Hidanovo znovuzrodenie X. - Útok organizácie

„Hidan-kun, čo si myslíš, ktorá cesta by bola lepšia?“ spýtalo sa sivovlasé dievča hlavy. "Tá vpravo, ktorá vedie cez les, alebo tá vľavo, ktorá vedie popri rokline?“
Hidan sledoval dve cesty. Najprv chcel vyklopiť, že je mu to jedno, ale po hlbšom uvážení sa radšej rozhodol: „Vpravo! Rozhodne vpravo.“
Žena ho vzala za slovo a šla teda zalesnenou cestou vpravo. „Hidan-kun, ty mi stále neveríš? Ja ťa nikam nevyhodím, neboj sa.“ Poznamenala.
„Ako neverím? Ja ti verím!“ namietal.
„Dobre, tak pôjdeme okolo rokliny.“ Zvrtla sa, ale už ju hlava zastavovala.
„Nie, nie, nie! Ja si naozaj myslím, že cez les je to omnoho... bezpečnejšie... no dobre, dobre!“ odul sa a priznal. „Trošku... si nie som istý.“
Akane sa zatvárila trochu smutne, trochu ako na dieťa, ktoré neposlúcha. Otočila sa naspäť a smerovala lesom ďalej. Cesta začala byť hrboľatejšia, išli okolo skalnatých útvarov akým je aj roklina neďaleko. Stromy boli redšie zasadené a tmavšie. Dalo by sa tu dobre skryť.
„Ale ja za to nemôžem! Ty sa vážne nezdáš, ženská! Poznám ťa sotva týždeň a ty si ma už najmenej stokrát prekvapila a som si istý, že ak by som s tebou bol aj celý život, stále by tu bola nejaká nová kravina, čo ma na tebe zas zarazí. Takým tempom by ma každú chvíľu porazilo.“ Tvrdil.
„Ale Hidan-kun...“ snažila sa niečo proti tomu povedať, ale hlava jej skočila do reči.
„A stále ma oslovuješ Hidan-kun. Prečo to –kun?“ posťažoval si.
Akane prekvapilo, že mu vadí práve to oslovovanie. To je jedna z najmenších vecí, na ktorú sa mohol sťažovať. Bolo tu omnoho viac a závažnejších vecí, na ktorých si môže brúsiť jazyk, napríklad, na tom, že je z neho hlava. Aj keď s tým nič nezmôže, ani raz to nepripomenul, akoby sa nič dôležité nedialo a aj keď bola rada, skoro vôbec nespomínal svoje náboženstvo. Pousmiala sa.
„Čo sa zase škeríš?“ zbadal jej úsmev.
Pokrútila hlavou. „Nič. Už dva roky som s nikým nebola v spoločnosti viac ako tri dni. Zabudla som, že to môže byť príjemné. A je zaujímavé cestovať s takým človekom ako si ty.“
„Ako som ja?“ začal sa urážať.
„Vieš... si celkom zhovievavý a na svoje pomery veľmi tolerantný. To by na teba nikto nepovedal, pretože si výbušný, vulgárny, nepríjemný, zloprajný, nenávistný, mrzutý, prchavý, arogantný, egocentrický, podlý, nepriateľský, nevďačný, na každého negatívny, nervný, netrpezlivý...“ začala vymenovávať všetky vlastnosti, ktoré jej z jeho správania vyplývali. On len márne čakal, kedy by jej mohol skočiť do reči, keby jej došiel dych, či nápady, ale ona toho na neho mala viac než dosť. Neuveriteľné...
„Hej, hej, hej! To by stačilo, nie?!“ zastavil ju a snažil sa zhlboka nadýchnuť, čo mu nešlo, lebo bol len hlava, a tak sa upokojoval mrzutým výrazom v tvári.
„A ešte si mag*r. A tolerantný si iba preto, lebo si sám netvor, ale to je vedľajšie.“ Mávla rukou. To bolo asi najväčšia rana, akú zatiaľ od Akane dostal. No to len preto, lebo ho veľmi štvalo, že sám nevedel, čo s tým. Čo s tým? Uraziť ju naspäť, brániť sa, argumentovať, vynadať jej... ako sa má zachovať? Má ho v moci. Môže to kedykoľvek využiť.
„Ale celkom milý.“ Pohladkala ho po vlasoch, čo neznášal.
„Takže preto mi pomáhaš? Lebo som milý mag*r? A preto ma tak aj oslovuješ? Som nejaký tvoj dlhoročný známi, alebo čo?“ zamračil sa.

Žena na chvíľu nič nepovedala a premýšľala, či to má nechať tak, či mu seriózne odpovedať na otázku. Sama tak dobre nevedela, prečo mu pomáha. Mala na to mnoho podvedomých dôvodom. Cítila sa vinná za svoju minulosť, mala záchvat dobrosrdečnosti, len tak z nudy, chcela nájsť nový smer, spríjemniť si útek, a mnohé iné, alebo snáď, a to sa zdalo najpravdepodobnejšie, u nej prevažoval celkom jednoduchý pocit – bola dlho sama. A prečo ho oslovuje „Hidan-kun“?
„Prečo ti tak hovorím? Hidan, ty si na mňa naozaj nepamätáš?“ nevinne sa spýtala.
„Čože?“ nechápal. On si ju má pamätať? Odkedy? A odkiaľ? A najmä prečo? Veď ju nepozná. Či áno?
„Nič, Hid, to ja len tak.“ Zamrmlala si. Tak očividne nie, nepamätá. Aká škoda. „No nič. Nebude ti vadiť, ak pôjdeme trochu rýchlejšie? Do zotmenia chcem byť za touto časťou lesa a niekde v úkrytu si odpočinúť... Hapčíík.“ Veľmi jemnúčko a piskľavo si kýchla.
„Och, ozaj!“ uvedomila si hlava. „Ty si ešte stále mokrá. Ako môže byť niekto ako ty taký nepozorný...“ zarazil sa. „Vlastne, ty nie si žiaden super elitný ninja. Nie si ani len obyčajný shinobi.“
Jeho pohľad skysol. „Si len rozmaznané decko.“
„Nie som.“ Pokrútila hlavou. Nedávala prílišný dôraz na svojom odmietaní, ale aj tak zapierala.
„Ale si.“
„Nie, nie som, Hidan.“
„Klameš.“ Prižmúril oči. Akane sa tej stupídnej reakcii zasmiala. Klame? No, ona klame a to veľa, lenže v tomto nie.
„Ak by som naozaj bola rozmaznané decko, dávno som mŕtva. A možno by som bola aj tým, čo by mi nespôsobilo takéto problémy – slúžka, kuchárka, proste zamestnankyňa v mojom bývalom sídle. Starý otec by si ma nikdy nebol býval obľúbil a neprijal ma do rodiny.“ Mykla plecami. „A keď už si spomenul tie deti... ako sa má asi Yuki?“ zasnívala sa.
