Kriminálka Konoha 2 ~ Prológ

Sasuke so Shikamarom kráčali po hlavnej ulici, v popoludňajších hodinách preplnenej ľuďmi, a mierili ku hlavnej budove Hokage. Hoci bolo vonku krásne počasie a už dlhšiu dobu nikto nezomrel, nedalo sa povedať, že by na tvárach mali šťastný výraz. Tsunade im sľúbila minimálne dvojtýždňovú dovolenku, no akosi si to zrazu rozmyslela. Ráno im od nej prišiel list, v ktorom písala, že sa o tretej majú zastaviť v jej kancelárii. Nezabudla dopísať: Urgentné!!! A dvakrát to podčiarkla. Tri výkričníky a podčiarknutie.
To by mohlo znamenať, že to konečne bude stáť za to.
Sasuke tomu dával ako také nádeje, ale aj tak bol naštvaný. Zrušenie dovolenky znamenalo, že si vôbec neoddýchne od toho otravného Shikamara, ktorý si ani po toľkých prípadoch, ktorými prešli, nevedel ani za boha zvyknúť, že vrcholne neznáša, keď vypočúva podľa postupov, čo iba všetko neustále zdržiavalo. Nechcel by si ešte výpovede svedkov zapisovať?
Taktiež to znamenalo, že musí pracovať. Chýbali mu časy, keď plnil misie so svojim tímom. Nerád to priznával, ale fakt to tak bolo. Nielenže Nara skúšal jeho trpezlivosť a brúsil mu nervy, ale tí ľudia, pre ktorých riešili prípady...no hrôza. Nemohol ich vystáť. Všetci si mysleli, aký vážny je práve tento ich prípad a tvárili sa akoby na druhý deň mali zomrieť oni.
No dobre, raz sa naozaj stalo, že bol zavraždený muž zo Suny, ktorý požiadal Tsunade o pomoc a tá im pridelila tento prípad. Bola to dosť nepríjemná situácia, lebo si vyslovene želal, aby prípad vyriešili skôr, ako sa mu niečo stane. Čo sa im teda vôbec nepodarilo. Ale bola to Shikamarova chyba, nemal to zdržovať tým vypočúvaním- Sasuke mu dal šancu niečo dostať zo svedkov a podozrivých týmto spôsobom, ako možno vidieť, neosvedčil sa.
Na druhú stranu, jeho smrť im pomohla nájsť vraha. Čírou náhodou to bol jeho komorník, ktorý celý čas tvrdil, že je nevinný. Celý čas to kričal, preboha. A pritom to mohol byť jedine on, lebo len a len on mal kľúče od všetkých izieb v dome toho chlapa. A že to bol veru veľký dom.
Komorníka zavreli do väzby- stále tvrdil, že je nevinný. Avšak tie peniaze, čo ukradol a schoval v cestovnej taške pod posteľou hovorili pravý opak. Susedia však tvrdili, že komorník bol milý pán a nikdy by nikomu neublížil. Nuž, smola, ľudia. Dôkazy sú dôkazy a zákon je zákon. Shikamaru a Sasuke si boli istí, že to musel byť komorník. Zrejme mu už jeho pán liezol na nervy alebo mu nedával dostatočne veľa peňazí, alebo oboje, a tak ho zabil, chcel zobrať prachy a utiecť. Prečo číhal okolo domu, to nevedeli vysvetliť. Muž ich vtedy požiadal, aby našli osobu, ktorá noc čo noc chodieva okolo jeho domu- pomaly, no nie ticho. Akoby chcela, aby ju počul. Akoby chcela, aby sa ten muž bál. Akoby chcela, aby vedel, že si poňho príde.
Možno je ten komorník psychopat. Pomyslel si vtedy Sasuke. Také typy ťažko odhaliť, no nie je to vylúčené.
Nemožný prípad. Celý čas dávali pozor na okolie domu a pritom vrah bol celý čas dnu.
Po tomto prípade sa im prestalo dariť.
Ďalší prípad bol založený na duchárskej historke v Dedine skrytej v kamení - Iwe. Nechápal, ako im toto mohla Tsunade prideliť. To ako vážne? Jeden chlapec vraj videl ducha, ktorý mu povedal, že ho zabije. Matka to vyriešila naozaj radikálne- zavolala si vyšetrovateľov. Kto to už kedy videl toto? Tak nejaké decko videlo akýsi tieň, jeho fantázia mu navrávala, že sa s ním ten tieň rozpráva a oni to majú ísť vyšetrovať.
