Somebody likes a trash (3 chapter)

Prudko som sa prebudil do bieleho rána. Väčšina vecí už bola zbalená, niektorí zranení stáli na nohách a tí, čo boli vyliečení skoro úplne, niesli na chrbtoch svojich priateľov, čo sa ešte hýbať nemohli.
„Super Kakashi-sensei. Už som si myslel, že vás budem musieť zobudiť.“ Ozval sa Naruto od vchodu. Len chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že sa chystajú na návrat do dediny. Misia skončila úspešne. Vstal som teda, trochu som sa ponaťahoval a rýchlo som zbalil svoje veci.
„Kde je Naomi?“ vyšlo zo mňa.
„Tu.“ Sama sa ozvala, keď vstúpila do jaskyne.
„Včera si mi neodpovedala a skôr než odídeme, chcem to vedieť.“ Budem do nej rýpať, pokiaľ sa to nedozviem.
„Záleží na tom?“
„Áno, potrebujem to do správy.“ Vymyslel som si síce lož, no nemohol som priznať, ako strašne ma škrelo, že dokopy som aj tak na tejto primitívnej misii neurobil nič.
„Bolo to Genjutsu.“ Povzdychla si a vyrazila von. Prižmúril som oči. Zdalo sa mi to iba, alebo naozaj mi práve do očí klamala? Zamračil som sa, no nemienil som sa hádať pred Narutom a už vôbec nie pred skupinou, ktorej do toho, čo sa v noci stalo, nič nebolo.
Kým sme sa vracali do dediny, panovalo medzi nami akési zvláštne ticho, ktoré hrozivo viselo vo vzduchu. I keď mi z neho sem tam naskočila husia koža a pootvoril som ústa, že niečo poviem, jediné, na čo som sa zmohol bolo, že som zaťal päste ako aj zuby a ostával naďalej ticho.
„Kakashi-sensei?“ rozmýšľal som, ako je možné, že Naruto nevydrží ani chvíľu držať zobák.
„Hm?“ ani som sa neobťažoval naňho pozrieť, hľadel som len pred seba a popod nohy, dávajúc pozor na cestu, aby som nedajbože nespadol zo stromu. Strápniť sa pred tou osobou bolo to posledné, čo som si v tejto chvíli želal.
„Vy ste sa s Naomi pohádali?“ začudovane sa bez štipky hanby opýtal. Zamračil som sa.
„Nie.“ Úsečne som odvetil, snažiac sa mu naznačiť, aby ďalej nevyzvedal, ale zjavne vyžadovať od Naruta taktnosť bolo nemožné.
„Tak prečo sa na seba mračíte?“ znela jeho ďalšia otázka. Pripadalo mi to, ako keby mal päť rokov a bol jedným z tých detí, čo sa neustále pýtajú na všetko „Prečo“.
„Nemračíme sa.“ Oponoval som mu automaticky.
„Nezapierajte. Vidím to.“ Povzdychol som si, no namiesto toho, aby som sa pozrel na chlapca, môj pohľad smeroval na tú ženu. Ku podivu, bolo evidentné, ako sa mračila. Striaslo ma.
„Nepohádali sme sa.“ Odvetil som stručne, trvajúc na svojom. Kútikom oka som však zachytil jej pohľad. Podľa jej výrazu ju asi čosi škrelo.
„Čo je? Hovorím vari zle?“ tiež som sa na ňu zamračil. Čím dlhšie sme s ňou boli na tejto otrasnej misii, tým menej som ju mal rád a už som sa celkovo tešil, až sa jej zbavím.
„Neodpovedaj aj za mňa.“ Tvárila sa nanajvýš dotknuto.
„Tak sa ozvi sama nabudúce.“ Odvrkol som jej už naježene.
„A že sa nehádate!“ vyhlásil Naruto a ja som si len tľapol po čele. Toto mi bol sám Jashin dlžen. Rozhodol som sa mlčať a absolútne som ich všetkých ignoroval, až kým sme sa nevrátili do dediny.
„Kakashi-sensei.“ Začal opäť Naruto.
„Čo je?“ ignoroval som ho celú cestu, nuž aspoň keď sme už boli naspäť a zvyšok skupiny sa pomaly rozpŕchol, rozhodol som sa mu odpovedať.
„Stále mi dlžíte ramen.“ pripomenul mi so širokým úškľabkom.
„Teraz idem podať správu, See ya.“ Bezmyšlienkovito som sa rozlúčil a zmizol som v obláčiku dymu.
...
