Bábkarka 3

Bola noc.
Nepokojne sa pomrvila a snažila sa udržať oči otvorené. Bola to ich niekoľká spoločná misia a jej vzťahy s Ishim sa zlepšili. Aj keď nevedela, či ´zlepšili´ bolo to správne slovo. Už ňou nepohŕdal (a ak áno, nedával to tak často najavo) a vedeli spolu vydržať v jednom priestore. Sasori sa stále choval tak isto. A jej sensei... Ju bral tak, ako všetkých jeho žiakov. Spolupráca im išla. Ako dlho nám to vydrží?

Z myšlienok ju vyrušil šuchot a ona sa poobzerala. Keď uvidela, že to bol len Sasori, ktorý sa posadil, vydýchla si.
„Prečo nespíš?“ spýtala sa ho a premerala očami.
„Nemôžem zaspať. Ty zase vyzeráš, že máš namále,“ povzdychol si. „Vymeníme sa.“
Bola príliš unavená to, aby sa hádala a tak len prikývla, ľahla si a viečka jej klesli sami.
„Dobrú noc,“ započula tesne predtým, než upadla do spánku.

***

„Aneko,“ niekto ňou zatriasol. Zažmurkala a pomaly sa posadila.
„Ideme,“ pomohol jej Sasori na nohy, ešte stále napoly spiacej. Zažmurkala a mohla vidieť, že Ishi a jej sensei sa už odrazili od zeme a vyskočili na najbližšiu vetvu stromu. S červenovlasým ich napodobnili a keď už boli niekoľko metrov za zvyškom ich tímu, šmykla sa jej noha a čakal by ju úder na zem, keby ju niekto nezachytil.
„Nemôžem uveriť, že si prešla skúškami,“ pretočil oči Sasori, keď odtiahol ruku od jej pliec. Na to reagovala otráveným povzdychom.
„Dávaj si pozor,“ dodal tesne predtým, než na nich Keshi zavolal, nech si pohnú. Venovala mu jemný úsmev a znovu sa rozbehli z miesta.
Keď ich ako tak dohnali, konverzáciu začal on. „Sme na misii prvý krát niekde od Zeme vetra v lese. Teda, aspoň ty.“
Všimla si jeho zamysleného pohľadu. „A?“
„Je to len... Iné,“ pokrčil plecom. Po zvyšok cesty panovalo ticho.

***

Blonďák bolestne zaúpel.
„Už to skoro je,“ snažila sa ho upokojiť Aneko.
V noci ich nečakane niekto napadol a väčšina tímu utrpela zranenia. Najviac Ishi, keďže sa pchal do boja hlava-nehlava. Vyšli mu z toho viacej zranení, než normálne
„Tak,“ vydýchla si, keď už mohla obväz zauzliť. „Hotovo.“

„Nevedel som, že si medička,“ ozval sa Sasori, o ktorom zabudla, že tam bol a sledoval ich.
„Nie som,“ napravila ho. „Vieš, koľko krát sa mi stalo to, čo jemu teraz?“
„Ale, ale, že by rozumná Aneko zakopávala na každom kroku ako malá?“ povedal Ishi posmešným hlasom. Nevenovala mu pozornosť a postavila sa, obzerajúc sa po ich senseiovi, ktorý tam už mal byť.

„No, obrazne povedané...“ začal jej kamarát, ale ona ho hneď na to prešla vyzývavým pohľadom a on s úškrnom ďalej mlčal.
„Pokračujeme v misii,“ zavelil Chiharu, ktorý sa práve vrátil z preskúmavania okolia. Hľadal stopy po ďalších ninjoch, ktorí ich napadli, ale už sa tam žiadni nenachádzali, ako im oznámil. Boli zo Zvučnej, ako si všetci mohli počas boja všimnúť. Pravdepodobne chuniinovia.
Išli niekoľko minút, kým začula hlasné „K zemi!“ a ona hneď na to v drepe dopadla na najbližší konár. Nad hlavou jej preletelo niekoľko kunajov a ona sa otriasla. Ešte stále skrčená sa obzrela okolo seba a s úľavou si vydýchla, keď uvidela, že sú všetci v poriadku.
„Zoskočte dole!“ opäť sa ozval ich sensei a oni synchronizovane zoskočili dolu za ním. Hneď, ako dopadli na nohy, sa na nich vyrútili dvaja ninjovia, opäť s čelenkami Dediny skrytej vo Zvuku.

