Bábkarka 4

Slnko už pomaly zapadávalo a obloha naberala červenú farbu.

Aneko sedela na jednej z lavičiek na ihrisku a sledovala okoloidúcich ľudí. Rada to robila, sledovala ich chovanie a reakcie. Niektorých ľudí už poznala dosť bez toho, aby s nimi čo len raz prehovorila.
Červenovlasé dievča spolu s otcom, ktorí si boli neuveriteľne podobní. Obidvaja boli veselí a bezstarostní.
Malý chlapec so žiarivo modrými očami a vlasmi ako zlato. Bol vždy výbušný a jeho brat sa ho vždy snažil upokojiť. Neustále sa hádali a postrkovali.
Práve videla malé dievča, s tmavými jemne kučeravými vlasmi a so zelenými očami, ktoré by sa ľahko dalo považovať za jej mladšiu podobizeň. Utekala po piesku a štrku, kým nezakopla a tvrdo nedopadla tvárou na kamene. Keď zdvihlo dievča hlavu, Aneko uvidela, že pravé líce má nepekne zodreté.
Je to v poriadku, deti padajú každú chvíľu, pomyslela si a unavene si pretrela rukou tvár. Dieťa sa pokúsilo zdvihnúť, ale pošmykla sa mu noha a na zem dopadla krvavou stranou.

Hnedovláska si povzdychla, vstala a prešla ku malému dievčaťu, ktoré si chcelo poranené miesto len utrieť rukou. Drepla si ku nej a zachytila jej zápästie. „Prestaň, ešte si to zhoršíš.“
Mladšie dievča nachvíľu stuhlo, kým zdvihlo vystrašený pohľad ku nej. Aneko to mohla cítiť, ale zamerala sa len na zranenie.
„Nevyzerá to najlepšie,“ povzdychla si a vytiahla dieťa na nohy. „Kde máš rodičov?"
„Nie sú tu," ozvala sa malá hanblivo a Aneko sa z pier znovu vydral povzdych. „Poď."

Držiac ju za ruku, vydala sa domov a dieťa ju neisto nasledovalo, pričom sa snažilo s Aneko udržať krok.
Zastavili sa pred menším domom a staršie dievča vybralo kľúče z vrecka. Strčila jeden do zámku, pootočila a dvere sa s vŕzganím otvorili. Vkročila dnu, ale keď za sebou nepočula kroky, obzrela sa. Dieťa stálo vo dverách a jej došlo, že rozmýšľa, či má ísť dnu.
„Neboj sa, nič ti nespravím,“ upokojila ju a mladšie dievča ju nasledovalo až do izby.
Aneko ju vyzdvihla a posadila na malý stolík, zatiaľ čo došla pri skrinku a vybrala stade dezinfekciu a náplasti.

Potom prešla ku malej a vybrala kúsok látky, kde naliala roztok. „Trochu to zaštípe,“ oznámila jej a jemne pritlačila na poranené miesto. Uvidela, ako sa jej do očí nahrnuli slzy, tak začala rozhovor na odvedenie jej pozornosti.
„Nabudúce si dávaj pozor,“ napomenula ju a pritlačila na ďalšie miesto.
„Bývaš sama?“ naklonilo dievča hlavu nabok a potlačilo zakňučanie.
„Nie.“
„Kde máš rodičov?“ nevzdávala to.
„Na misii,“ nanovo naliala dezinfekciu, aj keď si uvedomovala, že už viac netreba.
„Moji tiež,“ zamyslela sa na chvíľu malá a staršej pohyby na pol sekundy stuhli. Vybrala náplasti a prelepila jej pravé líce.
„Myslíš, že sa vrátia?“ pozrela sa na Aneko s nádejným pohľadom.
„To nikto nevie,“ rozhodla sa jej neklamať a opatrne ju zosadila zo stola. „Môžeš ísť.“

Hneď po tom, ako dievča odišlo, vybrala sa ku Sasorimu, ale keď chcela zaklopať, ruka sa jej zastavila tesne pred dverami, spoza ktorých bol počuť krik. Po chvíľke váhavo pootvorila dvere a nakukla do chodby. Nikto tam nebol, tak len vošla a zavrela za sebou. Spravila len pár krokov, než sa dvere nablízku vyrazili a objavil sa v nich Sasori. Prešiel s hnevom v očiach okolo nej a dostal sa von z domu. Zostala ako prikovaná stáť v strede chodby a a pozerať na neho, kým jej nezmizol z dohľadu. O pár sekúnd sa rozbehla z dverí za ním a obzrela sa okolo. Nebol tam. Prešla niekoľko ulíc, miest na ktorých zvyčajne býval, kričala jeho meno ale nevedela ho nájsť.
On vie, čo robí, uvedomila si až neskôr, keď bola úplná tma a ona odchádzala domov. Zavrela za sebou dvere a prešla do izby. Zastavila sa na prahu izby.

„Hľadala som ťa,“ povedala mladíkovi, ktorý sedel na posteli a prepaľoval ju pohľadom. Zrazu sa nečakane zasmial a ona na neho spýtavo zazrela.
„Bála si sa o mňa,“ vysvetlil a znovu sa uchechtol. „Vždy sa o mňa bojíš.“
„Čo je na tom smiešne?“ zamračila sa. Len pokrútil hlavou, tvár mu stále zdobilo pobavenie a posunul sa.
„Zase ste sa hádali?“ položila mu rečnícku otázku a sadla si na miesto vedľa neho. Len prikývol a zložil si hlavu do dlaní.
„Vždy ma napomína a proste...“ pozrel sa na ňu. „Spomínala zase rodičov.“
Aneko sa zamračila a na chvíľu pocítila hnev smerovaný na Chiyo. Vedela, že Sasori bol citlivý na túto tému. Položila mu ukľudnujúcu ruku na rameno.
„Prečo to robíš?“
„Hm?“
„Staráš sa o mňa,“ upresnil.
„A ty o mňa nie?“ naklonila hlavu na bok a on pretočil očami. Tá odpoveď jej bola postačujúca.
„Preto.“
Než si to stihla uvedomiť, pritisol ju k sebe do objatia. Mohli tak sedieť aj hodiny, kým sa Sasori neozval.
„Aneko?“
„Hm?“
„Sľúb mi, že mi nikdy nebudeš klamať,“ nachvíľu stuhla a keď to zaznamenal, len ju pevnejšie stisol.
„Prečo?“
„Sľubuješ?“ odtiahol u od seba a pozrel jej do očí.
Opätovala mu pohľad, ale stále neodpovedala. „Aneko. Prosím.“
On prosí. Ale stále mu neodpovedala. Chytil ju za ruky a silno stisol. Slabú bolesť nedala najavo.

Oči sa mu vtedy zaleskli a ona sa pokúsila niečo povedať, ale žiadny zvuk z nej nevyšiel. Prikývla.
„Ďakujem,“ viditeľne si oddýchol. Vymanila si ruky z jeho zovretia a postavila sa.
„Môžeš zostať?“ spýtal sa jej nečakane.
„Môžem,“ vytiahla obočie. Ľahol si a posunul sa na kraj postele, čím jej uvoľnil miesto. Dopadla na druhú stranu a posunula sa o pár centimetrov bližšie.
„Aneko?“ znovu sa ozval a pootočil hlavu dozadu, aby na ňu videl. „Ďakujem.“
Usmiala sa. Potom len zavrela oči a pokúsila sa o spánok.