Always and forever 17 Začiatok konca

Orochimarom prúdila zlosť. To veľké nadšenie, ktoré cítil pri spustený Smrtiaceho nástroja, bolo preč. Ten pocit radosti, že Konoha sa konečne premení na prah, zmizol v jednej jedinej sekunde. Vystrelil, absolútne spokojný s tým, čo sa mu podarilo dať dokopy, strela vyletela prudko dopredu a jeho od toho tlaku odhodilo niekoľko metrov ďalej, ale rýchlo sa postavil, aby sa na to predstavenie mohol dívať. Avšak, tesne predtým, ako strela, ktorá bola rýchlejšia a silnejšia, monštruóznejšia a nebezpečnejšia ako by bola normálne, narazila do neviditeľnej bariéry, ktorú obalila svetlom výbuchu a tiahla sa po jej povrchu, no Konohy sa ani nedotkla. Zostala v bezpečí za bariérou a on musel od zlosti zatínať päste a sánku. Snažil sa zhlboka dýchať, no to mu tiež nejako nepomáhalo. Jeho žilami prúdila zlosť a nevedel ju zastaviť. Nechcel ju zastaviť. Čo to bolo za bariéru? Takú techniku nepozná a nikto nevedel, že sa chystá vystreliť. A aj keby, tak nemali čas na vytvorenie takejto silnej ochrannej techniky. Nešlo mu to do hlavy.
No jedna vec bola istá. Ktokoľvek to urobil, spotreboval veľa síl na to, aby zachránil Konohu. Neodvráti ďalší útok. Ďalšia strela bude už naozaj tým posledným, čo Konoha uvidí. Svižnými krokmi sa pohol ku stroju a cítil na sebe Juugov pohľad, ktorého tiež odhodilo. Pozrel sa na neho kútikom oka a všimol si, že je ešte stále na zemi. Určite aj z tohto miesta mal na to všetko dobrý výhľad. No nemienil sa ním teraz zapodievať. Pohľad mu znova padol na Smrtiaci nástroj. Schytil ho, namieril a nekochal sa tým, čo sa chystal vykonať ako predtým. Jednoducho stlačil spúšť a...nič sa nestalo. Prekvapene sa na to pozrel. Nechápal to. Žeby to nestlačil dostatočne silno? Skúsil to znova a potom ešte raz, no s rovnakým výsledkom. Znova bol vytočený. Dnes mal byť jeho veľký deň a jemu sa vôbec nedarí! Zaťal zuby a šiel sa pozrieť do panela z kódmi či sa jeden z nich neuvoľnil, alebo nepohol. Nie, boli presne tak ako ich zanechal.
Tak kde je chyba?!
Pozrel sa na Jinchuurikiho krv a hneď mu to došlo. Bola prázdna. Jeho krv sa vypotrebovala na túto jednu strelu. Jedna skúmavka krvi sa rovná jednej strele? Len toľko? Krútil nad tým hlavou. Čakal od toho viac. A okrem toho. Aj bez Narutovej krvi by mal stroj fungovať. Žeby tým, že bol tak dlho nepoužívaný, musel byť na niečo takéto napojený? Ale vlastne...toto bola jeho premiéra. Nikdy predtým nebol použitý, takže Orochimaru si nebol istý či naozaj nepotreboval hnací motor kanóna.
Prudko zavrel panel a podišiel k Juugovi, ktorý už bol na nohách.
„Choď do úkrytu a dones mi skúmavku Narutovej krvi. Alebo radšej dve,“ nevysvetľoval mu prečo a načo. Povedal mu len to, čo potreboval vedieť a Juugo sa nepýtal. Ešteže ho vymenil za Suigetsua. Juugo prikývol a pomaly sa pobral na cestu.
Konoha, pozrel sa na ňu. Celá v plameňoch. Všade dym a sadze. Blažene sa usmial. Aj bez jeho stroja Konoha zažíva ťažké chvíle.
„Čoskoro tá bolesť a zúfalstvo pominie,“ povedal, „a nahradí ich...smrť! Konoha, toto je deň tvojej skazy!“ a teatrálne rozpažil ruky so šialeným smiechom.
Bol príliš zaujatý sám sebou a svojim dokonalým plánom, že si nevšimol, že dve postavy neďaleko neho sa prešmykli do lesa a sledovali Juuga.

