Hidanovo znovuzrodenie XI. - Nový záchranca... Yuki?

Ozval sa silný úder a náraz padajúceho tela na zem. Bol to ten chlap. Ten útočník. Áno, naozaj to on padol. Akane otvorila oči. No keď uvidela to, čo uvidela, skúsila to ešte raz. Pretrela si ich. Stále ten istý obraz.
Zamaskovaný ležal na zemi v kaluži krvi a nad ním stál ryšavý „takmerchlapec“ s krvavým konárom v rukách.
„Yu...Yuki-chan.“ Ticho zajachtala. Ryšavý sa len obzeral, lebo sám neveril, čo urobil.
„Yuki chan!“ nahlas zvolala, ale akoby zázrakom, zrazu z nej opadol všetok stres a hlas mala znovu pokorný. Prekvapene vyskočila na nohy. Tým upútala jeho úplnú pozornosť. Pustil konár a vrhol sa na ňu.
„Akane!“ silno ju objal.
Akane zmrzla, stála ako stĺp, zatiaľ, čo ju Yuki stískal. Je to už dlho, čo mala niekoho v tak tesnej blízkosti, nie to, aby ju ešte objímal.
„Ah-ahoj... čo tu... čo tu robíš?“ vysúkala zo seba ponad jeho plece. Yuki ju pustil a oddialil sa, aby mohol hovoriť.
„Neviem, ja... ti to potom vysvetlím, áno?“
Prikývla. A na chvíľu sa usmiala, úsmev jej síce zvädol, ale hlavné je, že bol venovaný jemu. Odvrátila zrak a chytila ho za ruku. Ťahala ho späť smerom ku kapitánovi. Ten si ich všimol, vytiahol kunai, ale neskoro. Žena mu vrazila do brucha a zachytila jeho telo. Chvíľu tak stála, potom ho odstrčila preč. Dopadol na kmeň stromu, ktorý ho omráčil ranou do hlavy. Sivovláska vzala zbraň na zemi, malý vrhací nôž netypického tvaru a bodla ho. Ihneď skonal.
„Vezmi hlavu.“ Mierne povedala.
„Prosím?“ prepočul. Všimol si, ako skúma okolie.
„Vezmi hlavu!“ hlasnejšie povedala.
„Hľadáš niečo?“ tiež sa obzrel.
„Nepočul si? Vezmi ho,“ ukázala na hlavu neďaleko krovia a potom hlavou kývla na smer, ktorým sa majú vybrať, „uteč s ním čo najďalej a nezastavuj sa, kým ťa nedoženiem. Rozumel si?!“
„A čo ty...?“
„Rozumel si?!“ zopakovala rozkazovacím tónom, takmer kričala. Znelo to naliehavo a tak ryšavec nestihol ani len súhlasiť, vzal rýchlo Hidana a utekal s ním smerom, ktorý ukázala.
Akane počkala, kým sa nestratia z dohľadu. Potom si sadla a zadýchane sa snažila spomenúť si na základné učenie ninjutsu. Vzopla ruky do pečate a zatvorila oči. Tak sa sústredila na predchádzajúci boj, a musí priznať, že v boji náhle stratila triezve uvažovanie od paniky, a tak zabudla sledovať okolie. Ani si nevšimla, že sú sem určite na ceste ďalší. Samozrejme, veď našli najhľadanejšiu osobu ich organizácie. Museli dávno poslať posili, keby sa niečo pokazilo. Už keď ju našli.
Takže, sústrediť chakru, rozptýliť a hľadať. Má dosť chakry, aby rozsahom zabrala takmer celý rozsiahly les.
„Sakra! Už sú v lese!“ zasyčala pre seba. Sú na kraji, ale predsa v ňom. Ani blízko, ani ďaleko. Nie je ich viac, ako v tejto hlavnej čate. No je unavená a slabá a zranená.
Musí niečo urobiť!
