Kriminálka Konoha 3 ~ Prológ

Sasuke zaklopal na dvere a spoza nich sa ozvalo Tsunadino zvolanie, ktoré im dovoľovalo vojsť. Vstúpili do slnkom zaliatej miestnosti a Shikamaru zatvoril dvere. Potom sa postavil vedľa Sasukeho pred jej stôl a spolu čakali. Obaja mali celkom dobrú náladu, čo bolo veľmi nevídané.
„Páni, Tsunade, vy ste to fakt urobili,“ poznamenal Sasuke len mierne posmešným tónom. Vložil by sa do toho viac, ale ako už bolo vyššie spomenuté, dnes sa mal fajn, „Naozaj ste nás sem zavolali hneď po našej dovolenke.“

Sasuke so Shikamarom sa hnali hlavnou ulicou Konohy. Chceli stihnúť Tsunade ešte predtým, ako sa stane niečo hrozné. Nie. Nechceli. Museli. Prerážali sa pomedzi ľudí, ktorých bola ulica zrazu preplnená. Zavadzali im a spomaľovali ich. Shikamaru sa skoro potkol, keď sa chcel vyhnúť zrážke s malým dieťaťom, ktoré sa zrazu objavilo v jeho dráhe. Našťastie sa mu vyhol a ono naňho iba prekvapene pozeralo veľkými očami.
Sasuke si uvedomil, že takto sa tam nedostanú včas. Zastal a vďaka obratnosti ninju vyskočil na strechu a bežal po nej. Snažil sa pravidelne dýchať, aby mohol čo najrýchlejšie behať a nemusel namáhať svoje svaly na úkor kyslíkového dlhu. Neudržiaval tempo, každou sekundou sa snažil zrýchliť. V duchu si nadával, že boli na druhej strane Konohy, keď im to došlo. A tiež mu prišlo dosť nanič, že Konoha je taká veľká.

Čo to bolo? Nechápal Sasuke. Mal práve teraz živý sen alebo čo? Pozrel sa na Shikamara a ten sa tváril akoby nič. Hm, asi sa mu to iba zdalo alebo čo. Určite.
No kým sa nad tým stihol zamýšľať viac, ozvala sa Tsunade.
„Dúfam, že ste si to užili, lebo mám pre vás prácu.“
„To nám nedošlo,“ tentoraz sa sarkazmu neubránil, kašľať na nejaké blúdy, proste sa to nestalo, a Tsunade ho prepaľovala očami.
„O čo ide, Tsunade – sama?“ spýtal sa hneď Shikamaru a vyčítavo pozrel na Sasukeho. Ten len pokrčil plecami a tváril sa akoby nič zlé neurobil.
„Hiashi Hyuuga tu za mnou bol a vyžiadal si osobne vás dvoch, lebo počul o tom, ako ste vyriešili prípad so Sakurou a taktiež Kaiom. Vkladá do vás veľké nádeje, tak to nepokašlite.“
„A čo konkrétne nemáme pokašľať?“ zaujímal sa Sasuke. Bolo to zvláštne, lebo Hyuuga klan sa vždy snažil vybaviť si veci sám. To, že žiada pomoc, znamená, že ide o niečo vážne.
„Má podozrenie, že by niekto mohol napadnúť jeho klan. Vy o tom máte zistiť viac.“
„Máme zistiť viac o jeho podozreniach?“ Sasuke sa takmer zasmial. Tak Hiashi má pocit, že niekto chce zaútočiť na jeho klan a už je z toho prestrelka. To si z nich robí srandu?!
„Hiashi má na to odôvodnenie, Sasuke,“ prísnym hlasom ho napomenula, ako to robia učitelia na nižšom stupni v škole. Tváril sa vážne, no aj tak si o tom myslel svoje. Mal by byť vážny. Veď naposledy, keď riešili tie samovraždy, tiež sa im vysmial. A ako to nakoniec dopadlo? Po Konohe im behal psychopat, ktorý chcel otráviť celú Konohu a jeho osobne zabiť, čo sa mu takmer podarilo. Možno aj toto bude vážnejšie ako to na prvý pohľad vyzerá. Vedel, že by mal dúfať, že je to nejaká hlúposť, no nemohol. Chcel, aby to bolo zaujímavé, lebo nudné a sprosté prípady ho urážali.