„Čo to ku*va bolo?!“ skríkol Hidan a zložil štít, ktorý vydržal všetko, čo na nich šlo a všetko, čo sa od neho odrazilo. Skontroloval ho a bol úplne nepoškodený. Menej by od štítu svojho Predchodcu (a jeho Predchodcu a zasa toho jeho...) nečakal. Bol predsa zbraňou Hľadača a ako sami Hľadači boli špeciálny, tak aj ich zbrane. Mohli nadobúdať rôzne formy. Mohli zachytávať blesky, premeniť sa na oheň, skracovať sa alebo predlžovať, a v Hidanovom prípade sa jeho katana menila na štít. Bolo to užitočné a hoci mu jeho kosa chýbala, na túto zbraň si rýchlo zvykol.
Otočil sa, aby skontroloval ostatných. Vlastne mu šlo len o Atsushiho, ostatní mu boli ukradnutí. Celé tri roky sa o neho staral a hoci bol Atsushi nesmrteľný, čo bolo dedičstvom Hľadačov a čo získal v momente, keď Hidan prijal svoj osud Hľadača, bál sa o neho. Tak ako Atsushi niekedy v budúcnosti prijme úplne a kompletne ten svoj, jeho Nasledovník bude zvolený osudom a nadobudne nesmrteľnosť.
Jeho bielovlasý učeň pomáhal vstať zo zeme malej Uchiha. Tušil, že sa volá Mira, ale bolo mu to jedno. Keď chytia toho idi*ta Orochimara, tak znova s Atsushim odíde na cesty. Už nikoho z nich neuvidí. A už vôbec nie Pútnikov.
Hoci to na sebe nedal znať, bolo mu ľúto, že sú preč. Dokonca aj klony. Po dlhšom rozmýšľaní prišiel na to, že sa rozlišujú v tom, ako majú ofinu. On na to prišiel a oni si len tak zomrú! Ako si to dovolili! A potom, že mu lezú na nervy.
Nepáčilo sa mu, že sú tak blízko seba. Atsushi si robil, čo chcel odkedy sa dozvedel o kliatbe Hľadačov a bol na Hidana viac-menej nahnevaný. Akoby on za to všetko mohol! A najviac sa mu nezdalo, ako sa zblížil s Uchiha. Načo si robí s niekým hoci aj priateľský vzťah, keď bude trvať krátko? Je normálny? Mal by byť od nej ďalej! Zmizni od nej, ty malý sopliak, hypnotizoval ho pohľadom, no Atsushi bol k nemu otočený chrbtom a kontroloval či je ona v poriadku.
A čo ja? Hm? Ja som tu vytiahol štít ako najväčší kráľ a tým pádom vo vašich zadniciach neskončili kusy domov, čo tlaková vlna odbila k nám! To si si nevšimol, že? Ale že má slečna Uchiha špinku vo vlasoch to hej! Spomaľ, ty nevďačné decko, neprehrabuj jej tie vlasy! Si na priateľa trochu blízko, to vidím aj ja...žeby...ó, ty malý...takže ty takto? Ty ju...haha...ty sa nezdáš, ty budižkničomu.
Keď Atsushi dokontroloval to dievča, konečne sa ráčil otočiť k nemu. Nadvihol svoje sivé obočie. Atsushi si ho premeral pohľadom a hodnotil jeho zranenia.
„Páni, ten štít naozaj veľa vydrží!“ zvolal a Hidan sa neubránil prevráteniu očami. To je všetko, čo mu tento pošuk povie? Pochváli štít? No to dopadol. Nepovedal mu na to nič, lebo nechcel plytvať svojím úžasným slovníkom a poobzeral si aj ostatných. Vyzerali v poriadku. Nikto nebol smrteľne zranený ani nič podobné. Takmer si nehlučne vydýchol. Takmer.
Bol tak zaujatý tým, že Atsushi mal vzťah aj ku niekomu inému ako ku nemu, že si nevšímal Atsushiho ako takého. Na jeho pravom boku sa tiahla červená čiara a okolo nej sa črtala červená škvrna. Nevedel ako sa to mohlo stať. Cez jeho štít sa to dostať nemohlo...iba ak by sa to odrazilo nejako od okraja a keďže Atsushi sa ponáhľal chrániť čiernovlásku, pokojne ho to mohlo trafiť. Hlupák, čo by robil keby nebol nesmrteľný a rana by bola vážnejšia?
Atsushi si všimol jeho pohľadu a pozrel sa na svoje zranenie. Aj Uchiha a dokonca aj tá blondie, ako ju nazývala Sora, sa prišla pozrieť. Čiernovláska zhrozene zhíkla a pozerala na ranu ako zhypnotizovaná. Neposkladaj sa z toho, pomyslel si Hidan, pre Atsushiho je to niečo ako škrabnutie. Dúfam, že z toho neodpadneš.
