Hidanovo znovuzrodenie IX. - Netradičný výsluch Masayuki Michiho

Ráno bolo ešte chladné. Studené a ťažké. Búrka sa síce už prehnala, ale nebola poslednou. Nastávali totiž obdobia dažďov. Akane zbierala bylinky až do rána. Nechávala ich uschnúť na slnku v okolí domu. V noci síce pršalo intenzívne, ale slnko už pri východe začalo veľmi páliť a iste o malú chvíľu zohreje všetko, čoho sa jeho teplo dotýka.
Žena podišla k ťažkým dverám chaty a odtlačila ich. Podarilo sa jej vytvoriť len malú škáru, ale prepchala sa cez ňu. Zatvorila za sebou. V dome bolo svetlo, cez štrbiny presvital svit slnka. Oheň už dávno zhasol. Začínala tu byť zima. Pozrela sa na dvoch čakajúcich v strede miestnosti sediacich pri stole. Yuki, nový známi, do polovice tela ležal na nízkom stolíku, prikrytý dekou. Bol veľmi unavený a tak už pred tým, než zhaslo ohnisko, zaspal. Hidan bol ,,položený“ na opačnom konci a sledoval, ako nehybne leží.

Akane podišla k Hidanovi a sadla si k nemu. „Kedy zaspal?“ šepla, aby ho nezobudila.
„Chvíľu potom, ako si nás tu nechala.“ Nahlas povedal. „Môžeš hovoriť nahlas. Jeho to nepreberie. Snažil som sa ho už niekoľkokrát zobudiť, aby ma poškriabal na nose, ale on nič! Spí ako zarezaný!“
„Naozaj?“ pozrela na neho. Spal vážne veľmi ticho a dýchal nenápadne. Spal tak predsa celý život, aby ho nikto počas spánku na uliciach nenašiel a prinajmenšom neokradol o to málo, čo mal.
„Hej, ženská!“ žena k Hidanovi naklonila tvár, ale neodtŕhala od Yukiho zrak. „Ak je naozaj mŕtvy, moja vina to nie je. Bohužiaľ!“
Akane sa trochu zasmiala a pozrela na okno. „Už svitá. Dážď zmyl všetky naše stopy a ak budeme opatrní, ešte dlho nás bude čerstvý vzduch na ceste maskovať. Musíme sa poponáhľať.“ Vstala a pristúpila k ležiacemu chlapcovi, ktorému spod deky vytŕčala len ryšavá štica.
„Hej, Yuki! Yuki-chan, prosím, zobuď sa!“ Jej hlas znel ako hlas mami, ktorá budí svoje dieťa. Jemne ním zatriasla. „Zobuď sa, prosím ťa, už musíme ísť.“
Ryčavec pomaly zdvihol hlavu a zničene pozrel na dievča vedľa seba. Prižmúrené oči sa mu strácali v ranných vráskach a kruhoch pod očami. Vlasy mal strapaté a jeho pohyby – zdvihnutie hlavy – boli tiché, pomalé a ospalé. Unavene zapriadol.
„Ach jaj,“ vzdychol si Hidan, „a ja už som sa tešil, že je tuhý.“
„Už je ráno?“ spýtal sa chrapľavo Yuki.
„Mhm,“ prikývla, „Je mi ľúto, ale už musíme ísť. Slnko vychádza a už prestalo pršať.“ Postavila sa a zahájila upratovanie akýchkoľvek stôp po sebe. Hrniec, obhorené drevo z ohniska, deky, ešte teplé lampy, aj čaj, ktorého sa Yuki ani nedotkol vyliala a schovala do vreca, pripravená ho zahodiť v blízkom meste, kde nebudú tieto použité veci nápadné. Vypratala časť popola z krbu. „Yuki-chan, snaž sa, prosím ťa, odstrániť akékoľvek stopy, ktoré sme tu nechali. Vieš, dlho tu už nikto nebýval a ak by sem niekto prišiel skontrolovať tento dom, ľahko by zistil, že aj napriek tomu tu niekto nedávno prenocoval. To by mu dalo jasnú stopu, takže...“ keď sa obrátila, uvidela len, ako Yuki naďalej drieme na stole a ako Hidan s jedným zdvihnutým obočím pozrel na Akane. „Si si fakt istá, že je okej?“
Žena sa pousmiala. Chudák, musí byť unavený. Ešte sa z tých zranení poriadne nevyspal. Jeho organizmus by pri takých ranách potreboval veľa spánku, aby sa cítil odpočinutý, čo mu nebolo dopriate. A tak pokračovala v zahladzovaní stôp.
„Hidan-kun, idem k potoku namočiť handru a nabrať vodu. Musím vyumývať tú krv, čo po Yukim zostala, keď som ho ošetrovala. Dávaj tu na neho pozor, dobre?“ pri dverách oznámila hlave.
„Neboj sa, keby robil problémy, spacifikujem ho.“ Ironicky poznamenal.

Zíííív!
Yuki dokorán otvoril ústa a priložil si na ne ruku. Aj keď vyrazili chvíľu pred obedom, pretože Akane sa nad jeho unavenosťou zľutovala, bol stále úplne zlomený. Pomaly kráčal po ceste lesom s Akane v čele. Tá aj s hlavou kráčala niekoľko metrov pred ním. Tak, aby nijaký rozhovor, ktorý medzi sebou viedli, neodpočúval.
