Always and forever 11 Ad peius

„Si si istý, že nás nikto neuvidí?“ šepla, keď sa pomaly presúvali po chodbe smerujúcej ku kancelárii Hokage. Pred ňou šiel jej dvojmetrový spoločník a spoločne sa skrývali v tieňoch. Bolo už niečo po polnoci a v budove by už nikto nemal byť, ale nikdy si nemohli byť istí či ich niečo neprekvapí.
„Áno, ale nie som si istý či náhodou nebudú počuť teba,“ odpovedal jej na to a dosť jasne dal najavo, že má byť ticho. Síce si urazene odfrkla, mlčala. Po tom, čo sa premiestnili jej povedal svoj plán a ona dúfala, že bude fungovať.
„A teraz čo?“ spýtala sa až keď boli v Tsunadinej kancelárii. On si bol istý, že portál je tu, ale ona ho nevidela. Kde ho mohli skryť? Pokrčil plecami. A tak sa pozerali pod koberec či nenájdu tajné dvierka; potichu klopkali na steny či nie sú duté, no nič nenašli. Až otvorila skriňu, lebo už nevedela, kde by mala hľadať. Odhrnula plášte a sklamane si povzdychla. Chcela zavrieť dvierka, keď ich zachytila jeho ruka a on pokrútil hlavou. Zamračene a s otázkou v očiach sa naňho pozrela a on sa zohol, odtiahol jednu dosku a vošiel do vzniknutej diery. Čudovala sa a nadávala si, že to nenašla ona. S povzdychom vošla za ním a našla sa v malej štvorcovej miestnosti bez svetla. Ich oči si museli privyknúť na ešte tmavšiu tmu ako bola v kancelárii, lebo nemali nič, čím by si mohli posvietiť. Začala rozoznávať tvary a nakoniec veci. Miestnosť bola inak prázdna, zo stropu visela rozbitá žiarovka, iba v strede dominoval portál. S úžasom si povzdychla a pohla sa bližšie.
„Bude fungovať?“ hlesla polohlasne.
„Uvidíme. Počul som, že po jeho príchode sa musí dobiť.“
„Čože?“ zháčila sa a aj prebrala z pohľadu na portál, „Takže sme tu zbytočne?“
„Nemyslím si,“ náhlivo prechádzal po jeho povrchu, „prešiel iba jeden, takže netreba dobiť až toľko energie. Keby ich prešlo viac, potrebovali by sme viac času.“
„Takže...“ natiahla do otázky.
„Takže to skúsime a ak to vyjde...“
„Keď,“ prerušila ho, „keď to vyjde.“
„Tak teda...keď to vyjde, tak použijeme plán, čo som vymyslel.“
Cítila sa neschopne. On vymyslel plán, on ich tu dostal, on našiel chodbu...on, on, on. Kedy čo urobila ona? Ešte chvíľu trvalo kým ho našiel tlačidlo na spustenie. Po jeho stlačení bolo chvíľu napäté ticho, a potom sa portál rozžiaril. Takže mal pravdu! Nepotreboval sa až tak dobiť, že by museli dlho čakať! Od radosti takmer podskočila.
„Tak ja idem,“ otočil sa k nej s povzdychom a pohol sa vpred.
„Aj ja chcem vidieť reálny svet!“ zamrnčala.
S úsmevom jej povedal: „Ty vieš dávať lepší pozor ako ja.“
„Dávaj si tam pozor.“
„Majster nám o tom niečo povedal, nie? Nič sa tam nehýbe. Jediný problém bude ich nájsť. Viem ako vyzerajú, ale netuším ako dlho to bude trvať. Preto musíš dávať pozor a keď sa niekto bude blížiť, skry sa, ale predtým vypni portál. Keď uvidím, že nefunguje, budem vedieť, že sa niečo stalo a počkám.“
„To viem,“ takmer to zavrčala. Na tomto sa dohodli už predtým. A zopakoval jej to niekoľkokrát, že to vedela naspamäť, „tak choď! A pohni si!“

Ani nevedela koľko času prešlo od jeho odchodu, ale už začínala mať starosti. Dlho nechodil. Áno, nájsť niekoho v nehybnom svete nie je ľahké, ale už začínala mať pocit, že o chvíľu bude svitať a potom príde Tsunade. A čo ak bude chcieť vidieť portál? A čo ak ju, aj napriek úkrytu, nájde? Prechádzala sa po malej miestnosti sem a tam, keď sa portál rozžiaril a prešiel cez neho.