„Tu je správa z misie, všetko prebehlo ako malo.“ Mechanicky som podával Tsunade-sama zložku. Myslím, že nikdy neprídem na chuť tej byrokracii a papierovačkám. Nechápem, prečo nestačí podávať niekedy správy o misiách slovne.
„Vďaka Kakashi.“ Odvetila stručne, vezmúc si papiere a oblúčikom ich hodila na obrovskú kopu ďalších papierov, čo mala pred sebou.
„Tsunade-sama?“ nuž, keď už je hlavou lekárskych ninjov, opýtam sa to rovno nej samej.
„Stalo sa niečo Kakashi?“ nečudujem sa jej, že vzhliadla od papierov a spýtavo na mňa pozrela. Málokedy totiž niečo chcem alebo sa pýtam.
„Aké má Naomi schopnosti?“ mračil som sa. Neznášal som, ak som niečo nevedel vydedukovať sám. Bol som tým známy! A nebol som dvakrát známy tým, že by som chodil okolo horúcej kaše.
„To si nezistil?“ vyzerala byť dosť prekvapená, čo som bol prakticky aj ja a len som pokrútil sklamane hlavou.
„Nemyslela som si, že to Sharingan neodhalí...“ nadhodila úsmevne, no ja som nechápal, prečo sa usmieva. Teda, škodoradosť najväčšia radosť, že?
„Na tom nie je nič vtipné. Ale genjutsu by mal...“ v obavách som začal, lebo posledných pár hodín, čo som tak úporne rozmýšľal nad tým, ako sa to mohlo stať, som sa o vlastné oko a jeho funkciu začal obávať, že či stále funguje tak, ako má.
„Jej schopnosti nemajú nič spoločné s genjutsu.“ Vyhlásila pevne, otočiac sa k oknu.
„Tak čo je to teda?“ vyzvedal som ďalej, nedajúc pokoj. Na druhej strane mi odľahlo, že oko mám teda v poriadku.
„Ona dokonca ani nie je pravý lekársky ninja.“ Potichu povedala Tsunade-samaa ja som na ňu ostal len tupo zízať.
„Tak čo je potom?“
„Neprišlo ti zvláštne, ako rýchlo sa postarala o zranených? Liečenie ťažkých zranení obvykle trvá dlhšie.“ Snažila sa zjavne usmerniť moje myšlienkové pochody, no trafila klinec po hlavičke. Nad týmto som ani neuvažoval. A mala pravdu! Zvládla tú prácu až nezvyčajne rýchlo na to, že tam mala päť ľudí okolo seba, o ktorých sa bolo treba postarať.
„Ako som si myslela...“ zasmiala sa ticho staršia blondína a otočila sa na mňa.
„Naomi má zvláštny Kekkei Genkai.“ Pokračovala ďalej Tsunade, zdalo sa, že má chuť o tom hovoriť a ja som ju nemienil prerušovať, počúval som ďalej.
„Je fajn, že ho používa na dobré účely, lebo v boji si to naozaj neviem predstaviť, bolo by to strašné.“ Že by niečo vystrašilo Tsunade? Fajn, toto tajomstvo naberá na obrátkach.
„Aj to je jeden z dôvodov, prečo ju málokedy púšťam z dediny na misie von... nechcem, aby sa o jej schopnostiach dozvedeli nepriatelia.“
„Tak poviete mi už, v čom spočíva ten Kekkei Genkai?“ nechcel som ju prerušovať, no už som horel zvedavosťou.
„Naomi dokáže ovládať čas. Trochu. Nie príliš... ale dokáže.“ Sánka mi spadla skoro na zem.
„Počul si už o časopriestorovom ninjutsu?“
„Samozrejme. Moje Kamui pracuje na tom princípe.“ povedal som potichu, zamračiac sa.
„Soka. Nuž, Naomi ovláda len časť z toho a to je čas. Dokáže sa zamerať na poškodené tkanivo, či zranenia a obnoviť bunky do času, v ktorom boli v poriadku.“
„Myslíte, vrátiť ich v čase?“
„Áno.“ Žasol som. Normálne som žasol.
„Nuž ale, má to nevýhody.“ Sťažka si Tsunade povzdychla a spojila prsty do seba.
„Tie si fakt neviem predstaviť. Ale predpokladám, že to žerie veľa čakry.“ Poznamenal som, snažiac sa aspoň čo to uhádnuť.
„Nejde len o to, len ľahšie posúva veci v smere času ako proti nemu. Ak by neustále bunky posúvala v čase starnutia, síce by tým vyliečila zranenia, no tým by postupne skracovala ľuďom život. Bunky totiž majú presne dané, koľko krát sa môžu vytvoriť nové. Obrátiť tok času je náročnejšie... no efektívne.“ Usmiala sa Tsunade.