„Museli, naozaj sme museli vziať ho so sebou?“ sťažoval sa Hidan.
„Ale no tak, Hidan, veď je to len kúsok! O chvíľu sme už v neďalekom meste, kde mu zaplatíme na pár dní nocľah, kde sa úplne zotaví a už nikdy ho neuvidíme.“ Mykla plecami.
„Akane, ja naozaj verím, že je to pre tvoje bezodné vrecko ľahká úloha, ale, aj keď neverím, že to poviem, nemyslím si, že by sme mali míňať peniaze pre nejaké decko z ulice. Ku*ňa, my ich potrebujeme viac! Ideme až na úplné hranice Zeme Ohňa! On môže byť rád, že si ho vôbec zachránila.“ Namietal.
„Prosím ťa, o to sa ty nestaraj! Ja viem, čo s peniazmi. Moja rodina nevie rozprávať o ničom inom, než o obchode. A aspoň Yukiho potešíme.“ Odľahčila.
„Pre neho je momentálne dosť potešujúci výhľad na teba zozadu. A ešte keď sa ti oblečenie tak lepí na telo. Čo si, do čerta, robila?! Spadla do rieky?“ upozornil na jej mokré šaty a plášť.
„Mno, musím sa priznať, že aj ja som bola dosť unavená, keď som naberala tu vodu z potoka a šmykla som sa. Chcela som si odpočinúť a nabrať síl, aby som vyliečila Yukiho a zároveň aj teba, ale mám dosť energie len na teba. A stále som unavená, už dlho som nespala.“ Pretrela si oči. „Tak mu teda aspoň oplatím moju neschopnosť drobným príspevkom na prístrešie, kým sa nevylieči.“ Zatvárila sa veľkoryso.
„No to je úžasné! Čo ak prechladneš? Mala si sa vyspať miesto toho... čo si to vlastne celú noc robila?“ spomenula si hlava.
„Zbierala bylinky a schovávala ich, keď sa sušili.“ Povedala.
Hidan popremýšľal. „Ako? Ako si ich mohla schovať, keď sa sušili a ako si ich sušila v noci?“ nevedel si vysvetliť.
„Vieš, moje schopnosti zahrňujú aj bariéry. Také zvláštne silové pole, ktoré ovláda každá Tens... každé dievča, ako ja. Každá z nás ovláda bariéru iného typu. Moja je nepriestupná, neviditeľná a hypnotická. Taký druh genjutsu, ktorý nikto neodhalí. Pretvaruje všetky podnety vnímané z vonkajšieho prostredia a akoby oblbuje zmysly, ale na rozdiel od normálneho genjutsu mení nielen podnety, ale aj samotné vonkajšie prostredie. Všetko vnútri môjho silového poľa je pretvarované a ovládané mojou mysľou. Super, nie? Je to jedna z mála mojich schopností, s ktorými som spokojná.“ Nadšene vysvetlila.
„To je síce úžasné, ale myslím, že omnoho efektívnejšie, než tie tvoje liečivé bylinky, do ktorých si vložila toľko snahy a energie, by bolo odpočinúť si a použiť svoje skutočné liečivé schopnosti.“ Zamrmlal si Hidan.
„Prosím?“ zaregistrovala, že niečo povedal.
„Nič!“ povedal. Už si zvykol, že do Akane nerýpal. Nielenže ju nechcel naštvať, ale ani mu provokovanie tak mierumilovnej a dobrej osoby neprinášalo žiaden osoh. Nerada sa háda, takže by ho tak nanajvýš hodila do krovia a nechala tak.
„Yuki-chaaan!“ Akane sa otočila a zastala. „Si ešte tu? Celý čas sa neozývaš.“
„Em, áno, som v poriadku.“ Nasilu sa usmial a zastavil pri nej. „Lenže rozprávanie berie veľa síl a ja už tak funím.“ Predstieral smiech.
Žena videla, aký je upotený a zosmutnela. „Neboj sa. O chvíľu tam budeme a môžeš si odpočinúť. Kúpim ti na pár dní izbu v hoteli. Dobre sa tam o teba postarajú.“
„Nie, nechcem ti robiť starosti! Nemusíš na mňa míňať peniaze, potrebuješ ich viac. Veď ideš až na hranice Zeme Ohňa.“ Mávol rukou, aj keď by jej ponuku veľmi rád prijal.
„Moja reč!“ súhlasil Hidan.
„Máš pravdu, ale my máme dosť peňazí a už si žiadne ubytovanie aj tak nemôžeme dovoliť. Boli by sme v zázname hotelov a to by nám utečenectvo rozhodne neuľahčilo, takže zase toľko peňazí nepotrebujeme! Hidan nepotrebuje stravu a ja zase veľa nezjem... s týmto si starosti robiť nemusíme. Ak chcem, môžem ešte držať aj diétu, som zvyknutá, takže nič nepotrebujeme!“ Usmiala sa, otočila sa a než niečo obaja chlapi povedali, prehlásila: „Mesto je už takmer pred nami, takže ak nechceme nátresk v obchodoch s jedlom, musíme si pohnúť!“

Dvere do kancelárie sa otvorili. „Pane!“ ohlásil sa ten, čo v nich kľačal v úklone pred svojim nadriadeným. „Už dorazil.“
Vedúci celého oddelenia vstal zo stoličky a pobral sa k dverám. „Dobre, odveďte ho do vyšetrovacej miestnosti.“ Povedal. Podriadený kývol a okamžite zmizol. Žiadne dobré správy to neveštilo.