„Máš to?“ pribehla k nemu a on siahol do kapsy, ktorú mal pripnutú vzadu na nohaviciach, a podal jej to. Pozerala sa na to, ako na nejaký artefakt, a jemne pohladila povrch škatuľky. Jemne ju otvorila a bolo na nej šesť skúmaviek s krvou a na nich boli mená. Siahla do vrecka a pridala tam siedmu s krvou toho chlapca, ktorý prišiel ako prvý a ktorú získali z ihlice, čo po ňom hodili. Bolo tam sotva pár kvapiek, ale zatiaľ to stačilo.
„Portál chvíľu nebude schopný fungovať. Znova sa potrebuje dobyť. Ešteže som sa stihol vrátiť,“ povedal, keď si škatuľku odkladala do svojej kapsy.
„Dúfam, že si urobil to, na čom sme sa dohodli,“ uprela naňho skúmavý pohľad. On sa len usmial.
„Samozrejme. Prehodil som sem najprv všetkých Pútnikov, keby sme potrebovali ešte nejakú krv. Iste, hneď potom, čo som odobral tieto vzorky.“
„Perfektné,“ zahlaholila, „jednoducho perfektné. Majster bude nadšený.“
„Tak ho nenechajme čakať.“

„Toto stojí za nič,“ vyhlásila Sora, keď kráčali lesom, kam ich poslala Tsunade. Pôvodná čakacia metóda na maskovaných ľudí je údajne neúčinná. Daisuke sa neskôr k tomu priklonil. Predsa len, keď vedia, čo sú kódy a že ich potrebujú ich nepriatelia, pričom nevedia, že ich zničili, tak nebudú riskovať, že ich chytia pri takej chybe, že si po to prídu nasledujúci deň. Kým urobia ďalší krok, oni ich môžu zatiaľ vystopovať. Aby prehľadali čo najväčšiu plochu za čo najkratší čas, boli rozdelení do skupín po troch.
Sakura po Sorinej liečbe, ktorá je na sto percent úspešná a to nemohol nikto poprieť, stála nasledujúce ráno na nohách a spolu s Narutom a Sasukem tvorila jeden z poslaných trojčlenných tímov. Toto hľadanie začali po ich poslednej misii brať osobne a Daisuke si bol istý, že do toho dajú všetko.
Keďže ani po Mirinom rozhodnutí podeliť sa s nimi o informácie, neverili dvom dievčatám, čo toto celé vlastne spôsobili, boli rozdelené. A preto bola Mira spolu s Atsushim a Hidanom a Tory kráčala po Daisukeho ľavici, kým Sora po jeho pravici.
„Hoci nerada, ale súhlasím,“ pridala sa hundravo Tory a Daisuke si len povzdychol. Už asi dve hodiny vkuse počúval ponosovanie na to, že kráčajú po lese hľadajúc úkryt nejakých trkvasov, jedno z mnohých slov, ktoré ony dve použili na ich adresu, a zatiaľ na nič nenarazili.
„Čo iné ti ostáva, keď mám pravdu?“ povedala Sora a obzerala sa po okolí. Nevideli nič podozrivé. Nič, čo by tam nepatrilo. Všade len stromy, tráva, kvety, kríky a ešte raz stromy.
„Keby ste boli obe ticho, tak by to bolo absolútne ideálne,“ vložil sa do toho mierne nevrlo Daisuke. Sora si iba odfrkla a vedel, že ho nebude brať vážne. Tory dosť výrazne prevrátila očami.
„Keď rozprávame tak nevidíš?“ spýtala sa ho ironicky a on si trpiteľsky povzdychol. Chcel im na to niečo povedať, ale odniekiaľ napravo, niekoľko kilometrov od nich, sa ozval obrovský výbuch.
„Kto šiel tým smerom?“ spýtal sa okamžite a spolu sa tam rozbehli.

