Always and forever 12 Kódex
Atsushi sedel na streche jedného domu a úporne premýšľal. Musel priznať, že po tom zistení sa zľakol. Vôbec netušil, že ak povie niečo, čo by nemal, mohol by zomrieť. Nemôže prezradiť nič. Niežeby chcel. Nikdy nemal v pláne nejako obšírne vysvetľovať Mire, kto sú to Hľadači. Povedal by jej, že je to špeciálna skupina Hľadačov a keby vyzvedala ďalej, naznačil by jej, že viac jej povedať nemôže. No Hidan ho vlastne nikdy nenechal s niekým príliš dlho, aby sa porozprával. Normálne sa rozprával iba s ním. Bez toho, aby si musel dávať pozor, čo povie.
Čudoval sa, že ho pustil so Sasukem a Mirou hľadať Pútnikov, keď si všimli, že prišli do Sveta Shinobi. Možno to bola nejaká skúška alebo čo. Povzdychol si. Ruky mal položené v lone a chrbát mal zhrbený. Biele vlasy mu padali do tváre a hnedé oči pozerali kamsi do neznáma.
On predsa nechcel byť Hľadačom. Prišlo to samo. Jedného dňa za ním prišiel Hidan, už vtedy nemal dobrú náladu, a povedal mu kto je. Nemohol tomu uveriť. Dovtedy žil obyčajný život a zrazu...sa od základov zmenil. Odišiel s Hidanom a ten ho posledné tri roky trénoval, až sa z neho stal plnohodnotný bojovník. Odkedy s ním odišiel, rozprával sa iba s ním. Sem tam niekde prespali, no on nikdy nebol nejako extra výrečný. Hovoril vždy len to, čo musel. Nikdy nič navyše. Hidan mu povedal, že pravidlá Kódexu nesmie nikdy porušiť. Nepovedal mu prečo, bolo jedno koľkokrát sa ho to spýtal, vždy ho len odbil. Po určitom čase sa už prestal pýtať. Bral to ako samozrejmosť a vedel, že mu to nepovie. A teraz, keď to už vedel, si nebol istý či to naozaj chcel vedieť.
Sedel na mesiacom, ktorý bol skoro v splne, zaliatom mieste a ešte stále bol zamyslený. Možno práve preto si ju nevšimol. Zaregistroval ju až po tom, čo si k nemu prisadla. Neotočil k nej hlavu, pozoroval ju iba očami. Čierne vlasy si prehodila na chrbát a milo sa na neho pozrela. Nič nehovorila ani sa ho nič nevypytovala a za to bol vďačný. Iba tam bola a tak trochu sa už necítil taký osamelý ako predtým. Byť Hľadačom nie je vždy super. Bol kvôli tomu iný, no nevedel, že až tak.
Sedeli tam takto niekoľko minút, keď Atsuhimu to ticho medzi nimi začalo liezť na nervy.
„Prečo si tu?“ otočil k nej hlavu a všimol, že celý ten čas pozerala hore na oblohu. Po jeho ozvaní sa naňho pozrela a pokrčila plecom.
„Hidan mal o teba starosť, a tak som si povedala, že sa pozriem, čo robíš. Dosť mi trvalo kým som ťa našla- Konoha je väčšia ako som si ju predstavovala.“
„Hidan mal o mňa starosti? To ti povedal?“ spýtal sa neveriaco a zamračil sa neschopný uveriť, že je niečoho takého schopný.
„No...“ zatiahla a na chvíľu sa pozrela iným smerom, „nie tak celkom. Iba sme boli v byte Daisukeho a Sory, teda Tory nie, tá šla bohviekde, lebo nemôže zostať v jednej miestnosti so Sorou, a bol tam aj Hidan a ten sa prechádzal hore dole, nadával viac ako zvyčajne a potichu syčal a z toho, čo som rozumela, to bolo všetko mierené na teba. A v tom zmysle, že kde sa tri bodky flákaš a že keď ťa nájde, tak potom ti bodky, bodky niečo urobí a tak.“
Atsushi sa nad tým zasmial až sám seba prekvapil. Stačilo mu, aby počul toto a hneď mal lepšiu náladu. „Bodky, bodky?“ spýtal sa ešte stále so smiechom.
Mira sa uškrnula. „On použil iné slová.“
„To je jasné. A dám ti radu,“ povedal úplne vážne, „pred Hidanom nikdy nehovor to slovo na B.“
„Myslíš bože a tak?“ zaujímala sa.