„Au, au! Au! Hej! Nemusíte sa ku mne tak tvrdo správať! Nejdem predsa na popravu!“ Mykal sa Masayuki v rukách dvoch zamaskovaných ninjov. Priviedli ho do tmavej miestnosti a sotili ho na stoličku. Potom zmizli. Bolo počuť len zabuchnutie a zamknutie dverí. Zvuk naznačoval, že to bola komplikovaná a zložitá zámka, cez ktorú sa nikto bez kľúča nedostane. Ani len ho nezviazali, len ho nechali v tme. Takí si boli istí bezpečnosťou celej miestnosti.
„Halóóó! Je tu niekto, vy bastar*i?!“ zavolal ľahkým a bezstarostným hlasom.
Rozsvietilo sa. Nad jeho hlavou sa rozžiarilo ostré, oslepujúce svetlo, ktoré predstihlo tmu. Michi zistil, že sa ocitol medzi nie veľmi ďaleko od seba postavenými štyrmi stenami, kde bolo len veľké zrkadlo pripevnené o stenu a stolička uprostred, na ktorej sedel. Obzrel sa a zapískal.
„No do ri*i! Vy ma považujete za vážne silného, keď ste ma umiestnili do bezpečnostnej, špeciálnej vyšetrovne pre nebezpečných zločincov. Máte šťastie,... že to beliem... ako pohvalu.“ Zahľadel sa na seba pri posledných slovách do zrkadla a začal si jazykom čistiť zuby.
„Čo to robí?“ spýtal sa svojho šéfa zamaskovaný za zrkadlom, ktoré bolo z druhej strany priehľadné ako sklo. Typická vypočúvacia miestnosť.
„Zažltnuté, ako starý fajčiar.“ Posťažoval si zajatec. „Mal by som si už domov zohnať tú zubnú kefku. Alebo ešte lepšie umývadlo.“ Povedal si pre seba.
„Robí si z nás zábavu.“ Odpovedal na otázku svojho podriadeného.
Vedúci stlačil tlačidlo na mikrofóne a rozhodol sa začať s ich zajatcom komunikovať. „Masayku Michi!“
Masayuki spozornel a počúval hlas. „Nemaj obavy, že by sme mali v pláne nejako ti ublížiť.“
„Už sa stalo!“ Pozrel na dvere, za ktorými určite stáli tí dvaja surovci, čo ho sem tak násilne zaviedli. „Tak čo odo mňa chceš, Ya-su-o?“ spýtal sa a zdôraznil vyhláskované meno na konci vety.

Chvíľu bolo ticho. Podriadený za zrkadlom sa čudoval, že ten grázel pozná meno jeho šéfa. A jeho šéf sa zase čudoval, že jeho hlas tak ľahko spoznal. Váhal, čo s tím. Zatiaľ sa ešte nestalo, aby sa nejaký zajatec takto choval. Ale predsa, je to Masayuki!
„No čo je? Vybavme to rýchlo, nech stihnem večeru. Už si pomaly na fazule z konzervy zvykám, tak mi to nepokazte!“ vyhlásil.
„Masayuki Michi...“ znovu sa ozvalo.
„Áno?“ odpovedal na oslovenie.
Ticho.
„Čo je to sním? On sa vôbec nebojí?“ spýtal sa podriadený.
„Nepoznáš ho. Je to síce celý on, ale vždy ma i tak zarazí.“ Povedal vedúci. „Organizácia všetky zmienky o ňom zmazala, ale tí, čo s ním pracovali ako ja, na neho nezabudnú.“
„Čo je s ním? Je to nejaký zločinec?“ nechápal.
„Všetci sme tu v podstate zločinci.“ Uškrnul sa Yasuo. „Aj keď toto meno nenesieme, sme vlastne zločinecká organizácia. Ako iste vieš, platí v našej organizácii harmonogram. Ten sa neustále mení a určuje nám, čo máme každý robiť. Spracúvajú ho asi šiesti ľudia. Tí sú tesne pod našim najvyšším vodcom, zakladateľom spolku. Potom, sú vedúci oddelení, samotní radoví vojaci patriaci do oddelenia a na úplnom spodku sú Tenshi - ženy so zvláštnymi schopnosťami, ktoré sú zároveň koreňom a dôvodom existencie tohto spolku. Masayuki Michi patril k nám. Kedysi tu pracoval a patril k najlepším zločincom. Postupne sa vypracoval až na vrchol a mal sa stať jedným z tých šiestich ľudí, ktorí vypracovávali celý harmonogram, čo teda určoval náš život. Mal by neuveriteľné právomoci a nielen že by vládol, spolu s ďalšími, nášmu spolku, ale aj všetkým stranám, kde máme prsty a to zahrňuje vnútroštátne záležitosti niektorých národov, ktoré nemáme vo zvyku ovplyvňovať.“ Vysvetľoval.
„A aký je problém?“ stále mu nedochádzali fakty ohľadom Masayukiho. Veď to by akurát znamenalo, že majú vo vypočúvacej miestnosti ich vodcu, alebo bývalého vodcu, či ako to má pochopiť.