Siahla si na brucho. Mala tam ranu a z nej si zotrela trochu krvi. Dotkla sa zeme a začala kresliť čiaru. Ale musí byť veľká! Stačí jeden tenký kruh, veľký ako celé bojisko, aby sa rýchlo zbavila problémov. To bolo jediné, čo jej napadlo. Jedno zo základných techník, ktoré ju naučili... na mieste, z detstva o ktorom nechce hovoriť.
Musí sa poponáhľať.

„Prestaň mi ohmatávať ksicht!“ sťažoval sa Hidan.
„Môžeš prestať blbnúť? Snažím sa ťa zachrániť. Tak mlč!“ utekal nevyznačenou cestou. Zrejme to bude nejaký lesný chodníček, zarastený papradím, kadiaľ kedysi chodievali poľovníci. Vyzerala dosť zanedbane. Aspoň zanechajú menej stôp, než v úplne nedotknutej prírodze.
Yuki si z vrecka vytiahol malé vrece a hodil doň hlavu. To bol, ako za čas v ich blízkosti zistil, jediný spôsob, ako ho umlčať. Aj keď to tak neznášal.
„Som zvedavý, kam ideme. Ale Akane vravela, že sa nemáme ani zastavovať, takže...“ na krátko sa obzrel, „Dúfam, že bude v poriadku.“
„To je fuk, či bude v poriadku, alebo nie, ty pako! Hlavne že prežijem ja! Tak utekaj rýchlejšie, lebo nás dostanú!“ tlmene sa ozvalo z vreca. Yuki ho viac stiahol.
„Ach, dúfám, že bude v poriadku.“ Zatváril sa zarmútene.
„Bude, Yuki, neboj sa.“ Vedľa neho sa ozval príjemný ženský hlas. Zľakol sa, keďže to bola Akane a len tak sa objavila vedľa neho. Alebo tu už dlhšie s ním uteká? Zaujímavé.
„Akane! Ako... ako si sa tak rýchlo dostala...“
„Tak rýchlo? Musela som ešte zahladzovať stopy a nastražiť pasť.“ Oznámila mu. Počul to aj Hidan. Naozaj si dala tú námahu, tá ženská je dobrá. – pomyslel si.
„A čo konkrétne si urobila?“ snažil sa z nej opatrne vymaniť ďalšie informácie. Jasné, pýtaj sa v minulom čase, čo ona neznáša! Nie je to jedno, čo robila? Je tu a to stačí! Nemôže sa niekedy niekto opýtať niečo užitočné, ako – Hidan, a ty čo robiš v tom vreci? Alebo – Nie je ti to nepríjemné? Kur*a...
„Nerieš nič iné, než cestu.“ Stále uprene sledovala cestu. Yuki sa snažil ísť čo najrýchlejšie, aby nezdržoval, pretože utekala za ním. Keby chcela ísť rýchlejšie, predbehla by sa a viedla ich tmavým horským prostredím. Samozrejme, ak by mala ísť najrýchlejšie, ako môže, bola by už dávno ďalej mimo nebezpečenstva, ale ako by to dopadlo, kebyže ich tu nechá oboch samých, ďaleko za ňou? A bola zranená. Už dostať sa za pár minút za Yukim, ktorý bol na úteku už hodnú chvíľu, bolo vyčerpávajúce, musela k tomu aj zahladzovať stopy a zbavovať sa miesta činu.
„A... Akane, a pred čím vlastne utekáme?“ dlhá pauza, keď čakal na odpoveď. Nič. „Ako dlho vôbec budeme utekať?“ lapal po dychu a obzrel sa.
„Kým nepoviem, že je to bezpečné.“ Odvrkla. „A teraz rýchlo utekaj! Neobzeraj sa, len nás spomaľuješ.“
To bola veľmi obsažná odpoveď.- mlčky okomentovala hlava. Počul len útržky z ich rozhovorov, ale aj z toho dokázal usúdiť, že panuje dosť odmietavá nálada, čo sa týka Akaninho postoju.
