Bábkarka - Prológ

Tiché kroky. To bolo jediné, čo sa ozývalo, keď malé dievča kráčalo po pokojnej ceste Suny. Slnko už zachádzalo obloha nabrala červenú farbu. Pár prameňov tmavých vlasov jej liezlo do tváre ako hady a ona ich neustále odháňala preč. Ulicou sa prehnal jemný vietor a ona sa rukami objala, dúfajúc, že sa tak obráni pred chladom. Toto gesto robila stále, odkedy si mohla pamätať. Nikto okrem nej tam nebol, z jediného dôvodu. Bola vojna. Keď vošla do tieňa jednej z budov, povzdychla si.
„Nemala by si tu chodiť sama, keď sa vonku bojuje,“ prerušil ju hlas a srdce jej vynechalo dva údery. Ani sa neotočila, proste len začala utekať. To tiež vždy robila. Od všetkého utekala. Bežať vedela rýchlo. Doslova.
„Počkaj!“ znovu sa za ňou ozval ten istý hlas a ona už mohla vedieť, že je to chlapec. To ju popohnalo ešte viac. Zahla za roh, prebehla pár metrov a zahla za ďalší roh, kde uvidela opustený polorozpadnutý dom. Tých tam bolo veľa. Ruiny vojny. Narýchlo otvorila dvere, vkĺzla dnu a oprela sa o dvere. Okná boli rozbité a chýbalo iba trochu zo strechy a protiľahlej steny. Ale vnútri to bol chaos. Črepiny, omietka a kusy steny a nábytku na zemi. Padla na zem a potichu sa vydýchavala.
„Nechcel som ťa vydesiť,“ ozvalo sa z druhej strany dverí. Ruka jej vystrelila k ústam z reflexu, aby nebolo počuť jej hlasné zhíknutie. Bola len malé dievča, sediace uprostred ruiny, ktorá zvykla bývať domom a bola vystrašená. Ticho.
„Ja viem, že si tam,“ ozval sa znovu, s dôrazom na každé slovo. Ruku z úst už mala dávno preč a nervózne si zahryzla do dolnej pery.
„Dobre. Tak nič nehovor, ale počúvaj. Čo robíš vonku, keď je sa bojuje? Mohli by ti ublížiť,“ hlas sa mu podivne stíšil, „alebo zabiť ťa.“ Stále nič nehovorila, ale jej svedomie sa ozvalo. Mal pravdu. Tak by zomrela. A čo by sa stalo? Nič. Len by bola zrazu preč. Nikto by za ňu netrpel a denne ľudia zomierajú. Ja by som bola len ďalšia.
„Dobre, aspoň mi povedz, ako sa voláš, alebo hocijaký náznak toho, že si tu, nech nemám pocit, že sa ako idiot rozprávam s duchom,“ povedal a až teraz započula podivnú trpkosť a výsmech v hlase. Mal ich tam už od začiatku. Potichu sa hlboko nadýchla a vydýchla. Nakoniec len štyri krát zaklopala na dvere.
„Aspoňže tak,“ mohla počuť povzdych. „A viac mi nepovieš?“
Skrčila sa pre seba ešte viac, hlavu si zložila na kolená a zavrela oči.
„Vyzerá to, akoby od všetkého utekáš. Takže v tom si nie sme až tak podobní. Ja si počkám a budem tu sedieť aj do konca vojny, kým niečo nepovieš,“ na konci odľahčil hlas. Prešlo pár minút.
„Povedz už niečo, sakra!“ zvreskol a buchol do dverí, čo ju prinútilo zhíknuť a v duchu si odfrknúť. Do konca vojny, to určite...
„Prečo si ma prenasledoval?“ ozvala sa vyprahnutým hlasom.
„Konečne,“ sprvu ignoroval jej slová. „A prečo? Lebo si mi pripadala zaujímavá.“
„Nie som,“ zamrmlala si viac-menej sama pre seba. „Som ako každý iný človek v Sune.“ Sama vedela, že to nie je pravda.
„Normálny človek nechodí na ulicu a možno aj von, kde sa bojuje. Normálny človek by sa otočil a neutiekol by. Normálny človek by sa už ozval,“ akoby jej čítal myšlienky.
„Si nejaký múdry na to, koľko máš rokov,“ povedala neutrálnym hlasom.
„Ty tiež,“ znovu sa ozval povzdych. „Poď von.“
Stŕpla. Bola ticho. „Počula si?“
Stále bola ticho. „Dobre, tri sekundy a tie dvere vyrazím. Jedna...“
Zhíkla a rýchlo sa odstrčila od už tak dosť rozlámaných dverí. Na lakťoch sa presunula dozadu.
„Dva,“ dvere vyleteli z pántov obrovskou rýchlosťou a cez hrdlo sa jej vydral vystrašený výkrik. Dvere ju donútili odhodiť sa trochu dozadu, lakte mala odreté viac, než predtým a ľavé rameno ju začalo nepríjemne bolieť. Povedal tri.