„Problém je, že Masayuki Michi je síce celkom inteligentný a prefíkaný, vie manipulovať s ľuďmi a nemá problém so špinavou prácou, má skvelé organizačné schopnosti, bol by výborným vodcom, ale... práve to všetko je ten problém. Je to hajz*l! Náš spolok funguje na jednom – úplná kontrola. Masayuki Michi nie je ten poslušný vojak, ktorý by robil, čo mu pán prikáže. A čo je najhoršie, nikto nikdy nevie, čo si myslí. Vie konať tak, aby si nikto jeho manipulácie nevšimol a neváži si žiadnu existenciu, okrem svojej. Stačilo by, aby premyslene zmenil len jeden bod harmonogramu podľa svojho skazeného gusta a môže vyvolať vojnu medzi dvoma národmi. A on by také niečo určite urobil.“
„On?“ pozrel podriadený v maske na zajatca. Sedel na stoličke, pohmkával si melódiu a obzeral sa. Úplná pohodička! „Vyzerá ako drzí hajz*l, ale nezdá sa mi. Navyše, naši šiesti vodcovia by to nedovolili.“
„Nedovolili by to, ale museli. Museli by jedného z nich nahradiť Michim. Nemali žiadne dôvody, ani dôkazy, že mal niečo také v pláne urobiť. Bonzoval, plnil príkazy, aj keď podľa svojho, bol silný, šikovný a hodil sa na prácu vyššieho vodcu. Čoskoro by sa na to miesto dostal. Jediný problém bol v tom, že nikto nevie, čo si myslí a má takú zákernú povahu. Nikdy nič iné neurobil, len bol potenciálne nebezpečný pre spolok. Tým ho nemohli usvedčiť. Ani zabiť. Tak ho len zbavili funkcie a poslali do sveta.“
„Nevedel som, že sa z našej organizácie môže prepúšťať.“ Začudoval sa.

„Samozrejme, nemôže! Pozná naše tajomstvá a nemohli sme ho len tak nechať pobehovať po svete. Väčšinou by takých potenciálne nebezpečných ľudí na mieste zabili, kvôli neschopnosti, alebo mu našijú nejakú špinavosť. Všeličo sa nájde. Lenže tento basta*d sa z toho nejako vyvliekol. Len ho prepustili. Je pod kontrolou našich ninjov, no slobodný.“ Zaťal vedúci zuby. Očividne Michiho neznášal. Asi s nim mal v minulosti zlé skúsenosti.
„Takže on sa vraj skontaktoval s Aratou Akane, ale keď k nemu dorazili jednotky, nebola tam.“ Čítal podriadený zo zápisnice. „Nezapieral, ani sa nevzpieral, ale odmietal vypovedať, kým ho neprivedú na poriadne vypočúvanie. Súhlasil, že povie, čo bude treba, ak je to všetko, čo od neho chceme.“
„Hej!“ zabúchal Michi na zrkadlo. Obaja, vedúci oddelenia aj podriadený, sa strhli a odskočili od neho. Nečakali, že toto urobí. Ich zajatec normálne prišiel k zrkadlu a surovo naň zabúchal! Nevedel, koľko ich za ním je, ale určite sa o niečom bavia, pravdepodobne o ňom a jeho to nudí.
„Chcem už ísť! Nepočuli ste, že mi vychladne večera? Kur*a! Mal som vyklopiť všetko čo viem hneď na mieste. Nemáte tu aspoň nejakú malú fľašku alkoholu? Vieš, na upokojenie...“
„Michi, okamžite si sadni na miesto!“ nahnevane na neho zavolal.
„Dobre, Yasuo, už idem. Len sa na mňa nehnevaj, pretože potom si neznesiteľný. Nemám pravdu?“ spýtal sa.
Yasuov podriadený súhlasne prikývol. Okamžite prestal, keď naň jeho vedúci zlostne pozrel. „Ehm, ehm, pán Masayuki Michi prosím usaďte sa a odpovedajte na naše otázky.“
„Veď preto tu som, nie? Áno, Arata Akane za mnou bola.“ Prevrátil oči.
„Kedy?“ spýtal sa Yasuo.
„Pred skoro týždňom. Asi päť dní?“ Odpovedal.
„Z akého dôvodu ťa navštívila?“
„Nie je to jasné? Informácie!“ rozhodil rukami. „Najosožnejšia vec, ktorú môžete vlastniť. Zobala mi z ruky a dala mi za to dosť peňazí. Príliš veľa na to, aby som mal to srdce ju oklamať. Veď vieš, že ja nemám rád falošné informácie, či už na predaj alebo získanie.“
„Aké informácie si jej poskytol?“ ďalšia otázka.
„No aké asi? O vás! O tom vašom spolku. A o novinkách v ňom. Napríklad o tebe. Že si sa stal vedúcim nového oddelenia: Oddelenia pre nájdenie a odchyt u-te-če-ných Ten-shi. Vieš ako zlato sa tvárila, keď som jej potvrdil, že sa aj iným Tenshi podarilo neskôr utiecť? Asi ich Akanin útek inšpiroval.“
Znudene sa zamyslel, no potom sa rozžiaril. „A vieš, ako som sa tváril a rehotal, keď som to od vašich špehov zistil ja? Vedel si, aké je ľahké ich odpočúvať? Myslíte si, že ma kontrolujú, ale pre mňa sú len zdrojom zábavných a dôležitých informácii. Tancujú tak, ako pískam.“ Zapískal si.
Yasuo prižmúril oči, ťažko vydýchol a zaťal zuby. Štval ho. Ale nemohol mu nič urobiť.