„Budem v poriadku. To nič nie je. Takmer som to necítil,“ povedal upokojujúco, ale Hidan vedel, že nesmrteľnosť neodstraňuje bolesť.
„Vyliečim ti to,“ ponúkla sa Sakura, no Atsushi ju odmietol s tým nech si chakru šetrí na horšie časy, lebo tie určite ešte prídu.
„Odpovie mi niekto na moju pôvodnú otázku?!“ čertil sa Hidan a blondie naňho pozrela. Čakal, že trepne nejakú hlúposť a....myslel si dobre.
„Vyzeralo to ako Daisukeho bariéra.“
„Lenže mudrlant je po smrti,“ precedil pomedzi zuby. Čo si neuvedomuje, že Pútnici sú nadobro preč? Zachytil Sasukeho veľavýznamný pohľad a došlo mu, že možno nie úplne nadobro. Zrejme je nejaká šanca, že by...ale prečo by sa nevrátil hneď ako zomrel, ale až teraz?
„Ktokoľvek to bol, zachránil nám život,“ vyhlásila Uchiha a blondie nadšene prikyvovala. Hidan musel súhlasiť, ale zastaví ten čur*k aj druhú strelu?
„Ideme na Horu Kagov!“ povedal nahlas ako vodca, hoci sa zaňho nepovažoval. Podľa neho bol len Hľadač, ktorý sa dostal do problémov a teraz to nejakým svojim spôsobom riešil.
Nikto neprotestoval a tak sa pobrali tam. Vražedným pohľadom donútil Atsushiho, aby si tú ranu po ceste aspoň obviazal. Že vraj jemu sa červená nepáči. A posmešne sa pozrel na oboch Uchihovcov, ktorým sa oči sfarbovali práve do tejto farby pri používaní sharinganu. Tí to nekomentovali. Sasuke to ignoroval a jeho sestra len prevrátila očami.
Hidan začul niečo ako: „Mne sa červená páči,“ znelo to ako Atsushiho hlas a jeho napínalo na vracanie...

Boli skrytý v tieňoch stromov a pozorovali Orochimara ako je čoraz viac rozčúlenejší a ako mu pokusy zničiť Konohu nevychádzajú. Napokon videli, ako sa obrátil na Juuga, ktorý bol v rovnakom šoku ako jeho Majster. Tory by bola najradšej, keby Juugo nebol vôbec nažive. Čudovala sa, že ho Sora nezabila. Podľa toho, že tam nevidela Karin, usudzovala, že je buď mŕtva, alebo ju hadí muž niekam poslal. Zaťala päste, aby odolala nutkaniu vypustiť naňho výbušniny hocijakého tvaru. Zabil Daisukeho. Zaplatí za to. Bez prestania sa naňho mračila a vôbec si neuvedomovala, že pravdepodobne on bol tým, kto zabil Soru a že jej to až tak nevadí ako v prípade Daisukeho.
Niečo povedal Juugovi a ten sa pobral preč.
„Niekto by mal ísť za ním. Možno nás zavedie k ich úkrytu,“ navrhla Mira.
„Možno tam majú Naruta,“ dodala s nádejou Sakura a Sasuke ich navrhol, že pôjdu. O chvíľu ich opustili a Tory si uvedomila, že pozerá na Orochimara, ktorý sám sebe niečo hovoril, potom roztiahol ruky a začal sa smiať. Pripadal jej šialený a ani na sekundu nepochybovala, že určite je.
„A čo teraz?“ chcel vedieť Atsushi, ktorý sa akosi viac ako bolo potrebné zaujímal o Miru a nevedela či sa jej to páči, alebo by ho najradšej niekam nakopala.
„Zaútočíme a zabijeme ho!“ povedala Tory hlasnejšie ako mala v pláne a, čudovala sa tomu, však to bol úžasný plán, nikto s ňou nesúhlasil. Ako to? Však keď Sora trepla niečo takéto, tak sa ani nepokúšali protestovať. Podceňujú ju?
„Iné nápady? Ktoré nie sú úplne je*nuté?“ prepichol Hidan Tory pohľadom, no jej to nič nerobilo. Jediné, čo ju štvalo bolo, že Orochimaru, ktorý bol za tým všetkým, tam len tak stál a oni čakali krčiac sa v tieňoch. Za ňou sa zvyšní traja ľudia bavili medzi sebou a zhovárali sa o tom, čo by mali a nemali urobiť. Cez Hidanove nadávky čo-to počula, ale aj tak nedávala pozor a slová jej nedávali zmysel.