„Presne,“ prikývol s úsmevom. Takto bude aspoň Mira uchránená od Hidanových vražedných pohľadov, keby to povedala.
Potom znova zaľahlo ticho. Atsushi ho chcel prerušiť, lebo, sám tomu nemohol uveriť, s Mirou sa mu veľmi dobre rozprávalo. Niežeby bola Mira zlá alebo tak. Iba...po tej dobe strávenej iba s Hidanom nenašiel nikoho s kým by sa mu tak dobre...a nenútene...rozprávalo.
„Chceš to vedieť, že?“ vypustil zo seba tak rýchlo, že ani sám nevedel ako. Jednoducho to povedal a nemohol tomu zabrániť. Mal sto chutí si dať facku, lebo s tou témou nechcel začať, chcel si to nechať pre seba...ale jeho to tak dusilo, a ten tiesnivý pocit po odhalení pravdy...Mohol by sa s tým zveriť Hidanovi, no na to nemal vôbec náladu ani chuť.
„Čo?“ spýtala sa ho a on sa od nej odvrátil. Prešiel si rukami po tvári a sťažka si povzdychol. Mal by pokračovať týmto smerom? Ale keď už začal...a keď sa s ňou dobre rozpráva. Bol si istý, že ak ju požiada, aby to nikomu neprezradila, nezradí ho. Vedel, že zrady nie je schopná. Predsa len, cestou, keď hľadali Pútnikov, celý čas bola nervózna a obávala sa, ako zareaguje Tory, keď sa dozvie, že sa spolčila s Konohou a že zatiaľ Pútnikov nechajú nažive. Trápila sa preto a veril, že slovo dodrží.
„Chcela si vedieť, aké je to byť Hľadačom, nie?“ spýtal sa naoko nenútene a pozrel späť na ňu. Vyzerala zmätene a potom pokrútila hlavou.
„Nemusíš mi to hovoriť.“
„Ale ja chcem,“ trval na svojom, „musím to niekomu povedať a hlavne to nesmie byť Hidan.“
„Viem prečo teraz nechceš hovoriť s Hidanom, ale prečo ja?“ spýtala sa ho nechápavo. Samozrejme, mohol si vybrať hocikoho, no on chcel práve ju.
„Pretože si tu,“ povedal jednoducho. Nechcel obšírne vysvetľovať všetky svoje myšlienky a pocity.
„Ale...môžeš mať z toho problémy,“ zašepkala. Nechcela povedať, že ak povie to, čo nemá, môže zomrieť. Aj to si vážil.
„Celé tri roky si dávam pozor na to, čo poviem. To, že som trochu v šoku, neznamená, že teraz prestanem,“ usmial sa na ňu a hneď začal hovoriť, lebo na nej videl, že ho bude prehovárať, aby nič nehovoril. No...začal inak ako zamýšľal. Začal otázkou.
„Nie si ani trochu zvedavá?“
„Že trochu!“ zvolala, „O Hľadačoch nič neviem, jasné, že som zvedavá. Ale nemôžem od teba chcieť odpovede, keď viem, čo by sa ti mohlo stať,“ to, že sa tak stará o ostatných ho naozaj dojalo. Záležalo jej na tom, aby sa mu nič nestalo a pritom ho skoro vôbec nepoznala.
„Kódex, teda pravidlá Hľadačov, nájdeš v Hokageho kancelárii. Musel ich napísať Hľadač a pokiaľ viem, tak z toho nezomrel. Z toho mi vyplýva, že aspoň tie pravidlá, ktoré nesmiem porušiť ti povedať môžem. A ak zomriem, tak povedz Hidanovi, že som sa opovážil.“
„Tak dobre. Rada si ich vypočujem,“ pohodlnejšie sa usadila a nespustila z neho oči. Odkašľal si a zrazu nevedel, ako začať. Nakoniec našiel tie správne slová. Pozeral sa pred seba, no cítil na sebe jej pohľad.
„Sú štyri hlavné pravidlá, ktoré nesmú byť porušené, lebo...lebo za to zaplatíme životom. Ide o to, že Hľadači sú špeciálny ninjovia a samozrejme sú okolo nich tajnosti, ktoré nemôžu byť vyzradené, to je veľmi dôležité, preto ten trest smrťou. Ten nás má umlčať.
