesin? Prečo si to sťažujú tým, že povedia dva slová namiesto jedného? Dobre, nevadí. To, že sa budem zamýšľať nad týmto, mi neodpovie na otázku, čo s týmto chlapíkom? Fajn, bol v Adeinesine, ale to bolo veľa ľudí. Obyčajných ľudí, ktorí s týmto nemali nič spoločné. Dúfala som, že dnes nemali službu totálni hlupáci a že nechytili nejakého nevinného, lebo ma asi porazí. Trochu som si vyhrnula kapucňu a pozrela sa na nich s nadvihnutým obočím, nech mi to odpovedia obšírnejšie.
„Vyzeral podozrivo,“ dodal druhý.
No to ma podržte. Aby ste si nemysleli, nikoho nezabíjam len preto, lebo vyzerá podozrivo. Nie, to, že som tam stála s tupcami, neznamená, že to tak naozaj je.
„Tak on vyzeral podozrivo,“ zopakovala som po nich s poriadnou dávkou irónie.
„Hneď ako vyšiel, obzeral sa po okolí, vyzeral nervózne a šúchal si pravé predlaktie,“ objasnil mi ten prvý. Zdá sa, že konečne zo seba dostali zmysluplnú informáciu.
„Má niečo na tom zápästí?“ opýtala som sa a jeden z nich mu tak vykrútil ruku, aby mi to ukázal. Nebabral sa s ním. Bola som toho názoru, že sa mohli aspoň správať menej ako monštrá. Čo nás potom robilo lepšími ako oni?
Keď som si všimla značku na zápästí, všetka ľútosť pociťovaná ku kľačiacemu mužovi ma prešla. Červený kruh s obráteným trojuholníkom uprostred. Jashinistický znak. „Vypočuli ste ho?“
„Jeho odpovede boli nejasné.“
To aby som si všetko robila sama! Neschopní babráci! Pokrútila som nad nimi hlavou a položila ruku na čiernu látku na mužovej hlave. Už som ju zachytila prstami, aby som ju odtiahla, keď ma za ruku schmatol jeden z nich.
„Viem, že ste vyššie postavená ako my, ale máme jasné rozkazy. Keď prídete, máte ho zabiť. Ste tu, robte svoju prácu.“
„Som vaša nadriadená, teda vy budete počúvať mňa a nie naopak, chlapci,“ odsekla som im. „Nezabijem ho skôr, než sa dozviem odpovede,“ a s týmito slovami som strhla látku z hlavy a prvé, čo som si všimla, boli jeho strapaté jasno červené vlasy a modré oči. Mal tvár tak podobnú jeho sestrám, až som nemohla uveriť, že na onen svet pošlem ďalšieho člena klanu Uzumaki. Vyzeral vystrašene, ako na mňa vyvaľoval oči. Taký pohľad som nečakala. Predstavovala som si skôr niečo ako vražedný pohľad niekoho, kto nás zo záhrobia nenávidí a práve preto sa pridal k ľudom obývajúcich Adeinesin. Toto nie. Akoby tam ani nechcel byť.
„Nezabíjajte ma!“ skríkol hneď.
„Tak mi teda odpovedaj na moje otázky,“ odporučila som mu.
„Llyn!“ zvolali naraz a ja som ich umlčala pohľadom. Nebola som teraz v priazni Jashina a teda ani v postavení vymýšľať, ale niečo mi hovorilo, že tohto muža, teda ešte vlastne chalana, by som nemusela zabiť. Nejaký vnútorný pocit.
„Vieš, odkiaľ si vyšiel?“ spýtala som sa ho, aby som si overila či vôbec vie do čoho sa namočil.
Prikývol. „Adeinesin. Miesto, kam nemôže vstúpiť smrť,“ takže takto to ľudia vnímajú. Bezsmrtné miesto? Asi to pre nich musí znieť lákavo.
„Vieš, kto tam žije?“
„Obyčajní a jashinisti.“
„Na čej strane si bol?“
„Ja...“ zahabkal a odvrátil zrak.
„Odpovedz!“
„Ja...rozprával som sa s Jashinistami. Nie som jeden z nich, prisahám! Nemám s ich plánmi nič spoločné. Len som hľadal pomoc!“ dušoval sa.
„Aký je ich plán?“
„Chcú...chcú niečo vytvoriť. Nie, lepšie povedané niekoho. Áno, áno, tak. Potrebovali na to silu, preto vrak v minulosti zmasakrovali niekoľkých ľudí či ako. Neviem, to som len započul. A teraz potrebovali vykonať rituál, takže všetci jashinisti si na seba vyryli tento symbol,“ natiahol ku mne ruku s výrazom, ktorým ma prosil, aby som ho pochopila.
