Bábkarka 6

Slnko pálilo ako každý iný deň a okolo nej bolo plno kameňov, do ktorých boli vytesané mená. Cintorín.

Prešlo niekoľko týždňov a ona sa stále nemohla zbaviť viny. Asi sa jej nikdy nezbaví. Pred ostatnými hrobmi bolo položených niekoľko všelijakých kvetov, ktoré možno mali byť krásne, ale bola to Suna, bolo tu Slnko a ony vyschli a lupene opadali.
„Neznášal kvety,“ ozvala sa prvýkrát. Bola to ona, kto sem chcel ísť. Sasori stál vedľa nej a pohľadom jej dával najavo, že tam nechce vôbec byť.
„Neznášal všetko,“ pretočil očami a pohodil hlavou.

Netrvalo dlho, než sa vybrali domov, ale na ceste ich zastavil sensei, ktorý sa v poslednej dobe často zjavoval, kedy sa mu chcelo. „Máme misiu a pôjdeme do Zeme ohňa, zajtra ráno o piatej buďte pri bráne.“
Len prikývli a Chiharu zase zmizol. Aneko si vtedy uvedomila jednu zásadnú vec.
„Povedal si mu to?“ za chôdze sa otočila na chlapca. Nadvihol obočie.
„Že za Ishiho smrť môžem ja?“ vyslovenie jeho mena znelo divne. Hovorí o niekom mŕtvom.
„Nie,“ vydýchla si od úľavy.
„Prečo si myslíš, že za to môžeš ty?“
„Lebo bola prevaha, ja som bola blbá a keby som bojovala ďalej, nestalo by sa to,“ odmlčala sa. „Myslíš si to aj ty?“
Pokrčil plecami. „Ani nie.“
„Ale nepopieraš to,“ viac-menej ho obvinila. Boli už u jej domu.
„Maj sa,“ rozlúčil sa a nevyslovená otázka zostala visieť vo vzduchu.

V tú noc nemohla poriadne zaspať, tak sa len pozerala do stropu a z okna, hocikde. Ráno sa vykašľala na raňajky, ako vždy, rýchlo sa zbalila, obliekla a otvorila dvere. A vtedy sa zarazila. Pozerali na ňu zelené oči, dosť podobné tým jej.
„Ahoj, mami,“ vystrúhala zo seba, stále v šoku. Čiernovlasá žena sa na ňu len usmiala, trochu sa sklonila a objala ju. Muž za ňou spravil to isté.
„Ako bolo na misii?“ spýtala sa ich, keď sedeli pri stole všetci traja po dlhšej dobe. Rodičia boli skoro vždy niekde preč, takže spolu trávili málo času. Bola šťastná za malé chvíle s nimi, aj keď jej v hlave hlodal malý červík, kričiaci slová obvinenia.
„Ako vždy. Ako u teba, Aneko?“ úsmev jej na tvári zamrzol. O smrti člena tímu im nehodlala rozprávať.
„Stalo sa niečo?“ ozval sa jej otec, vysoký muž, ktorý mal vlasy vo farbe piesku.
„Nie, len kamaráta preradili,“ povedala, znovu s úsmevom. Vtedy si spomenula, že ona sama má misiu. To je jedno, aj tak som išla skoro.
„Aha, ale stretávať sa môžete stále, môže ísť aj sem,“ usmiala sa žena a obzrela sa okolo seba. Trochu sa zamračila. „Keď tu bude poriadok.“

Vymenila si s otcom úškrn. Mamin prehnaný zmysel pre poriadok rozhodne nezdedila. Ishi jej ale znovu vkročil do hlavy. Odohnala ho.
„Ozaj, ako dlho budete doma?“ prekrížila si ruky na stole a položila bradu na predlaktie.
„Týždeň,“ rozjasnila sa matka. Ku šťastiu jej stačilo málo. Aneko v duchu zajasala.
„To je dobré,“ pokývala si sama pre seba hlavou. Trochu smutne sa usmiala. „Mám misiu, ale budem sa snažiť, aj Sasori sa určite bude snažiť, aby sme skončili skoro.“
Mama si povzdychla. „Dúfam aj ja. Keď to nie, aspoň sme radi za voľno. Že, Nobu?“ otočila sa na otca, ktorý si tiež súhlasne povzdychol.