Prečo je taká nervózna? Ani nie nervózna, skôr chladná. – Yuki pokrútil hlavou.

Zrazu sa lesom začali niesť ozveny ohlušujúceho zvuku. Obzrel sa, no nezastavoval, pretože potom by už sivovlásku nedohnal. Ďaleko za nimi les ožarovalo svetlo a k nebu sa niesol popol. Tlaková vlna sa k ním donesie len ako vietor. Yuki sa zastavil.
„Nezastavuj! Vravela som ti to.“ Rozhadzovala rukami. Nevšímal si ju, len uprene hľadel do diaľky. Tak sa obzrela tiež.
„Nebol to...“ žasol, ani nedokončil otázku.
„Výbuch?“ dokončila za neho. Výbuch nebol priveľmi silný, ani veľký, či nejako zvlášť devastačný, ale zničil všetky stopy.
„Áno, bol.“ Prikývla Akane. „Zdá sa, že to fungovalo.“ Spokojne pozdvihla jedno obočie.
Yuki nechápal. Dokonca mal podozrenie, že od Akane začul pobavený povzdych. To bola ona? „Stalo sa niečo?“
Pár sekúnd sledovala žiaru, obrátila sa na chlapca s oranžovými vlasmi. „Ale, nič.“ Pohľad vrhla hore na stromy. Skrčila sa a silno sa odrazila. Preskákala zopár konárov a dopadla na zem pár metrov pred nimi. „Tak už poď! Zaostávaš.“ Rozbehla sa a utekala ešte rýchlejšie.
„Po-počkaj!“ snažil sa tiež pridať.

Pristála. Obzrela sa a podišla tri kroky. Bol už podvečer a svetlo slablo. Žena sa pozrela na nebo. Slnko sa ešte ani nedotklo horizontu, no klesalo plynule. O hodinu bude tma. Nebola to lúka. Len malý okrúhli priestor porpi skalách, ktorý obkolesili už redšie rozostúpené stromy. Stále tu boli stopy po včerajšom daždi. Skalné útvary boli typické pre úpätie hôr. Vytvárali drobnú klenbu, v ktorej bola vydlabaná plytká jaskyňa. Nič veľké, ale na úkryt pred prípadným dažďom, vetrom a inými poveternostnými podmienkami to poskytovalo. Stromy a skaly by mohli skryť troch pútnikov pred očami vzdialených okoloidúcich.
„Tu môžeme zostať a chvíľu si odpočinúť.“ Obzrela sa a chcela niečo dodať, no pohľad na Yukiho ju zarazil. Z lesa vyliezol z posledných síl. Zakopával a zopár ráz sa podoprel rukami o zem, aby nespadol. Teperil sa ako opitý.
„Čo? Už... hah... si môžeme... echm, echm,... odpočinúť? Eh... jaj!“ lapal po vzduchu a unikajúcom živote.
„Áno, už je to bezpečné. Tu prenocujeme.“ Súhlasila.
V momente, ako to dopovedala, Yukiho opustila všetka statočnosť, s akou ešte stál. Zohol sa v bezvládnom a zúfalom výdychu a hneď sa zvalil na zadok. „Ach! Ďakujem! Echm, echm... ďakujem.“
Akane sa slabo usmiala. Ani sa na ňu nepozrel hore. Poriadne ho popreháňala. Chudák, nie je ani ninja a plynule s ňou udržal krok celé hodiny. Aj napriek tomu, že neustále spomaľovali a zrýchľovali, aby vládal a Akane šla priemernou rýchlosťou, už boli takmer na konci lesa. Šli skoro celý deň.
„Rýchlo postavím na oheň.“ Povedala.
Ryšavý chlapec sa napriek protestom vlastného tela chystal postaviť.
„Nie, seď! Odpočiň si. Všetko zariadim.“ Povedala, no znela trochu inak. Trochu bez emócii.