O pár sekúnd už Shikamaru skákal zo strechy na strechu na druhej strane ulice. Na chvíľu sa im pohľady stretli. Prikývli. Museli si pohnúť. Videli pred sebou iba jediný cieľ. Budovu Hokage s červenou strechou a veľkým symbolom ohňa.
Deň vyzeral úplne pokojne, jedine oni dvaja na ňom boli divný. Lebo kým si obyvatelia Konohy užívali pekný letný deň, oni sa plašili ako zbláznení. Všetci na nich pokukovali a nevedeli, čo to do nich vošlo. Veď sa nič také nedeje.
Keby len oni vedeli.
Sasuke sa len tak preletel pohľadom po okolí a hľadal niečo, čo sa zmenilo. Pohľadom zastal na Tsunadinej tvári na hore Kagov a zameral sa na ňu. Začal na nej vidieť trhliny, ktoré tam predtým určite neboli.
Už to začalo.

Zasa?! Sasukeho oblial studený pot. Akoby sa na chvíľu ocitol niekde úplne inde. No keď sa poobzeral, nikto nevyzeral, že by si čohokoľvek všimol.
„Aké?“ spýtal sa Shikamaru. Proste pokračovali v konverzácii a Sasuke mal divný pocit ohľadom toho, čo sa mu dialo. Pred chvíľou bežal so Shikamarom po strechách a zrazu stoja v Tsunadinej kancelárii. Alebo po strechách vôbec nebehal?
Tsunadina odpoveď v ňom vzbudila šok.
„Niekto akoby sledoval ich dom.“
Stalker?! Je to tu znova?!
„Niekto ich stalkuje?“ spýtal sa Shikamaru a Sasuke videl, ako stuhol. Aj on si dobre spomínal na posledný prípad.
„Kai je mŕtvy, že áno?“ ubezpečoval sa Sasuke. Naozaj sa s tým týpkom už nikdy viac nechcel stretnúť. Takých psychopatov, akým bol on, mal do konca života dosť.
„Áno, Kai je mŕtvy,“ odpovedala mu a Sasuke si v duchu vydýchol. Áno! Ten magor je ešte stále studený a vystretý v boxe v márnici. Nebehá po Konohe a nesnaží sa zabiť ďalších ľudí. A takto by to aj tak neurobil, pomyslel si Sasuke. Aj keď sa mu posmievali kvôli jeho gramatike, Kai bol inteligentný. Nešiel by na to rovnako.
No niekto to robiť musí. Keď to nie je Kai, tak kto potom?
„A stalkuje, no...môžeme povedať, že áno. Ide o to, že to musíte zastaviť.“
„Prečo by to niekto robil?“ spýtal sa Shikamaru a poškrabal sa na hlave.
„Kekkei genkai?“ tipol si Sasuke. Hyuuga klan mal byakugan a ten bol rovnako cenný ako jeho sharingan. Rozdiel v hodnote týchto dvoch očných techník bol v tom, že Sasuke mal oveľa vyššiu cenu ako hocikto v Hyuuga klane, lebo bol posledným žijúcim nositeľom tejto techniky.

Tak na ne zízal, až si neuvedomil, že strecha, po ktorej práve bežal, končí a keby nemal výborné reflexy, asi by sa rozcapil na zemi. Namiesto toho však elegantne dopadol na zem a znova kľučkoval medzi ľuďmi. Sem – tam fľochol na Tsunadinu kamennú tvár a čím viac bola trhlina hlbšia a teda viditeľnejšia, tým viac mu strach stiahol hruď.
Zvláštne.
Pomyslel si. Väčšinou sa nebál. Ani vtedy, keď ho Kai zabíjal necítil strach. Nie, vtedy bol šokovaný, no teraz sa normálne bál. Každou sekundou sa jeho strach zväčšoval a ťažšie lapal dych.
Nie, nemôže si dovoliť, aby ho toto spomalilo. Ešte mali šancu, len to musia stihnúť v čas. Keď sa blížil ku budove Hokage, dav ľudí bol čoraz redší, čo ho potešilo. Aspoň mu už nikto nestál v ceste. Došprintoval ku dverám v momente, keď tam zoskočil Shikamaru.