Pozrela sa na hodiny a v duchu zanadávala. „Mala by som už ísť.“
Zobrala tašku, prehodila si ju cez rameno a rozišla sa ku dverám.
„Dávaj si pozor, Aneko!“ skríkla na ňu matka tesne predtým, než zabuchla dvere.
Ku bráne Suny šprintovala a keď už bola na mieste, predklonila sa a zalapala po dychu.
„Meškáš,“ povedal Chiharu, ale nijak viac do nekomentoval. Sasori sa na ňu spýtavo pozeral. Vždy chodila skoro a nikdy nebežala ako život. Všimla si ale osoby, ktorá stála blízko nich. Bol to chlapec, zhruba v ich veku, ale na prvý pohľad to tak nevyzeralo. Bol skoro taký vysoký, ako ich sensei, vyšší než ona, alebo Sasori, s ryšavými vlasmi a výrazom, ktorý kričal, že všetkých nenávidí.
Samozrejme. Mali by sme byť traja. A ona mala pocit, že zbledla. Ale prečo to aspoň raz nemôže byť dievča? Mala niekoľko kamarátok, ale neboli si nijak blízke. Keď Chiharu povedal, že sa volá Akemi, vydali sa na cestu, kde sa jej kamarát spýtal sľubovanú otázku:
„Preberáš Ishiho povahu?“
„Nie. Rodičia sú doma. Na týždeň.“
„To je nanič. Dúfam, že tu aj tak nebudeme dlho. Tie lesy nemám veľmi rád.“
„Ty nemáš nič rád,“ odfrkla si.
„Teba áno,“ uškrnul sa a ona ho počas behu buchla do ramena. Uškŕňal sa aj naďalej. Ona s ním.

Za hranice Zeme ohňa dorazili za tri dni, ale sensei im nechcel povedať, prečo tam boli. Dosť ju to znervózňovalo. Zo všetkého okolo nej mala zlý pocit a vnútornosti sa jej stále zvierali, nech sa snažila hocijako uvoľniť. Pršalo a ona išla po zemi, lebo na konároch sa priveľmi šmýkalo. Sama, pretože ju poslali kontrolovať okolie. Aneko sa mala na pozore, ale to jej aj tak nepomohlo. Prečo?
Lebo pocítila, ako ju niekto zrazu schmatol a skôr, než stihla vydať hocijakú zvuk, chladná klzká ruka jej zapchala ústa.

„Sprav niečo a prisahám, že ťa na mieste zabijem,“ zasyčal je výhražný hlas do ucha. Chvíľu zvažovala tú smrť, ale nakoniec sa rozhodla nevzdorovať a muž jej zviazal ruky aj ústa. Potom ju ťahal dopredu za ním. Nemyslela, že niekedy v živote cítila taký strach. Zrazu si chlap pred ňou kľakol, chrbtom ku nej a ona toho využila. Keď si bola istá, že sa neotočí hneď a snaží sa niečo nahmatať, kopla ho celou silou do hlavy a on zaúpel od bolesti a dopadol k zemi. V tom momente sa zem pred ním otvorila, ale toho si až tak nevšímala. Rýchlo sa rozbehla, ale spravila len dva kroky a jedna ruka ju chytila za jej vlastnú, stiahla k zemi a tá druhá jej vlepila tvrdú facku.
„Malá suka,“ zavrčal muž, strčil ju do otvoru a ona sa skotúľala po schodoch na chladnú zem. Svet sa otáčal, všetko ju bolelo, triasla sa od zimy a zápästia mala zodreté do krvi. Niekoľko prameňov vlasov jej blokovalo rozmazaný pohľad. Počula kroky, zabuchnutie a väčšina svetla zmizla. Bolo tam len zopár sviečok. Niekto jej kopol do boľavého boku a ona do šatky zaúpela od bolesti.

