Somebody likes a trash (2 chapter)

Konečne sme sa vydali na cestu. Kráčal som trochu pozadu, nechávajúc ísť Naruta vpredu. Napokon, vždy sa cítil ako líder skupiny a chodil ako prvý, nech to bolo hocikam. Nášmu ďalšiemu hosťovi, či členovi provizórnemu misijnému tímu som nevenoval zvýšenú pozornosť a tá osoba konala rovnako. Vôbec si nás nevšímala. No pekne. Ktovie aká bude tímová spolupráca?
„Kakashi-sensei... je to ďaleko kam ideme?“ ozval sa nakoniec otrávený Naruto.
„Až tak ďaleko nie, do večera tam budeme.“ Odvetil som mu polopravde, keď som zvážil tempo, akým sme sa pohybovali a odrážali synchronizovane od hrubých vetiev stromov, rútiac sa tak cez les. Úprimne, bol som prekvapený že nejaký lekársky ninja s nami držal krok, lebo Naruto fakt nahodil rýchle tempo.
„Soka. Ale ja som stále hladný!“ bože ten idiot, naštvane som si pomyslel.
„V prvom rade sa musíme ponáhľať. Ktovie v akom stave sú naši priatelia a prvá pomoc je na prvom mieste, nie?“ hľadajúc oporu som sa obrátil na zvyšného člena tímu, ktorý len nejako beztvaro prikývol. Takže moja snaha rozprúdiť konverzáciu vyšla navnivoč.
„Ale keď som hladný, neviem sa ponáhľať...“ stále protestoval Naruto, nuž mi nezostávalo iné, ako mu jednu vpáliť po hlave.
„Nesťažuj sa už toľko! To si vravíš Ninja?!“ niekedy už aj mne liezlo na nervy stále mu len dohovárať. Nuž, Naruto je Naruto.
„Ale Kakashi-sensei, uznajte.“ Zagánil som naňho, no Naruto len ľahostajne pokrčil ramenami a pokračoval ďalej. Prisám fakt sa budem musieť opýtať Yamata, ako to robí, že dokáže Naruta len obyčajným pohľadom vystrašiť.
Potichu sme napredovali, preskakujúc rôzne prekážky, či ďalšie iné stromy a cesta plynula potichu. Hotový raj pre uši... istotne, bola by to väčšia zábava byť na misii ešte spolu so Sakurou, aspoň by som sa na tých dvoch viac zasmial. Takto v spoločnosti neznámeho sme sa akosi obaja zdržovali svojich zvyčajných výstupov a hrali formu. Teda aspoň ja, o Narutovi sa to zaručene povedať nedalo.
„Už si dlho lekárskym ninjom, Naomi?“ preťal som napokon ticho po krátkych úvahách o Jiraiyových knihách.
„Dosť dlho.“ Prekvapilo ma, že ten hlas znel žensky. Iste, podľa mena to bola žena, no ktovie... nikdy sa to poriadne podľa toho nedalo určiť a kvôli jej zjavu už vôbec nie.
„Zvláštne, nikdy som vás poriadne nevidel.“ Pokračoval som v konverzácii, naschvál ju udržujúc, aby som sa aspoň čo-to dozvedel o nej, keď už sme spolu v tíme. Jeden nikdy nevie ako sa misia môže skomplikovať a nakoniec prerastie v boj. Práve preto je dobré poznať schopnosti spolubojovníkov.
„Pracovala som prevažne v operačných sálach.“ Znela jej stručná, nezaujatá odpoveď.
„Aha. Prečo vás potom poslali do terénu?“ nechcel som byť podozrievavý, ale jednoducho ma to zaujímalo. Naruto si nás zjavne vôbec nevšímal. Naomi len pokrčila ramenami.