„Takže...ty si Nasledovník, hej?“ začala konverzáciu Mira, ktorá kráčala po boku Atsushiho. Ten sa obzeral po okolí a vždy obišiel jej tvár a jej to začalo liezť na nervy. Čo mu na nej vadí? Jej biele tričko na ramienka s čiernym golierom, ktoré mala zastrčené v čiernej úzkej čiernej sukni a mala sivé nadkolienky? Alebo ho iritovali jej čierne postupne ostrihané vlasy? Urobila mu niečo? Jedno ale vedela. Už sa jej nechcelo kráčať popri ňom v tichosti. Hidan ich sem- tam opustil a šiel sa pozrieť kam sa mu zachcelo. Ale vždy sa vrátil. No tentoraz bol preč akosi dlhšie a jej to ticho liezlo na nervy. Keď bola s Tory, bola zvyknutá, že sa neustále rozprávali.
Konečne sa k nej otočil.
„Uhm,“ prikývol.
Všimla si, že Atsushi nie je nijako výrečný, ale tentoraz si podráždene povzdychla.
„Čo?“ spýtal sa, lebo si to všimol a trochu ho to zarazilo.
„Bolo by absolútne skvelé keby si odpovedal celou vetou.“
Povedala to nevrlo, no sa nad tým usmial. „Áno, som Hidanov Nasledovník. A potom sa stanem Hľadačom,“ no hurá, on povedal aj niečo navyše!
„Čo to znamená byť Hľadačom?“ zaujímala sa a chcela rozprúdiť konverzáciu.
„No...“ rozmýšľal, čo jej má na to povedať. Potom sa na ňu zapozeral, očkom sa pozrel pred seba a tak rýchlo, že to skoro ani nezaregistrovala, ju chytil za jej rameno, to ďalej od neho, takže to vyzeralo ako objatie, a stiahol ju sebe. Potom si všimla, že keby to neurobil, nabúrala by do stromu.
„Fúha, práve si ma zachránil od momentky na strome,“ povzdychla si a on sa nad tým zasmial. Potom si uvedomil, že ju ešte stále drží a že ona je ešte stále nacapená na ňom, pustil ju a následne nato sklopil zrak. Vedela si domyslieť, že pri Hidanovi netrávi veľa času s dievčatami. A ani sa nečudovala.
Zasa kráčali mlčky a on zrejme zabudol, že mu položila otázku. Alebo jej nechcel odpovedať. Tak skúsila nejakú inú.
„To, že si jeho Nasledovník, znamená, že ho musíš všade sledovať?“
„Presne tak!“ ozvalo sa za nimi a oni sa strhli a zastali. Bol to Hidan a tváril sa, ktovie prečo, nahnevane, „Ako tieň alebo dotieravé šteňa,“ prešiel pomedzi nich a potom neustále kráčal uprostred a nikto nič nehovoril. Atsushi nebol veľmi výrečný a Hidan od jeho príchodu po ňom hádzal divné pohľady a Atsushi vždy len buď pokrútil hlavou, alebo pokrčil ramenami.
„Ako dlho si bola v Akatsuki, malá Uchiha?“ spýtal sa jej a ju to tak prekvapilo až sa strhla.
„Nie dlho. Dva alebo možno tri mesiace. Hneď potom Akatsuki padlo, ale to už asi vieš,“ poslednú časť povedala ticho a zatrpknuto.
„Ako to, že som o vás nevedel?“ spýtal sa znova Hidan a znelo to skôr, akoby sa na to pýtal sám seba ako jej. Možno mu prišlo divné, že Sasuke o nej vedel a on nie.
„Vedel o nás Pein a Tobi. Ostatní nie. Itachi nás našiel náhodou a to tesne pred jeho odchodom na poslednú misiu. Povedal o nás aj Sasukemu...možno tušil, čo sa mu stane.“
„Možno,“ pokrčil plecami, „ale to ma už ku*va nezaujíma.“
„Možno by ťa zaujímalo, že o ostatných členoch viem toho dosť,“ povedala nahnevane.
„To viem. Inak by sme sa predsa nedozvedeli o tom Smrtiacom nástroji. A teraz tu bude ku*va ticho.“
„Ty si sa začal pýtať,“ ohradila sa a on na ňu vrhol vražedný pohľad a tak zmĺkla.
Už sa nikto neozval. Hidan nemal náladu, aj keby rada vedela prečo zradil Akatsuki. No došlo jej, že jej neodpovie, prinajlepšom. Prinajhoršom ju zabije a obetuje svojmu bohovi. Atsushi bol mĺkvejší v Hidanovej prítomnosti ako bez neho, takže to bol vopred prehraný boj.