„Ech... dobre. Dobre. Ďakujem. Ale už som v poriadku... hah!“ poobzeral sa. Avšak Akane sa vyparila.
„A-Akane? Kde si?“ hľadal ju zrakom.
„Hotovo!“ zvolala v drobnom úkryte. Yuki na ňu vrhol pohľad, následne na horiaci oheň uprostred rastlinami obrastených skalnatých stien. Okolo ohniska jeden upravený padnutý kmeň tenkého stromu a jedna skala, na ktorej sedela. Pripravila aj drevo.
„Páni, no, super! To bolo rýchle.“ Postavil sa a pristúpil bližšie. Plameň hrial už z diaľky. Natešene sa priblížil, pretože sa začalo ochladzovať a on bol hrozne unavený. Sadol si na kmeň. Vedľa neho by si mohli sadnúť ďalší dvaja, no Akane radšej sedela oproti na skale.
„Úžasné! Konečne teplo.“ Tešil sa z príjemnej žiary a aby sa o radosť podelil, zdvihol hlavu na Akane. No zľakol sa a dokonca krátko vykríkol. Šok vystriedalo zhrozenie. Vyvalil oči a otvoril ústa. Milovaná Akane bola celá od krvi. Aj vlasy mala od nej ulepené. Vyzerala teda hrozne, hoci nemala opuchy či monokle, akoby prežila pád do obrovskej rokliny.

„Čo? Mám niečo na hlave? Alebo s vlasmi?“ nechápavo sa chytila za hlavu.
„Nie, no, vlastne na tvári toho máš dosť.“ Ukázal na ňu prstom.
Žena stále nechápavo hľadela na chlapca a utrela si prstami ľavý stranu tváre, na líci pocítila mazľavú tekutinu a bolesť, keď zatlačila. Keď uvidela svoje zakrvavené prsty, pochopila. Obrátila sa a skúmala svoj obraz v malej kaluži vody vedľa nej.
„Ach, áno. Vlastne ma dosť zranili.“ Pokojne zdvihla kútik úst do mierneho úsmevu, naznačujúceho jej myšlienky, že aj to sa stáva, čo už. „Máš pravdu.“
„Dosť?!“ neveril, s akým postojom to povedala. Ešte raz si premeral jej tvár. Do kosti vyrezaný škrabanec na nose nekrvácal, ale bolo vidieť, že bol hlboký. Na pravej strane, kúsok nad čelom mala ďalší škrabanec vo vlasoch, no z neho ešte teraz vytekala krv. Okolo nosných dierok mala zaschnutú krv a rozbité pery sa jej leskli aj napriek tomu, aké dotrhané boli. Najhoršie vyzeralo zranenie vedľa oka pod ľavým spánkom. Pripadalo mu ako čerstvá spálenina. Zvyšky na uhol spálenej kože sa strácali v tmavej lepkavej krvi. Plus nespočetné množstvo modrín na krku, na sánke, na čele a na rukách. A to boli len tie viditeľné rany.
„Och, bože.“ Pokrútil hlavou.
Akane sa mykla, ako keď niekoho prerazí šíp. Ryšavec nevedel prečo, ale bolo to pochopiteľné, všetko ju muselo bolieť, tak nerýpal. Lenže, malo to úplne iný dôvod.
„Nevyslovovať meno nášho boha by bolo ako jeho zapieranie a to je rúhanie. Nie je to žiaden zákon, ale v takomto duchu vnímajú Jashinisti a menšiny uznávajúce iné nerozšírené náboženstvá zvolávanie mena božieho, hoci nadarmo...“ bleskovo si pomyslela. Ale prečo? Sama sa nad tým zamračila. Prečo jej zrazu teraz začali také drobnosti pripomínať jej najhoršiu nočnú moru. Aj predtým potláčala myšlienky na náboženstvo, ale nikdy si naň tak zreteľne nespomínala pri takých hlúpostiach. To bude zrejme tým, že jej posledná myšlienka, ktorú by ešte pred pár hodinami nazvala chvíľa pred smrťou, bola práve na neho. Nikdy by si nepomyslela, že bude dokonca nahlas vyslovovať modlitby a prosby na svojho boha. Veď ho odmieta. Ešte stále nepremohla spôsob svojej výchovy? Naozaj?