Hidana zastihol ostrý pocit otrávenia, nenávisti a trochu hnevu. „Jasné... ten ryšavec.“ Precedil dôrazne cez zuby. „Neviem prečo, nemám ho rád. Vôbec ho nemám rád. Malý, odporný smrad.“
„Volá sa Yuki.“ Poznamenala Akane, pretože ona mala Yukiho, naopak, celkom v láske a začínal jej chýbať. Je to už dlho, čo naposledy niekomu verila, aj keď sa poznali krátko. „Neviem prečo, ja mám zase z neho dobrý pocit.“
„Mhm... Yui.“ Zapriadol na súhlas a zamrmlal si meno. Zlé, ale meno.
„Hovorím, že sa volá Yuki.“ Znovu ho opravila.
„Jasné, Yumi.“ Znovu zle.
„Yuki.“
„Yuri.“
Akane to trochu nahnevalo, či skôr zarazilo, kto vie ako nazvať takú reakciu, ale rázne zastala, aby naznačila, že už naozaj preháňa. „Yuki! Hidan, aký máš problém?“
„Čo?“ zaznamenal, že je Akane z nejakého dôvodu nahnevaná.
Sivovlasé dievča sa spýtalo: „O čo sa pokúšaš?“
„Em...“ nevedel, čo má povedať. Je to skúška? „ ...spríjemniť ti cestu?“ napadlo ho.
„Prestaň, nemáme čas na tieto tvoje absurdnosti. Správaš sa ako retardovaný.“ Vykročila dopredu a rýchlim krokom napredovala cez les. Po hrboľatej ceste sa telo ženy dosť húpalo, prirodzene – kvôli nepravidelnému povrchu, ale nie prirodzene pre hlavu, ktorá sa nechá niesť v rukách.
„Hovorí sa mentálne postihnutý.“ Uškrnul sa.
Na toto radšej nemala žiadnu odpoveď, keďže by ho tou, ktorá ju ako jediná napadla, urazila a začala ho ignorovať. Až po chvíli zase hlava prehovorila.
„Ženská, aké je počasie?“ ticho sa spýtal.
Dobre, to má byť nejaká hra? Neveriacky odpovedala otázkou: „Prosím?“
„Pýtam sa, aké je počasie!“ ostro zopakoval a čakal na jej výklad. Ešte raz, má to byť nejaká hra?
„Mno,“ pozrela sa hore, „je polojasno... miestami zamračené.“ Obrátila zrak na západ, kde boli veľké mračná.
„Na východe je dokonca veľmi jasno. To je pri tej rokline, ktorou si nechcel ísť.“
„A ďalej?“ pobádal ju.
„Ďalej, Ehm... vietor – asi mierny, na juh. Vlhkosť vzduchu je... sme v lese, takže je a... mierna tlaková níž. Stačí?“ dostala zo seba „schomoleninu“, ktorú nazvala definíciou.
„Áno.“ Spokojne sa usmial.
„Prečo sa pýtaš?“ zaujímalo Akane. Hádam mu nemusela vysvetľovať stav ovzdušia okolo len preto, aby komunikácia nezhasla.
„Vieš, Jashin-sama nemá rád, keď mu prinášam obete, keď prší.“ Vysvetlil a povznesene si vzdychol.
Sivovlasá nahodila začudovaný výraz a divné správanie zatiaľ neriešila. „Aha.“
Nespráva sa nejako zvláštne? Musela pouvažovať, čo to s ním je. Veď je úplne, ale úplne ako... nie ako spitý, rovno sfetovaný! Nepôsobí na neho nejako divne jej sila? Je s ňou už dosť dlho, možno keď začala častejšie používať svoje schopnosti, narástla a zmenila sa jej aura. Možnože je momentálne Hidan len náchylný na energie. Alebo... „Čo s ním, bože, je?“ zamrmlala si.
„Hej, ženská!“ okríkol ju a ona sa zľakla. Jeho oslovovanie Akane ju desilo, pretože vždy nečakane a drzo skríkol ako dozorca vo väznici.
„Môžeš ma prestať tak volať? – Hej, ženská! – Čo je to za oslovenie? Poznáš moje meno, nie?“ dala mu najavo, že sa jej to nepáči.
„Och, aha, tak... Akane-chaaan!“ zamyslel sa a potom veľmi sladko až presladene vyslovil zdrobneninu jej mena. S výskotom jeho hlasu a neprirodzenosti, že to hovoril práve on, to bolo také odporné, až sa Akane zatvárila kyslo.
„Vieš čo, to pred tým bolo lepšie.“
„Dobre, ženská,“ prešiel k otázke, „kedy tam už budeme?“
Porozmýšľala. „Asi podvečer. To je približne za päť hodín.“

Povzdychol si. Sivovlasá sa bála zdôvodnenia, no aj tak sa naň dôrazne spýtala: „Prečo?“
„Bolia ma nohy.“ Zaskučal. „Chcem pauzu!“
Tak toto bola už totálna hlúposť! „Č... Hidan, ale veď... ty nemáš nohy.“ pripomenula mu a musela sa trochu zasmiať, pretože toto bolo už veľa.
„Ale mám! Pozri!“ očami ukázal dole a preto sa Akane aj s ním trochu zohla.
„Vidíš?“ naozaj, pod ním boli na zemi vidieť chodidlá. „Lenže sa mi nejako zmenšili.“
„Hidan-kun... to sú moje nohy.“ pridala dôraz na slovo „moje“.
„Nie, nie sú.“ Odmietal.
„Počúvaj ma, očividne si trochu mimo a preto ti radím, aby si ma teraz dobre počúval a veril každému slovu, ktoré ti poviem, dobre?“ zhlboka sa nadýchla, pripravená na dlhú obhajobu. „Toto sú moje nohy!“
„Nie, nie sú! Trvám na tom, že sú moje! Keby boli predsa tvoje, asi by ma neboleli.“ Presviedčal. „Logické, nie?“
Akane si hlasno vzdychla. Jemu už asi úplne preskakuje. Také bludy... čo sa jej opýta nabudúce? Zvyšok cesty sa stále len obzeral a rozprával úplne kecy od veci, akoby na niečom fičal. Posledná téma, ktorej sa venoval, bola Akane.
„Prečo máš také veľké oči? Také... červené! A biele vlasy. Máš ich biele? Lebo mne sa zdajú také sivé. Prečo máš sivé vlasy?“ pýtal sa dokola. Žena neodpovedala. „A prečo si taká rozmazaná a kmitáš?“ pozrel hore.
„Kmitám?“ začudovala sa. Otočila hlavu dohora, aby sa pozeral priamo na ňu a poriadne si ho prezrela.