„Kto to utiekol? Hm... už viem! Uzumaki Sayuri alias „Lili“. Zlaté dievča, milovala kvety. Nikdy som nevedel, či si zo mňa robí iba žarty, alebo naozaj rozumie, čo jej tá burina rozprávala, keď s nimi „hovorila“.“ Poťukal si na čelo, na znak, že sa asi zbláznila.
„Ale kto vie, je to Tenshi a tie vedia veľa vecí. Alebo napríklad Izumi Ume. Modré vlasy, modré oči, nájdená v Zemi Dažďa. Tá, čo sa vždy smeje a správa sa ako celkom normálne dievča. Vravel som jej Slivkový kvet. A tá, čo nemala meno. Hovorili jej Hotaru, pretože bola nájdená na slnečnicových poliach Hotaru. Vždy bola taká jemná. Koľko ich všetkých bolo spolu? Päť... šesť.. ha-ha, nie, desať! Desať! Aký nezodpovedný to človek, čo vtedy viedol oddelenie väzníc, kde strážili tie zázračné baby. Neschopák jeden! Keď som bol vedúcim toho oddelenia ja, nikdy sa to nestalo. Je mi ľúto, že som Akane už štyrikrát nabonzoval, keď chcela utiecť. Bola to práca!“ Mykol pleciami. „Bolo fajn kecať s ňou, aj keď mi toho o sebe veľa nepovedala, keď mi ešte verila. A stále mi verí. Nechápem to. Až ma to bolí pri srdci.“
Podriadený sa čudoval, že jeho šéf ešte nezastavil to jeho rozprávanie, ale zrejme sa snažil ovládať. Masayuki mu prišiel dosť „nenormálny“, už veril, prečo ho radšej prepustili.

„No potom ma mali povýšiť, lenže nestalo sa. Prepustili ma!“ zastonal. „A nejaký idi*t vzal za mňa moju prácu a nechal újsť najprv Akane-chan a potom tie ostatné. To sa nepoučil z jej predošlých pokusov o útek? Ktože to bol? Jasné, ty, Yasuo!“ ukázal prstom na zrkadlo.
„Ticho!“ vedúci to už tak nenechal.
„A tak zriadili to tvoje oddelenie, a poverili ťa jeho riadením, aby si svoje chyby odčinil a pochytal ich. Koľko ich už umrelo, keď sa ich snažili chytiť? Asi polovica.“ Pokračoval.
„Sklapni!“ zakričal na neho Yasuo. Masayuki hneď stíchol. „Ešte slovo a vydám rozkaz na tvoju popravu. Také veci sú totiž zahrnuté do mojej práce vedúceho. Tak ma neštvi!“
„Ale prosím ťa, Yasuo! Môžeš vydávať rozkazy na popravy, ale nie na popravu mojej maličkosti. Tak ma nestraš, ja viem, čo a jak je to so mnou. Podľa tvojich právomocí aj tak nič viac nemôžete, než ma vypočuť. Som pod vašou kontrolou, ale aj ochranou, pretože sa na mňa spolieha veľa utečených Tenshi, ktoré hľadáte a Akane nemusí byť posledná, ktorá ma skontaktuje. Už som povedal, že informácie sú veľmi výnosné! A keďže som im kedysi robieval ako vedúci ich oddelenia spoločnosť, veľmi radi sa so mnou rozprávali, keď som mal záujem a videli vo mne mylne priateľa.“ Ukázal prstami úvodzovky. „Akurát o nich skoro všetko viem. Až na Aratu Akane, tá bola tvrdá, nič mi nepovedala. Inak za mnou všetky zrejme pôjdu.“
Tomuto museli dať všetci za pravdu. Michi je jedna z možností, ako niektoré utečené nájsť, pretože im hrozilo nebezpečenstvo usmrtením vlastnými silami.
„Ak by však neboli dosť vystrašené, ako tie, čo to nezvládli a na pol ceste na úteku umreli vplyvom svojej moci, ktorú kvôli stresu a strachu nedokázali kontrolovať. Tá pečať sa im úplne roztrhala a pohltila ich nevyčerpaná, nahromadená moc.“ Spomenul si na malý detail. „Mimochodom, aj pred tým som varoval Akane-chan. Vraj už si zvykla na občasné otváranie svojej pečate, čo mali v organizácii zakázané a čím ďalej, tým viac ju vie otvárať a rušiť podľa potreby. Ale aby ju úplne zrušila, ide na sväté miesto.“
„Čože?“ začudoval sa Yasuo. Konečne niečo užitočné. Vyplatilo sa nechať ho rozprávať. Prerieknutie bol jediný spôsob, ako z neho dostať celkom iste pravdivé informácie.
„Takže Arata Akane má v pláne ísť na sväté miesto a zrušiť svoju pečať?“ zopakoval.
„Áno, viete, ma so sebou takú... takú malú otravnú hlavu, celkom milú, ktorú chce oživiť. Asi jej príbuzný, vyzerali rovnako – šedé vlasy, červené oči, aj keď iný odtieň a tak.“ Mávol rukou.
„Je to niečo podstatné?“ zatváril sa hlúpo, akoby nevedel, že im vyzradil dôležitú informáciu.
„Kam?!“ rázne vyklopil vedúci. Ak Akane má v pláne zrušiť svoju pečať a naučí sa ju ovládať, mohla by kompletne zničiť všetko, na čom vybudovali výchovu a ovládanie vyhľadávaných žien so zvláštnymi schopnosťami. Zistila by celú pravdu o tom, čo sú vlastne všetky Tenshi zač a prečo ich pán – zakladateľ spolku – tak „zbiera“.