„Alebo to spustila tá panika, alebo Hidan.“ mrmlala si.
„Čože?“ zdalo sa mu, že niečo hovorí.
„Kde je?“ spýtala sa.
„Kto?“ zamyslel sa. Ani sa mu nechystala odpovedať, určite mu dôjde, o čom hovorí a aj mu došlo. „Jasné! Tu!“
Celú tú cestu ho vlastne so sebou vláčil. Pohľadal ho okolo seba, nakoniec sa po malé vrece zohol a vybalil z neho hlavu. Položil ho opatrne vedľa seba a v očakávaní sa naňho zadíval. Hlava sa zamračene obzrela, zastala pohľadom na ryšavcovi.
„Čo je?“ rázne sa spýtal, keď očný kontakt trval pridlho.
„Em, nič. Len som čakal nejakú blbú poznámku.“ Vysvetlil.
Hidan zavrčal.

Žena sa znovu mykla a strhla na seba všetku pozornosť. Obaja na ňu zazerali a preto prestala prejavovať znaky bolesti, aby nezistili, aké vážne sú jej zranenia. Na to predsa vzala plášť tomu mŕtvemu. Oblečenie mala špinavé, dotrhané a tiež od krvi. Ale Hidana neoblafla, on bol celkom odborník na to, kedy niekto bolesť pociťoval a kedy to len hral. Pri rituáloch sa človek veľa naučí o správaní hlúpych hriešnikov s bolesťami. Ale, pravdupovediac, bolo mu to jedno. Aspoň neotravovala. Keď chce trpieť v duchu, tak nech. Tvár mala trochu doriadenú a viac-menej zakrvavenú. Ten boj musel byť zaujímavý. Škoda, že ho nevidel.
„Akane, si v poriadku, však?“ uistil sa Yuki.
„Áno, v najlepšom.“ prikývla a odvrátila zrak.
Tá ženská sa chová čím ďalej, tým čudnejšie. Hidanovi to tak pripadalo. Mala depku? Zase sa odčlenila od ich dvojčlenného nedobrovoľného kolektívu. Bola dokonca trochu ďalej od ohňa. Vyzerala zronene. Vlastne si všimol, že len pozerala do ohňa a tvárila sa veľmi bezducho, no najviac sa to podobalo asi na smútok. Kto vie, na city teda odborník rozhodne nie je a už vôbec nie na tie ženské. Asi je hladná.
„Akane,“ ozval sa Yuki, „naozaj si v poriadku? Nevyzeráš tak. Nechceš sa vyliečiť?“
Sivovláska sa zamyslela.
„Neber to zle, ale vyzeráš strašne! Teda, stále si rovnako krásna...“ zatvoril oči, pretože mal dojem, že sa preriekol. Skutočne, nemyslel to z toho estetického hľadiska, dokonca jej to pristalo, bola bledá a krv kontrastovala na jej tvári a... trochu sado-maso, ale hodilo sa to k nej.
„...neubralo ti to z pôvabu, lenže to, v akom si stave... bolí ma pozerať sa na teba. Nevyzeráš práve najlepšie.“ Zahováral.
„Prečo?“ nechápala hlava.
„Čo?“ nechápal Yuki.
„Podľa mňa je takto len ešte viac sexi!“ zvolal a pozrel na ženu. „Krv, zranenia, bolesť a utrpenie ti pristanú. Mala by si to tak nosiť častejšie.“
Akane sa zasmiala, ale šklblo ňou. Au! – zlý nápad.