A vtom lesom zaznel výbuch a prešla ním tlaková vlna...

Na lesnej čistine sa skvela obrovská diera, ktorá tam očividne nepatrila. Okolo nej bolo pár menších, no s tou sa nedali ani porovnať. Stromy v okolí čistiny boli dolámané a tráva obhorená. Keď tam Tory s Pútnikmi dobehli, nevšimli si nijaké telá. Nebol tam nikto okrem nich. Začala sa obzerať okolo seba a všimla si, že to robí aj Sora a Daisuke. Hľadali niekoho. Hocikoho. Nepriateľa či niekoho z nich. Schválne si nepomyslela slovo priateľ. Jediný priateľ, ktorý je v tých skupinkách, čo boli vytvorené, je Mira a tá tu nie je.
Vedela, že tu došlo k boju. To by nedošlo len absolútnemu idi*tovi. Otázkou však zostáva: kto narazil na nepriateľov? Bol to Tím sedem? Alebo Mira s Hľadačmi? Dúfala, že to bola prvá skupina, hoci tam bol Sasuke- Mirin brat.
Začala sa prechádzať po okolí a pozerala na zem. Možno nájde niečo, čo niekomu patrilo. A ak to nebude poznať, bude to znamenať, že Mira je v poriadku. Prešlo už niekoľko minút, nikto neprehovoril, čo sa Tory zdalo zvláštne. Myslela si, že Daisukeho bude chrliť teórie a Sora nadávať na všetko naokolo, poprípade roztrieska to, čo prežilo výbuch.
Obzrela sa na nich. Niečo si medzi sebou hovorili. Nešepkali. Tory ich nepočula, lebo bola ďaleko. Pár rýchlych krokov stačilo na to, aby sa ocitla v ich blízkosti.
„Čo si myslíš?“ spýtala sa priamo Daisukeho nedbajúc na jeho načatý rozhovor so Sorou.
„To práve riešime,“ precedila pomedzi zuby Sora a odpovedala mu namiesto neho.
„Nie sú tu žiadne telá,“ začal Daisuke, akoby Soru ani nepočul a úplne normálne jej odpovedal. Tory sa zazdalo, že Daisuke k nej necíti nenávisť ako ona k Pútnikom. Správal sa k nej...normálne. A hoci sa tvárila, že ich nemôže zniesť, prehľadávanie lesa celkom prežila. A keby chceli, mohli na ňu zaútočiť a pripísať to nehode, ak by sa im to hodilo. No oni to neurobili. Kým sa jej v hlave krútili kolieska týmto smerom, Daisuke pokračoval: „Takže buď všetkých roztrhalo pri výbuchu, alebo ich zobrali so sebou.“
„Lenže kam by tak rýchlo odišli? Predstav si ako bežíš po zhorenej krajine s nákladom. Mohli ujsť niekde do lesa. Či?“ hádala Tory a Daisuke na ňu pochvalne usmial. Skoro sa začervenala. Bola to príjemná zmena, keď sa na ňu niekto usmial a neustále len nehundral.
„Presne tak,“ pritakal.
„Takže museli použiť niečo, čo ich rýchlo prenieslo, alebo sú všetci mŕtvy,“ skonštatovala Sora a zrazu za sebou započuli náhliace sa kroky. Rýchlo sa otočili a ešte rýchlejšie zobrali do ruky zbraň.
„Ku*va!“ skríkol Hidan, keď si premeral celú scénu a potom jeho zrak spočinul na Tory, „To si bola ty, že?!“ ukázal na ňu prstom a blížil sa, „Máš takú istú je*nutú techniku ako tvoj brat, čo? Ty si to tu vyhodila do vzduchu?!“
Daisuke si odložil kunai do kapsy, keď ho zadržal Atsushi, ktorý pribehol s Mirou po boku. „Ešte si to nechaj. Pre istotu.“
„Jasné,“ pevnejšie zovrel zbraň. Tory došlo, že myslel na možných nepriateľov v okolí. No ona mala iný problém. Hidan ju schytil za plecia a vyzdvihol do vzduchu. Kopala nohami, ale akosi to nepomáhalo.
„Prestaň!“ zvreskla naňho Mira a chcela sa naňho vrhnúť, ale Atsushi ju schytil a nechcel ju pustiť. Ešteže tak, pomyslela si Tory, ušetril ju od samovražednej misie.