Hlavnou prioritou Hľadača je nájsť svojho Nasledovníka. Je to zmysel jeho života, to sa dá vydedukovať z toho pravidla, takže nič nové som nepovedal,“ dodal akoby sa snažil upokojiť sám seba. Mal strach, no aj dobrý pocit, že to konečne so seba dostane. Dával si pozor, no pocit, že ho niečo sleduje a pozorne počúva a čaká na chvíľu, kedy stlačí nejaký neviditeľný gombík a to spečatí jeho život v momente, keď povie niečo, čo by porušovalo pravidlá, ho desil. Snažil sa ho zahnať. Trochu sa striasol a pokračoval.
„Ďalšie pravidlo: Hľadač je nesmrteľný kým jeho Nasledovník nie je pripravený. Nasledovníka musí vycvičiť, čo najlepšie a najrýchlejšie, pričom nesmie zneužívať svoju nesmrteľnosť,“ odrapotal rýchlo, „Čo sa týka nesmrteľnosti, viac ti povedať nemôžem, lebo...však vieš,“ chápavo prikývla a bol naozaj rád, že ho neprerušuje a nezasypáva ho otázkami.
„Nesmieme nikomu prezradiť tajomstvo Hľadačov, Nasledovníkov a Predchodcov. Sora a Daisuke to vedia, aspoň podľa toho, čo do mňa Hidan tlačil teraz cestou do Konohy, od Hidanovho Predchodcu. Predchodca to vyzradiť môže, lebo on už nesmrteľnosť nemá a tak či onak zomrie. Jeho Predchodca nezomrel vyzradením, ale normálne...odišiel. Je to divné, ale nemôžem ti to vysvetliť. Taktiež sa delíme na to, čo je pred a po postavení Hľadača. Teda Nasledovník a Predchodca...ale to ti isto došlo,“ dodal tichšie.
„Áno, je to celkom pochopiteľné,“ povedala.
„A to posledné je, že Hľadač nikdy nesmie zradiť svoju vlasť alebo druhého Hľadača. Nesmiem porušiť priamy rozkaz od Hokage a taktiež, ak môžem, tak musím pomôcť druhému Hľadačovi. Takže hoci je Hidan otravný a nadáva mi, musím byť pripravený bojovať po jeho boku až do konca. My Hľadači sme viac menej známy aj tým, že sme oddaný,“ posmešne si odfrkol a pokrútil hlavou. Zdalo sa mu to smiešne, „samozrejme, je to preto, lebo musíme.“
„Na toto všetko si musíš dávať pozor?“ žasla Mira a po tom celom výleve sa na ňu pozrel. Nevidel v nej nejakú zvedavosť a v jej čiernych očiach nevidel potláčané otázky. Videl súcit. Žeby ho naozaj chápala?
„Áno.“
„Páni,“ hlesla, „neviem si predstaviť, že by som sa musela takto ovládať. Je to také...musí to byť ťažké, že?“
„Hej, ale za tie tri roky som si zvykol,“ pripustil.
„Aj tak, je to kruté takto vás ovládať!“ mračila sa. Videl na nej, že ju to naozaj štvalo a jeho to milo prekvapilo. Nenadchlo ju, že mu pravidlá bránia v slobode. Inštinktívne ju chytil za ruku.
„Nie je to také zlé, keď si na to zvykneš. A sme silnejší ako iní shinobi,“ dodal a donútil sa usmiať, aj keď mu veľmi super nepripadalo. Predal by svoju silu za normálnosť.
„Tak ste silnejší, no a čo?!“ zlostila sa ďalej, no nestriasla jeho ruku. Pochyboval, že si to vôbec všimla, „Rozprávať sa voľne iba s Hľadačmi po zvyšok života je...kruté! To nemôžeš mať ani priateľov! Teda...môžeš, ale musíš si dávať pozor! A ak by to boli idi*ti, tak do teba môžu rýpať, a ty môžeš urobiť chybný krok a čau, čau Atsushi. Prídeme ti na pohreb! A možno ti donesieme kytičku! To aby sa nepovedalo! A ak by si mal normálnych a chápavých kamarátov, tak musíš urobiť to, čo si pískne Konoha alebo iný Hľadač! To nebudeš mať nikdy normálny život?!“ hromžila sa a on jej stisol ruku a trochu sa k nej naklonil.
„Upokoj sa, prosím ťa,“ požiadal ju a usmieval sa pri tom. Hrialo ho pri srdci, že sa Mira o jeho život úprimne bojí. A páčilo sa mu to, „možno nikdy nebudem mať normálny život, ale to je v poriadku. Keby že si môžem vybrať, tak si nikdy, nikdy, nevyberiem život Hľadača. Ale ten život si vybral mňa a to niečo znamená. Nie každý môže byť Hľadačom a zrejme mám niečo, prečo si ma vyvolili, chápeš?“
„Takže ti to nevadí?“ spýtala sa ho už pokojným hlasom.
