Bábkarka 1

Jej cesta do akadémie bola krátka. Kráčala tichou, pomalou chôdzou. Hlavu aj pohľad mala sklonené k zemi. Išla skoro ráno, aby nikoho nestretla, takže na ulici bola väčšinou sama, okolo prešlo len pár ľudí. Keď došla pred budovu, kde nikto nebol a nechcela ísť dnu, len si sadla a oprela sa o stĺp. Na chvíľu zavrela oči a keď ich otvorila, zaštípal ju do nich vietor, ktorý jej z tváre odhrnul pramene vlasov. Prudko zažmurkala a vyhnala tak z očí slzy.

Pokrčila kolená, na ktorých si prekrížila ruky. Slnko jej začalo páliť na hlavu, ale nepríjemný pocit len odignorovala a čakala, pričom si krátila čas počítaním. Za presne štyridsaťšesť minút a osemnásť sekúnd sa objavili prvé deťmi s rodičmi a ona vzhliadla. Pocítila pri tom hlboký smútok.
„A dávaj si pozor,“ mohla počuť, ako blonďatá žena hovorí malému chlapcovi. Videla ich tam každý deň, odkedy na akadémiu chodila. Potichu ich pozorovala. Matka mala vždy prísny hlas, alebo to aspoň mohli tak ľudia počuť. Ale nepočuli koľko lásky, strachu a starosti v ňom bolo. Bol to ako tupý nôž do jej srdca.

Tak prečo sa pozerám? Odvrátila hlavu na stranu a postavila sa. Vtedy sa jej hlavou prehnal obrázok červenovlasého chlapca. Kde je asi teraz? Žije? Odkedy sa vtedy stretli, možno sa raz, alebo dva krát zahliadli na ulici. Bola na neho mierne naštvaná. Povedal jej, že sú takí istí a potom... Odišiel. Nechal ju ísť, nechal ju samu. Zhlboka sa roztrasene nadýchla a pozrela hore pred seba. Bol tam zasadený jeden z pár stromov v Sune. Nebolo ich tam veľa, logicky, keďže sa dedina nachádza v púšti. Vždy ju to ale fascinovalo, ten pohyb listov a ako sa vždy zmenia. Tie veci, ktorých je málo, ktoré sú pre ňu špeciálne. Ako aj chlapec. Čo vlastne boli? Kamaráti? Alebo nič?

„Hej!“ prebral ju hlas. Zažmurkala a uvedomila si, že pred ňou stoja asi traja chlapci. Typické hory. Veľkí, prerastení, nie práve s najmilším výrazom. Ach nie. Prehltla.
„Čo tu stojíš a zazeráš na mňa?“ ozval sa ten v strede a popredu, pravdepodobne čo mal hlavné slovo.
„Ja ne...“ vypadlo z nej, ale bola opäť prerušená.
„Neodvrávaj mi,“ vypálil na ňu o dosť vyšší a silnejší chlapec. Ramená jej pri jeho slovách poklesli a ona porazene vydýchla. Odvrátila od neho pohľad. Neodvrávaj mi. Slová sa jej prehrávali hlavou a ona by skoro zabudla na horu pred ňou, nebyť jeho. Nevedel, ako jej jediná veta mohla ublížiť.
„Neignoruj ma!“ zareval na ňu a pár ľudí sa za nimi otočilo, ale hneď aj odvrátili hlavy. Nezaujímalo ich to. Každému je všetko jedno. Zdvihla sa v nej opäť hladina smútku a hnevu.
Ale namiesto hocijakej odpovede sebou len trhla od strachu a začala ustupovať. Ani si nevšimla, že predtým bola už niekoľko krokov pred stĺpom. Teraz znovu išla do tieňu. A chlapci robili vždy krok ku nej, keď ona odstúpila.
„Čo robíš?“ znovu na ňu zavrčal.
„Čo by som mohla robiť?“ precedila cez zuby skôr, než si mohla uvedomiť, čo spravila.

Chrbtom narazila do tvrdého materiálu, chlapec sa k nej rozbehol a nadvihol ruku, ktorú stisol v päsť. So slzami v očiach odvrátila hlavu a líce pritisla na studenú stenu. Tri sekundy... Nič. Päť sekúnd....Nič.
So zrýchlením dychom otvorila opatrne oči, aby uvidela, že chlapec je rozvalený niekoľko metrov od nej na zemi a drží sa za ruku, ktorá nevyzerala najlepšie.
„Dievčatá sa nebijú,“ ozval sa hlas, ktorý jej niekoho pripomínal. Otočila hlavu miesto, skade išiel zvuk a prekvapene vypustila z pľúc dych, ktorý tam chvíľu zadržiavala. Sasori?
Chlapec sa zdvihol hneď, ako uvidel ninja čelenku a s ostatnými utekali, kým mohli.
„Si v poriadku?“ otočil sa na ňu červenovlasý mladík. Keď na ňu pozrel, zjemnel mu hlas.