„Daj ju dole,“ povedala pokojným hlasom Sora. Od nej to čakala najmenej.
„Bola s nami, keď sme počuli ten výbuch,“ argumentoval Daisuke a mračil sa na neho, „klon tiež nemohla vytvoriť, lebo sme na ňu dávali neustále pozor. Daj ju dole,“ zopakoval Sorinu žiadosť, no naliehavejšie ako ona.
„Fajn,“ znenazdajky ju pustil a ona spadla rovno na zadok. Všimla si, že Daisuke, ktorý pri nej stál najbližšie, jej podal ruku, no ona sa postavila bez jeho pomoci. Pošúchala si ramená a ešte stále na nich cítili Hidanovo zovretie, „fajn,“ zopakoval, „ale ako mi teda vysvetlíte toto?“ ukázal na krajinu okolo seba, „Žeby to, ku*va, začalo vybuchovať samo od seba?!“
„Došlo k boju, to je myslím každému úplne jasné,“ ozvala sa Sora.
„Tie malé diery,“ ukázal na niekoľko takých Daisuke prstom, „sú od Tímu sedem. Stretli nepriateľa. Nastal boj, pochopiteľne. Môžu byť od Sakurinej brutálnej sily. Tie väčšie by som tipoval na Sasukeho chidori a Narutov rasengan. A ten veľký kráter? Nemám potuchy...“ uzavrel to Daisuke a Atsushi pochvalne zapískal.
„To sa nenudíš?“ spýtala sa Daisukeho Tory a on na ňu zmätene pozrel, „Keď vieš odpoveď skoro na všetko, nie je to nuda?“ preformulovala otázku.
„Neviem všetko,“ povedal a zamyslene sa na ňu pozeral. Začalo jej to byť nepríjemné.
„Je mi absolútne jedno či sa Daisukeho mozog nudí alebo nie,“ poznamenala Sora, „ja chcem vedieť, kde je Tím sedem, keď tu očividne nie je.“
„Uniesli ich?“ hádala Mira.
„Táto teória tu už bola,“ odvrkla Sora, „musí tu byť niečo...čo tunel, Daisuke?“ obrátila sa k nemu.“
„Tunel?“ spýtali sa úplne naraz a rovnako nechápavo Mira a Tory. Atsushimu sa kútiky úst vyzdvihli do úsmevu, no hneď zmizli, keď uvidel Hidanov naštvaný pohľad. Dokonca odvrátil zrak.
„Myslíš, že by čakali na takúto našu reakciu, vykopali tunel, uniesli Tím sedem a následne na to nechali vybuchnúť polovicu čistiny?“ spýtal sa jej mierne pochybovačným tónom Daisuke. Tory si myslela, že to nebol zlý nápad. Ale to asi preto, lebo mala rada výbuchy.
„Je to možné, nie?“ bránila sa Sora.
„A kto by im, ku*va, zadarmo kopal ten tunel?“
„Ako vieš, že zadarmo?“ zaujímala sa Tory, „Už si niekedy kopal pre niekoho tunel zadarmo?“
„Jasné, že nie!“ krútil nad ňou hlavou, „Vždy by som si za to pýtal prachy! Žiaľ, Kakuzu mal na mňa zlý vplyv...“
„Nebol to tunel,“ vyhlásil Daisuke. Sora sa naňho najprv zamračila, potom si len povzdychla a prevrátila očami. Hidan zamrmlal niečo ako „megamozog“ a pár prídavných mien k tomu. Tory nechápala, kde berie Daisuke tie svoje teórie. Má v mozgu azda nejaký priečinok na takéto veci či čo?
„Tak teda čo?“ vyzvedala.
„Čo keby sme šli prehľadať les? Možno ušli,“ navrhla Mira a Tory vedela, že teraz prevážil jej strach o brata.
„Mám to!“ zhíkol Daisuke a rozbehol sa kamsi vpred.
„Ak si teraz myslíš, že ťa budeme slepo nasledovať, tak vieš kam môžeš rovno ísť, mudrlant! Ja zostávam tu!“ kričal za ním Hidan a založil si ruky na prsiach. Vyzeralo to však tak, že nikto ho nemusel nasledovať. Po pár metroch Daisuke zastal, zohol a s víťazoslávnym výrazom k nim zamieril. Tory zaostrila zrak a všimla, že si niečo lesklé a okrúhle pohadzuje v ruke. Ale nevedela prísť na to, čo to je. No jeden pohľad na Daisukeho jej prezradil, že on to vie veľmi dobre.