„To má byť nejaké ďalšie genjutsu? Toto už nie je zábava. Kur*a, arrrch...“ prižmúril od bolesti oko. „Bolí ma hlava.“
„Bolí ťa hlava?“ ticho zopakovala.
„Čo je to za otázku?!“ zvrieskol rázne. „Keď hovorím, že ma bolí hlava, tak ma asi aj bolí hlava, nie? Si blbá?! Zastav to, lebo prasknem!“ Zaťal zuby.
Žena sa zatvárila ľútostivo a ustarane. Zdá sa, že sa už prebral z toho nezmyselného stavu „zdrogovanosti“. Priložila mu prsty na čelo. „Bože, celý horíš.“
Hidan sa na Akane len zamračil.
„Kde ťa to bolí? Kde presne.“ Kľakla si a sadla si na kolená.
Popremýšľal. Ale stratil po chvíli nervy. „Ja neviem... neviem! Proste to bolí! Všade. Bolí ma... celé telo.“
„Nemôže ťa bolieť celé telo.“ Pokrútila hlavou. „Si len hlava, spomínaš?“
„Nehovor!“ odvrkol. „Ja viem, ale aj tak to bolí! Urob niečo!“
Akane mu otvorila viečka – červené oči. Horúčka, pred chvíľou tie bludy, bolesti. Ani ju nenapadlo, až teraz, že je to vlastne celkom normálne. Obávala sa však, že je to celkom normálne pre odumierajúcu hlavu.
„Och, bože.“ Priložila si ruku k ústam.
„Čo? Čo je?! Ja som to vedel! Dostal som nejakú nevyliečiteľnú chorobu od toho špinavého, prašivého, chorobami nasiaknutého, ryšavého, bezdomovca! Čo je to? Ha? Lepra... mor?!“ panikáril.
„Nie,poču...“
„Och, Jashin-sama, prečo si ma, do čerta, opustil?! Nemôžem zomrieť, som príliš mladý, pekný a verný svojim návykom...“ predstieral nárek.
„Hidan! Ty neumieraš!“ mierne skríkla. „Aspoň nie na choroby a už vôbec nie od Yukiho.“
Zosmutnela. Keď sa hlava upokojila, vysvetlila: „Zdá sa, že moje liečenie iba proces starnutia, teda rozkladania sa, spomaľuje.“
„Ako to? Povedala si, že...“
„Ja viem, čo som povedala, ale ty si až priveľmi spojený s tým tvojim bohom...“ nedokončila a zatvárila sa odmietavo.
„Jashinom-sama.“ Povedal, ale Akane tým len podráždil.
„Nevyslovuj to meno!“ nadýchla sa a urobila menšiu pauzu na upokojenie. „Si s ním priveľmi prepojený. Sila tvojej nesmrteľnosti pramení z takej energie, ktorá je úplne opačná tej, ktorú používam ja. Tvoj boh je stelesnením úplného zla a hriechov... A ja čerpám len čistú energiu a stávam sa najčistejšou bytosťou. Ako dva opačné póly. Sme ako dva opačné póly magnetu, Hidan, ty a ja. A tie sa priťahujú. Mohla by som ťa liečiť dôkladnejšie a hlbšie, môžem preniknúť do tvojej podstaty, ale tvoja podstata je taká skazená... mohla by ma... infikovať.“ Hovorila opatrne a medzi vetami robila dlhé prestávky, aby si dobre premyslela význam viet, čo používa. Zase ho môže podráždiť. Jediná vec, za ktorú by ju mohol znenávidieť a sám sa vzdať ich výpravy, je jeho viera. Hidan videl v jej tvári, že sa naozaj bojí. „A mňa by to znovu chytilo.“
Znela skleslo.
„Sorry, ale čo by ťa chytilo?“ nechápala hlava.
„Em... nič.“ Predstierala úsmev a odmietavo pokrútila hlavou.
„To znie, akoby si sa bála ma liečiť.“ Nepodstatne okomentoval.
„Aby s vedel, Hid, Tenshi – ženy ako ja, majú zakázané sa k ľuďom ako si ty priblížiť na sto míľ. Pretože, ako znie múdry výrok môjho starého otca, aj malá kvapka bahna znehodnotí kalich vody.“ Zatvárila sa veľavýznamne keď citovala svojho starkého.
„Vieš, že by som sa mohol uraziť?“ Hidan zmenil tvár na niečo vypočítavé, no hneď ju skrivil, keď mu do hlavy znovu vystrelila bolesť. „Au! Do ri*i! Kur*a! To si robíš pr*el! To bolí...“
„Hm... budeme sa musieť poponáhľať, než sa mi po ceste rozpadneš. Neboj sa, pokúsim sa ťa liečiť trochu efektívnejšie a dostanem sa trochu bližšie k tvojmu jadru. Ale iba trochu.“ Žmurkla.
„No to mi veľmi pomôže! To mám akože skapať od bolesti? Mám bolesť rád, ale toto je také... hej, ženská, počúvaš...“ všimol si, že Akane niečo vážne zaujalo, „... ma.“
Uprene hľadela do hlbín tmavého lesa. Začala byť nervózna. Niečo nie je v poriadku. Hlava sa tiež pozrela na zástupy hrubých kmeňov, ale nič nezbadala. Hoci aj zbadal nejaký pohyb, dal by sa pripisovať vetru, či nejakým miestnym tvorom. Ale sivovláska to cítila inak. Dobre videla, že sa v diaľke niečo pohlo.
Postavila sa a pritisla si hlavu bližšie a pevnejšie k telu. Už to bolo pre neho znamenie, že sa niečo zrejme stane. Nepatrné pohyby a neviditeľné prefrčania z miesta na miesto boli čoraz bližšie. Až nakoniec boli pohyby v tme celkom blízko. Všade okolo. Akoby ich niečo obkľúčilo.
„Dobre počúvaj.“ Šepla a obzrela sa okolo. „Teraz nepanikár a nepútaj na seba pozornosť.“ Prikázala mu, pretože oni idú len po nej. Ale ak by ich zaujala hovoriaca, živá hlava, vzali by aj jeho a to Akane nechcela.
„Deje sa niečo?“ ticho povedal a tiež sa poobzeral. Niečo sa mu nezdalo. Aj on už vedel, že tu niekto je.
„Sú tu...“ zamrmlala si pre seba.
Chvíľka ticha. Vietor ustal. Slnko zašlo za mraky. Všetko živé sa skrylo do úkrytu. Žena sa zaprela o zem a vytvorila na nej nohou otlačok. Teraz!
Jeden, dva, tri, štyri,... osem! Osem shurikenov, každý z iného smeru. Akane uskočila o tri metre dozadu. Sledovala okolie. Stále nemohla vedieť, kde sú.
„To má byť akože vtip? Týmto ťa chceli dostať? Trochu úbohé, nemyslíš?“ zasmiala sa hlava.
