Always and forever 18 Slizké metódy

Daisuke rozmýšľal. Stál a premýšľal nad tým, čomu nerozumel. Ten pocit...Nechápal ho. Zvláštne, väčšinou má všetko nejaké vysvetlenie, logiku, ale toto...Nemohol tomu uveriť. Žeby to bolo...? Ale nie...Zahnal tú myšlienku. No...začal znovu a pokrútil hlavou. V tej chvíli predsa zomieral, určite sa mu to iba zdalo. Avšak, ten pocit, keď ho chytila za ruku a bolesť na sekundu zmizla. Zamračil sa a povzdychol si.
„Na tom nezáleží,“ povedal nahlas a bola to pravda. V tej situácii, v akej sa nachádzal to naozaj bolo jedno. Nemohol s tým nič urobiť a dobre to vedel.
Počul za sebou kroky, ale neotočil sa. Zrazu sa po jeho bokoch objavili dvojčatá.
„Ona sa o to postará. Poznáš ju,“ povedal Seiichi.
„Tým som si istý, ale...“
„Ale?“ nabádal ho do dokončenia vety Shinichi.
„Ale nič,“ povedal napokon Daisuke.
Potom sa rozhodol.
Nemusí to nechať tak. Nemôže. Urobil krok dopredu.
„Kam ideš?“ spýtali sa ho obaja naraz.
„Niekoho nájsť.“

Zbadala blondie takmer okamžite. Ako môže niekto s tak výraznou blond farbou vlasov pozorovať Orochimara?! A k tomu nenápadne? Mala jediné šťastie, že Orochimaru bol príliš zaujatý Smrtiacim nástrojom. Vlastne, inak by si všimol aj Soru, ktorá k nemu kráčala. Ani sa neobťažovala jemne našľapovať. Jej kroky zahaľovala Shinichiho schopnosť ovládať zvuk. S tou Daisukeho bola zachránená Konoha. Bolo to však tesné, keďže skoro to tá bariéra nevydržala. Nevie, ako využije ostatné schopnosti, no vedela, že tá Daisukeho je preč a o chvíľu aj Shinichiho.
Musela zabiť Orochimara hneď, kým znovu nevystrelí. Práve mala šancu a nemienila ju premárniť. Avšak, domyslela si, že ak na Orochimara zaútočí, tak si ju blondie všimne. A potom sa zrejme neudrží a vybehne za ňou. Upozorní tým na Soru a ona by tým stratila moment prekvapenia, o ktorý nechcela prísť.
Vedela, kedy nastal ten moment, keď ju Tory rozoznala. Ihneď si priložila prst na ústa dúfajúc, že nezačne jačať, že vidí ducha alebo niečo podobné. Blondie bola ticho. Iba viac odhrnula lístie a Sora mala čo robiť, aby nezačala nadávať. To nechce náhodou z toho krovia rovno vyskočiť a začať tancovať?
Ale Tory sa iba prizerala a čakala a Sora ďakovala Bohu, že je tak. Pozrela sa na Orochimara a krv jej vrela v žilách. Ten hajz*l! kvôli tejto...veci prišli o život jej priatelia! Ona síce prežila, no tiež iba náhodou. Zovrela ruky v päsť, aby naňho hneď neskočila a pozrela sa na blondie. Neustále ju pozorovala a Sora si bola úplne istá, že pomstu Deidaru hodila na druhú koľaj. Jemne prikývla, čím Tory naznačila, že je čas na útok. Vytiahla kunai a videla, že Tory sa akosi zamrvila a v kroví sa zaleskol v mesačnom svite, ktorý tam hore nezahaľoval dym, kov kunaia.
Tory sa však trochu obzrela dozadu. Nebola sama. Povedala aj tým, čo sú s ňou, že Sora je späť? A ako ich má upovedomiť, že by mali zaútočiť? Na um jej takmer okamžite prišiel jeden nápad.
Vďaka Rikinej schopnosti im poslala odkaz. Zostali už len štyri.
Otanyho ovládanie počasia.
Keitove ovládanie piatich živlov.
Seiichiho schopnosť ovládať svetlo.
A jej liečenie.
Blondie vyskočila z krovia a za malú chvíľu za ňou vyšiel Hidan, Atsushi a Mira. Keď ju zbadali, najprv neveriaco a mimovoľne zastali, no o chvíľu sa rozbehli k Orochimarovi, pripravení bojovať.

Orochimaru zbadal najprv blondínku, ktorá k nemu bežala s kunaiom v ruke. Aké hlúpe, pomyslel si. Potom z tieňov lesa vyšiel Hidan aj so svojím Nasledovníkom a mladšia Uchiha. Jej červené oči prezradili jej pôvod. Teda...tá blond musí byť sestra Deidaru. Konečne ich videl osobne. Úlisne sa usmial a navlhčil si pery jazykom.