„Povedal si tri,“ vyslovila svoju myšlienku nahlas, až potom si uvedomila, že tam stojí chlapec, asi tak vysoký ako ona. Mal červené vlasy, hnedé oči a bledú pokožku. Oblečený bol do zeleného rúcha s bielym pončom. „A? Ja nie som najtrpezlivejší človek.“
To som práve zistila, pomyslela si a jeho ďalšie gesto ju prekvapilo. Podišiel ku nej a natiahol ruku.
„Ehm, čo robíš?“ Nedôverčivo si ho prezerala.
„Pomáham ti vstať. Nepoznáš to?“ vytiahol obočie a ona si všimla, že ho na pol sekundy oblialo prekvapenie, ktoré aj tak rýchlo zmizlo.
Pokrútila hlavou. „Videla som to ľudí niekedy robiť, keď niekto pri nich spadne, ale...“
„Tak vstaň,“ popohnal ju a ona ho opatrne chytila za ruku. Mierne vyjakla, keď ju s ľahkosťou vytiahol na nohy.
„Prečo si bola vonku, sama?“ položil jej otázku.
Objala sama seba v tiesni a naprázdno otvorila ústa, hneď ich aj zavrela. Druhý pokus vyšiel už lepšie. „Nechcela som byť doma,“ priznala nakoniec. Chlapcovi nachvíľu prebehol cez tvár náznak bolesti.
„Ak máš rodičov,“ začal tichým tónom, ktorý ju vydesil, „mala by si si ich vážiť.“
Nič mu na to nepovedala, len s prázdnym výrazom pozerala do zeme. Rýchlo vydedukovala pravdu.
„Chceš niečo vidieť?“ spýtal sa jej znenazdania. Neisto na neho zahľadela.
„Len poď,“ znovu ju chytil za ruku a začal ju ťahať z domu preč.
„Kam ideme?“ ozvala sa priškrteným hlasom. Zase som sa vyznamenala.
„Ku mne,“ odpovedal jej pokojne, akoby to robil každý deň. Možno to aj robí každý deň. A čo sa s tými ľuďmi potom stane?
Prebehla ňou ešte väčšia nervozita a žalúdok sa jej skrútil. Ani si nevšimla, že už došli do nejakej drevenej chaty.
„Chata?“ spýtala sa prihlúplo a on pretočil oči. „Nie. To, čo je v nej.“
„Ale-,“ skôr, než stihla viac namietať, ju zatiahol dnu. Tie výtvory, čo tam uvidela, ju fascinovalo a vystrašilo zároveň.
„Čo to je?“ naklonila hlavu mierne nabok v zvedavosti.
„Bábky,“ prezradil jej po pár sekundách ticha.
„Niečo som už o nich počula,“ povedala si viac menej sama pre seba, stále nespúšťajúc zrak z drevených diel. „Myslela som, že sú...menšie.“
„Sú bojové,“ pokrčil jemne plecom. Skoro ten pohyb nezaznamenala.
Bojové. V očiach sa jej zablyslo poznanie. „Ty si ninja?“
„Ešte nie,“ odmlčal sa. „Čo si o nich myslíš?“
Znovu pozrela na bábky. „Sú... nádherné. Desivé, nebezpečné ale aj tak nádherné.“
Hoci len na chvíľu, uvidela, ako mu v očiach zažiarili malé ohníčky, ako veselšiemu dieťaťu. „Ja som to vedel.“
Venovala mu spýtavý pohľad.
„Že sme si podobní,“ vysvetlil jej. Zamračila sa a sklonila pohľad do zeme. „V čom?“
„Neviem. Proste sme,“ dal jej jednoduchú odpoveď.
„Kto ťa to naučil?“ kývla nesmelo k bábkam.
„Stará mama.“
Nepovedala nič, len prikývla, pohľadom stále prepaľovala pohľadom bábky.
Zrazu sa ozvalo klopanie. „Sasori, zase si tam?“ Trhla sebou.
Dvere zavŕzgali ona a pozrela sa na miesto, skade vyšiel zvuk. Stála tam stará žena, oblečená podobne ako chlapec a vlasy jej už nabrali šedú farbu. To musí byť ona.
Trochu prekvapeným pohľadom tikala medzi ňou a jej vnukom.
„Sasori?“ neisto sa spýtala. Skoro jej vyrazilo dych, koľko lásky sa skrývalo za tým sústredením hlasom. Skoro nikdy nič také nevidela. Uvedomila si, že sa chlapca predtým vôbec nespýtala na meno. Sasori. Opakovala si v hlave. Sedelo to na neho. „Kto je tvoja...kamarátka?“
V zamyslení skoro zabudla na situáciu a na to, že ju žena nepozná. Pozrela na Sasoriho, ktorý vyzeral, že mu tiež svitlo, že nevie jej meno. Neuvedomila si, že neodpovedala na otázku a tak sa starká len usmiala. To ju trochu upokojilo.
„Vieš, Sasori sem nikdy nikoho nepustí,“ odôvodnila jej. Pokúsila sa úsmev vrátiť.
„Aneko. Renge Aneko.“