„Išla na juh, kde je v lese križovatka vedúca na niekoľko svätých miest. Juhovýchod, juhojuhovýchod, juh, alebo juhozápad... Ale išla na hory Tara, takže jeden smer môžeme vylúčiť.“ Informoval Masayuki.
„Ale na ktorú, Taranaki, Tarashi, Tarachini...“ vymenoval niektoré možnosti.
„Ja neviem, viem, že tým smerom sú len štyri hory Tara, takže som vám hádam hľadanie trochu uľahčil.“
„Okamžite pošlite správu jednotke alfa, nech idú na križovatku! Možno tam ešte je.“ Rozkázal Yasuo.
„Ale pane, nie je trochu nezodpovedné celú jednotku poslať na pátranie jednej osoby a ostatné utečenkine nechať tak? Už tak sme na jej pátranie nasadili najviac mužov.“ protestoval nevinnou námietkou.
„Nepovedal som dosť jasne, čo od teba žiadam? Nechápeš, že môže ohroziť celé spoločenstvo, ak zistí... všetko?“ po tých slovách zamaskovaný zmizol a vzápätí sa objavili dvaja strážcovia, ktorých prilákal naliehavý hlas ich šéfa.
Ten im hneď venoval pozornosť. „Prepustite Masayukiho a odveďte ho späť domov tak, aby nevidel, kde je naša základňa. A odkážte špehom, nech ho strážia bedlivejšie.“
„Rozkaz!“

Slnko už bolo vysoko. Za krátku chvíľu vysušilo takmer všetko, čo po sebe dážď zanechal. Mesto, v ktorom sa Hidan ocitol, bolo veľké, a bolo v ňom rušno. Nikto si, vďaka tomu, návštevníkov nevšímal. Mesto stálo na križovatke ciest uprostred rozľahlého lesa, takže tadiaľ každodenne prechádzalo množstvo cudzincov. Veď napokon, je to aj dôležitá obchodná križovatka, spájajúca zalesnené vnútrozemie Zeme Ohňa s južnými morami a polostrovmi. Bolo tu množstvo obchodov, reštaurácií a hotelov, motelov, ubytovní, proste miesta, v ktorých by pocestní mohli nájsť chvíľkový pokoj a dali si pauzu na ceste.
Žena so sivými vlasmi a tmavým plášťom na sebe sa premávala na kraji ulice. Občas sa obzrela, či náhodou nestratila ryšavého chlapca, ale on jej vždy poslušne kráčal v pätách. Taktiež hľadala nejaké tiché miesto, kde by si mohla sadnúť a kde by jej zároveň tolerovali tú červenú kosu na chrbte. Toto nebolo mesto, kde vychovávali ninjov a nakoľko tu boli seriózne podniky, ktoré nechceli nejakú bitku, určite by jej ju zabavili a uložili na bezpečné miesto. Síce by jej ju vrátili, avšak ona ju radšej chcela mať pri sebe.
„Yuki-chan?“ oslovila ryšavého , ale pretože sa neobzrela, musel prejsť dopredu, aby ju dobre počul.
„Si hladný?“ zaujímala sa.
Yuki sa pozrel na tabuľu, z ktorej nespúšťala Akane oči. Nahlas čítal: „Hi-ro-shi... najlepší rodinný podnik v celej Zemi?“
„Nikdy som nechápala, prečo sa to nazýva „rodinný podnik“, keď je taký rozšírený. Jeden bol aj vo vsi, kde som vyrastala. Ako malá som doň rada chodievala. Nedám naň dopustiť! Takže – si hladný?“ milo zopakovala otázku.
Yuki zacítil vôňu šíriacu sa z kuchyne a okamžite, aj keď nepodmienene, prikývol. Nemohol už pohrdnúť a tak len nasledoval ženu do budovy.
Nebolo v nej, v túto dobu, veľa ľudí. Stoly s lavicami boli pri stenách od seba oddelené ďalšími, drevenými stenami. Do jednej z nich si sadli. Nábytok bol uložený pekne. Príjemné farby a luxus. Krása! Ryšavý nechápal, prečo tu nie je plno. Podľa Akane mali variť dobre. Asi mali všetci obyvatelia aj pocestní veľa práce, keď je tu tak rušno. No aspoň tu bol pokoj.
Ako náhle si sadli a Akane uložila zbraň do rohu vedľa seba, Yuki sa začal cítiť akýsi nesvoj. Mrvil sa, otáčal, začal sa obzerať a ohmatával stôl aj servis na ňom. Pohodlnú podušku prišitú na lavicu, operadlo, steny, sledoval strop aj pracujúcich. Vzal jedálny lístok a detailne skúmal jeho obal, akoby to bol starý, vzácny a zachovaný dokument.
„Hm, Yuki-chan, ak si chceš vybrať jedlo, musíš ten jedálny lístok otvoriť, chápeš?“ upozornila a gestikuláciou naprázdno napodobnila.
Zopakoval pohyb. Začal si v malej knihe listovať. Potom ju položil a znovu neobstál na mieste. Správal sa ako z inej planéty. Akane sledovala jeho udivené detské oči a hyperaktívnu náladu.
„Si v poriadku?“ chcela sa uistiť.