„Pozrite sa na jeho ksicht. Pripravte sa na jeho mudrovanie,“ zahundral Hidan a Tory sa uškrnula. No jeden pohľad na Miru jej stačil, aby zmizol. Mira sa isto bála o svojho brata a nevedela, aké správy so sebou a divnou guľôčkou Daisuke nesie.
„Čo je to?“ ukázala Sora na vec, ktorú držal a on ju zdvihol vyššie, aby ju každý videl. Tory sa naozaj zdala povedomá.
„Toto nie je nejaká sku*vená prehliadka guľôčok,“ poznamenal Hidan a mračil sa na to.
Predtým ako stihol Daisuke hocičo povedať, ozval sa Atsushi. „Viem, čo to je.“
Všetky pohľady za zrazu sústredili na neho a jemu to bolo očividne nepríjemné. Trochu sklopil zrak a ešte predtým, ako im odpovedal na nemé otázky, si odkašľal akoby dlho nehovoril.
„Je to tá istá guľôčka, ktorú mala tá žena v kapse. Naruto ju predsa priniesol, nie?“ prešiel po nich spýtavým pohľadom a pomaly začal o sebe pochybovať. Tory si z tej kapsy pamätala len krv v skúmavkách. A potom Daisukeho krv pošliapanú Sorou na zemi.
„Presne!“ zvolal nadšene Daisuke, „A Naruto nám predsa povedal, že to hodila na zem a potom zmizla. Len tak bez stopy...“
„Takže ich to prenieslo preč pomocou tejto koniny,“ zhrnula to Sora a zabránila tam Daisukemu veľkého opisu. Ten si trochu sklamane povzdychol a Tory sa zdal roztomilý. No v tej chvíli to rezolútne zamietla a mala čo robiť, aby nezačala tvrdohlavo krútiť hlavou. To by bolo divné. A ešte divnejšie je, že jej na um prišla takáto myšlienka. Zrejme je to účinok toho výbuchu. Určite bola ešte stále otrasená.
„Áno, v skrátenej verzii,“ povedal smutne Daisuke a zložil ruku.
„Takže čo je s Tímom sedem?“ ticho sa spýtala Mira a jej kamarátka vedela, že sa pýta hlavne na Sasukeho.
„Tí maskovaní ich uniesli...aspoň si myslím,“ trochu zaváhala Sora. Tory z toho pocítila zadosťučinenie.
„Nevidím tu telá, takže buď ušli, alebo ich uniesli,“ doplnil Daisuke a zovrel guľôčku v ruke až sa zdalo, že ju rozpučí, „ak je to tak, majú rukojemníkov a viem si predstaviť, čo budú za nich chcieť.“
„Kód,“ odpovedal Atsushi aj keď to nebola otázka.
„Sme to do*ebali,“ skonštatoval situáciu Hidan.
„Som zvedavá, čo sa pokašle zajtra,“ zaťala päste Sora a pozrela sa kamsi do neznáma, „včera oni, dnes Tím sedem...“ povedala takmer nečujne. Tory však nebola jediná, ktorá ju počula.
„Dnes nikto nezomrel,“ povedal Atsushi. Ale ani to nemohli vedieť naisto. A zdalo sa to iba Tory alebo povedal už druhú vety v intervale dvoch minút? Žeby bol dnes akýsi výrečný?
„Tak sa postarajme o to, aby sa tak zajtra nestalo, že?“ veľavýznamne naňho pozrel Hidan, akoby vedel niečo, o čom ostatní nemajú ani páru.
„Chceš tým naznačiť, že by Atsushi mohol zajtra zomrieť?“ vystrašene sa ho spýtala Mira. Tory sa trochu zamračila. Prečo by Mire záležalo na tom či ten bielovlasý prežije zajtrajšok? Pripisovala to tomu, že sa bojí o brata, tak sa zrejme bojí tak, že sa bojí o každého.
„Ak si nedá pozor na hubu, tak sa toho môžeme obávať,“ povedal znova tajomne. No nebola jediná, ktorá sa tvárila zmätene. Všetci boli zmätení, okrem Hidana, samozrejme.