Ryšavec na hlavu zákerne pozrel: „Sadista. Ako ťa také zvrátené myšlienky môžu napadnúť?“
Červeno-oká previnilo stisla pery, akoby sa to týkalo aj jej. Nie, vážne! Čo to s ňou prítomnosť tej hlavy urobila?
„Eh, Yuki, prečo si šiel za nami?“ opýtala sa na inú tému. „Chcem povedať, ako to, že...“ pomaly nachádzala slová.
„Ako to, že som nezhrabol prachy a neutiekol niekam, kde by som vás už nikdy nemal šancu vidieť?“ dokončil myšlienku, ktorú sa snažila sformulovať tak, aby to neznelo, že je tu nežiadaný, alebo že ho pokladá za obyčajného tuláka.
„Tak nejako.“ Po chvíli súhlasila.
„Sám neviem. Nechala si ma tam s kopou peňazí a len tak si odišla potom, čo si mi zachránila život.“ Mykol pleciami.
„Em, Yuki, ja som ťa nezachránila...“ namietala, pretože on sa vlastne len priplietol do bitky, ktorú spôsobila.
„Podľa mňa áno!“ prerušil ju. „Nemohol som tam proste len tak sedieť. Dlho som potom na teba myslel.“

No fuj, o chvíľu sa to tu premení na nejaký sladký romantický film, už ju len pobozkať – pomyslel si Hidan.
„Okrem toho, mal som zlé sny, odkedy si odišla.“
„Veď sme boli bez teba len deň!“ Hidan sa zatváril začudovane. Ako fakt? Lepšiu výhovorku si nemohol vymyslieť?
„Nemyslím také normálne sny!“ upozornil. „Totiž... vždy, keď som sa zamyslel, stratil pozornosť, na chvíľu zaspal, zatvoril oči... mal som zvláštne vidiny. Stále ten istý sen a potom som sa prebral so silným búšením srdca a hrozne... unavený!“ nachádzal správne slová.
Akane sa to zdalo trochu podozrivé, ale nemala náladu alebo chuť nad tým hlbšie uvažovať. Možno na to naozaj má vplyv jej energia či dokonca prítomnosť. Možno je náchylný na zvláštne sily a reaguje na jej pečať. Keď už to spomína, musela si priznať, že aj v tomto ohľade je dosť zranená. Má hrozný chaos v chakre, ktorú ani nepoužíva! Nad tým teraz však nemôže rozmýšľať. Mala by sa niekam oddialiť a riešiť vlastné poškodenie z bitky. Myšlienky Hidana boli úplne iné. Yukiho jachtanie ho len utvrdzovalo v domnienke, že je to len výmysel.
„A prečo s tým ideš práve za nami?“ nechápal Hidan.
„Lebo to začalo vtedy, keď som ťa stretol.“ Ukázal na ženu. Ona len bez slov sledovala vystúpenie tých dvoch.
„Chceš povedať, odkedy si nás stretol.“ Zdôraznil slovo nás.
„Prepáč, aj ja sa tomu čudujem, ale o tebe sa mi ešte nesnívalo. Ale som rád. Stačí, že ma otravuješ v realite, nie ešte v spánku.“ Odvrkol.
„Drž hubu!“ nahneval sa a tiež sa zamyslel. „Divné sny... a o čom sú?“
„Mno.“ Skromne zaváhal a odhodlal sa nájsť očný kontakt s Akane. „O tebe.“
Ticho. Akane zdvihla obočie do povrchnejšej začudovanej mimiky, no inak mramorovú tvár nezmenila. V duchu sa čiastočne usmiala, čiastočne to do nej zasialo semienko úvah a pochybností. Možno to nie je také bezvýznamné. Možno to s ňou má nejaký súvis. Ale to teraz nechce riešiť. To až neskôr.
Hidan sa zasmial. „Dobre, tak toto bolo hrozne trápne.“ ďalší smiech.