Chlapec si uvedomil, že musí pôsobiť zvláštne a v rozpakoch sa usmial. „Prepáč, nikdy som v žiadnom ozajstnom podniku nebol. Možno len v kuchyni, keď sme s ostatnými deckami kradli potraviny.“
Akane sa zasmiala. „Tak ja ti niečo chutné objednám áno?“
Súhlasil. A urobil dobre, pretože jedlo, ktoré im za krátko priniesli sa nedalo porovnávať s ničím, čo doteraz jedol. Polievka bola skutočne lahodnejšia, než, ako sa hovorí – od mami. Posadení oproti sebe vyzerali spolu dosť podarene, keď sa pustili do rovnakého jedla.
Akane – diskrétne, čistotne a uhladene sedela vystretá a jemne držala tenkými prstami paličky. Jedla pomaly, misu si držala celkom blízko pri brade a nezašpinila ani seba, ani nič okolo. Zato Yuki – pahltne a netrpezlivo sŕkal jedlo priamo z misky a oblizoval sa až za ušami. Do polievky si namočil celý noc.
Komický pohľad, až sa tomu servírka zasmiala a Akane tiež, ale ona iba z potešenia, že mu tak chudí. Hlavne, keď zdvihol hlavu a na nose mal namotaný slíž.
„Bol si veľmi hladný, však?“ povedala.
Prikývol na súhlas cez plné ústa. Žena si tiež objednávku vychutnávala. Síce nie tak pahltne, no ani ona už nemala dlho k dispozícii teplé jedlo. Potulovala sa od svojho úteku v príliš zabudnutej spoločnosti, ak mohla ten kolektív ešte nazývať spoločnosťou, aby si žiadala podmienku aspoň príjemnej chuti toho, čo nachádzala a kupovala v tých zapadákovoch, nie to ešte primeranosť teploty. Možnosti možno mala, ale nevyužila ich – moc sa bála. Dnes urobila výnimku. Už sa naučila pri každej príležitosti využívať silu a prekonala, teraz už skôr zvyk, ako strach a rozhodla sa potešiť Yukiho.
Zdvihla jednou rukou drahú porcelánovú misku, druhou drevené paličky. Yuki si až teraz všimol, ako krásne je porcelánová misa maľovaná a paličky zdobené. Už to napovedalo, aký vysoký bude účet. A Akane do takéhoto podniku chodievala vraj kedysi skoro každý deň.

„Hm, je to výborné!“ vyhlásila po dlhom hlte a hneď na to si na niečo spomenula. Položila polievku a než sa stihol ryšavý chlapec spýtať, či sa niečo deje, sivovláska si na stôl vyložila deku. Vzápätí z nej vykukla hlava bez tela.
„A-Akane! Nemôžeš... ho predsa len tak vystaviť na verejnosti!“ nervózne zajachtal a poobzeral sa, či ich niekto nevidí.
„Hm?“ zatvárila sa naivne. „Prečo nie?“
Žena sa tiež pozrela okolo seba. Stále nechápavo. Asi pokladala tie tri steny okolo seba za dostatočné súkromie. Potom opäť začala venovať pozornosť hlave, ktorá sa na Yukiho mračila, a milo sa na neho pousmiala.
„Presne! Máš s tým nejaký problém, ryšavec?!“ pridal sa Hidan.
„Pst! Hidan-kun, ale on má čiastočne pravdu! Ticho!“ zašepkala.
„No veď hej!“ prevrátil oči. „Kiežby som už mal svoje telo...“ zamrmlal si.
„Ale veď je to odseknutá hlava!“ dôrazne pripomenul, čo má za problém.
„Cítil sa zle, keď som ho niesla a pomyslela som si, že keď sme si konečne trochu vydýchli, prevetrám ho. To že je nesmrteľný neznamená, že mu nie je pobyt vo vreci ako hlava, nepríjemný. Ver mi, je to zlé.“ Argumentovala a hlava sa len súhlasne škodoradostne uškrnula na Yukiho.
„Ako to môžeš vedieť?“ ironicky poznamenal.
Žena to vzala ako vážnu otázku a odpovedala. „To energia, ktorá ním preteká. Je moja a tak sme čiastočne prepojení. Chápeš, on cíti čo ja, ale hlavne ja cítim to, čo on. Je to taká zvláštna symbióza.“
„Povedal by som skôr parazitovanie, ale nechcem uraziť tvoju naivitu, Akane.“ Poznamenal.
„Čo si to...?!“ takmer zakričala hlava, ale žena ho utíšila, vraj nech berie ohľad na okolie a tým zavládol na chvíľu pokoj.
Ryšavec stíchol tiež a začal znovu jesť. Ale teraz trochu pomalšie, dalo by sa povedať, že kultivovanejšie, no hlavne mu neustále skákali oči raz niekam do neznáma, raz na hlavu. Aj keď už celkom neznámej dvojke dôveroval, nedokázal si proste zvyknúť na to, že je medzi nimi tá hlava, ešte k tomu žije, vníma, a čo je najhoršie – rozpráva!
„Yuki-chan, ty si z Hidana nervózny?“ povšimla si jeho zaujatosti.
„Em, čo? N-nie! Nie.“ Predstieral bezstarostnú mimiku.
„Na to, že si vyrastal na ulici, vieš dosť mizerne klamať, krpec.“ Poznamenala hlava.
„Hm, pre-páč.“ Pípol, nechtiac sa mu ďalej venovať.