„Jasné, že vadí, ale prijal som svoj osud, takže s tým už nič nenarobím,“ pokrčil plecami.
„Je to dedičné?“ spýtala sa zrazu a jeho otázka nezaskočila. Čakal, že bude prekvapený jej náhlou otázkou, no nič také neprichádzalo. Ak odhliadol od toho o čom sa rozprávali, bol to celkom normálne. Sedeli na streche a bavili sa. No sústredil sa na odpoveď.
„Nie, moji rodičia neboli Hľadači, ak sa pýtaš na toto.“
„Tak ako ťa Hidan našiel?“ nechápavo pokrútila hlavou. Nebola to otázka určená presne pre neho, skôr sa pýtala samej seba, no myšlienku vyslovila nahlas. Ako to vedel? Hneď ako si to uvedomila, zhíkla a ospravedlňujúco sa naňho pozrela. On na ňu hodil veľavýznamný pohľad.
„Nemôžeš mi odpovedať,“ odpovedala si sama a on pokrútil hlavou a usmieval sa pri tom. Potom mu niečo napadlo.
„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ spýtal sa opatrne a pustil jej ruku, lebo už bola pokojná.
„Jasné,“ odpovedala mu okamžite.
„Nechceš byť moja normálna a chápavá kamarátka?“
„Ja?“ spýtala sa prekvapene. Podľa jej výzoru mu došlo, že toto nečakala.
„No jasné! Normálna si, chápavá si...tak prečo nie aj kamarátka,“ pokrčil plecami a usmial sa na ňu. Nečakal, že to prijme a ani by sa nehneval, keby ho niekam poslala. Ale cítil sa veľmi dobre po položení tej otázky. Tak...normálne.
„Vážne by si sa chcel so mnou priateliť?“ zašepkala a uprene naňho pozerala.
„Aspoň kým Konoha a Hľadači nezačnú pískať, čo mám robiť,“ uškrnul sa a ona tiež. Vystrela pred seba ruku on ju prijal.
„Rada budem tvojou kamarátkou aj potom,“ nevedel, čo jej má na to povedať. Vlastne, nečakal, že by chcela...chcela sa s ním kamarátiť. A páčilo sa mu to. Vyvolávalo to v ňom pocit, že ho má niekto rád. Nie nútene ako Hidan, ale...naozaj. Mira nebola nútená prijať jeho priateľstvo a predsa to urobila. A on si to cenil. Tú radosť nedokázal opísať slovami, no cítil ako sa mu na tvári rozšíril úsmev. Najprv sa mu nadvihli kútiky úst a nakoniec sa zazubil. Aj Mira sa usmievala.
„Ako sa má Sasuke?“ spýtal sa jej neskôr a jej úsmev na chvíľu pohasol a tvárila sa zamyslenejšie.
„Nemá najlepšiu náladu. Najprv poranili Sakuru a teraz...teraz to schytal Naruto,“ dodala potichu, „nevedia prečo práve on. Prečo sa Sakura so Sasukem dostali domov, ale on nie?“ krútila nad tým hlavou.
„Mohli dostať hocikoho. Hocikoho s hocijakej skupiny. Nemusel to byť práve Naruto.“
„Teraz budem znieť hrozne, ale...“ nadýchla sa, akoby rozmýšľala či to má povedať, alebo nie. Nakoniec sa rozhodla, že áno, no predsa to povedala rýchlo, „ale som rada, že to nebol Sasuke.“
„To je normálne,“ povedal jej na to, „je to tvoj brat. Je to pochopiteľné.“
„Myslíš?“ šepla.
„No jasné!“
„Ja to jednoducho nechápem! Načo by im bol Naruto,“ prechádzala sa Sora po kancelárii Hokage. Tsunade stále pri okne a pozerala sa von, akoby hľadala niekde v uliciach odpovede. Hidan sa ležérne opieral o stenu a myšlienkami bol niekde mimo. A Daisuke stál, sem tam prešľapoval na mieste, „mohli si zobrať Sakuru. Lekársky ninja sa vždy zíde. O tom im šlo, keď vtedy uniesli mňa, no nie? Preto ma Akatsuki zajali, keď bola vyhlásená štvrtá veľká vojna, potrebovali moju schopnosť. A Sasukeho sharingan? Kto by ho nechcel?“
„Jinchuuriki?“ hádal Daisuke a Tsunade sa otočila k nim.