Áno, väčšinou sa nebál, no strach – ktorý mal kdekoľvek sa v tých vidinách nachádzal- sa preniesol aj sem. Čo sa to dopekla deje?! Čo so mnou je? Nemôžem mať predsa halucinácie!
Hokage ani jeho parťák si nič nevšimli, takže sa to muselo diať v jeho hlave. Nevšimli si ani menšie kropaje potu na čele, ktoré len tak ledabolo zakrývala ofina, takže keby sa lepšie prizreli, zbadali by to. Zježili sa mu chlpy na rukách a šiji a takmer ním prešla triaška.
Jedným si však bol istý. Čokoľvek sa dialo v tom paralelnom svete, kde sa premiestňoval, nebolo to nič dobré.
„Celkom určite,“ súhlasila s ním Tsunade. Na chvíľu sa zamračil, lebo sa rozpomínal, s čím vlastne Tsunade súhlasí. Aha, Kekkei Genkai. Jasné.
Posunula smerom k nim akýsi zväzok papierov v dvojhárku. Vyzerali zaprášené, ako keby ich vytiahla zo dna skrine, kde doteraz ležali takmer každým zabudnuté.
„Čo to je? Toto sú odôvodnenia prečo má pán Hyuuga podozrenie, že niekto chce napadnúť jeho klan?“ bradou kývol k papierom a založil si ruky na prsiach.
„Áno. Pred štrnástimi rokmi päť ninjov z Oblačnej napadlo rezidenciu Hyuuga klanu a chceli uniesť jednu členku. Obaja ju poznáte- Hyuuga Hinatu. Jej otec ju pred únoscami zachránil a ich zabil.“
„Tie papiere,“ uvoľnil si jednu ruku a ukázal na ne, „je to tam všetko zapísané?“
„Áno.“
„Máte vy a Hiashi – sama podozrenie, že by to opäť mohol byť niekto z Oblačnej?“ spýtal sa rovno Shikamaru a Tsunade prikývla.
„Takže tým pádom ideme do Oblačnej, nie?“ opýtal sa znova a Tsunade vyzerala nerozhodne.
„No...nie celkom.“
„Tak čo teda?“ zvolal Sasuke podráždenejšie ako zamýšľal. To tie vidiny, to bude nimi, „Máme vyšetrovať Oblačnú alebo nie? Sú podozriví alebo nie?“
„Ide to, že...ako by som to povedala...niekto musí chrániť klan, chápete? A niekto musí ísť do Oblačnej. Lenže,“ a ďalej pokračovala rýchlo a ticho, akoby hovorila sama zo sebou a rozhodovala sa, čo ďalej, „rozdeliť sa nemôžete. Keby ste boli po jednom, nemalo by to taký účinok, ako keby ste tam boli dvaja. Rozdelenie je vylúčené, ibaže,“ zhíkla, lebo ju napadol nápad a potom už hovorila normálne, „Ibaže by ste tvorili dva tímy!“
„Dobre. Tak utvorte ešte jeden a nechajte ich strážiť rezidenciu Hyuugov. My pôjdeme do Oblačnej,“ povedal Sasuke ako uzavretú vec. Rozhodne nechcel trčať v Konohe a pozorovať okolie. Nie. Chcel ísť do akcie. Riadne vyšetrovanie a poriadna robota. To ho odpúta od tých bláznovstiev, čo sa mu dejú v hlave.
„Nie, nie, nie,“ uškŕňala sa Tsunade, „nie tak rýchlo, Sasuke. Vy dvaja sa v týchto veciach vyznáte, takže jeden z vás ide a ten druhý ostáva. Pozrime sa na vašich partnerov,“ začala sa prehrabávať v papieroch, aby zistila, ktorí ninjovia zostali v Konohe a momentálne nemajú žiadnu misiu. Vybrala troch, „Takže,“ zatiahla a zamyslela sa, „Shikamaru bude v tíme s Choujim. A ty, Sasuke, tebe ostal Naruto.“
Teraz sa tomu už nemohol ubrániť. Zasmial sa. „To nie! Naruto je v boji špička, to uznám, ale čo sa vyšetrovania týka...to by som to mohol robiť sám.“
Tsunade kývla hlavou štýlom to je fakt a odložila Narutovu zložku bokom. Vytiahla poslednú zostávajúcu.
Nech je to niekto normálny, dúfal Sasuke.