„Zdvíhaj sa,“ ozval sa, stále nahnevaný väzniteľ. Vyzeralo to, že kopnutie jej len tak neodpustí. Pokúsila sa zdvihnúť, vyšlo jej to až na štvrtý krát. Pohľad mala sklonený a chvíľu kráčala ako opilec, keďže sa stále všetko točilo. Chlap bol už niekoľko metrov od nej, ale stále videla obrysy a keď sa za ňou otočil, rýchlo ho nasledovala, ako poslušný pes. Kúsky hrdosti jej pritom klesli už úplne pod nulu. Došli do miestnosti, ktorá nebola ďaleko. Spolu porátala dve, ale v jej stave tam nemusela byť žiadna a ona by tvrdila niečo iné.

Muž ju strčil pri stenu. Dopadla znovu na bok, ale pomaly sa vyzdvihla a oprela o stenu. Bola za oporu rada. Zažmurkala, zrak sa jej zlepšil a všimla si, že v miestnosti je aj žena a ďalší dvaja muži.
„Počúvaj,“ prihovorila sa a na jej prekvapenie, stiahla jej šatku z úst. Na tvári mala falošný dobrosrdečný úsmev. „Môžeme to skúsiť po dobrom a to tak, že nám niečo povieš. Napríklad o svojom tíme alebo dedine. Čo ty na to?“
Prešla ženu chabým vyzývavým pohľadom. Odpoveď bola jasná. Žene úsmev zmizol z tváre a ona odstúpila. Jeden muž (všetci vyzerali tak isto) ku nej pristúpil a skúseným pohybom jeho päsť dopadla na jej tvár. Bolelo to. Dosť. Vyvrátila hlavu do boku a znovu spadla do ľahu. Ani sa nepokúsila posadiť sa, pretože vedela, že pri tom čo ju čaká by to bolo len plytvanie energiou. Aj tá jej síce bola nanič.

Zbehlo sa to rýchlo, ani nevnímala, keď zem pokrývala už zaschnutá krv, ktorá bola hlavne na nej a nevnímala, že mala už niekoľko rebier pravdepodobne zlomených. Líca jej zdobili slzy.
„Nič nepovie!“ nazlostila sa žena a darovala jej ďalší úder. Už sa vystriedali všetci, vlastne to bolo druhé kolo a zem pokryla nová čerstvá spŕška krvi. Z hrdla sa jej vydralo slabé zakňučanie. Bola úbohá.
Ale žena sa rýchlo spamätala znovu nabrala kráľovsky chladnú gráciu. „Dosť. Možno jej cez noc príde rozum späť a ráno sa uvidí.“
Nič sa neuvidí. Pomyslela si. Od vyčerpania jej hlava klesla na bok a ona hneď zaspala. Už si to totiž mohla dovoliť.