Akane sa zamračila. „To nebol útok.“ Uviedla na správnu mieru vážnym hlasom.
„Ha?“ nechápal. Tak čo to teda bolo?
„To bolo varovanie. Chcú ma dostať živú a nechcú nič riskovať. Je to niečo ako – vzdaj sa a nič sa ti nestane.“ Ticho vysvetlila.
„Ale ty sa nevzdáš, že?“ spýtal sa.
Žena pobavene vzdychla. „Nebuď hlúpy.“
Stále bolo ticho. Neútočili. Len sa schovávali a sledovali ich.
„Čo budeme robiť?“
„Utiecť sa nám len tak nepodarí. Ani dohadovanie nie je dobrý nápad. Jediná šanca ako sa z toho dostať je bitka.“ Priznala trochu neochotne.
„Áno!“ víťazoslávne zvolal. „Tak zaútoč! Teším sa!“
„Nemôžem zaútočiť, keď neviem, kde sú. Dobre ich poznám, nemajú vo zvyku zdržovať sa v jednom úkryte dlhšie než tridsať sekúnd, ak majú cieľ na dosah. Počkáme si na ich prvý krok.“ Oznámila niečo ako stratégiu.

Hidan sklamane zakňučal. „Neboj, bude bitka. Ale... žiadna krv.“
Odskočila. Prvý ninja - objavil sa na mieste, kde pred chvíľou bola. Druhý ninja – objavil sa nad ňou. Akane sa uhla a odhodila sa na zem. Tretí a štvrtý ninja – za ňou. Odkopla ich, urobila kotrmelec a postavila sa ďalej od bojiska. Piaty a šiesty ninja – znovu nad ňou. Sivovláska znovu uskočila, ale to ju už ten siedmi chytil okolo krku. Schmatla ho za zápästie a jedným pohybom mu ruku vykrútila za chrbát. Než ju chytil ten ôsmy, stúpila tomu siedmemu, ktorý sa krčil na zemi s vykrútenou rukou, na chrbát a odrazila sa niekam na strom.
Takže osem. Nie, počkať. Cítila ešte nejakú drobnú odozvu chakry. Ale kde...
Niečo ju schmatlo za vlasy a silno potiahlo. Akane zaskučala a zavrčala. Zvrtla sa a kopla dozadu. Avšak, deviaty útočník zmizol. Miesto neho trafila kmeň stromu a takmer ho celý roztrieštila. Útočník sa začudoval jej sile, ale nevyviedla ho z miery. Hneď sa skryl a Akane sa ho v obave snažila vyhľadať. Bolo pre ňu dôležité, aby videla jeho masku. Keď ju schmatol, cítila, ako jej hmatá krk a plece. No nič určité nenašiel, odtiahol ruku.
„Sakra!“ nahnevala sa, keď ho nevedela očami nájsť. No neodvážila sa zamerať len na neho a zaútočiť. Ak naozaj majú so sebou aj toho, čo si myslí, tak má problém.
Keďže na strome nebola celkom v bezpečí a zle by sa jej bojovalo, skočila na otvorené priestranstvo – na hrboľatú cestu.
Dobre, upokoj sa. – povedala si – Je tu asi deväť ninjov a ten deviaty sa nebude zapájať, kým sa nedostanem do úzkych, alebo všetci ostatní nepadnú. Špičkoví utečení ninjovia ktorí sú z jej bývalej organizácie. Je ich tu pomenej, zrejme ostatní prečesávajú miesta, okolo lesa, až za ním. No nečakala som, že by jedna hliadka mala toľko shinobi. Možno maximálne päť, pretože môj útek je núdzová situácia, ale deväť? A prečo práve tu? Obvykle by na mňa mali čakať v mestách, v obciach, nie na ceste uprostred lesa. Veď dokonale zahladzujem stopy! Sakra!
Nahnevaná si vytvorila dobré zázemie rozkročením nôh a pripravila sa. Strhla si plášť z tela a zabalila do neho hlavu.
„Hej! Nie, už zase?“ zastonal, no ďalšie námietky už utlmila látka. Potom guču plášťa s hlavou v nej odstrčila nenápadne niekam do krovia, za ním hodila aj červenú kosu. Nikto si to nebude všímať, ide im len o ňu, aby ju v čo najlepšom stave priviedli späť.
Akane mala na sebe jednoduché oblečenie. Teda, jednoduché pre boj. Čierny top priľahlý k telu a sieťkované čierne pančuchy. Pohodlnú a tichú obuv. Samozrejme, pre ľudí vycvičených v spolku je prirodzený spôsob pohybu práve ten, keď si ich nevšimnú ani lovecké psy.
Tak a čo teraz? Bojovať proti vlastným? Pri myšlienke na to sivovlásku striaslo. Veď k ním už nepatrí. No stále má tie pudy zachovávať si svoju podriadenosť voči týmto ľuďom. Hlboký nádych. Výdych. Hnevá sa. To je dobre. Bude pre ňu ľahšie zbaviť sa tých zvykov a bojovať.
Čupela na mieste. Bola veľmi chudá a v takom prikrčení vyzerala ako drobné dieťa. Alebo ako šelma, to závisí od uhla pohľadu. Tí ôsmi prívrženci ich spolku vedeli, že nezaútočí prvá, pretože je Tenshi. V takom postoji ju predsa aj vychovávali. Preto sa niektorí rozpŕchli, aby sa mohli niekde nenápadne objaviť. Zostali tam štyria.
Vražedná chvíľka ticha pominula, keď sa nad ňou objavil útočník. Jednoduchý manéver – odskočila. No zaútočili ďalší dvaja. Znovu sa im uhla. Aj tomu ďalšiemu, aj tomu ďalšiemu a napokon za ocitla v úplnom strede bojiska, čo neznášala. Ninjovia videli, že nie je ochotná bojovať, ale ani sa im vzdať.
Obkľúčili ju. A na prekvapenie Akane, jeden z nich vystúpil z radu, asi ich vodca a prehovoril: „Číslo štrnásť, Arata Akane. Boli sme poverení úlohou nájsť vás a priviesť späť. Neútočiť, ak násilie nebude nutné. Bolo by to tak jednoduchšie. Prosím, pre vaše vlastné dobro, vzdajte sa nám. A my vám neublížime.“
Chvíľu čakali, kým niečo povie. Neodpovedala.
„V tomto prípade bude mlčanie považované za zápornú odpoveď. Prosím, odpovedajte. Máme za úlohu priviesť vás s minimálnym fyzickým alebo psychickým poškodením.“ Znovu prehovoril.
Psychické... musela sa v duchu zasmiať, znelo to, akoby verili, že jej môžu ublížiť nejakým genjutsu. Smiešne.