Nečakali na nič, len vleteli dovnútra a bežali zadychčaní hore schodmi. Nedbali na nejaké pravidlá či etiketu, proste vtrhli do Tsunadinej kancelárie, kde sa práve venovala nejakým papierom. Keď dvere tresli o stenu až opadla omietka, nadskočila a rozhorčene sa na nich pozrela.
„Čo to má znamenať?!“ zjačala a Sasukemu to vôbec netrhalo bubienky ako zvyčajne. Bolo mu jedno, že sa na nich opäť raz naštvala, hoci chceli dobre. Bolo mu to jedno, lebo sa bál. Išlo tu o ich budúcnosť.
„Tsunade- sama...!“ nedopovedal, lebo sa stalo čosi strašné.

„Inuzuka Kiba,“ oznámila mu.
Sasuke zaúpel. Teraz nevedel či je viac mimo z toho mena, alebo z toho, čo sa stalo. Stalo sa niečo strašné, ale nevedel, čo presne. bude o tom musieť zistiť viac...alebo počkať na ďalšie zjavenia či čo to bolo.
Čo sa Kibu týkalo...
Nie, to radšej Naruto. Kiba ho nemal rád a z jeho strany to tiež nebolo inak. Nebude s ním môcť spolupracovať, lebo sa určite budú neustále hádať a tento Inuzuka sa mu bude pokúšať dokázať, aký je on skvelý a že naňho Sasuke nemá. No to tak!
„Chcem Choujiho. Kibu nech si berie Nara,“ vyhlásil.
„Nie,“ odmietla Tsunade a Sasuke sa na ňu pozrel či sa zbláznila, „No nie, Sasuke,“ zopakovala, „Chouji bol v pôvodnom tíme so Shikamarom. Poznajú sa a už spolu pracovali a teda predpokladám, že dať Choujiho do dvojici so Shikamarom je oveľa múdrejšie ako s tebou. Takže ti ostáva Kiba.“
„Bude s tým svojím psom zavadzať, keď pôjdeme do Oblačnej,“ argumentoval. Ten jeho Akamaru bude isto chcieť všetko značkovať a keď sa k nemu pridá aj Kiba, bude sa za nich hanbiť. Asi ich niekde cestou stratí alebo čo.
„Odkiaľ si zobral, že práve ty ideš do Oblačnej?“ spýtal sa ho Shikamaru tónom, ktorým zároveň hovoril, že on chce ísť do Oblačnej.
„Lebo tvoje vypočúvanie stojí tak za dve veci a ja tu nechcem zostať ako dajaký paják strážiť dom. Isto nie.“
„Shikamaru ide do Oblačnej, Sasuke,“ oznámila mu Tsunade a on sa musel teda poriadne nadýchnuť, aby jej niečo nechutné neodvrkol. To myslí vážne?! Zrazu bol naštvaný. A to sem prišiel s dobrou náladou. Asi bolo jedno, akú dlhú dovolenku mal a kde bol, vždy keď sa ocitol v jednej miestnosti s Tsunade a Narom, jeho nálada klesla na dno mrazu. Musí sa tejto práce čo najskôr zbaviť. Áno, lebo nakoniec skončí ako zatrpknutý a večne mrzutý človek.
„Čo proti mne dnes máte, dopekla?! Najprv Kiba, teraz toto!“ rozhodil naštvane rukami. A ešte tie hlúpe vidiny!
„Práve preto, lebo si s Kibom v tíme, Sasuke. Kiba má Akamara a na takéto druhy misií je vhodný. Chápeš?“
„Opakujem: tak mi dajte Choujiho. Alebo dajte do tímu tých dvoch a ja s Narom pôjdem do Oblačnej,“ snažil sa ju presvedčiť, no nemal šancu. Tsunade už bola rozhodnutá.
„Nájdite svojich partnerov a dohodnite sa s nimi, ako budete pracovať na prípade. Začínate zajtra ráno, no chcem, aby ste sa s nimi spojili ešte dnes. Obaja. Odchod!“