Keď precitla, všade bola tma. Zobudila sa kvôli jedinému dôvodu. To málo, čo v poslednej dobe zjedla vyvracala vedľa nej. Všetko ju bolelo, cítila zaschnutú krv a bolo jej zle. Ale bola tam sama, bola tma a mala malú šancu utiecť. Počula, že stále prší. Nadýchla sa a tak isto potichu sa preplazila dopredu. Zalovila v pamäti. Miestnosť, chodba a miestnosť so schodmi. Plazila sa potme ďalej, kým nohami nenahmatala stenu. Posunula sa trochu doprava. Bingo. Teraz bola na chodbe. Stále dopredu. Teraz už vydávala malý šuchot. Zazdalo sa jej, že počula malé kroky. Nachvíľu sa zastavila. Nič. V mysli sa potešila a keď sa pretlačilo otvorom, zvalila sa na zem. Každý nádych ju bolel. vydala sa naľavo. Nič. Išla vedľa. Zase nič. Ďalej. Bola unavená. Ucítila hrany schodov. Posadila sa na ne. Vyšla len tri a už preklínala všetko živé. Prečo mi nemohli zviazať ruky dopredu?!
Dýchanie jej začalo robiť väčšie problémy než doteraz a ona sa snažila udržiavať zvuky na uzde. Pľúca jej horeli. Prehltla sliny a krv a vyšla znovu po schodoch. Keď si myslela, že je dosť vysoko, viečka stisla k sebe a modlila sa, nech nespadne. Ani si nemohla poriadne spomenúť, prečo a ako sa sem dostala. Boli na misii. Volala sa Renge Aneko. Bola zo Suny. Je tu so svojim tímom. Sasori, Chiharu a na meno ďalšieho si nespomenula. Hlavou nečakane narazila do niečoho tvrdého. Otvor. Na to nepomyslela. Pritisla tvár o kameň vedľa nej a vydala utlmený vzlyk. Po tvári jej stieklo niekoľko nových sĺz. Čo ak to počuli? Čo ak útek bude nanič? Čo ak sa nebude vedieť dostať hore? Chcela sa len skrčiť niekde do rohu a plakať.

Zaťala zuby, potlačila dvere hlavou viac dohora. Tiché zavŕzganie. V tom momente ju znovu naplo a ona takmer pustila dvierka nad ňou. Uvidela svit mesiaca a zavrela pred svetlom oči. Až potom sa prispôsobila. Kameň, alebo čo to bolo jej tlačil na poškodenú hlavu a prinášal jej väčšiu bolesť a závrate. Vyslobodila ju odtiaľ a pomaly vychádzala von. Mala pocit, že si zodrela asi celú kožu na nohách a na rukách, ale snažila sa štípanie nevnímať. Už iba chodidlá. Pomaly, pomaličky ich dávala von, aby buchnutie nebolo veľmi hlasné. Keď bola celá vonku, pokúsila sa postaviť. Noha sa jej na blate šmykla a ona dopadla na zem. Znovu sa postavila, ešte viac opatrnejšie než predtým. Hneď ako stála na nohách, jej prišlo zle, ale udržala rovnováhu. Obzrela sa okolo seba. Keď vydýchla, z úst jej vyšiel obláčik pary. Vôbec netušila, kde bola, tak sa len náhlila dopredu. Prešla len niekoľko krokov, kým od vyčerpania ľahla k zemi. Celý čas sa jej zdalo, že niečo počula, ale dážď zvuky prebíjal. Ťažko vydýchla a bola si istá, že keby zavrie oči, ihneď upadne do spánku.
„Hovorili sme ti, že neutečieš.“

Najprv sa jej slová zdali ako nejaký zvrátený sen. Ale až keď ju niekto chytil za rozcuchané vlasy zlepené krvou a blatom, uvedomila si, že sa to deje naozaj. Opäť kompletne otvorila oči a hľadela na víťazný úškrn ženy.
„Vraciame sa,“ zavelila a chcela vytiahnuť Aneko aspoň do sedu, ale zrazu len vydala neľudský škrekot, pustila mladšie dievča a padla na kolená. Tmavovláska zdesene odskočila a nedbalo sa plazila čo najďalej. Aneko sa pri ďalšom pohľade znovu prevrátil žalúdok. Jej väzniteľka ležala tvárou v blate a jej krk a chrbát zalievala krv. Nad ňou stálo zviera, veľké, s tmavou srsťou. Ozvalo sa mocné zavrčanie. Nikdy v živote nevidela medveďa a doteraz úprimne dúfala, že ani nestretne. Zbledla ešte viac, ak to bolo možné. Dlane sa jej na blate pošmykli a ona opäť spadla k zemi. A stvorenie pred ňou sa začal približovať.