„Prečo ho máš teda aj ty, ak nie si jashinista?“
„Lebo inak by mi nepomohli. Niečo za niečo. Čo je to nejaká hlúpa značka za život mojej sestry?“ život sestry? Hneď som si spomenula na Hinu. Tú už žiaľ nezachráni.
„Dobre. A čo ešte vieš o tom pláne?“ spýtala som sa. Nechcela som sa priveľmi sústrediť na Hinu, to už aj tak bolo jedno. Bola mŕtva.
„Ešte to nie je hotové. Chcú vytvoriť niekoho, kto bude silnejší ako boh. A sú veľmi rozhodnutí to urobiť. Neviem prečo, keďže som nebol jeden z nich, veľa mi toho nepovedali. Ešte...ešte som započul niečo o záhrobí a že sa tam potrebujú dostať. Neviem prečo. A hovorili niečo o tom, že musia nájsť každého, kto má niečo dočinenia so záhrobím. Asi kvôli informáciám, ja už viac naozaj neviem. To je všetko. Všetko.“
Hidan. Preletelo mi hlavou. On má s nami dočinenia. Je takmer nesmrteľný a ak chcú vytvoriť silnú bytosť, mohli by ho k tomu využiť. Dopekla! O tomto musím informovať Jashina.
„Ako sa voláš?“ spýtala som sa ho.
„Teki. Teki Uzumaki.“
„Je mi ľúto, Teki, ale pomohol si im a teda ťa nemôžem nechať odísť.“
„Ale ja som to tak nemyslel. Moja sestra Hina, ona je chorá, sľúbil som jej, že nájdem liek. Sľúbil som jej, že bude žiť,“ po lícach mu začali tiež slzy a vyzeralo to, akoby sa rozpíjala tá modrá v jeho dúhovkách. „Ona na mňa čaká. Chcel som ju len doviesť sem, aby mohla žiť o trochu dlhšie. Aby nemusela zomrieť, prosím. Prosím!“ priložil si hlavu k mojim nohám a vtedy som k nemu opäť pocítila ľútosť.
Čupla som si k nemu a zdvihla ho opäť na kolená. „Hine už nepomôžeš, Teki. Je mŕtva. Dnes zomrela, viem to veľmi dobre, ver mi,“ hovorila som mu mäkkým hlasom. „A môžeš byť rád, že si ju sem nedoviedol, lebo by sa dostala na zoznam ľudí utekajúcich pred smrťou a tí nikdy nekončia dobre.“
„Skončila by zle?“
„Veľmi zle.“
„Ja som len chcel pomôcť,“ zavzlykal.
„Ja viem, viem,“ chlácholila som ho, „a preto ti môžem sľúbiť, že sa s ňou dnes stretneš. Bude rada, že tam nemusí byť sama.“
„Je to naozaj všetko, čo vieš?“ vyštekol na neho jeden z tých ťuťmákov za ním. Škaredo som sa na neho pozrela. Tento človek bol v mojich očiach viac ako oni dvaja dokopy. V mysli som si odfrkla.
„Áno, je,“ odpovedal ticho, akoby bez duše. O pár sekúnd jeho telo naozaj už viac neobsahovalo dušu, lebo tá putovala so mnou do záhrobia. Tam sa naozaj stretol s Hinou, ktorej sa asi pol hodinu ospravedlňoval.
Jashinovi som vysvetlila jeho situáciu a dúfala, že bude mať chápavú náladu. Vzhľadom na to, že nám poskytol užitočné informácie. Vydýchla som si a potom mu povedala o svojom znepokojení, že by jashinisti mohli zneužiť Hidana.
Súhlasil so mnou.
„Priveď ho sem.“
„Sem dole?“
„Isteže,“ odpovedal. „Živého,“ dodal, keď videl, ako sa tvárim. „Bude zatiaľ pod mojou ochranou. Nezdrží sa tu dlho, predsa len sa jeho čas na Zemi kráti, takže len urobím potrebné opatrenia a pošleš ho preč.“
„Vykonám.“
Ešte predtým, ako som sa zjavila pred Chrámom ohňa, zapísala som si Tekiho do zoznamu ľudí, ktorých si budem pamätať. Mám ho zaznačeného ako chlapca, ktorý chcel pomôcť až príliš. Nikdy predtým sa mi nestalo, aby na mňa zapôsobili dve duše v jeden deň. A dokonca z jednej rodiny. Naozaj zvláštny klan, ten Uzumaki.
Heh, a to som ešte nevedela, čo ich potomkov čaká v budúcnosti.
Privítal ma ten mních a povedal mi znepokojujúcu správu, že Hidan sa tam nenachádza. Oblial ma pot. Preľakla som sa. Bodaj by nie! Dozviem sa, že by mohol byť potencionálnym cieľom jashinistov a potom mi povedia, že je preč. Rozhodne ma to vystrašilo.
Kde len mohol byť?!