Hanabi práve vychádzala zo sprchy a omotala si okolo seba osušku. Kráčala po studených kachličkách a trochu sa striasla od zimy. Prebehla po nich, ale opatrne, aby sa nepošmykla, a vyšla z kúpeľne. Vošla do svojej izby a chcela sa preobliecť do pyžama. Predtým vždy zatiahla závesy, lebo sa jej aj jej otcovi zdalo, že z lesov za ich domov niekto číha. No dnes nie. Otec jej dnes oznámil, že Sasuke so Shikamarom prijali tento prípad a teda čoskoro toho, čo okolo ich domu sliedi, chytia. Ona sa však už teraz cítila bezpečne.
Akurát brala do ruky voľné tričko, ktoré používala ako vrch pyžamy, keď zdola započula buchot.
To snáď nie! Skríkla v mysli. Nie, nie, nie. Mali byť v bezpečí! Tričko jej prešlo pomedzi prsty a pristálo na zemi.
Ale...nepovedal predsa otec, že tí dvaja začínajú až od zajtrajšieho rána. Takže teraz boli nechránení. A hlavná rezidencia bola od ostatných domov ďalej, takže ostatní členovia jej klanu zrejme ani netušili, že sa im zrejme niekto vlámal do domu.
Alebo možno ani nie. Možno otcovi niečo spadlo. Modlila sa, aby to tak bolo a potichu vyšla z izby. Ešte stále v osuške. Kráčala dole schodiskom a potichu našľapovala. Zdola počula tlmené zvuky a potom ticho. Sťažka dýchala, ale snažila sa potichu, a zvierali ju obavy. Má zísť dole? Alebo radšej utiecť? Čo ak len otca omráčil a ešte má šancu ho zachrániť? Neodpustila by si, keby ho nechala len tak.
Ľutovala, že tam s nimi nebola Hinata. Ľutovala, že boli doma sami. Keby tu bola jej sestra, nebála by sa tak.
Nie!
Je predsa ninja! Nesmie zutekať. Potichu zišla dole a naskytol sa jej šokujúci pohľad. Jej otec, Hiashi Hyuuga, ležal natiahnutý na zemi s ústami a očami dokorán. No dýchal. Nebol mŕtvy. Pribehla k nemu a začala sa obzerať okolo. Kto mu to mohol urobiť a koľko ich je? Má šancu? Čo má robiť?!
Aktivovala svoj byakugan, aby votrelca našla. No nevidela ho. Zrazu nad sebou zbadala tieň a prudko sa otočila. Stál pred ňou akýsi chlap, ktorý neváhal a hneď ju schňapol. Snažila sa brániť, no bol dvakrát taký veľký ako ona a dvakrát taký silný.
Neumlčal ju, nedal jej dlaň na ústa, aby nekričala. A veru že kričala. Nahlas. Niekto ju predsa len bude musieť počuť, nie? Mykala sa, no on ju obrátil k sebe chrbtom a rukou, ktorú mal cez jej hrudník, ju poriadne stisol a pritisol sebe, takže mohla hýbať len nohami a to jej bolo na nič platné, alebo akokoľvek ho kopala, nemalo to zmysel. No nechcela sa vzdať bez boja.
Nechápala, ako ju vôbec našiel. Nevidela ho. Alebo žeby...žeby stál v jej slepom bode? O ňom nevie veľa ľudí. Tých, ktorí vedia túto informáciu je minimum. Musel ich klan poznať veľmi dobre. Dopekla, čo od nich chce a prečo jej nikto nepomáha?
„Chceš ma zabiť?“ spýtala sa ho s vreskotom.
„Nie,“ odpovedal jej pokojným hlbokým hlasom, „mojou úlohou nie je zabiť.“
Začula dupot nôh a útočník za ňou tiež. Stŕpol, no len na sekundu. Hanabi bola celá natešená, že prišla pomoc, no on si uvedomil, že musí konať rýchlo. Keďže Hanabi sa prestala tak mykať, mohol trochu povoliť zovretie, ale nie tak, aby sa mu vyšmykla, a siahnuť dozadu po kunai.
Hanabi si to všimla a zľakla sa ešte viac.
„Čo to robíš?! Nie!“
Ostrie sa začalo približovať k jej nahej pokožke.

Poznámky: 

Tak to som zvedavá, čo poviete na novú sériu

Prípad sa im nedarí už na začiatku, Sasuke nie je spokojný s výberom partnera a k tomu tie hlúpe haluze? Žeby sa nám od toľkého stresu a vyčerpania z vyšetrovania zbláznil? Alebo...?

Musím priznať, že keď som začínala písať tretiu sériu, nebola som s tým veľmi spokojná. Totálne ma to štvalo, takže som sa pustila do prepisu a teraz...no ja som rada, že som to prepísala, uvidíme ako to budete vnímať vy počas vývinu deja a dúfam, že kladne (A tiež, že to je ťažšie ako minule )

CPčko pribudne až neskôr

Hm...dosť na zamyslenie :D

Pre vysvetlenie: moja hodnosť z misií je práve Sluha v rezidencii Hyuuga :D