Prekvapivo sa zastavili hneď pred nimi. „Odíďte a neublížime vám.“
Aneko mala chuť pretočiť oči a vymenili si ten pohľad s červenovlasým mladíkom. Vôbec nie je vidno tých pár ďalších za vami.
Chiharu len na ich nepriateľov opovrživo zazrel. „Sme tu po zvitok, ktorý ste zobrali Sune.“
„Ty,“ posmešne uškrnul sa jeden z nich, „a tie deti? Keby chceme, zabijeme vás pár ranami.“
Sasori ju nenápadne posunul za seba. Pocítila neznáme chakry a rýchlo uhla do strany pred cudzou päsťou. Kútikom oka zahliadla, že ich bolo asi sedem. Sensei bojoval s prvými dvomi, Ishi s jedným a na ňu a Sasoriho zostali traja. Rútil sa na ňu tmavovlasý chlapec, približne v jej veku. V rukách pevno zvieral katanu. Naťahovala sa po zvitok, kde mala zapečatené bábky, ale hneď zmenila názor. Postačí jej taijutsu. Namiesto toho vytiahla kunaj a tak-tak odrazila nepriateľovu zbraň. Odskočila dozadu a on ku nej znovu prišiel. On útočil, ona odrážala. Chlapec prvý krát vykopol a ona nestihla uhnúť. Rana do brucha jej takmer vyrazila dych a skoro stratila rovnováhu. Pred ďalším úderom sa sklonila a pokúsila sa ho bodnúť kunajom. Spôsobilo mu to malé škrabnutie na boku, ktoré neriešil ani jeden z nich a on sekol katanou okolo seba. Chýbalo by pár centimetrov a pravdepodobne by prišla by o ruku. Rýchlo sa spamätala a bodla ho do ramena, kým mala šancu. Rýchlo kunaj z rany vytiahla a on sa odpotácal niekoľko krokov od nej, s ľavou rukou na pravej, z ktorej mu jeho zbraň len visela v dlani. Započula známy výkrik a obzrela sa cez plece. Blondiakovi trčal kunaj z ľavej strany brucha a vyzeralo to zle. Ledva sa držal na nohách. Zalial ju pot, oči mala zrazu rozšírené viac než zvyčajne. Bola v šoku. A preto si nemohla všimnúť letiacu päsť, ktorá jej udrela do spánku.

Ďalšie prekvapenie nasledovalo, keď sa jej nečakane zatmelo pred očami. Rútila sa k zemi, ale niekto ju zachytil a rozmazane uvidela, ako niekto prebodol chlapcovo srdce a on sa zrútil k zemi. Otriasla sa.
„Si v poriadku?“ započula známy hlas. Prudko potriasla hlavou a zažmurkala, aby sa prebrala z tranzu. Už videla normálne.
„Aneko?“ spýtal sa znovu a tento krát ku nemu stočila hlavu, pousmiala sa a pokývala hlavou. Uvoľnil objatie okolo jej ramien, ale nepustil ju úplne, keď uvidel, ako zabalancovala.

Pozrela sa smerom k jej druhému partnerovi a uvidela, ako si ich sensei prehodil jednu Ishiho ruku cez ramená a tento krát už neprotestoval, ako zvyčajne. To Aneko zasiahlo najviac z toho, čo videla.
„Zvitok máme, musíme sa vrátiť do Suny,“ stočil ku nim pohľad. „Teraz hneď.“

***

Dve hodiny. Dve hodiny čakala a stále sa nezobúdzal. Ichiho zranenie sa nakoniec ukázalo byť vážnejším, než si mysleli a teraz odpočíval. Na rameno jej dopadla známa dlaň.
„Prečo sa o neho staráš?“ spýtal sa Sasori rovno. Bola na to zvyknutá. Nikdy sa nerozprávali tým štýlom, ísť okolo horúcej kaše, ale rovno na otázku, bez okolkov.
Sklonila hlavu a zopakovala si otázku v hlave. „Neviem.“ Pokrútila hlavou a pozrela sa na neho. „Starám sa o každého."
„Ty nikdy nič nevieš,“ jej poslednú vetu radšej nekomentoval a zaútočil na ňu opäť pravdou. Ona svoj zrak znovu obrátila na spiaceho blondiaka.

„Bude v poriadku, Aneko, choď domov,“ započula ho. Jeho ruka stále spočívala na jej ramene a jeho slová počula len v pozadí jej mysle, zahmlene.
„Prečo si tu ty?“ ignorovala jeho rady.
„Pretože si tu aj ty,“ zložil ruku preč a sadol si vedľa nej.
Prešla si unavene dlaňou po tvári. „Bála som sa.“
„Aj ja.“
„Prečo som sa bála?“ opäť ho ignorovala, nad čím si len otrávene povzdychol.
„Si príliš nesebecká,“ po tejto vete sa na neho otočila a pozrela do očí.
„Raz ťa to zabije,“ informoval ju dodatkom.

Ďalej čakali v tichu. Až po pár minútach uvidela, ako sa blondiakovi zachveli viečka. Nadvihla sa lepšie na neho zazrela. Otvoril oči a jej spadol kameň zo srdca. Klesla znovu do sedu, keď na nich zaostril zrak. Hneď na to sa poobzeral okolo seba a už len odpočítavala, kým sebou začne Ishi metať a vrieskať. Jej predpoveď bola správna.
„Ja chcem ísť preč!“ zavrčal hlasno a skoro zo seba strhol všetky hadičky. Aneko so Sasorim si vymenili krátky pohľad a zborovo podišli ku jednej strane postele, chytili ho za ramená a potlačili dolu.
„Chceš tu vykrvácať?“ spýtala sa ho, stále pokojná tmavovláska.
Ishi iritovane zavrčal, ale prestal sa zmietať. Uvoľnila stisk a znovu si sadla na stoličku. Hneď na to prišiel doktor so slovami, že by mali odísť. Keď vyšli na chodbu, Sasori sa na ňu krátko zamračil. Jeho pohľadu si všimla, ale len ho objala.
„Som rada, že si ma zachránil."