Zrazu začal fúkať silný vietor a to mu rozvírilo jeho čierne dlhé vlasy. Pozrel sa nahor a mesiac zahalili čierno-čierne mraky a bola oveľa väčšia tma ako predtým. Zdola ich všetkých osvetľovali ohne, v ktorých sa potápala Konoha. V mračnách sa začali črtať blesky a jeden z nich udrel blízko neho aj ním myklo.
Nechápal prečo sa tak rýchlo zmenilo počasie. Bola predsa príjemná noc a nielen preto, lebo ničil Konohu. Začalo pršať, no ani dažďové kvapky tak rýchlo neuhasia požiare, ktorý vládli tam dole. Ale keď už začali iba nad ním padať krúpy, došli mu dve veci:
Že mu to lezie na nervy.
A že toto je Otanyho schopnosť.
Zaklonil hlavu a roztvoril ústa tak široko ako len dokázal. Po chvíli vyvrhol katanu a schytil ju do ruky.
„Fuj!“ pozrel sa smerom odkiaľ zvuk prišiel a bol rád, že ho v tom vetrisku vôbec počul. Nasledovník zvraštil tvár a tváril sa znechutene. Už bol dosť blízko neho, a tak po ňom švihol svojou zbraňou. Šikovne sa útoku vyhol a jeho miesto zaujal s naštvaným pohľadom Hidan a mračil sa na neho fialovými očami. Orochimaru si však stihol všimnúť, že mladý Hľadač je na boku zranený.
Nepríjemné, pomyslel si.
Tentoraz blesk udrel z druhej strany, bližšie k stroju. Veľmi blízko stroja až sa zdalo, že to bolo
mierené naňho. Orochimaru sa strhol tým smerom a chcel zabrániť, aby Smrtiaci nástroj spadol dole a aby sa nenávratne poškodil, no cestu mu zahatali tie dve dievčatá s vytasenými kunaimi.
Orochimaru potichu zahrešil a vedľa stroja udrel ďalší blesk a rozhojdal ho.
Niekto mu zozadu oblapil rukami krk a viac-menej sa naňho zavesil, no on to nevnímal. Oči a myseľ mal iba na stroji. Jeho životné dielo. Nie! Nesmie byť zničené! Nie tak skoro pred dosiahnutím najväčšieho a najdeštruktívnejšieho útoku v dejinách. Spôsobovalo mu fyzickú bolesť, keď sa nástroj ešte stále kýval a nemienil prestať. Nakoniec sa iba prevalil nabok, ale nespadol dole. No bolo to naozaj tesné. Vydýchol si a zaumienil si, že ho zachráni.
Schytil toho, čo sa ho držal ako kliešť za ruky a prudko sa predklonil. Pred ním sa nachádzal Nasledovník a dopad mu vyrazil dych. Sťažka dýchal a zhrozene sa pozeral na Orochimara. Ten vyzdvihol katanu nad hlavu a so šialeným úsmevom sa ňou chystal prebodnúť mladého bielovlasého chlapca, ktorý pred ním ležal neschopný pohybu. Keď bola katana takmer pri jeho hrudnom koši, niečia katana mu vyčnievala z brucha a krv mu pomaly stekala na boky, potom stehná a po lýtkach až na zem. No stihol vydať divný zvuk podobný smiechu a prebodnúť chlapca pred ním, ktorý sa na to vyjavene pozeral. Prekvapene vykríkol, keď si uvedomil, čo sa mu stalo. Blondína na to zhypnotizovane pozerala a trocha sa jej zatriasli kolená. Uchiha zalapala po dychu a vykríkla jeho meno: „ATSUSHI!“ vytriešťala na tom oči a priložila si ruku ku krku, aby zabránila ďalšiemu výkriku.
Hidan, domyslel si, že on ho prebodol, prudko vytiahol katanu, až ho to zaštípalo a klesol na kolená. Vypľul krv a potom sliny. Všímal si, že obloha nadobúda tú podobu, ktorú mala pred útokom. Dážď i krúpy ustali, vietor takisto a znova to bola príjemná noc ako predtým. Prečo Otany zrušil to otrasné počasie? A čo tu ten vôbec robí? Nechápavo sa pýtal v duchu nepoznajúc odpovede na svoje otázky.
Hidan prešiel popri ňom a kľakol si k Atsushimu. Niečo mu povedal, nepočul čo, a potom mu pomohol vsať. Mladým zatackalo, no z druhej strany ho podoprela Uchiha. Vedľa tej sa postavila blondína. Pozerala sa naňho. Nie...vlastne...jej pohľad smeroval kamsi zaňho. Je tam ešte niekto? Jasné, však Otany! Ak si ten tlstý chlapec myslí, že Orochimaru sa nebude brániť, je blázon. Prežil som aj horšie veci, chlapče.