Yuki si odkašľal a radšej zišiel z tejto témy. „Akane, mám otázku. Čo to bolo za výbuch, čo sme mali za pätami pri úteku?“
„To je jednoduché.“ Ticho povedala. „Keď som ti prikázala, aby si čo najrýchlejšie utekal určitým smerom, dôvod bol, že sa k nám, aj napriek tým porazeným ninjom, blížili ďalší protivníci. Pred tým som si ich nevšimla, pretože som bola... v značnom rozpoložení. Boj som akosi... nezvládala. Až keď si prišiel ty a zachránil ma," pousmiala sa na ryšavého chlapca, „všimla som si ich prítomnosť v lese. Musela som sa zbaviť ich aj miesta incidentu. Tak som nastražila pasť z chakrových bômb. To ma kedysi naučilo zopár shinobi a zdá sa, že do nich nepriatelia spadli. Už ich necítim, ak by prežili, okamžite by sa za nami vydali, vystopovali nás a dávno boli tu. Ale našťastie, nikde v blízkosti ich necítim. Môžeme byť pokojní. Zmizli, takže je už po nich.“
„Aha.“ Pochopil Yuki. Prekvapilo ho, ako to povedala. Nie žeby bola divnejšia, než obvykle. Inokedy ale, vždy v jeho prítomnosti bola milá, veselá, vysmiata, príjemná a priateľská a to všetko dávala značne najavo. Teraz sedela ako na ihlách vystretá a bez pohybu, zabalená v plášti. Nemračila sa, ale ani sa neusmievala. Nevyžarovala z nej žiadna výrazná emócia. Nestratila nič zo svojho šarmu či povahy, no tie pekné červené oči vyzerali zrazu trochu inak. Prezentovala sa tak chladne. Žiadna mimika, žiaden pohyb. Čo s ňou je? Toto nemohla mať na svedomí len bolesť!

„Aha?!“ zopakoval pohoršene otázku Hidan. Ach, toto stvorenie má, okrem iného, neuveriteľnú schopnosť v tej nesprávnej chvíli na seba upútať a vedieť vycítiť, kedy môže niekoho vytrhnúť z hlbokého zadumania. Je ako dieťa! Hlavne že práve Yuki mu, vraj, pripomína chlapca.
„Ako môžeš povedať len „aha“?“ vyčítavo sa zhrozil. „Veď práve povedala, že použila chakru! Chakru! Chakrové bomby!“
Ryšavcovi tiež zrazu trochu doplo. Niečo na tom bude. Akane sa previnilo skľúčila.
„Okrem toho, nemala ani síl, takmer na tom bojisku umrela, no hlavne, že až po ňom sa zdvihla a prefrčala cez celý les neuveriteľnou rýchlosťou! Zálohovala si si zvyšok síl vo vrecku, či čo? Odkiaľ si ich nabrala? Teraz tu sedí, trasie sa od bolesti a zraneniach, len aby sme ju neodhalili a necekne ani slovo o tom, čo s ňou ten parcha*t s maskou urobil, že sa ho tak bála a musela sa dať zachrániť od tohto neschopného sopľavého decka!“ spustil záplavu sťažností.
„Hej!“ Yuki ho za tu urážku len okríkol.
„Sklapni!“ vrátil mu naspäť a znovu prešiel k pobúreniu. „A teraz! Kecáš o chakre! Trochu z cesty, nemyslíš, zlato? Ty nemôžeš použiť chakru! Nemôžeš použiť chakru, nie si ninja! To si musela chodiť do akadémie, alebo mať niekoho, nejakého majstra, ktorý ťa to učil. Ale podľa toho, čo si mi hovorila, si len rozmaznaná dcérenka bohatého podnikateľa a majiteľa veľkých pozemkov a máš zvláštne schopnosti! Vzali ťa do nejakého zvláštneho inštitútu, kde ťa naučili používať ich. Nevravela si, že z teba spravili kunoichi!“
„Nie, to nespravili.“ hlesla.
„Tak prečo, do pekla, mám pocit, že každé tvoje druhé slovo úplne popiera to predošlé, ha?“ stále naliehal.