Chvíľu bolo ticho. Akane zabaľovala Hidana do deky, čiastočne, aby nespôsobil chaos. Potom sa po chvíli poslušného sedenia zamyslela a pomrvila sa. Zopár raz si, pre ryšavca nepodstatne, vzdychla a nakoniec sa pohrabala vo vlastných vreckách. Hidan jedným očkom pokukával na polievku krásky, z ktorej tak pekne stúpala aróma a teplá para a ktorú odsunula nabok. Až keď položila na stôl niečo zabalené v čiernej handre, alebo ako sa dá tá látka nazvať, si všimol, že sa niečo deje.
Položila na balíček brušká prstov a diskrétne až opatrne ho cez stôl posunula Yukimu. Potom sa odtiahla a čakala na reakciu.
Ryšavý chlapec odložil takmer zjedené jedlo a opatrne si viac prisunul balíček, v domnienke, že je pre neho, čo aj bol. Keď ho trochu rozbalil, začal tušiť, čo to asi je a hneď sa zbavil čiernej látky. Peniaze. Kopa peňazí!
„Em, Akane, to je...“ ukázal prstom na drobný valček papierikov. „Čo je to?“
Žena sa zahanbila a cudne si mädlila napnuté ruky pod stolom. Zatvárila sa ako vždy, keď nechcela načínať nejaký rozhovor – smutne a utrápene.
„Vieš, Yuki-chan... zlatko.“ Ticho a hanblivo povedala. „Ja a Hidan, ako iste vieš, máme takú vlastnú, spoločnú, osobnú misiu, a... je celkom nebezpečná. Sľúbila som ti ale, že ti vyliečim rany, lenže nemám na to ešte stále dosť síl a musím liečiť Hidana a... A musíme ísť. Je mi to ľúto, ale v takomto stave nemôžeš ísť s nami a nás prenasledujú.“
Odmlčala sa. Vidieť na nej, že jej je to naozaj ľúto. No Hidan, ten sa uškŕňal nad pomyslením, že sa ho zbavia. „... vážne ma to mrzí. Nechcem ťa ohroziť, Yuki-chan.“ Starostlivo naň pozrela.
„Nie, nie-nie-nie! Ja... nemusíš!“ rozpačito, ale najmä panicky sa kŕčovito zatváril. „Veď...“
„Použi tieto peniaze na kúpu nejakej dobre vybavenej izby v hotely, kde sa o teba a tvoje zranenia postarajú. Keď uvidia tú sumu, určite nebudeš len dieťa z ulice a prijmú ťa. Kým sa nezotavíš, malo by ti to vystačiť, okej?“ srdečne sa usmiala a ešte raz sa jej na očiach zračilo ospravedlňovanie. „Nehneváš sa? Yuki-chan!“
Ryšavec zdvihol zrak. Pevne a tak trochu vyplašene zovieral okraj stola. „Si v poriadku?“ opäť sa opýtala.
„Nie, nie, ale... toto pre mňa, vieš, ešte nikto nespravil.“ Povedal. „A teba ani nepoznám, tak prečo...“
„Cíti sa zodpovedná za to, čo sa ti stalo, neboj, o nič viac nejde.“ Pridal sa Hidan.
„A navyše by som ťa asi nebola schopná ubrániť, keby nás našli, pretože by si nás...“
„Brzdil?“ dokončil za ňu Yuki. „Ja viem, to nevadí!“
„Proste ťa nechceme ohroziť.“ Mykla plecami.
„Hovor za seba.“ Okomentovala hlava.

„Ticho!“ obrátila sa na ryšavého. „Yuki, keď si spal, použila som na teba silové pole a vyčistila ťa od mojej a Hidanovej chakry. No, vlastne len mojej a tak sa nemusíš trápiť, žeby ťa prenasledovali, či chceli od teba informácie. Pravdepodobne si myslia, že som ťa zabila, alebo si proste utiekol z miesta, keď som tých dvoch napadla, hlavné je, že si nemusíš robiť s týmto starosti, dobre?“ informovala ho.
„A čo vy?“ spýtal sa. Žena sa zadívala na stôl a na tri sekundy to vyzeralo, že premýšľa. Potom vstala. Pomaly, ale rozhodne sa zberala na odchod. Na stole nechala ďalšie peniaze na zaplatenie. Hidana si vzala do rúk a bolo jej jedno, či niekoho vystraší týmto ďalším divom sveta. Kosu si pripevnila na chrbte a odchádzala. Yuki sa za ňou len otáčal, kým trochu ďalej od jeho boku nezastala. Obzrela sa a jediný pohľad, ktorý v nej videl ho presvedčil, že oni budú určite v poriadku. Je hlúpe báť sa práve o tých dvoch. Či radšej – báť sa o Akane.
Ona zase dobre vedela, že nič nepovie. A tak ho zanechala samého s kôpkou peňazí. Pri odchode vystrašila k smrti servírku. Na zem jej, pri pohľade na hlavu, vypadol podnos s jedlom a rozlialo sa všade okolo. Odchádzala, takže to veľký rozruch nenarobilo.
Ryšavý chlapec sa začal cítiť divne. Akosi mu bolo zle, cítil sa opustene, ale takým zvláštnym spôsobom. On je nechcené dieťa a takto sa cítil vždy, ale toto bolo také – iné. Rozmýšľal len nad poslednou chvíľou, kedy ich videl: Keď človek prekročí prah dverí, väčšinou sa objaví na druhej strane. Tak prečo ona potom tak ľahko zmizla a druhá strana zostala prázdna?