Somebody likes a trash 01

„Itadakimaaaasuu,“ hlučne sa ozvalo od Ichiraku Ramen. Samozrejme, ten hlas sa dal rozoznať hádam na sto honov. Každý ho v celej dedine poznal. Chlapec schopný položiť za misu dobrého Ramenu svoj život sa práve chystal zjesť prvý slastný hlt dobrých rezancov, no ja som ho prerušil.
„Naruto.“ Vyšlo zo mňa automaticky, keď som bol dostatočne blízko, aby ma počul. Nikdy by som si nebol pomyslel, že budem súperiť o chlapcovu pozornosť s miskou s rezancami a polievkou. Kam sa len podela moja reputácia?
„Kakashi-sensei! Prišli ste tiež na obed?“ nadšene sa usmial chlapec držiac drevené paličky v pripravenej pozícii.
„Nie. Prepáčte, Ichiraku-san,“ zdvorilo som sa ospravedlnil pánovi v starších rokoch a následne som sa obrátil k žltovlasému chlapcovi. „Naruto, teraz nie je čas jesť. Volá nás Hokage, poď.“ Bez okolkov som ho schmatol za golier a začal ťahať k hlavnej budove Tsunade-sama. Veril som, že v tejto bezhlavej láske k jedlu pomôže iba hrubá sila. S ťažkým povzdychom som len chvíľu bojoval s chlapcom. Zjavne sa mu zdala predstava nedojedeného Ichiraku-ramen pripraveného priamo preňho na stole strašná.
„Naruto, no tak. Misia má prednosť.“ Snažil som sa mu dohovoriť, možno márne.
„Ak to bude opäť nejaká C-misia, prisahám, že...“ radšej vyhrážku nedopovedal a odul trucovito peru. Keď sme boli od Ichiraku pohostinstva dostatočne vzdialení, pustil som ho a s rukami založenými vo vreckách som kráčal potichu po jeho boku.
„Kakashi-sensei?“ vyšlo z chlapca po dobrej chvíli.
„Hm?“ fakt som netušil, čo môže chcieť, no určite to bude opäť nejaká blbosť.
„Toto mi zaplatíte. Nabudúce mi kúpite dva Rameny!“ neoblomne sa zaťal Naruto.
„Dva? Chlapče, vráť sa do akadémie. Veď nemáš ani poriadne základy matematiky.“ Pokiaľ si dobre pamätám, zmaril som mu len jednu misku.
„Áno, dva. Jednu mi dlžíte a na druhú ma pozvete, lebo kvôli vám som ostal hladný!“ ukázal na mňa prstom ako na najväčšieho nepriateľa. No mohol som sa vyhovoriť na Tsunade-sama? Zjavne hej, ale ak by sa to dozvedela, ráno by ma hľadali v márnici. Tá ženská mala brutálnu silu.
„Fajn. Za to ale vyvenčíš moje psy.“ Keď už vyjednávame, nemohol som odolať.
„Nani?! Veď Pakkun sa vie vyvenčiť aj sám!“
„Ja nemám len Pakkuna.“ Pripomenul som mu úplne pokojne, usmejúc sa.
„Ale, ale, ale! Istotne aj vaše ostatné psy sú také ako Pakkun.“
„Naruto, ber to ako tréning.“ Nuž, slovo Senseia má určitú váhu a proti príkazom sa chlapec priečiť nemôže.
„Tréning?! Do čerta s vami! Na čo mi je taký tréning?! Keby ste ma radšej učili ako používať ďalší živel!“ rozhorčil sa Naruto, metajúc rukami všade naokolo.
„Ticho, už sme tu.“ Uzemnil som ho jednou rukou a druhou som zaklopal na dvere. Po pozvaní ďalej som bez obáv vstúpil dnu v sprievode Naruta.
„See ya, Tsunade-sama. Volali ste?“ ruky som si zložil na hrudi a veľmi som sa snažil nepozerať jej na prsia. Nie som predsa Jiraiya!
„Ach, Kakashi, Naruto... Mám pre vás misiu.“ Ozvala sa od stola blondína pohrúžená do papierov.
„Akú? Akú? Akú? Povedz Tsunade-no-baacha! Poveeedz!“ povzdychol som si. Takto sa chovať môže len ten chlapec. Nepadol on vari v detstve na hlavu?
„Pôjdete k severnej hranici ešte s jedným lekárskym ninjom. Je tam pár našich zranených po včerajšom napadnutí nepriateľskou skupinou. Podľa informácií sú to zlodeji, čo vykrádajú dediny všade na okolí. V prvom rade bude vašou úlohou chrániť lekára, čo pôjde s vami a potom sa postarajte o tých výtržníkov.“ Znela jej rutinná odpoveď.
„Pôjde Sakura-chan s nami?“ vyhŕkol bláznivo blondiak.
„Sakura je už na inej misii, pridelila som vám niekoho iného. Naomi.“ Odmlčala saTsunade-sama, nechajúc tak priestor vystúpiť ďalšiemu ninjovi z tieňa. Pozorne som si ho/ju prezrel. Áno, nevedel som presne o koho ide, nakoľko celá postava bola zahalená v čiernom obleku, ako keby pracovala pre ANBU, na hlave mala čiernu vlnenú čiapku zakrývajúcu jej všetky vlasy, no nepreniknuteľné tmavomodré oči sa nedali prehliadnuť. Zaujímavá osoba.
„Naomi, sprevádzať ťa bude Hatake Kakashi a Uzumaki Naruto.“ ohlásila Tsunade bez ďalších formalít a naštvaného Naruta si absolútne nevšímala.
„Tsunade-no-baacha! Prečo ma opäť posielaš na ďalšiu nudnú misiu? Radšej keby si ma nechala trénovať...“ Pre Kristove rany, to by fakt nebol Naruto, aby sa nezačal sťažovať! Rýchlo som mu zaklapol rukou ústa a príjemne sa usmial na nového spoločníka.
„Rozumiem, vyrazíme hneď, len čo to bude možné. Stretneme sa o pol hodinu pri južnej bráne.“ povedal som a držiac Naruta ako vo zveráku som spolu s ním vyskočil z okna, brániac mu v robení ďalších scén.
„Naruto, aho! Mal by si sa naučiť chovať sa v prítomnosti Hokageho! Absolútne ti niekedy chýba disciplína.“ Pokarhal som ho, ale v duchu som mu dával za pravdu. Toľko premárneného času, ktorý som mohol stráviť čítaním Jirayiových skvostov... To už sa im vari minuli S-misie? Alebo budem robiť Narutovi babysitterku naveky?
„Nebavia ma misie bez Sakury.“ Odul sa naježene Naruto a vydal sa porazenecky smerom k svojmu príbytku po kunaie a shurikeny.
„Misie sú misie, nenavyberáš si.“ Bolo zaujímavé ako rovnako skleslo som znel. Mal by som sa dať vyšetriť.