„Eh, Hidan.“ Snažil sa ho verbálne zastaviť Yuki, pretože sa mu zdalo, že trochu Akane natlakoval. Chúďa dievča, ak má pravdu a ona sa tu „trasie od bolesti a zraneniach“, je v zlom stave, nemali by na ňu psychicky tlačiť. Ešte sa ani nespamätala z toho útoku a ten „ninja v maske“ jej musel urobiť niečo zlé. Veď na to aj vyzerala, že jej nátlak nerobí dobre.
„Vieš čo? Prv som mal v paži, čo, kto si. Ale teraz ma to aj celkom zaujíma.“
Yuki sa naklonil k hlave. „Hidan, prestaň!“ zasyčal.
„Prečo?“ zasyčal naspäť.
„Pretože psychický nátlak jej nerobí dobre. Pozri sa na ňu! Ak je naozaj v takom stave, ako si to opísal, nemali by sme ju nervovať.“
„Na to ti kašlem!“ šepkali.
„No tak! Je to tvoja záchrana a ty predsa chceš, aby s tebou vydržala cestu až do cieľa, nie? Tak ju nechaj! Aspoň pre vlastné dobro. Možno vyvraždila a zmlátila zopár skupín ľudí, ale stále je to citlivá a nežná mladá žena. Skoro dievča!“ ticho mu poradil. Isteže, ak sa jedná o jeho vlastný prospech, tak hlava vždy súhlasí. Nechá ju teda na pokoji. Ale aj tak mu to jedného dňa musí všetko vysvetliť.
„Dobre, ženská, nechaj to tak. Kedy vyrazíme?“ zvolal.
„Si normálny? Keď som povedal, žiadny psychický nátlak, pretože je otrasená a zranená, bolo by logické nehrnúť sa tak rýchlo na cestu. To by nebol ani tak fyzický nátlak, než fyzické týranie, ty ignorant!“ šeptom ho pokarhal.
„Hej, chlapče, ak by som bol v celku, bol by som o tri hlavy vyšší, než ty, tak nevyskakuj! A len pre tvoju informáciu, ver mi, že by si poznal, keby som ju naozaj „fyzicky týral“. To by bol iný tanec!“
Akane sa postavila a tým ich prerušila. Pod plášťom sa opatrne držala za brucho. Od oboch stále nespúšťala zrak. Oni ju tiež v očakávaní sledovali. Mlčala. Pohľadom skočila raz na Yukiho, raz na hlavu. Otočila sa, obišla kameň, na ktorom sedela a chcela odísť. Ale než spravila tri kroky, otočila sa. Chvíľu trvalo, než niečo povedala.
„Idem sa prejsť.“ Ticho vyhlásila ako duch noci.
„Em... to je všetko čo povieš?“ spamätal sa Hidan. „Trochu zvláštny čas na prechádzku, nemyslíš.“
„Samozrejme, nemusím vás upozorňovať, že sa nemáte vzďaľovať od ohňa. Vpravo je kôpka dreva. Vydrží na celú noc. Ak by oheň slabol, priložte.“ Dodala rovnako pokojným a tichým hlasom.
„To budeš preč celú...“ strachoval sa Yuki.
„Len pokoj. O chvíľu som späť. Ak by vám niečo hrozilo, pokúsim sa prísť čo najskôr.“
„A-ako to myslíš „čo najskôr“?“ zajachtal chlapec.
„To bol len vtip. Jasné že prídem.“ Obzrela sa. Len pár krokov od ohňa a už bola v úplnej tme. Človek by čakal, že sa úplne stratí, ale hoci naozaj jej telo zahalila tma, oči jej prenikavo svietili. Boli až strašidelné, ale Yukiho to ohúrilo. Ako mačka s krvavými očami. Lepšie povedané – ako vrah, duch s krvavými očami.

Keď ich zatvorila, úplne sa stratila.