Keď bola naďalej ticho, len s nenávisťou sledovala všetkých ôsmich shinobi, ich hovorca to vzdal. „Je mi ľúto,“ so začiatkom vety všetci siahli po zbraniach, „budeme to teda musieť vyriešiť inak.“
Žiadna reakcia. Až po chvíli, a to nikto nečakal, sa uškrnula. Mierne a na moment, ale povrchne a sebavedomo. Ninju, čo rozprával, to naštvalo. Snažil sa iba ušetriť si touto ponukou námahu a čas, no sám to vnímal ako láskavosť z jeho strany. A ona sa mu smeje, ako keby na ňu nemali.
Pod maskou nebolo vidieť, že sa zamračil. „Útok.“

Chlap na štyroch hodinách s kunaiou v ruke vyskočil. Rýchlo ho chytila za zápestie a potiahla za seba. Zvalil sa na zem a párkrát sa prevrátil. Ublížila by mu aj viac, no hrnuli sa na ňu ostatní. Najbližšieho trafila hranou vystretej dlane do strany krku, kde mal tepnu a kolenom zasiahla brucho. Otočila sa, aby ho mohla lepšie odhodiť. Schmatla ruku, čo sa ju zozadu pokúsila zaútočiť. Obrátila sa so silným švihom nohou a udrela a odsotila ňou druhého, neobozretného útočníka. Udrela ho vysoko vystretou nohou a tak trafila tvár – vyrazila mu štyri zuby. Toho, čo stále držala aj so sebou položila na zem a lakťom mu prerazila rebrá.
Dvaja zo západu a východu. Akane sa len odvalila. Obaja ninjovia sa trochu spomalili, pretože do seba ,mierne narazili. Ona to využila. Vyskočila na nohy a dlaňou tak silno vrazila jednému do zadnej časti hlavy, že sa navzájom vyradili hlavičkou. Obom praskla maska a vytryskla krv. A aby mala istotu, že jej na chvíľu dajú pokoj, odkopla ich. Dvoch dobila striedavými rýchlymi a krátkymi, ale efektívnymi údermi päsťami. Dvoch dokopala a pri tom urobila zopár skúšok ohybnosti pri zložitých hmatoch. Keď už si pomyslela, že má na chvíľu pokoj, stalo sa, čo na bitkách „jedna proti viacerým“, neznášala. Väčšina z padnutých sa rozhodla, že sa skupinovo spamätajú a zmenia taktiku. Akane vystrela ruky do útočnej pozície, znamenajúcej pripravenosť. Aby videla každého, musela sa rozhliadať. Trochu cúvla.
Jeden, dva, tri- Traja ležia na zemi. Ten so zlomenými rebrami a tí dvaja s rozbitými hlavami, čo sa, idioti, vyradili sami. S jej malou pomocou. Zostávajú piati. Nie, štyria. Kde je piaty? No nič. Zrejme sa schováva. Jej starosťou bude až keď sa ukáže. Aby sa ich zbavila, musela by prestať byť tak milosrdná a len ich trochu sácať. Prepnúť z režimu „prežiť“ na skutočné bojovanie. Začať to brať vážne. Biť sa. Ich postoje si predsa priam pýtali výprask. Tak prečo má pocit, že nechce?!
„He.“ Šklbla mimikou a zamrmlala si pre seba, ako keby chcela samú seba prinútiť. „Ako chcete.“
Protivníci zmenili plán a rozhodli sa, pretože inak by to asi nevyšlo pre nich úspešne, zmeniť taktiku. Z jej strany boli práve najnebezpečnejšie jej reflexy a sila. Dokáže jedným úderom rozlomiť strom a je veľmi ohybná. Okrem toho má množstvo výhod. Je ich veľa, ale útočili po jednom. Tak mala veľké šance. Dá sa s tým ľahko vyporiadať, len sa treba vedieť sústrediť na jednu vec. Teraz na ňu budú určite útočiť naraz všetci, alebo aspoň viacerí.
Len pokoj. Spomenula si na to, ako sa učila bojovať. Nikdy to nie eje tak, že by sa ľudia dokázali tak zosynchronizovať, že by na ňu zaútočili na sekundu naraz. To treba využiť v snahe získať si čas a hlavne priestor. V takého boje pre ňu nie sú také nevýhodné ako sa zdá. Stresy mala skôr z vrytého strachu, pretože títo ľudia boli kedysi jej nadriadenými a pred rokmi by bolo nemysliteľné na nich zaútočiť. Keď si ale uvedomila, že je utečenec, nemá na výber, čo všetko by mohla so svojimi zručnosťami dokázať a že sa nemusí báť prehry, upokojila sa. Je ich len osem. Už len päť. Vlastne šesť. Ale iba z toho šiesteho mala skutočný strach. Kým sa však nezapojí do boja, čo sa, dúfa, najbližšie nestane, zvládne to.
Všetci sa pohli.
Ten najbližší sa k nej rozbehol, no Akane, miesto toho, aby utekala, či sa uhla, mu uháňala oproti. Než stihol ninja seknúť, vyskočila mu na krk a odrazila sa od jeho ramien na strom. Z kmeňa stromu sa odrazila do výšky. Preletela vzduchom dole hlavou s otočkami a dopadla rovno medzi dvojcu protivníkov. Toho vpravo odsotila úderom, aby mala čas na toho vľavo, ktorého potkla a silnou ranou do brucha ho pri páde uzemnila. Vypľul krv, a keď mu do boľavých orgánov dupla silou, že prelomila tvrdú ochrannú vestu, už sa nepostavil.
Potom sa otočila, chytila jeho partnera za ruku, zlomila mu ju. Trochu s ním zatočila a úderom do hlavy omráčila. Nakoniec oboch odkopla do krovia.
Dvaja vyradení, traja zostávajú.
Vôbec si pri tom nevšimla, že z krovia, kam dvoch shinobi odhodila, sa vykotúľal jej plášť. A z neho sa vykotúľala hlava s bielymi vlasmi.
„Hej, čo sa deje?“ ozval sa. Bol rád, že môže niečo konečne vidieť, lenže zistil, že je obrátený tak, že hľadel do kríkov, zastonal. „Kur*a.“
Žena kolenom udrela útočníka do brady a kým dopadol, pomohla mu na zem lakťom do hrudnej kosti. Prask! Rovnako ako on aj zem pod ním sa prelomila.
Kým sa Akane bila, odseknutá hlava sa snažila poobzerať. „Ešte raz, čo sa to, kur*a, deje?! Ženská! Haló!“ reval, ale nikto neodpovedal. V pozadí boli počuť zvuky bojiska. „Ts! Ja mám teda vždy pech...“
Akane sa otočila a zbadala hlavu, za ním dlhý rozmotaný pás jej plášťa. „Aaaah... ešte to mi chýbalo...“ zvesila plecia.
