Bábkarka 5

Jaskyňa bola prázdna. Vzduch v nej bol vlhký a vedela, že keby ide hlbšie, nedovidí si na vlastné ruky. Už to aj tak skúšala.

„Nie sú tu,“ skonštatovala Aneko, keď si opäť prezrela tmavý priestor okolo seba. Jej slová bolo ešte niekoľko krát počuť v ozvene.
„Prehľadali sme všetko okolo,“ zavrčal Ishi, keď sa znovu ocitla pri nich.
„Buď trpezlivý,“ povzdychol si ich sensei. „Nájdeme ich.“
„Áno,“ pritakal Ishi. „Len keby tu strávime všetky dobré veky.“
Pousmiala sa na vtipe, dokonca aj Sasorimu sa zdvihol kútik pier.
„Ideme hľadať,“ rozhodol Chiharu a vydali sa na cestu
„Myslíš, že ich nájdeme?“ obrátila sa popri behu na kamaráta vedľa nej. Len pokrčil plecami, pohľad mal stále stočený pevne pred sebou.
„Myslíš, že ich porazíme?“ odpovedal jej otázkou. Nasledovalo ticho.
V ten deň nič nenašli, tak isto, ako v deň predtým. V noci sa usadili a rozhodli si oddýchnuť.

***
Bola unavená, ale nevedela zaspať. Celý čas sa otáčala a v strese mala chuť vytrhať si všetky vlasy. Zaryla nechty do hliny pod ňou. Zvláštne, necítiť piesok, alebo kameň. Prevrátila sa na chrbát a pretrela si oči zápästím, ktoré potom nechala voľne ležať na zavretých viečkach.
„Aneko.“ Tryskom sa posadila a obzrela sa okolo seba. Uľavila si, keď zbadala chlapca.
„Áno?“ ozvala sa tlmeným hlasom, aby nezobudila dve osoby blízko nich.
Posadil sa pri ňu. „Na tejto misii sme už dlho.“
„V Sune si o nás asi myslia, že sme mŕtvi,“ doplnila ho a posunula sa bližšie. Bola vďačná za to, že mohla zahnať nudu. Prichádzajúci vietor jej privodil chlad a ona sa striasla.
„Bolo by to tak lepšie, nemyslíš?“ vedela, že vnútri sa ironicky uškŕňal, aj keď jeho tvár práve bola podobná kamennej.
„Sasori,“ napomenula ho potichu. Táto nálada, ktorú mával často, ju iritovala. Nič jej neodpovedal, len zobral trčiaci prameň vlasov a začal jej ho zapletať, pričom ju ignoroval.
„Ako asi myslíš, že sa cítia?“ nazbierala odvahu. „Chiyo?“
„Ak jej to privodí bolesť,“ ozval sa potichu a ona zostala prekvapená faktom, že ju počúval. „Bol by som rád, keby som teraz ja zomrel..“
Ja. Nechce nás všetkých mŕtvych.
„Prestaň,“ rozkázala a on len prevrátil očami. „Čo by si robil, keby si ty bol na jej mieste a ja na tvojom?“
„Práve teraz?“ nadvihol obočie a jeho pohľad sa stočil na ňu. „Išiel by som ťa hľadať.“
Zostala ticho. „Aneko.“
Pomrvila a vystrela sa. „Na ostatných ti aj tak nezáleží.“
„Čože?“
„Rozmýšľala si niekedy nad tým, aké je to pre rodiny tých, čo zabíjaš? Oni by sa cítili tak isto, ak nie horšie. Nestaráš sa o nich.“
„A tým chceš povedať...?“
„Ninja nemôže byť empatický Aneko, nezáleží na tom, či si to ty, ja,“ mykol hlavou smerom na spiace telá. „Alebo Chiharu, Ishi. Nemôžeme.“
„Ja viem,“ odvrátila sa od neho.
Ruky z jej vlasov zložil a objal ju okolo ramien. „Keď sa vrátime, ži, dobre?“
Na jeho požiadavku len prikývla a položila mu hlavu na plece. Mesiac zakryli oblaky.

***
Chrbtom sa zrazili s Ishim.
„Kde sú?!“ Skríkol a odrazil ďalší útok.
Boli dvaja proti desiatim. Nemali šancu. „Skrč sa!“
Spolubojovník poslúchol jej slová a zohli sa. Dvaja nepriateľskí ninjovia sa navzájom prepichli. Osem.