„Asi nikoho iného voľného nenašli.“
„Samozrejme.“ Typická Tsunade. Tiež pošle na misiu hocikoho, koho nájde ako prvého. Nevedel som však, čo sa mám viac pýtať, nuž som stíchol, dohnal Naruta na jeho úroveň a mlčky sme ďalej pokračovali v ceste, ktorá sa stále viac a viac skracovala. Po úporných hodinách behu sme nakoniec v diaľke spozorovali istú osobu na kraji útesu pred nami. Zjavne kohosi vyzerala a podľa očakávaní sme ten niekto boli my.
„Vy ste tá záloha?“ vyšlo z neznámeho, ktorý vyzeral naozaj strašne. Bol celý doškrabaný, od krvi a bolo na ňom vidno, že už dlhú dobu nespal.
„Áno.“ Jednoducho som mu prikývol, no kútikom oka som zahliadol Naomi ako bez vysvetlení, či ďalších slov vbehla do jaskyne skrývajúcej sa pod útesom. Spolu s Narutom aj veliteľom zranenej skupiny sme ju nasledovali dnu.
„Prineste, prosím, nejaké drevo. Je tu zima, zranení chytia ešte zimnicu.“ So zdvihnutým obočím som na ňu pozrel, keď vydala „príkaz“ formou prosby.
„Poď Naruto, ona si poradí.“ Snažil som sa ho odtiahnuť, no ten nemo pozeral na piatich zranených ninjov.
„Kto to urobil?!“ vybuchol. No jasné, jeho tu tak bolo treba poslať.
„To onedlho zistíme, najprv sa o nich treba postarať.“ Povzdychol som si a skusmo som ho začal ťahať do lesa. Netrvalo dlho, aby sme nazbierali slušnú kopu dreva, i keď, s Yamatom by to trvalo oveľa kratšie.
„Ach, pri Yamatovi som si už od takýchto vecí aj odvykol...“ povzdychol som si ťažko. Navyše, toto robievali vždy geninovia, nie ja. Veru... bolo to už dlho, kedy som naposledy zbieral drevo do pahreby. Keď sme sa vrátili, všetci zranení už boli ošetrení, pozakrývaní a videl som, že čakajú len na nás.
„Kde ste sa flákali vy dvaja? To vám trvalo tak dlho?“ osopila sa na nás tá osoba, hovoriaca si medička.
„Gome, Naomi.“ Ospravedlnil som sa, položil som drevo celkom blízko a keďže boli nedočkaví a celí uzimení, netrápil som sa so zápalkami. Urobil som pár potrebných pečatí a zvolal som: „Katon!“ viac treba nebolo. Fúknutím mi z úst vyšiel prúd ohňa, dostatočný na to, aby zapálil kôpku dreva a rozohrial nesúrodú jaskyňu. Pohodlne som sa oprel o stenu tvrdej skaly, zadívajúc sa na skupinku ako sa tiež poukladala dookola. Po chvíľke som sa pohrabal v ruksaku a vytiahol z neho pár ryžových koláčikov podávajúc ich tak Narutovi.
„Na, daj si.“ Chudák, bolo na ňom vidno, že je hladný ako vlk.
„Itadakimasu.“ Ponuro odvetil a zhltol to na jeden šup.
„Ako to s nimi vyzerá?“ zaujímal som sa.
„Už dobre. Stratili síce dosť krvi, ale budeme ich schopní transportovať naspäť do dediny.“ Ach transport. Ten však počká, najprv sa pôjdeme postarať o tých výtržníkov a keď dokončíme aj túto úlohu, potom sa budeme môcť vrátiť, zranení snáď už aj po vlastných.
„Kto vás napadol?“ moja ďalšia otázka smerovala ku kapitánovi daného tímu, ktorý už napoly spal.
„Zlodeji. Dvaja z nich sú však ninjovia zo Skrytej mlžnej. Zastihli nás v noci na hliadke a potichu nás dostali. Kým som zistil, čo sa deje, trištvrtina z nás už bola...“ ani nemusel dopovedať, bolo to očividné.