Niečo sa za ňou pohlo. Prudko sa obrátila a chcela mu kopnúť do hlavy, ale útočník ju chytil za členok. Avšak, než stihla niečo urobiť, zasekla sa pri pohľade na ninju. Chvíľu na neho s vyloženou nohou na ramene pozerala. Mal rozbitú masku len do polovice tváre, ale ten pohľad poznala. Spomenula si na minulosť. Na krvavú dedinu pred rokom, ke´d ju ešte horúčkovito na každom kroku stopovali a ona sa na pár dní usadila v jednej obci v lese. On bol jeden z útočníkov, ktorí kvôli nej vyvraždili celú dedinu. Keď nad sebou stratila kontrolu a nepamätala si, či niekto vôbec prežil. On. Ale on... on prežil? Mal zjazvenú tvár, ale žije.

Trochu ju šokujúce odhalenie vyviedlo z miery, no spamätala sa. Vyskočila, vyložila mu na krk aj druhú nohu, pevne ho zovrela, vo vzduchu sa otočila a tým na zem zhodila aj jeho. Ona však dopadla prikrčená na všetky štyri a ako rýchlo sa postavila, tak rýchlo zareagoval aj ninja, ktorého práve zložila tvárou na zem. Vytiahla meč. Nebol ani dlhý, ani krátky, ale ostrí a pripravený seknúť.
Protivník, teraz už jediný, čo stál, zaujal útočnú polohu. Než však zaútočil, Akane vyskočila, takže keď sekol, minul. Vo vzduchu jednu nohu vystrela, druhou sa zaprela o tupú hranu zbrane a kopla ho do hlavy tak silno, že mu ju rozbila. Dopadla na zem a ustúpila. Protivník stále stál na nohách, chcel jej zasadiť posledný úder. Ale ona ho zastavila tým, že mu uchmatla načiahnutú ruku. Jeho posledný úder bol taký chabý, až to bolo do plaču. Stála tam a sledovala, ako paradoxne získava ninja jedinú oporu z jej zovretia. Úplne pokojne privrela viečka. Unavene dychčal. Rozmýšľala.
„Ako si práve ty mohol prežiť môj útok?“ zatvorila oči a ticho povedala. Švihom mu vzala zbraň a akoby nestačilo, že padal na zem, vykrútila mu ruku. Zlomila. Padol.
Krvácal. Žena si musela priznať, že bola trochu vydesená alebo skôr v šoku, aj keď to tak nevyzeralo, srdce jej divoko búšilo a striasla sa jej ruka. Viac však premýšľala. Pozrela na chlapa v bezvedomí. Nie, nie je v bezvedomí. Ak mu niekto najbližšiu dobu nepomôže, umrie. Má otvorenú lebku, môže mu vytiecť mozgovo-miechový mok. Bolo by to trochu smutné. Prežil to, keď nebola pri zmysloch, a keď pri nich bola, zomrie. Smutné hlavne pre ňu. Dokazovalo by to... „... aká som príšera.“
Zarmútila sa. Takmer ju to stálo úspech. Ninjovia z organizácie majú zákerný zvyk útočiť odchrbta. Jeden, ktorý ešte vládal, ju schmatol za vlasy. Toto náhle prekvapenie ju nepekne prebralo zo zamyslenia. Rázne sa otočila, strhla tým zamaskovaného bližšie k sebe, pretože jej vlasy nepustil a než sa stihla uvedomiť, zranila ho mečom, ktorý stále držala v ruke. Naskrz ho prepichla. Útočník zachrčal, ale vykríknuť už nemohol, ústa mal plné krvi. Stratil vedomie, rovnováhu a keď sa o ženu oprel, tak aj dych. Zomrel okamžite.
Sivovláska si uvedomila čo sa stalo, až keď pevnejšie zovrela zbraň a zistila, že je zarytá do mäsa. Ten šok bol hrozný. Shíkla a chytila mŕtveho muža. Zadržala dych a zatvárila sa zúfalo. Po chvíli mu vytiahla meč z tela. Mykla sa pri mľaskavom zvuku a ostrom seku, ktorý pri tom odznel. Položila ho na zem.
Vážne ho zabila. Ale z toho by predsa nemala mať ťažkú hlavu, keď zabila niekoľko shinobi z vlastnej organizácie pred chvíľou. Iste, nebolo to tým. Bolo to práve spôsobom, akým to urobila. Mala vyvalené oči, ale aj keď pomaly zažmurkala a spamätala sa, vyzerali trochu inak. V sekunde sa zmenili. Zdvihla ruky a prezrela si ich – celá stŕpla. Celé od krvi. Neznášala krv. Dlho sledovala svoje ruky. A nie len ruky, oblečenie, krk, časť tváre, vlasy boli postriekané krvou. Pri každom nádychu cítila, ako sa jej mazľavá tekutina s oblečením lepí na telo. Pomaly sa dotkla svojej tváre. Aj keď zrazu začala pociťovať každý úder srdca a ozvala sa v nej bolesť, vedela, že sa jej začala hýbať pečať, nič neurobila.
„Áno, zlatko, to je krv.“ Niekto jej vrazil do tváre. Odkotúľala sa o pár metrov ďalej. Veď všetci ležia na zemi, tak... no jasné! Ich hovorca sa skrýval.
Utrela si krv, čo jej tiekla z nosa. Prúd červenej tekutiny to nezastavilo, ale jej to bolo jedno. Viac ju trápila pulzujúca bolesť všade, kde sa jej rozšírila pečať. Navonok to nebolo pod oblečením vidieť. Ťarbavo sa postavila a uhla sa ďalšiemu úderu. Rýchlim manévrom sa mu dostala za chrbát, aj mu zaň vykrútila ruku. Potkla ho. Rukami sa zaprela o jeho chrbát a urobila peknú, pružnú stojku, aby ho preskočila. Keď dopadla pred ním, kolenom mu vrazila tiež do tváre. Odletel o riadny kus ďalej a padol na chrbát. Maska sa mu rozpadla.
Žena sa vystrela a presilene si utrela nos. Stále jej však tiekla krv a riadne jej zašpinila ústa. „Tu máš odvetu, zbabelec!“ ticho odfrkla.
Hýbal sa a snažil sa postaviť. Ona už nemala záujem ho doraziť. A jej bolesť sa začala stupňovať. Zasyčala a chytila sa boku.