Na mladíkovu otázku ale odpovedať nevedela. Sasori a Chiharu ich tam nechali s varovaním, že na nich síce zaútočia, ale oni hneď prídu, keď niečo vybavia. Zaznamenala neďaleký pohyb a ďalší dvaja ninjovia ležali na zemi.
„Bolo na čase,“ opäť sa ozval Ishi.
„Menej hovor a viacej bojuj,“ oplatil mu ich sensei.

Aneko sa odpojila od chlapca a každý už bojoval sám. Kopom s otočkou zaútočila na muža stredného veku a zasiahla ho do brucha. Odstúpil od nej pár krokov a hodil po nej shurikeny. Jeden sa jej zabodol do ruky, ale ostatným sa vyhla. Vybrala si zbraň z predlaktia a hodila ju späť. Až potom si rýchlo prekontrolovala zranené miesto a s úľavou si všimla, že nič vážne to nie je.
Vyhla sa útoku a zbadala skvelú situáciu. Jej letiaca ruka s kunajom smerovala na jeho srdce, chýbalo len pár milimetrov, keď ho prebodla cudzia čepeľ a ona sa zastavila. Muž padol a ona za ním zbadala Sasoriho.
„Myslíš si, že by som ho nedokázala-“
„Nezabila by si ho,“ prerušil ju a otočil sa na ďalších protivníkov. Ale ona zostala stáť na mieste. A vtedy sa do nej zaborilo niečo ostré a ona už len počula svoje meno a vnímala, ako sa jej svet rozmazal, než upadla do tmy.

Niekoľko hodín, predtým než precitla, počula veci z diaľky okolo nej. Pár vystrašených hlasov, ktoré ju nabádali, nech otvorí oči, alebo sa pohne, ale dovtedy nevedela spraviť ani jedno. Keď sa zobudila, miestnosť okolo nej bola béžovej farby a ona si uvedomila, že je v nemocnici. Neznášala nemocnice. Pozrela sa na ruky. Uvidela trčiace hadičky a obväzy.
„Si hore?“ spýtal sa niekto vedľa nej. Aneko ku hlasu otočila hlavu. Na chvíľu sa jej zatočil svet a prišlo jej nevoľno. Slabo zo seba vydala súhlasný zvuk. Sasoriho by spoznala všade. Z okien za ním mohla vidieť, že vychádzalo Slnko.
„Tie bodnutia na chrbte nemáš až tak hlboké, ako sme si mysleli, takže to vlastne nič nie je, len veľmi neposkakuj okolo, aby sa ti znovu neotvorili. Ishimu sa tiež niečo stalo,“ oznámil jej situáciu, ale vyzeral... dobite, otrasene.

Mohla to povedať podľa hmly v očiach, strateného pohľadu a uvoľnených črtov. Nebol sústredený, ako vždy. Tiež videla niekoľko škrabancov na tvári a náplasť na čele, u ktorej podľa hnedého fľaku bolo vidno, že zranenie krvácalo ešte chvíľu potom, než sa krvácanie zastavilo. Takmer si ju nevšimla, pretože náplasť zakrývali vlasy. V ľavom oku mal prasknutú žilku a tiež sa tam rysoval monokel. Bolo to celé zvláštne, normálne nemal ani škrabanec.
„Už vieš...“ pokúsila sa povedať, ale hlas jej oslabol a ona musela zakašľať.
„Hm?“
„Už vieš, aké by to bolo pre Chiyo,“ vydolovala zo seba a sledovala jeho reakciu. Rysy mu stvrdli.
„Nechala si sa trafiť naschvál,“ konštatoval a v hlase mu zaznamenala hnev. Na to mu neodpovedala.
„Už to nikdy nerob.“

Keď sa na neho pozrela znovu, cítila obrovský nával viny. Ja a moje svedomie. Jej čin jej prišiel tak... detský. Ja som dieťa.
Všetkých ohrozila len preto, lebo si chcela niečo dokázať. Prišlo jej ešte viac zle zo seba samej a ona stisla viečka.

Až teraz v chrbte pocítila pichľavú bolesť, ale viac ju zaujalo jeho stále zvláštne chovanie. „Čo sa stalo?“
Oči sa im stretli a ona vedela, že je zle. Keď prvý sklonil pohľad, prepadol ju už úplný strach. „Sasori?“
„Aneko,“ oslovil ju. „Ishi je mŕtvy.“

Slzy pocítila skôr, než dokončil vetu.