Päť severných Duchov 001

Chlap ako hora rozrážal kvapky dažďa a bezhlavo sa rútil popri jazere stále vpred. Netušil kam smeruje, čo ho môže čakať v lese pred ním, no vedel, že nech tam striehne čokoľvek, bude to lepšie ako to čo ho prenasleduje. Začul známe prasknutie podobné pukaniu ľadu a inštinktívne uskočil na stranu, čím sa uhol spŕške ľadových ihiel, no bahno bolo klzké a stratil rovnováhu. Vzduch preťal ďalší mučivý bzukot striebornej smrti. Mohutný chlap zreval a zrútil sa tvárou do mláky. Z potetovanej ruky mu vypadol zúbkovaný kosák. Mykal sa a snažil vyhnúť blatu vchádzajúcemu do nosa a úst, no nedokázal sa ani pohnúť, akoby zamrzol.
„Mne neujdeš,“ približovali sa kroky čvachtajúce v bahne, „nikto mi neujde.“
Za nehybným telom obra zastal nižší mládenec s dlhými čiernymi vlasmi vo vrkočoch a čiernosivom kabáte s pomerne hrubým a vyhrnutým golierom. Kabát značne zdobili modré čiary a znaky písmen Y, U, K a I, na zadnej strane goliera belaso svietil znak vločky. Tvár mu halila hrubá modročierna maska posiata rovnakými čiarami aké zdobili kabát. V ľavej ruke držal ihlice, pravá voľne visela vedľa tela.
„Čo...do...pekla...nemôžem sa...pohnúť...“ bublal chlap v blate a ústa sa mu zaraz naplnili odpornou hustou tekutinou.
„Znehybnil som ťa, ihlicami. Zasiahol som tvoje nervové body, vďaka ktorým nemôžeš pohnúť nohami, rukami, hlavou ani chrbtom. Môj prvý útok ťa mal donútiť uskočiť, ako som čakal pošmykol si sa, čo som využil. Máš obrovskú postavu, také bahno sa ti stáva nepriateľom a nie je nič ľahšie ako zasiahnuť tak veľký cieľ.“
„Netrep...hlúposti...de...decko...spr...sprosté...!“ dusil sa chlap a dážď zhustol.
„Rozhodne sa nezadusíš, v takejto polohe ťa však najlepšie donútim odpovedať na moje otázky. Nepatríš medzi tých, ktorých chcem silou mocou odstrániť a ja zas nepatrím medzi tých, ktorí bažia po krvi. Zažil som v živote viac krvi ako vody, viac smrti ako života. Dúfam teda, že tvojou ďalšou odpoveďou si zachrániš život,“ povedal maskovaný a vytrhol mu ihlice trčiace z pliec. Chlap konečne pohol rukami a nadvihol sa. Rozkašľal sa, no nedokázal sa vystrieť. Tvár sa mu čoraz viac krivila od bolesti.
„Preklínam teba aj to pos*até decko!“
Mládenec ľahko ako vánok zdrapil chlapa pravou rukou za krk a vyzdvihol do vzduchu. Odkiaľ má to decko takú silu? Nemožné... Otočil ho tvárou k tej svojej. Chlap vystrašene čumel na čierno-modrú masku s tenkými štrbinami pre oči. Cítil chlad sálajúci zo skrytých zreníc, i mrazivú dušu vypĺňajúcu mládencovo telo. Bol síce mohutnejší a medzi Lovcami Detí známy ako Jeden Úder, pretože každého skolil jedným úderom a nenašiel sa nik kto by ho tak ľahko porazil, no teraz ho napĺňal strach z mládenca a neznámej masky, z ktorej sálala ľadová páľava. Odvrátil zrak a nervózne hryzol do pery.
„Pýtam sa teda opäť,“ začal pokojne maskovaný, „kam si odvliekol chlapca? Nezaujíma ma koľko si zaň dostal, ale kam si ho predal. Tak vrav.“
Chlap preglgol. Ten pokoj. Ľadový pokoj a citeľný smútok. Čo je to za človeka?... Nevidel iné východisko. Bál sa ho, chcel zomrieť, oslepnúť, ohluchnúť, nechcel cítiť jeho mladú, čistú ruku, počuť ten pokojný a príjemný hlas.
„Vyzradím ti všetko! Všetko! Sľúbil som, že budem mlčať, ale nechcem zomrieť! Kvôli tomu sa budem musieť vysťahovať, ináč by si ma našli a...“
„Dosť už tých rečí,“ prerušil ho nečakane chladne maskovaný a hodil chrbtom do bahna. Ihlice sa zaborili hlbšie do tela, chlap skučal od bolesti.