Žmúrila do diaľky, lebo sa jej zdalo, že tam vidí nejakú postavu kráčať ich aj Orochimarovým smerom. Ale kto to je? A prečo si kráča tak pokojne. Hodila očkom po Orochimarovi, no ten si postavu nevšimol. Pozeral sa totižto celý čas na Konohu. O chvíľu mohla postavu rozlíšiť a zdalo sa jej, že ju pozná. Snažila sa ju rozpoznať a keď bola asi dvesto metrov od Orochimara, tak sa jej to podarilo a mala čo robiť, aby nezhíkla. Nepriložila si ruku na ústa, to by bola nápadná. Iba zatajila dych a čakala kým sa upokojí zo šoku. Nechcela sa otáčať dozadu ku ostatným, lebo sa bála, že je to len halucinácia a osoba zmizne.
Sora si priložila ukazovák na pery. Tory si nebola istá či ju vidí, no vedela, čo to gesto znamená. Prikývla a Sora to možno ani nevidela. Tá sa pozrela na Orochimara a v jej očiach bolo vidieť túžbu po pomste. Väčšiu ako mala Tory, keď chcela zabiť vraha svojho brata.
Moment! Však ona sa vlastne teší, že vrahyňa Deidaru je nažive! Je normálna? Letmo pokrútila hlavou. Nie, iba je rada, že ju môže zabiť ona a nie niekto iný.
Sora podišla ešte pár krokov dopredu a dávala si pozor, aby na seba neupriamila pozornosť. Tory odhrnula konáre s lístím tak ticho, ako to v tej chvíli dokázala, aby mala lepší výhľad. Sorine modré oči sa mračili a ústa mala zovreté do jednej nahnevanej úsečky. Videla ako sa jej hruď rýchlo dvíha, zrejme sa už nemohla dočkať, že sa poráta s Orochimarom.
Ale ak je tu Sora, tak tu musí byť aj Daisuke! Určite! Kto iný by vyrobil tú bariéru? Daisuke ich zachránil! Bola šťastná a nadšená. Daisuke sa určite niekde skrýva a čaká na signál. Sora má zrejme odlákať Orochimarovu pozornosť a potom naňho zaútočí aj Daisuke zo zálohy. Tory sa to zdalo absolútne logické.
Keď si bola istá, že Sora nie je halucinácia, otočila sa za seba a videla Miru a Hľadačov pohrúžených do rozhovoru. Chcela im povedať, že tu nie sú sami, no v hlave videla gesto, ktoré jej pred chvíľou ukázala. Má mlčať. Dobre. Vydrží. Nebude to predsa trvať dlho. Nemôže tam stáť večne. O chvíľu ju zbadajú aj ostatní. A potom príde aj Daisuke. A možno aj zvyšní Pútnici.
Otočila sa späť a ešte stále tam bola. Fajn, povedala si v duchu, teraz to je isté. Nemám halušky. Vydýchla si a pozorne ju sledovala. Čo má v pláne?
Zrazu Sorin zrak prešiel z Orochimara na Tory a až príliš uprene na ňu pozerala. Jemne prikývla a Tory došlo, že je čas na útok. Musí upovedomiť ostatných. Sora vytiahla kunai a Tory urobila to isté a prešla z podrepu do polohy medzi stojom a sedom.
„Tory?“ počula Mirin hlas, ktorý znel znepokojene, „Čo to robíš?“
„Je čas zaútočiť, Mira,“ povedala jej polohlasne, no stále pozerala pred seba a na Soru a čakala na ďalšie znamenie.
„Blondie, ne*er ma a sadni si dole!“ zasyčal Hidan.
„Toto nie je dobrý nápad,“ poznamenal Atsushi.
„Lenže toto nie je môj nápad,“ prezradila im tajomne Tory a vedela, že to nechápu. Ale prečo by im to mala vysvetľovať, keď to o chvíľu uvidia na vlastné oči?
„A teda čí?“ zaujímala sa Mira.
„Jej.“
Je čas. Čas, aby sme zobrali osud Konohy do vlastných rúk a vykonali pomstu. Zaznel im všetkým v hlavách Sorin hlas. Tory si bola istá, že to počuli aj oni, lebo za ňou zhíkli. Ona nezaváhala a vyskočila z krovia...