„A kam mierili? Neviete?“ nechcelo sa mi hneď volať Pakkuna, aby to vyriešil.
„Smerom na juhovýchod.“
„Ku mesačnému kláštoru?“
„Áno, tam.“
„Čo je to mesačný kláštor?“ ozvala sa prihlúpla, ospalá otázka. Od koho iného, ak nie od Naruta.
„Kláštor, ktorý sa volá mesačný.“ Vysvetlil som mu. Popri tom som uvažoval, ako dlho ešte vydržím mu vysvetľovať takéto primitívne veci.
„To som pochopil! Ale čo tam chcú?“
„To si sa predtým nepýtal!“ rozhorčil som sa na jeho rozhorčenie.
„Tak sa pýtam teraz!“
„Ticho! Ste ako malí haranti.“ Otrávene sa ozvala čierna postava spoločníčky, ktorá nás takto uzemnila. Povzdychol som si.
„V mesačnom kláštore uchovávajú mnísi strieborné poklady, ktoré sa tam dedia už po stáročia. Sú vyrobené z veľmi cenného striebra, z ktorého sa vyrábajú aj zbrane, ktoré sú schopné viesť čakru... určite si sa už s takou zbraňou stretol.“ Snažil som sa tomu zadubencovi priblížiť aspoň niečo, čo by mohol poznať.
„Čepele Asumy-sensei?“
„Hej.“ Potvrdil som mu a následne pokračoval.
„Nuž, keď vás napadli v noci, je možné, že rovnaký vzorec dodžia aj teraz a na kláštor zaútočia v rovnakom čase. Mali by sme vyraziť Naruto.“ Povedal som mu, keď som sa pozrel smerom von z jaskyne. Už sa pomaly stmievalo, nemali sme príliš mnoho času.
„To už musíme ísť?“
„Hádam nie si unavený?“ on? Nikdy! Určite len chcel opäť jesť.
„Malý boj ťa preberie.“ A ako ho poznám, ak ho poznám dobre, vrhne sa doň s plnou vervou.
„Pôjdem s vami.“ Vyhlásila zrazu Naomi, odlepiac sa od skaly.
„Nie, mala by si zostať pri zranených.“ Namietol som úsečne, postaviac sa na nohy.
„Už som urobila všetko, čo som mohla. Tým že tu budem im už viac nepomôžem, za to vám, ak boj pôjde zle, sa zídem. Nie je úlohou lekárskych ninjov dávať pozor hlavne na ich tím?“
„Tvoja misia bola postarať sa o zranených.“ Neoblomne som trval na svojom.
„To som už urobila. Nemá zmysel tu sedieť a čakať, kým budú schopní kráčať. Navyše, kapitán dohliadne na dokladanie dreva do ohňa. Až taký idiot nie je.“ Čert aby zobral tú ženu. V tej chvíli som nemohol nájsť vhodné protiargumenty, ktoré by som mohol proti nej použiť. Čo mi teda ostávalo? Prikývol som a pozrel po Narutovi. Našťastie, bol už pripravený.
„Tak teda ideme.“ Prudko sme sa všetci traja odrazili od skaly priamo do približujúcej sa noci.
„Je mesačný kláštor ďaleko?“ ozval sa Naruto. Samozrejme, len ten môže byť natoľko nedočkavý, aby sa stále pýtal na cestu.
„Nie veľmi. Čo nevidieť tam sme.“ Všetku svoju čakru som automaticky sústredil do nôh a i keď som bol vyčerpaný po celom dni behania k mieste činu, stále som mal dosť sily na toto a hádam aj na komplikácie, ktoré mohli nastať. Netrvalo príliš dlho, kým sme na obzore zbadali vyčnievajúcu sa belostnú vežičku osamelej budovy uprostred lesa.