„Takže, prakticky.. ak to použije na sebe a bude stále obnovovať svoje bunky a telo v čase, bude žiť večne? Alebo to môže docieliť?“ možno som práve vyslovil otázku, ktorá trápila dlhšie aj samú Tsunade-sama. Bolo to na nej vidieť.
„Môže.“ Aká krutá schopnosť! Vyvalil som len oči, teraz mi už plne došlo, prečo sa ju Tsunade-sama snaží uchovať v tajnosti. Veď keby na jej techniku prišiel Orochimaru, splnil by sa mu sen! Už som aj pochopil, ako to, že bola taká rýchla pri tom útoku. Zjavne posúvala čas a nikto si nič nestihol uvedomiť...
„Ale aj tak by mohla byť milšia.“ Odvetil som na záver rozhovoru a pomaly som sa otočil k dverám.
„Tá technika ju dosť vyčerpáva. Nečudujem sa jej, že po jej nadmernom používaní je nevrlá. Inak je to v podstate dobrý človek.“ Prikývol som mysliac si svoje a s povzdychnutím som opustil jej kanceláriu.
Mlčky, rozmýšľajúc som pomaly kráčal po chodbe, no vtedy ma čosi ovalilo po tvári.
„Kakashi, ty idiot!“ začul som známy hlas. Pošúchal som si boľavé líce a vzhliadol som. Naomi. Preboha, ona to počula?!
„Skrátka si to nemohol nechať tak, že?“ vybuchla opäť a zahnala sa. Bez problémov som jej ruku zachytil a zabránil jej, aby ma mlátila.
„Nie, nemohol. Ale neboj sa, nemám v úmysle to komusi hovoriť.“ Snažil som sa ju upokojiť, lebo mi plne došlo, že počúvala. Neupokojila sa.
„O to mi nejde! Len! Och!“ prudko spustila ruky a odpochodovala okolo mňa preč. Fajn, myslel som si, že som jej správanie pochopil, najmä vďaka vysvetleniu Tsunade-sama, no očividne som nechápal absolútne ničomu. Otočil som sa na päte, pozerajúc jej na chrbát, no v tom sa zdvihol v chodbe prudký vietor od prievanu, ktorý jej zhodil z hlavy tú škaredú čiapku.
„Páni.“ Hlesol som potichu sám pre seba od údivu. Spod čiapky sa vysypal na celý chrbát namosúrenej dievčiny vodopád rubínovo červených vlasov, stáčajúcich sa v úhľadných vlnách až po driek. Nevedel som prečo, no ovalil ma strašný pocit deja-vu... mal som pocit, že kedysi som už niečo podobné videl, vrylo sa mi to do pamäti... rozmýšľal som. Úporne som rozmýšľal, no ten hnevlivý pohľad Naomi, ako rozrušene čiapku schmatla a snažila sa skryť svoju korunku krásy, mi pripomenul všetko. Akadémiu.
„Nie.“ Hlesol som rozčarovane. To nemohla byť predsa pravda. Ona bola tá Naomi? TÁ?! Tá večne arogantná, čo sa snažila márne upútavať pozornosť a vždy robila zo seba blázna? Nie. Nie! To bolo absurdné. To nemohlo byť!
„Čo tak zízaš Hatake? Staraj sa o svoje veci.“ Odvrkla z diaľky a ponáhľala sa preč. Týmto svojim správaním to len všetko potvrdila, no ja som sa cítil ukrivdený. Prečo bola na mňa taká zlá?
Nechal som ju odísť a sám som sa radšej stiahol do kútov tieňov. Lepšie povedané, pod moje obľúbené stromy v neďalekom parku, kam som sa natiahol. Obyčajne by som si vytiahol Flirtovacie taktiky a čítal, lenže teraz moju myseľ zamestnávalo čosi iné. Naomi a jej nevraživý pohľad. Je pravda, že sme po sebe kričali, je pravda, že sme vrčali, ale veď nič vážne sa nestalo nie? Celý čas predsa, už od samotného začiatku bola chladná a odmeraná. A to som si doteraz myslel, že so všetkými svojimi bývalými spolužiakmi vychádzam dostatočne dobre. Urobil som vari niečo zlé? Nič! Mal som právo vedieť o jej schopnostiach. Mal som právo vedieť ako ich porazila, keď bola pod mojím velením, nemá prečo vyskakovať... alebo.. v tom bolo čosi iné? Mal by som sa spamätať. V živote som sa netrápil pre ženy, nebude tomu ani teraz tak. Mám dosť práce aj bez toho.