Priložil mu kunai ku krku a ozval sa hlas, ktorý určite nepatril Otanymu: „Posledné želanie?“
Bol to ženský hlas a ten hnev a arogancia mohli patriť iba jednej jedinej osobe. A to Sore. Ako to, že je tu? Pred chvíľou zadal jej kód. Bol si tým istý! Však bez toho by Smrtiaci nástroj nefungoval!
„Čo ťa sem privádza, Sora?“ spýtal sa pokojne. Vedel sa správať pokojne a podlízavo, aj keď vnútri zúrila búrka pocitov a plánov, ako sa opäť vyslobodiť z pazúrov smrti.
„Tvoja smrť je niečo tak unikátne, že som sa proste musela prísť pozrieť. Alebo ešte lepšie. Sama ťa zabiť, aby som si bola istá, že to bude urobené poriadne,“ pritlačila mu kunai silnejšie ku krku a po ňom mu stiekol pramienok krvi. Myslela si, že ho má v pasci. Aké naivné!
„Kde je Otany?“
„Otany?“ znela prekvapene, „Ten je mŕtvy, ale to ty dobre vieš, že?“
„No jasné. To bola úplne zbytočná otázka, Sora. Sklamala si ma.“
„Ty si sklamal niekoľko generácií ľudí, Orochimaru,“ povzdychla si a jemu to pripadalo ako obyčajný rozhovor. No bude len jeden, ktorý odtiaľ odíde. A on urobí všetko, aby to bol práve on, „prečo by som sa mala ja trápiť či si zo mňa sklamaný?“ zohla sa a zašepkala mu do ucha: „Je mi to úplne jedno. Je mi jedno, čo si o mne myslíš, lebo o chvíľu z teba bude len studené mŕtve telo, o ktoré nikto ani nezakopne.“
„Ako si prežila?“ precedil pomedzi zuby.
„Ty si ten, čo prežíva nie? Ak máš aspoň trošku fantázie, tak si to dokážeš domyslieť,“ ticho sa zasmiala, „to bude to posledné, čo urobíš, lebo rána sa isto nedožiješ.“
„Tak ako sa tvoji priatelia nedožili večera?“ provokoval. Trafil citlivú strunku, lebo mu kunai priložila ešte tesnejšie ku krku, „Neboj sa, Sora, aj z tohto sa dostanem. Nezabiješ ma. Ale nebudem to ja, kto tomu zabráni,“ a svojimi hadími očami pristal pohľadom na blondíne.
„Prečo sa pozeráš na Tory?!“ vybafla naňho Uchiha a postúpila o krok dopredu. Neuvedomila si, že aj o ňu sa Atsushi opiera a trochu stratil rovnováhu. Vrátila sa na miesto, no neprestala sa na neho mračiť. Presunul svoj zrak na Tory.
„Mám na to svoje dôvody,“ povedal tajomne. Za sebou započul zvuk trenia kovu o kov a potom pálčivú bolesť na mieste, kde ho predtým bodol Hidan. Nevoľky vykríkol, prehol sa a zaprel sa rukami o zem. Vykašľal krv a sťažka dýchal. Sora mu práve vrazila kunai do zraneného miesta. Špina.
„Aké dôvody?“ spýtala sa priamo a keď vedela, že jej nechce odpovedať zatlačila kunaiom hlbšie až skrivil tvár a zalapal po dychu. Pod ním sa vytvorila väčšia kaluž krvi ako tam bola predtým, „Odpovedz na otázku,“ zasyčala.
„Ona ťa zabije,“ vyhŕkol, „zabije ťa,“ zopakoval a plytko dýchal, „zabije,“ hovoril dookola ako nejaké kúzlo, ktoré by ho mohlo zachrániť. Čakal, že Sora bude prekvapená, nahnevaná...no jednoducho všeličo, len nie....pobavená. Zasmiala sa nad tým a on nad tým žasol.