„To je ono?“
„Hej a ticho. Mohli by nás začuť.“ Spomalili sme, ukryjúc sa za kmene stromov. Vyhliadli sme si dobré pozorovacie miesto a sprvu sa len pozerali na všetko podozrivé v okolí. Moje citlivé uši začuli šramot a vrzgot a naozaj som si po chvíli všimol, ako z mohutných kláštorných dverí vystupuje asi šesť postáv ťahajúcich za sebou ťažké vrecia, v ktorých sa lesklo čosi strieborné. Nebolo mi treba hovoriť dvakrát a rýchlo som vytvoril dva klony, ktoré som potichu poslal cez les, aby ich obkľúčili. Prirodzene, nebudem sa ukazovať, pokiaľ neodhalím ich schopnosti. Zhlboka som sa nadýchol a hlavou pokynul Narutovi, aby pomaly vyrazil, no všetko sa stalo v tom jedinom okamihu odvrátenia sa. Nič som si nevšimol, ani nespozoroval, ani nezjastril, čo bolo absolútne divné, no ako náhle som sa naspäť pozrel na skupinu vykrádačov, všetci boli v strede čistinky pred kláštorom spútaní, v bezvedomí a nad nimi stála jediná osoba.
„Naomi?“ hlesol som potichu, keď som si uvedomil, že naozaj pri mne a Narutovi už dávno nestojí. Vyšiel som z tieňa, ako aj Naruto a obaja sme na ňu bez slov pozerali. To, aby som ja čosi nespozoroval, to sa mi nezdalo.
„Ako.. kedy..“ ešte stále som bol bez seba, že mi čosi také dôležité ušlo. Ako to vôbec a čo.. nechápal som. Nerozumel som.
„Mali ste sa pozerať dôkladne. Čo mám robiť všetko za vás?“ zavrčala na nás a pokrútila nezmyselne hlavou.
„Fajn, zdá sa, že je to tu pod kontrolou, vraciam sa. Nechám vám ich tu, robte si s nimi, čo chcete.“ Ani nečakala na odpoveď a jediným skokom, skôr než sme stihli žmurknúť, zmizla v lese. Cítil som jej čakru, ako sa vzďaľuje smerom k jaskyni, no stále som nemohol uveriť tomu, čo som videl teraz. V jednej chvíli sme sa pripravovali na útok a v druhej už... naozaj sa o nich postarala ona? Ako to dokázala? V takej rýchlosti, že to nikto nezbadal? Celý čas mi to vŕtalo poriadne hlavou, zatiaľ čo týchto sme nechali poriadne priviazaných k stromom a poslali sme správu, teda ja som poslal správu do dediny, nech ich eskortná skupina prevezme. Spolu s Narutom sme sa vrátili do jaskyne. Žltovlasý chlapec sa bez ďalších rečí uložil spať, no ja som nemohol... stále som rozmýšľal nad tým, ako to tá žena mohla urobiť. Nedávalo mi to vonkoncom zmysel. Vyhľadával som ju pravidelne v jaskyni pohľadom, skúmajúc ju, no zjavne len pozorovaním nič nedosiahnem. Hodiny pomaly plynuli.
„Naomi?“ ozval som sa do ticha, ktoré prerušovali len polohlasné dychy spiacich ľudí naokolo. Cítil som, že ani ona nespí.
„Čo je?“ ohradila sa pošepky.
„Môžem s tebou hovoriť?“
„Ráno. Chcem spať.“
„Je to dôležité.“ Nástojil som, hovoriac stále potichu.
„Prečo?“ stále pokračovala v nepríjemnom tóne.
„Aké ninjutsu si použila? Alebo to bolo genjutsu?“ išiel som rovno na vec.
„Choď spať Kakashi.“ Otočila sa na druhý bok, tváriac sa že spí. Povzdychol som si, no vtedy mi došlo, že sme si potykali. Sranda. Ale nie, nedám pokoj, dokým sa to nedozviem.