„Povedz mi kde je a prežiješ. Dážd hustne a voda stúpa, čochvíľa ti zaplaví tvár, vojde ti do nosa a do úst, utopíš sa.“
„V horách...v hostinci...U Ľado...Ľadovej Kráľovnej...dopekla...s...tebou...“ chrčal chlap, no mládenec už pri ňom nestál. Ako vietor zaraz zmizol v lese a zanechal za sebou striebornú žiaru. Chlap začal revať z plných pľúc ako ranený lev, v chrbte pocítil pálčivú bolesť a ihlice sa náhle rozplynuli. Jeden Úder stíchol, trasúc sa ležal v bahnitej mláke a do neznáma hľadel očami naplnenými nekonečným strachom.
...

Maskovaný mládenec zastal pred hostincom U Ľadovej Kráľovnej a obzrel si jeho zovňajšok. Hľadal skrýšu, tajný úkryt, únikovú cestu, no keďže sa hostinec nachádzal na hranici brala, jedinou únikovou cestou bola tá ktorou sa prichádzalo. A skrýšu tu mohla tvoriť maximálne tak jaskyňa v brale. Obloha tmavla a začal fúkať ľadový vietor. Na obzore sa týčili zasnežené štíty vrchov.
Podľa rôznych hlasov vychádzajúcich z hostinca odhadol približný počet hostí a vošiel do vnútra. Do nosa mu ako prvé udrela silná vôňa korenia a ryže, no najviac ho zhnusilo neznesiteľné teplo. Celý život prežil v chlade a vlhku, to človeka natrvalo poznačí. Hostia mu sprvu nevenovali veľa pozornosti, no akonáhle zbadali jeho tvár stíchli a zarazene ho sledovali. Masku odložil do jednej z káps na boku, aby nevyvolal žiadne podozrenie.
Hostinská bola mrzutá tučná a škaredá ježibaba, biela ako stena s očami neustále prižmúrenými od zlosti. Nadúvala sa ako ropucha a fľasla jednému z hostí po hlave.
„Vypadni odtiaľ, tu sa nepije žiadne saké, toto je hostinec a nie krčma ty všivavec starý!“
Vyľakaný starček s červeným nosom vzal svoju čutoru, zaplátaný kabát a vybehol z hostinca tak rýchlo, že sa mládenec ani nestihol obrátiť. Tak preto sa to tu volá U Ľadovej Kráľovnej. Čudné že tu je tak rušno... usmial sa a podišiel k pultu. Hostinská sa tvárila akoby ho chcela zožrať, no on sa pokojne opýtal.
„Prajem dobrý večer. Dal by som si ochazuke, ak to tu máte, som tu prvýkrát,“ povedal a s chichotom sa poškrabal na hlave. Celá miestnosť stíchla, hostinská prekvapene klipkala žabími očkami a roztiahla ústa do toho najstrašidelnejšieho úsmevu aký svet videl.
„Niečo sa tu pre teba nájde chlapče, mimochodom, máš nádherný hlas. A tá tvár, ak by si sa neozval povedala by som, že si žena, šokoval si ma, to sa nestáva často.“
Nedivím sa, jediný šok tu ľudia určite zažívajú pri pohľade na teba...pomyslel si, no opäť sa len usmial.
„Len sa posaď, tuto ku dverám, pri okne je väčšia zima...“
„Posadím sa predsa len k oknu, ak to príliš neprekáža,“ odvetil pokojne a posadil sa k prázdnemu stolu pre dvoch pri okne.
Onedlho sa k nemu už teperila žabia hostinská s drevenou misou krásne voňajúcej polievky so zeleným čajom.
„Ty nie si odtiaľ chlapče, však? Čo ťa sem privádza?“
Mládenec si uchlipol z polievky, gestom poprial dobrú chuť a odvetil.
„To sa čochvíľa dozviete, myslím, že to bude celkom zaujímavé.“
„Ako ťa mám volať chlapče? Ja som Leiko.“
„Mňa volaj Haku. Do kedy je tento hostinec otvorený?“
„Do neskorej noci, keďže v ňom žijem tak ho nechávam dokorán podľa nálady. Nemávam veľa hostí, čiže ho prakticky nemusím ani zatvárať.“
Haku sa naklonil k žene a šeptom tak aby to počuli len oni povedal:
„Viem čo si zač, aj to ako tu touto maškarádou klameš ľudí. Počkám tu do uzávierky a potom sa pozhovárame.“
Žena vystrašene prikývla a čo najrýchlejšie sa šla venovať veciam do kuchyne.
Haku sa opäť chladne usmial a potichu chlípal polievku.