„Tuto s blondie už mám vybavený súboj, vieš? A ak mám byť úprimná, nič v zlom,“ povedala smerom k Tory, „ale som si istá, že prežijem. Koniec koncov, mám celkom tuhý korienok, nemyslíš?“
„No nepovedz,“ povedal naoko posmešne, „ja mám z toho iný pocit.“
„Koho zaujímajú tvoje pocity?“ vybafla naňho Tory, ktorá naňho doteraz hľadela, akoby tomu nerozumela. Akoby nechápala prečo do úst berie práve jej meno, „Ak chceš riešiť svoje pocity, choď ku nejakej psychologičke alebo niekomu podobnému!“
„On však už nikam nepôjde. Iba ak na jedno miesto. Peklo je krásne miesto, kam ťa mienim poslať.“
„Tento,“ Hidan sa zatváril znechutene, keď sa naňho pozrel, „zm*d ti nestojí za to, aby si sa s ním hrala, Sora.“
„Povedala som si, že pre niekoho, kto sa tak zúfalo snaží prežiť, bude smrť tým najhorším trestom za to všetko. Avšak,“ zvýšila hlas a začala znieť nadšene a kruto, „všimla som si jeho pohľad, keď hrozilo, že hentá vecička,“ fľochla na Smrtiaci nástroj, „bude zničená. On jednoducho nemôže odísť bez toho, aby videl, ako bude letieť dolu a rozmliaždi sa na márne kúsky,“ niekoľko posledných slov zdôrazňovala tak, ako sa len dalo a jemu nabehli zimomriavky.
Musí prežiť, aby zachránil to, na čom tak dlho pracoval. Niekoľko rokov driny bude...preč. To nedovolí. Nie, Sora sa s ním nebude hrať. To teda nie! Nebyť jeho, nebola by taká silná. On ju vytvoril. Nenechá sa ňou zabiť. Prežije. Ostatne, ako vždy.
„Zabila Daisukeho,“ povedal ľadovým hlasom s očami uprenými na Tory.
„Nezabila,“ odfrkla si Sora neveriacky, ale s tým počítal.
„Ty si ho zabil,“ povedal zachrípnutým hlasom Atsushi a Orochimaru preniesol svoje hadie oči z Tory na neho a uškrnul sa.
„Vážne, malý Hľadač? Naozaj si to myslíš? Vôbec ste nepremýšľali,“ pokrútil sklamane hlavou, „ja som iba využil príležitosť, nič viac.“
„Príležitosť zničiť svet a využiť čo najviac ľudí, že?“ poznamenal Hidan, „Tomu sa ku*va hovorí plán, ty ču*ák!“
„Ale, ale, ako zrazu TY odsudzuješ ľudí. Pamätám si časy, keď si si vraždenie ľudí vychutnával. Stal sa z teba suchár, ktorému zostalo len nadávanie. Čakal som od teba viac, ak mám pravdu povedať. Preživší Akatsuki a skončil práve takto...“
„Z Akatsuki som odišiel skôr ako boli zničení!“
„Vskutku,“ prikývol, „a k tvojmu rozhodnutiu stačilo iba to, aby toto dievča, čo práve zabodáva kunai do môjho chrbta, prišlo do Akatsuki ako zajatkyňa.“
„Nič o tom do p*či nevieš!“
„Vráťme sa však k tomu, čo som povedal. Tuto Tory naozaj zabila Daisukeho.“
„Nezabila!“ bránila sa s krikom a preňho to bolo ako bázeň pre jeho roztrhanú dušu, „Bojovali sme proti Juugovi, bok po boku! Mňa omráčil a medzitým zobral jeho kód. Po vložení kódu to tohto hlúpeho stroja zomrel! Nemohla som s tým nič urobiť! Nemohla som mu pomôcť!“ v jej hlase znela až ľútosť a vina. Zdala sa mu roztomilá ako sa tam obraňuje. Lenže on nemyslel toto.
„Mohol by som tvrdiť, že je to rozprávka, ale nebudem, lebo je to tak,“ začal, keď ho Uchiha prerušila.
„Aj tak by sme ti neverili,“ vyhlásila tvrdo.
„No samozrejme,“ ticho sa zasmial, „ale hovorím o niečom inom. Ktorá z vás spustila portál?“
„Ja,“ hlesla ticho Tory a všetky pohľady sa presunuli na ňu.
„Aha!“ zvolal víťazoslávne.
„Tváriš sa akoby si získal cenu. Lenže to nič neznamená! Tak spustila portál, no ty máš na rukách krv...doslova,“ dodala Sora, keď hodila pohľadom na jeho ruky, „láskavo sa to nesnaž na niekoho hodiť, dobre? Aj tak ťa zabijem.“
„Spustením portálu sa to začalo,“ pokračoval, akoby ho nebola prerušila, „bol to jednoducho spontánny nápad, keď som videl ten záblesk. Vaša drahá Tory to spustila. Keby neprivolala Daisukeho, vás ostatných. Ona je ich vrahyňa! Stavím sa o všetko čo mám, že stlačila gombík s túžbou po vražde. Vražde, Sora, vražde,“ prizvukoval.
„Netrep nám tu koko*iny!“ okríkol ho Hidan. Chcel ešte niečo dodať, no pozrel sa na Soru a slová sa mu zasekli v hrdle. Orochimarove slová našli úrodnú pôdu. Dostal Soru do úzkych, čo sa údajne nepodarilo veľa ľuďom...