Ani jeden z nich to nebral vážne. Prečo by aj mali? Dokonca ani nemali putá špeciálne pre ducha. Sasuke si vtedy myslel, že toho chlapca osobne zabije za to, že si vymýšľa somariny a oberá ho o čas. No jeden pohľad na chlapca a zmenil názor. Výraz úplného desu. Neustále opakoval, že ho ten duch zabije a že stál pri okne, oproti jeho posteli, takže videl iba siluetu.
„A nemohol to byť človek?“ spýtal sa ho trpezlivo Shikamaru.
Chlapec pokrútil hlavou.
„Hodil si doňho niečo?“ spýtal sa tentoraz Sasuke. Chlapec naňho vyvalil oči.
„Prosím?“ nechápavo sa opýtala jeho matka, ktorá celý čas stála za chlapcom s rukami upokojujúco položenými na jeho ramenách.
„Že či doňho niečo hodil,“ zopakoval Sasuke, nie tak trpezlivo ako Shikamaru.
Chlapec opäť pokrútil hlavou.
„Tak ako teda vieš, že je to duch?“
„Spochybňujete slová môjho syna?“ vybľakla naňho matka.
Sasuke sa zhlboka nadýchol, na chvíľu zavrel oči. Hysterka! Musel sa upokojiť, aby jej neodvrkol niečo, čo by neskôr mohol oľutovať. Naivná hlupaňa! Najradšej by jej a jej faganovi strelil. Že duch! A ona mu to zhltla. Dobre, už sa upokojil. Takýchto hlúpych ľudí neznášal. Fakt že hej.
„Pozrite, pani,“ začal pokojným hlasom, „keby doňho niečo váš syn hodil, vedeli by sme na sto percent, že to, čo sa objavilo v izbe vášho syna, je nehmotné, teda duch. Neskúsil to, nemáme istotu. Ja by som skôr povedal, že je to nejaký človek, ktorý ho straší- i keď vôbec netuším prečo by to robil.“
„Lenže ľudia nedokážu hýbať vecami bez toho, aby sa toho dotkli,“ ozval sa chlapec.
„Pohyboval vecami?“ uisťoval sa Shikamaru.
„A nedotkol sa ich. Vôbec,“ pritakal chlapec.
Sasuke sa pozrel na svojho parťáka. „Také kekkei genkai nepoznám,“ povedal polohlasne. Vôbec netúžil po tom, aby po ňom tá ženská znovu kričala, že neverí jej synovi.
„Ani ja. Možno je to nejaký trik alebo čo,“ poznamenal Shikamaru tiež ticho a potom sa obaja pozreli úkosom na chlapca. Sasukeho napadlo, že si to ten malý vymýšľa, ale jeho výraz...hm...ten hovoril, že sa rozhodne bojí a že niečo určite videl.
„Takže ten duch,“ ozval sa Shikamaru, „on...ehm...no...on tu len príde, niečo ti povie, pohne pár vecami a odíde?“
Padnuté na hlavu. Čisto.
„Nie,“ odpovedal im, „nielen to. On...ma zobudí tým, že hýbe vecami. Potom mi povie, že ma zabije. Predtým len chodil okolo nášho domu. Potom vošiel. A naposledy,“ chlapec sa chytil za ruku, tesne pod ramenom, a odvrátil zrak, „naposledy ma aj silno schytil za ruku.“
„Samozrejme, že som mu neverila, keď prišiel s tým príbehom s duchom, ale tá modrina- no tak, zlatko, ukáž ju pánom, aby ti mohli pomôcť- tá modrina nevznikla sama.“
Zdvihol si rukáv krátkeho trička a natočil k nim ruku. Vyzeralo to ako otlačky prstov. Ten duch musel mať teda silu.