„Haló!“ kričala hlava, keď všetko stíchlo. „Kde je tá mrch*? Už si skončila?! Dobre, tak ma môžeš zdvihnúť! Hltám prach!“

Akane sa otočila a začalo jej byť úprimne jedno, či na ňu zaútočia, alebo nie. Bojovala sama so sebou, s bolesťou, s únavou a hlavne musela dostať hlavu do bezpečia. No urobila chybu. Zrazu sa rovno pred ňou objavil chlap. Od ľaku sa zapotácala dozadu, lenže muž ju schmatol za krk. Okamžite stŕpla, ale stihla ho udrieť do brucha. Pustil ju a odtackal sa trochu ďalej. Akane urobila to isté, ale ona rovno klesla na zem a chytila sa za brucho. Sklonila hlavu. A trpela. Vtedy sa k nej bez obáv, žeby sa bránila, pristúpil vodca celej skupiny, čo mal ležať na zemi. Objal ju s niečím v ruke. Veľký kus hrubého konáru jej pritisol k hrdlu. Pevne ho držal za oba konce, škrtil ju a zároveň ju aj postavil. Pritisol si ju k sebe tak pevne, že jej skoro tlak konára rozdrvil štítnu chrupku. Mal ešte kopu síl. A ona sa ani nemohla brániť, bolesť jej bránila v pohybe.
Najhoršie však bolo, že zamaskovaný útočník, ktorý sa celý ten čas nezapájal do boja, bol ten, ktorého sa tak bála a ktorý sa práve spamätal. Mal trochu odlišnú masku, vyzdobenú zelenými pásmi.
Akane sa vzpierala, ale už bol pri nej. Bola až v priveľkom rozpoložení, aby uvažovala jasne. Bála sa. Inštinktívne sa bála zo spomienok. O svoj život. Taký pocit dlho nemala. Len nech sa k nej ten chlap nepribližuje!
Vodca skupiny ešte viac pritlačil na hrdlo. Zhlboka sa nadýchla, ale nemohla nabrať vzduch do pľúc. Zavzlykala.
„Nedrž ju tak pevne! Udusíš ju. Uvoľni stisk!“ pokojne prikázal. V tom momente stisk naozaj povolil, konár jej prestal stláčať hrdlo, ale stále ju poriadne držal. Muž so zelenou maskou jej vytrhol meč, ktorý stále držala, z ruky a odhodil ho preč. Pre istotu.
„Číslo štrnásť, však?“ povedal. „Tvoja moc už na prvý pohľad presiahla limit našich obyčajných zajatkýň. Aj ako Tenshi si veľmi silná. Takže musíš mať aj silnú a dôraznú pečať. Na tele?“
Hovoril celkom vážne. Ako odborník. Veď to aj bol odborník. Na pečate a anatómiu. Keď neodpovedala, bral to ako súhlas. Akane mala na sebe, kde by pri normálnom oblečení bol predel medzi horným a dolným dielom, pevný opasok. Aby sa jej top nevyhrnul a neodhalil malé tetovanie, ale hlavne, aby chránil dané miesto. Zbraňou, čo jej vzal, preťal opasok a vyhrnul jej oblečenie.
Žena sa začala vzpierať viac. Zapýrila sa, pretože bola prirodzene cudná a neznášala dotyky. Akékoľvek. Hlavne takéto.
„Pšššt!“ pevnejšie ju stisol. „Je to odborník, nehanbi sa.“ Zasmial sa.
„Nebuď protivný!“ upozornil ho zamaskovaný. Vodca skupiny si odfrkol.
Čierny top jej vyhrnul až kúsok pod hruďou. Na bruchu mala vľavo zvláštne ornamenty. Ako tetovanie. Z diaľky pripomínali čierne fľaky siahajúce od boku až po krk. Mierne sa hýbali, pomaly sa rozširovali a vyzerali byť trochu sčervenané. Už len na prvý pohľad sa zdalo, že musia bolieť.
„Skutočne, silná pečať.“ Dotkol sa dlaňou tetovania. „Trochu rozpálená a rozšírená. Teda, celkom dosť.“
Ruku mu zaliala chakra, pretieral ňou pôvodné miesto pečate – ľavý bok na bruchu. Čierne „fľaky“ sa začali zoskupovať a sťahovať späť, ako mali byť.
Akane zasyčala. Zadýchala sa, vydala ťarbavý zvuk a zacítila, že jej stúpla horúčka. Aj sa trochu zapotila a rozmazal sa jej obraz pred očami.
„Čo s ňou je?“ všimol si to.
„Uvoľňuje silu zo svojej pečate jej násilným otvorením. Vydá tým omnoho viac sily, ako prirodzeným otvorením a rýchlejšie, no zároveň jej to strašne ubližuje. Bolí to.“ Súcitne pokrútil hlavou. „Veľmi.“
Žena sa striasla a silno sa mykla s úmyslom vyslobodiť sa. Akurát ňou však prešla pichľavá bolesť a pridala na intenzite bolesti zo sťahovania pečate. Kapitán na to okamžite zareagoval, zamaskovaný ju len upozornil.
„Sama si zhoršuješ svoj stav. Ešte som nikdy nikoho nevidel tak ignorovať signály svojho tela. A narobila si ešte väčšie problémy, kapitán.“ Prehovoril na, síce svojho podriadeného, ale i tak vedúceho skupiny, do ktorej patrí. „Jej pečať sa začala sama upravovať a rozširovať sa po tele, aby sa uchránila pred ďalšími otvoreniami. Vieš, ako mutujúci vírus.“
„A to znamená čo?“ požadoval vysvetlenie.
„Že jej to ubližuje ešte viac. Ešte zopár takých výtržností, jej telo by to nezvládlo a rozpadla sa.“ Vlastne by už dávno mala bezvládne ležať a pomaly umierať v bolestiach, ale nestalo sa. Ako to? – rozmýšľal muž v maske.
„Ale vieš ju ovládať, však?“
„Neboj sa.“ Otrávene ho ubezpečil a vrátil sa k žene. „Má z nej bolesti. Zariadim to, ale keď ju privedieme, musíme jej poskytnúť správnu lekársku starostlivosť.“
Ornamenty, celé červené od rozpálenia, sa stiahli do malého znaku akýchsi divných elíps prepletených do útvaru a nápisy okolo. Znak bol malý ako päsť. Chlap stiahol ruku. Modrozelená žiara zmizla, ale ornament na boku bol stále červený a pekne krvavý. Sivovlasá prestala kriviť tvár a zistila, že z nej všetko napätie opadlo. A aj bolesť. Trápila ju už niekoľko mesiacov a stále sa zhoršovala. Dnes dosiahla maximálneho bodu, ale zdá sa, že jediné, čo potrebovala, bolo nechať sa chytiť, aby jej pomohli. Hoci by ju odviedli do ich organizácie. A teraz, zrazu všetka zmizla. Takmer úplne, ale to drobné pálenie na boku si oproti tomu spred chvíle ani nevšimla.
„Hotovo. Odvedieme ju.“ Nasadil si naspäť rukavicu a upravil jej oblečenie. Pôsobil úctivo. Netypické pre pracujúcich v organizácii.