„Čo tým myslíš?“ nechápal Atsushi.
„Hidan?“ spýtavo ho oslovila Sora a nadvihla hnedé obočie.
„Skoro si, ku*va, prezradil mladej Uchiha čo to o Hľadačoch, čo?“ adresoval to priamo Atsushimu, ktorý zbledol. Asi robil niečo, čo nemal.
„Čože?!“ zhíkol Daisuke.
„Nič mi nepovedal!“ bránila ho Mira.
„Tuším som povedal, že skoro, alebo už trpím senilitou?“ obrátil sa k nej Hidan. Tory sa hneď postavila pred kamarátku, pripravená ju brániť.
„Len ti povedala ako to bolo! A čo je na tom zlé, ak sa budú rozprávať?!“
„Ide o to, čo povie,“ sucho odvetila Sora a očami skúmala Atsushiho.
„Neporušil som Kódex! A ani by som ho neporušil!“ Atsushi svoje hnedé oči upieral na Hidanovu tvár a dožadoval sa odpovede na nevyslovenú otázku, ktorá zaujímala aj Tory. Čo by sa stalo, keby porušil Kódex? Tory nevedela, čo je na to zlé, ak sa dvaja ľudia rozprávajú. A aký Kódex? Čo to tu splietajú?
„Ty si mu to nepovedal?“ žasla nad tým Sora.
„Ona to vie?“ ukázal na ňu prstom Atsushi a hlas sa mu od hnevu triasol, „A mne si to nechcel povedať?! Celý čas si dávam pozor, čo hovorím, lebo neviem, čo by sa stalo, keby som sa preriekol a ty si sa tváril, akoby to bolo niečo absolútne hrozné! Vždy keď som sa ťa na to spýtal, tak si ma len odbil s tým, že to radšej ani nechcem vedieť! Ale ja chcem! Chcem vedieť, čo sa stane, ak poruším Kódex!“ kričal naňho a nevyzeral, že by chcel tak skoro prestať. Hidan tam len tak stál a počúval ho, „A ona to vie!“ Daisuke otvoril ústa, že niečo povie a Atsushi si to správne vysvetlil, „Takže aj on! Nebodaj to vedia všetci Pútnici?!“ Hidanovo mlčanie mu bolo odpoveďou, „Takže hej! Vedeli to všetci okrem mňa?! Pravdepodobne áno! Chcem vedieť, čo sa stane ak poruším Kódex!“
„A ak nie? Čo potom, ku*va, urobíš? Opľuješ ma ako niekoľkokrát počas tohto monológu?“ spýtal sa ho pokojne Hidan.
„Poruším ho!“ vyhlásil pevne Atsushi a vystrel sa, aby dal svojím slovám väčší dôraz, „Poruším pravidlo z Kódexu a tak zistím, čo sa stane!“
„To neurobíš,“ pokrútil hlavou Hidan a neveril, že by to jeho Nasledovník urobil.
„Hidan, buď mu to povieš ty, alebo ja!“ povedala rázne Sora a mračila sa na Hidana. Ten sa na ňu zamračil a Atsushimu sa prudko dvíhala hruď. Mira skákala pohľadom po všetkých prítomných. Daisuke sa tváril neutrálne. Ale zrejme bol za to, aby to Atsushimu povedali. Sora vyzerala vážne nahnevane, a Tory tomu nerozumela. Prečo by jej na nich malo záležať? Prečo sa Sora stará do toho či Atsushi poruší Kódex alebo nie? „Hidan?“ Sora naňho hodila veľavýznamný pohľad, ktorý značil, že má poslednú šancu povedať mu to on. Tory však napadlo, že ak by Hidan chcel Soru umlčať, aby sa to Atsushi nedozvedel, to, že on by to potom skúsil, ju už netrápilo, tak by to mohol prenechať jej a potom by sa na nejaký Smrtiaci nástroj mohli vybodnúť.
„Tak fajn,“ zvolal nahnevane Hidan, očividne zahnaný do kúta, „fajn,“ zopakoval to a otočil sa k svojmu Následníkovi, „skús to,“ vyzval ho a to prekvapilo všetkých, „skús porušiť Kódex, ale ešte predtým povedz svoje sku*vené posledné želanie, Atsushi, lebo zomrieš, rozumieš?!“