„Duchovia sú nehmotní, nie?“ spýtal sa nahlas Sasuke. Všetky súhlasne zahmkali, „Ale toto nemohol urobiť nikto nehmotný. Pani, chlapče, nemáte dočinenia s duchom. Niekto si z vás poriadne vystrelil. Toto urobila ruka človeka,“ potom sa obrátil len ku chlapcovi, „Povedal si, že ťa vždy zobudí, takže si ho nikdy nevidel prichádzať dnu?“
„Nie,“ pokrútil hlavou, „ale okno bolo vždy otvorené. Nikdy na noc neotváram okno.“
„Takže človek, čo k vám prichádza oknom,“ zhodnotil Shikamaru, „Nejaký narušený, predpokladám. Chytíme ho,“ prisľúbil.
Matka so synom sa však netvárili spokojne.
„Páni, okno na noc zamykám. Zvnútra. Nie je možné, aby sa tu niekto zvonka dostal.“
„Čo ostatné okná a dvere?“ zaujímal sa Sasuke.
„Zamknuté. A ráno, keď sa zobudíme, jediné otvorené je tu v synovej izbe. Len jeho.“
Sasuke tomu nechápal, ale toho debila rozhodne chytiť chcel. Strašiť decko, na úrovni. Chlapec im povedal, že ku nemu chodí duch každú druhú noc. Naposledy tam bol včera. Takže majú dosť času na to, aby prišli na spôsob, ako toho psychopata chytiť.
Nevedeli im povedať, kto by im to mohol robiť.
„Chytíme ho,“ znovu povedal Shikamaru a s tým odišli.
Na druhý deň bolo okno v detskej izbe znova otvorené. Záclony pozdĺž okna sa pohybovali podľa vetra. V dome vládlo ticho. Prípad sa skončil. Ale nevyriešený. Ráno našli telá celej rodiny. Všetci do jedného boli mŕtvi.
Sasukeho vtedy obliala zlosť. Čo za zviera toto mohlo urobiť?! Štvalo ho, že na začiatku tomuto prípadu nevenoval pozornosť. Štvalo ho, že pre istotu nestrážili aj predošlú noc. Spoliehali sa na to, že tá osoba príde až dnes v noci. Prerátali sa. A to stálo túto rodinu život.
Ďalší podozriví neboli. Nikto nevidel nikoho obšmietať sa okolo domu.
Nenašli nič, čo by im pomohlo. Členovia rodiny boli brutálne zavraždení, no vrah po sebe nezanechal ani len vražednú zbraň. Nemali sa od čoho odraziť.
Prípad zostal otvorený.
Už vo večerných novinách toho dňa sa písalo o záhadnej vražde. Shikamaru chcel odísť až na druhý deň, aby nešli v noci. No Sasuke odtiaľ chcel vypadnúť okamžite. Povedal mu, že si tam môže ostať ako dlho sa mu bude chcieť, no on odchádza. Shikamaru šiel, samozrejme, s ním. Už vodcovi dediny povedali všetko, čo vedeli. Musia to povedať aj Tsunade a musia to povedal spolu.
Lenže pred odchodom ich zastavil akýsi mini fanklub pozostávajúci z dvoch členov, čo Sasukemu na nálade nepridalo.
Boli to dvaja chalani asi v rovnakom veku ako oni. Jeden z nich bol vyšší a štíhlejší. No nebol vyziabnutý, mal vytrénované svaly. Aspoň ich bolo vidieť črtať sa pod tričkom. Mal tmavohnedé vlasy, krátke- iba ofinu mal vyčesanú dohora a zelené oči. Jeho kamarát bol taký bacuľatý čiernovlasý chlapec s okuliarmi, ktorý sa tváril, ako keby ani nevedel, ako sa tam dostal.
„Čo chcete?“ vybafol na nich Sasuke.
„Len sme šli okolo a zrazu hovorím Junovi- to je môj kamoš-, že vy dvaja vyzeráte ako tí detektívi. Ten Uchiha a Nala. Chceli sme sa len uistiť či ste to vy.“
„To nie je tvoj problém, kto my sme, chlapče,“ odvrkol mu Sasuke.
„Je to Nara,“ zahundral Shikamaru.
Aspoň moje meno povedali správne, pomyslel si Sasuke.