„Ako? Omráčiť?“
„Zviazať.“
„Tým ju iba vyprovokujem a bude sa viac brániť, takže...“
„Pozri sa na ňu. Tá pečať ju úplne oslabila. Zázrak, že ešte žije. Momentálne nevládze ani dýchať.“ V pokoji sa od zadýchanej ženy oddialil. Akane zažívala takú neskutočnú úľavu od neznesiteľnej bolesti, že jej bolo až jedno, čo s ňou teraz bude. Najradšej by sa len zvalila a už nikdy nevstala. Ale to nemôže. I keď nemá takmer vôbec energiu, musí niečo urobiť.
„Čo si povedal?“ ticho zasyčala. Muž s maskou sa otočil a veliteľ skupiny na ňu tiež pozrel. Stále ju držal. Žena sa oboma rukami chytila hrubého konára, čo jej pritisli ku krku. Zaťala zuby. Ako dlho už nepoužila chakru?
Dlho.

Sústrediť sa na energiu z okolia, rozptýlenú čistú energiu a premeniť ju na obyčajnú chakru...
Zhlboka sa nadýchla. Vyvinula tlak a s ľahkosťou prelomila konár. Tým prudkým a silným pohybom od seba odsotila kapitána skupiny pekne ďaleko. Ale sama neudržala rovnováhu a spadla tvárou na zem. Zdvihla hlavu. Po čele sa jej roztiekla krv. Obtiekla dvoma pramienkami nos a zaliala pery. Oblizla si ich. Slané. Ešte že je jej. Inak by asi zošalela.
Zamaskovaný k nej rozhodne pristúpil a kopol ju do hrude. Prehodilo ju to na chrbát o kus ďalej. Posadila sa a bezmocne sa nemotorne pokúšala odtackať. Z dola vystrašene sledovala muža. Začala sa báť. Teraz ju určite bude chcieť omráčiť a znovu by sa zobudila tam. V ich väzení.
„Nie, nevrátim sa tam.“ Šepotom zastonala.
„Je mi ľúto, to je moja práca.“ Povedal a rozhodil rukami. Nestrácal kľud. Vedel, že teraz je jeho protivníčka skoro bezmocná.
Kapitán skupiny sa spamätal na konci onej lúky. Pri kríkoch sa ubolene posadil. Už predtým ho zranila, takže to dosť bolelo, keď dopadol.
„Hej! Je tam niekto?“ niečo zakričalo. „Ts! Mohol som čakať, že sa niečo takéto stane. Na mňa sa všetci vykašlú.“ Zamrmlal si otrávené sťažnosti. Zrejme vôbec nechápal situáciu. Samozrejme, keď ju nevidel.
Vodca vyvraždenej skupiny, zatiaľ čo Akane sa snažila, i keď bez nádeje, ujsť na chrbte, sa obzrel po okolí. Vychádzalo to sprava. Naozaj tam niečo bolo, nejaká látka a niečo malé, guľaté.
„Čo to, dočerta,...“ prižmúril oči.
„Hej! Hej! Ženská, si tam? Aspoň ma otoč? Haló! Otočte ma niekto! Čo sa tam deje? Okamžite ma otoč! Otoč ma!“
Kapitán sa postavil a podišiel bližšie. Opatrne. Nie je to...? Nie, to nemôže byť... Alebo? Áno, to je hlava. Prečo tu leží hlava, veď k odťatiu nejakej hlavy nedošlo. A vôbec, prečo to hovorí?
Chytil hlavu za ufúľané vlasy a zdvihol ju, klasicky, ako zo zeme vytiahnutú zeleninu.
„No konečne! Ako dlho musím kričať, aby si ma zdvihla alebo oto...“ zmĺkol, keď zbadal tvár toho, čo mal nad ním momentálne moc.
„Dobre, rozmyslel som si to.“ Priateľský, a hlavne falošne sa usmial. „Naspäť, otoč ma naspäť! Otoč ma späť!“
„Áno, vraveli mi, že Masayuki-san spomínal nejakú hlavu.“ Uškrnul sa. „Úprimne, verím na talizmany pre šťastie, ale ani naše Tenshi by si nevybrali tak bizarný amulet. No to, že žiješ ma neprekvapuje, pri mojej práci som videl väčšie zázraky.“ Zasmial sa a zo všetkých strán si ho prezeral.
„Ako to myslíš, amulet?! Ja nie som jedna z tých uschnutých zašitých hláv! Ja žijem, ty pak*! Pusti ma, mago*!“ strach sa zmenil na hnev, ako inak. „Lebo s tebou Akane zatočí.“
„Myslíš ju?““ natočil pohľad hlavy na stred bojiska. Jeho záchrana potrebovala zachrániť ešte viac. Prehltol by, ak by mohol.
„Eh... žartoval som.“ Ďalší falošný úsmev.
„Si ukecaný a otravný.“ Povrchne povedal. „Veľmi!“
„A ty škaredý. Veľmi!“ zdôraznil poslednú vetu. Kapitán sa zamračil. Chytil hlavu do rúk ako loptu na hranie. Zastonal a uhryzol ho za to.
„Au!“ pustil sivú vec. Kúsok sa odkotúľal, kým si ten chlap masíroval hranu dlane.
„Au! Sakra! Ja si asi na pády z takej výšky nikdy nezvyknem.“ Zamrmlal si.
Žena zatiaľ vzdala plazenie a už len sledovala, ako zamaskovaný vytiahol katanu a pevne ju uchopil do pravej ruky. Nepáčilo sa jej to dôrazné zasvišťanie ostrého kovu a záblesky odrážajúceho sa svetla. Neupokojilo ju ani to, keď na ňu namieril miesto ostrého konca čepele druhý, tupý koniec zbrane, rukoväte. Týčil sa nad ňou. Dlho takúto perspektívu v takejto situácii nezažila. To, keď sa nad vami oborí veľký chlap a zdvíha ruku s úmyslom udrieť drobné dievča ležiace na zemi, trasúce sa strachom. Nepekné spomienky na detstvo.
Zdvihla reflexne ruku a zakryla si tvár, sklonenú k zemi. Respektíve, ruku zdvihla nad hlavu pár centimetrov nad ňou a zakryla si výhľad na „trestajúceho“. Lepšie ruka, než hlava.
„Bože, pomôž mi!“ prekvapená z vlastných myšlienok a obrazu, ktorý sa jej vynoril. Pri pomyslení na boha, kvôli krutej výchove mimo dosahu vplyvu svojho starého otca, sa jej vynorí len jedno meno. Zamaskovaný zastal kúsok pred ňu a zdvihol aj on ruku so zbraňou do najvyššieho bodu.

Švih!
Zatvorila oči. Len na jednu, jednu sekundu, jednu jedinú sekundu jej preblesla mysľou neuvedomelá myšlienka, ktorá nemala hmotný význam v jej vedomí. Jedna veta, ktorú si zakázala vysloviť, či čo i len pripustiť jej význam. „Pomôž svojmu veriacemu, Jashin-sama...“