Prikývla a zažmurkala, aby z očí vyhnala slzy.
„Prečo sa nebrániš?“ položil jej nečakanú otázku. Prekvapene sa nadýchla, otvorila naprázdno ústa a hneď ich aj zavrela. Lebo mám strach. Otupene sklonila hlavu. Nebola mu to schopná priznať.
„Nemusíš mi skrývať, že sa bojíš, Aneko,“ dal dôraz na posledné slovo. Zdvihla hlavu a pozrela sa na neho. Preskúmala ho pohľadom.
„Už si ninja, Sasori,“ podotkla, úplne od témy. Pokýval jej hlavou na súhlas.
„A ty nie,“ zapojil sa do rozhovoru. Uchechtla sa a zaborila pohľad do zeme, než mu to vysvetlila.
„Ja na to mať nikdy nebudem,“ s ironickým úsmevom sa na neho znovu pozrela.
„Tak prečo sem chodíš?“ jemne trhol hlavou smerom na akadémiu. Pozrela sa tam cez rameno.
„Lebo nemám čo iné robiť. Alebo som chcela byť silnejšia?“ pokrčila plecom a otočila hlavu späť.
„Si,“ povedal jej potichu. Nadvihla obočie. „Si silnejšia.“
Nadýchla sa, aby niečo povedala, ale prerušil ju. „Neutiekla si. Stála si tam, odstupovala si, ale nezačala si utekať. A pozerala si sa priamo na neho. Aspoň zo začiatku. Si silnejšia.“
Vďačne sa na neho zazubila a on sa na chvíľu zatváril prekvapene. Zaznamenala to. „Čo je?“ Úsmev jej pohasol.

„Je to prvý krát, čo si sa poriadne usmiala. Teda vlastne...“ naklonil hlavu trochu na stranu. Trpezlivo čakala, kým dopovie vetu. „Akoby sa vždy usmievaš. Máš také rysy. A trochu rozšírené oči. Ale naozaj si sa usmiala asi prvý krát.“
V mysli sa snažila spracovať, čo povedal. „Aha.“
„Viem, že mi nerozumieš,“ podotkol ticho.
„Prichytená pri čine,“ zdvihla ruky a zatvárila sa sklamane. Uchechtol sa a ona ruky znovu sklonila. Na tvári jej hral úsmev.
„Odkedy sme sa stretli, si sa nikdy neukázala,“ oznámil jej.
„Ani ty,“ povzdychla si. „Ale... Skončila vojna, to je dobré, nie?“
„To je,“ súhlasil s ňou. „Ako ti to ide?“ mihol pohľadom k budove za ňou.
Len sklamane pokrútila hlavou a povzdychla si. „Nie veľmi dobre.“
„A čo keby si bola bábkarka?“ v jeho očiach zbadalo znovu tú radostnú iskru malého dieťaťa.
„Čože?“
„Naučím ťa ich vyrábať. Pre teba to nebude také zložité.“
„Veľmi ma preceňuješ,“ prevrátila oči.
„Nie, ty sa veľmi podceňuješ.“

Ozvalo sa zazvonenie z budovy a Aneko nadskočila, čím donútila Sasoriho k miernemu úškrnu. Všimla si toho. „Vážne smiešne.“
„To teda je,“ na tvári mu stále hral úškrn.
„Tak ja pôjdem,“ venovala mu jemný úsmev a otočila sa mu chrbtom, smerom k akadémii. Mohla za sebou počuť Sasoriho kroky, ako odchádzal. Otočila sa a zavolala: „Sasori?!“
Pozrel na ňu cez rameno. „Sme priatelia, alebo...?“ Otázku nechala doznieť do prázdna.
Zvonenie už skončilo a on vyzeral, že nachvíľu premýšľa, s pohľadom pevne upreným na ňu. „Možno. Volaj to ako chceš.“ Na chvíľu sa usmial, ozajstným úsmevom a otočil sa od nej preč.
Mohla cítiť, ako jej srdce poskočila radosťou a oči jej zažiarili. Priatelia. Znovu sa rozbehla k akadémii.