„Takže ste, čo?“ skonštatoval vyšší, ktorý hovoril aj predtým. Keby neboli, už by ich boli obišli. Sasuke urobil chybu, keď im nepovedal, že to nie sú oni. Teraz ich budú otravovať, „Páni,“ zvýskol a štuchol Juna či ako sa to volal, „ja som ti vravel, že vyzerajú drsne, nie? Ty si dokonca vyšší, ako som si myslel,“ ukázal na Sasukeho a s neskrývaným záujmom si ho premeral, „Že som to hovoril, Juno, že?“ štuchal do kamaráta a ten horlivo prikyvoval, až mu nadskakovali okuliare na koreni nosa, „Oh, zabudol som nás predstaviť. Toto,“ ukázal na toho tučného, „je Juno a ja som Kai. Čítame v novinách o vašich prípadoch. Zbožňujem noviny, toľko sa v nich človek dozvie. V poslednej dobe sa vám akosi nedarí, ale aj tak ste dobrí,“ podával im ruku, no ani jeden ju neprijal. Sasuke mal nanič náladu a Shikamaru sa stále cítil urazený za to, že nepovedal jeho meno správne, „No, máte pevný stisk, chlapi,“ zasmial sa a stiahol ruku. Bolo na ňom však vidieť, že je sklamaný.
„Ponáhľame sa,“ povedal Sasuke a obišiel ich. Shikamaru ho nasledoval.
„Hej, hej, počkajte!“ zvolal za nimi Kai, no oni šli ďalej. Chceli mať od neho pokoj. Aj tak ich dobehli. Kai musel Juna ťahať za sebou, „Pracujete na tej vražde, o ktorej dnes písali v novinách?“
Kriste, ten je ale otravný. Nemôže sklapnúť a zmiznúť? Ten „duch“ mal radšej zabiť jeho.
„Nie,“ odpovedal mu Shikamaru. Zrejme si myslel, že im potom dá pokoj. To si mal uvedomiť, že Kai bol ten typ, čo keď mu raz odpovieš, bude pokračovať v dorážaní. Tu pomôže len ignorácia. Silná ignorácia.
„Nie? To je škoda. Ste predsa lepší ako policajti,“ skonštatoval, „No nič,“ mykol plecom, ale nevyzeral, že by ho to nejako štvalo. Sasuke by bol aj odprisahal, že videl ako sa mu mierne nadvihli kútiky úst. Ale potom si povedal, že sa mu to muselo iba zdať a že Kai hovorí o tej vražde tak bezstarostne len preto, lebo jediný mŕtvy tvor, ktorého ten chalan v živote videl, je mŕtva mucha alebo komár, „A čo ostatné prípady? Ten komorník napríklad....fú...na fotke vyzeral nevinne.
Juno, nehanbi sa a spýtaj sa niečo, aby to nevyzeralo, že rozprávam iba ja, “ znova štuchol do kamaráta, ktorý sa tváril akoby sa najradšej rozplynul do tmy.
„Ani sa o to nepokúšaj,“ varoval ho Sasuke, „dnes nemám najlepšiu náladu a vy ste otravní.“
„Iba zvedaví,“ nedal sa Kai, ktorý mu niekoho pripomínal. Ale to sa mu asi iba zdalo. Vyzeral predsa ako obyčajný chalan, ktorého mohol stretnúť len tak niekde na ulici.
„Choď domov, chlapče,“ povedal mu drsným hlasom a Kai sa zatváril namosúrene, no zmĺkol. Rajská hudba pre Sasukeho uši. To chlapčisko poznal asi päť minút a už mu liezol na nervy viac ako Nara.
Potom opustili Iwu, kde sa ráno odohral masaker, ktorému mohli zabrániť.

„Takže,“ začala Tsunade, keď sa dostavili do jej kancelárie a Sasuke prestal spomínať na predošlé prípady, ktoré so Shikamarom zažil. Nerád to priznával, ale ten prípade s „duchom“ mu nedal spávať. No odkedy odtiaľ odišli, nikto nebol v Iwe zavraždený. Čo bolo zvláštne, no Sasuke bol celkom rád. I keď...stále mu nešlo do hlavy, kto to mohol urobiť, „každý deň niekto zomiera, chlapci, a tentoraz to boli aj...“
„To je bežné a vôbec to nie je dôvodom, aby nám bola zrušená dovolenka,“ odvetil jej na to Sasuke. Tsunade sa naňho mračila ako hrom do duba a už-už mu chcela niečo povedať, no potom si asi uvedomila, že by to nemalo zmysel a len si naštvane povzdychla.
„Áno, každý deň niekto umrie, to je bežné, Sasuke,“ povedala mu na to prísne, „ale toto je niečo iné. Toto,“ ukázal na kôpku spisov na stole, „sú veľmi zvláštne samovraždy. Nikto z nich nemal dôvod si siahnuť na život, no každý a jeden si ho zobral dobrovoľne. Chcem, aby ste to prešli, ja na to nemám ľudí. Misie sa kopia a k tomu sa mi tu začína rysovať akási epidémia,“ znela unavene, no Sasuke ju nešetril.
„Sú to samovraždy. Na to nepotrebujete ľudí, lebo ja vám poviem, kto im zobral ich životy. Oni samotní! A hľa! Prípad vyriešený, čas na dovolenku.“
„Vravím ti, aby ste tie samovraždy prešli, tak to urobíte, Sasuke! Bez odvrávania.“
„Tsunade, rozmýšľajte. Tí ľudia sa zabili sami. Sami!“
„Nemali dôvod sa zabiť!“ už kričala. No super, takže sa zasa vytočila, „Ak nájdeš motívy na ich zabitie, dám ti pokoj. Prezri si tie spisy a povedz mi, prečo sa chceli zabiť.“
„Máte podozrenie, že ich niekto donútil, aby sa zabili?“ spýtal sa Shikamaru.
„Rozmýšľaj, Nala,“ schválne ho tak nazval. Vždy ho to naštvalo a Sasukemu to zlepšilo nápadu, „Tsunade nám povedala, že si na život siahli dobrovoľne.“
„Ale možno ich niekto vydieral alebo čo,“ nedal sa Shikamaru.
Tak ty chceš naozaj pracovať? A to som si o tebe myslel, že si lenivý. Ide to s tebou dole vodou, Nala.
„Presne to ma napadlo,“ usmiala sa naňho Tsunade a natrčila ruku so spismi, „tu máte podklady a všetko, čo potrebujete vedieť. Ak chcete vidieť telá, choďte za Sakurou. Vezme vás do márnice.“
A že urgentné. No to určite.
Shikamaru papiere zobral a pobrali sa na odchod. Sasuke v ešte „lepšej“ nálade ako predtým. To, čo im Tsuande povedala, keď stlačil kľučku, ho tiež nepotešilo.
„A tento skúste vyriešiť. Už dlho máte akúsi smolu.“
Sasuke stisol pery, aby jej na to niečo nepovedal a odišiel.
Hej, mali smolu. Akoby ich prenasledovala od prípadu ku prípadu.

Osoba mužského pohlavia sedela vo veľmi veľkom dome za stolom v pracovni iba pri svetle malej lampy. Niečo si prekladala v rukách. Na prvý pohľad to vyzeralo ako nervózny tik, no on bol iba vzrušený ... nadšený...nedočkavý.
„Už čoskoro,“ povedal polohlasne. Áno, už čoskoro to začne. Smrť bude prechádzať ulicami Konohy a nezastavia ju ani tí dvaja samozvaní detektívi. Najmä tí nie. A aj keby sa o niečo pokúsili...
Na tvári sa mu objavil úškrn a ticho sa zasmial.
„Dostanem vás,“ povedal, oprel sa o opierku stoličku a zaklonil hlavu. Tú vec držal ešte stále v rukách, ktoré mal položené v lone. Hral sa s ňou prstami, „dostanem vás,“ zopakoval takmer zamyslene a pozoroval biely strop, „hlavne teba, Uchiha. Hej. Ty budeš trpieť.“
Povzdychol si a potom si znova sadol normálne. A zasmial sa.
„Toto bude zábava. Hm...toto si užijem. A potom si o tom prečítam v novinách, hah. Bude sa o mne písať v novinách...to je čo!...ale nikto nebude vedieť, že som to ja, haha. Tajná popularita. To sa mi páči.“
Znova si povzdychol.
„Nič nie je náhoda, detektívi. Nikdy nebola. Vždy to malo svoj zmysel.“
Lenže oni boli slepí. Nevideli to, čo mali. Prehliadali ho. Pf.
Na chvíľu zmĺkol a len tak premýšľal nad svojím plánom. Sem tam sa pousmial. Áno, toto vyjde. Hm, to si užije. Haha.
„Už čoskoro,“ zopakoval a v rukách zovrel tú vecičku. Ale jemne, aby sa náhodou nerozbila, „sa duch objaví v Konohe.“