„Žeby znova zbierali démonov?“ hádala Sora, „Chcú Smrtiaci nástroj aj démonov? Prečo sú všetci zločinci takí nenažratí!“ rozhodila rukami.
„Takže máme rátať s dvojitým útokom?“ šokovane sa spýtala Tsunade a vyvalila oči, „Preboha,“ hlesla.
Daisuke už otváral ústa, že niečo povie, no Sora ho zastavila a otočila sa ku Hidanovi. „Nijako to neokomentuješ? Žiadne ‚ku*va‘?! Nič?!“ Hidan si predsa nikdy nenechal ujsť šancu nadávať. Takto ticho je odkedy sa vrátili z lesa. Vedela si domyslieť, kam smerujú jeho myšlienky.
„Myslím, že sa dosť vyhrešil u nás v byte,“ poznamenal Daisuke a pokrčil plecami. Hidanova nesústredenosť bola nezvyčajná.
Zrazu sa Hidan odlepil od steny a šuchtavým krokom podišiel k dverám.
„Kam si myslíš, že ideš?“ povedala Tsunade hlasnejšie ako mala v úmysle a Hidan zastal a pokrútil hlavou akoby si ju rozjasňoval.
„Musím nájsť toho sopliaka a zabrániť mu, aby z trucu urobil niečo, čo isto nechce,“ a už ho nebolo. Tsunade si povzdychla a Sora pokrútila hlavou.
„Musí sa z toho vyspať,“ kývla rukou a vrátila sa k téme, „Naruto ako schránka Kyuubiho, je pre nich mocnou zbraňou. Hoci...neviem si predstaviť, že by im pomohol z vlastnej vôle.“
„Viem si predstaviť na čo by ho mohli použiť,“ zamyslene skonštatoval Daisuke.
„Čo tým myslíš?“ zaujímala sa Tsunade a sadla si na stoličku. Upierala svoje hnedé oči na Daisukeho a čakala na vysvetlenie.
„Už sme tento nápad mali. Na tom mieste, kde ich napadli. Môžu využiť Naruta na vyjednávanie. Naruto za kódy. Možno im ide o to.“
„Neviem si predstaviť, čo by sme robili, ak by nastala takáto situácia,“ prešla si Tsunade rukami po tvári.
„Dohodneme si s nimi miesto výmeny a tam ich dokopeme. Aký problém, hm?“ povedala automaticky Sora a pozrela na nich pohľadom: to vás vôbec nenapadlo?
„Radšej mi povedz, ako je na tom Sasuke so Sakurou,“ otočila sa k nej Tsunade.
„Zranenia som im vyliečila. Sú v pohode.“
„Ako to, že ste na seba v lese nenarazili?“
„Podľa toho, čo nám povedali, tak hneď potom, čo uniesli Naruta, tak bežali do lesa a hľadali nás. My sme zasa šli na miesto výbuchu a hľadali ich a šli sme inou cestou. Tak sme sa minuli,“ vysvetlil Daisuke a Tsunade prikývla, že rozumie.
„Fajn. Musíme sa sústrediť na záchranu Naruta a potrebujem plné sily,“ vyhlásila.
Naruto sa prebudil a keď otvoril oči, všade bola tma. Cítil, že leží na niečom rovnom a tvrdom a niekde vyššie. Možno nejaká tvrdá posteľ. Keď z nej chcel zísť, zistil, že má pripútané ruky a nohy. Mykal nimi až mu spôsobovalo fyzickú bolesť. Zatínal zuby a mykal sa ešte viac.
Počul vŕzgavý zvuk a prestal. Spozornel a počul zatresnutie dverí. Niekto vošiel a jeho dych sa zrýchlil. Jeho inštinkty mu napovedali, že je v jednej miestnosti s nepriateľom.
Zapálil malú lampičku neďaleko miesta, kde Naruto ležal. Toho prudká zmena intenzity svetla na chvíľu oslepila a keď si na ňu privykol, nemohol uveriť vlastným očiam. Zalapal po dychu.
„Vy?“ vypustil zo seba niečo slabšie ako šepot.
„Dúfal som, že sa ešte uvidíme, Naruto- kun,“ povedal mu veľmi dobre známy hlas a potom už len cítil, ako mu pokožku prepichla ihla a zrak sa mu zahmlieval a tvár nepriateľa rozmazávala pred očami, „ale nateraz si ešte trochu pospíš...“
Znova sa nám to tu trochu komplikuje A od ďalšej časti to bude ešte horšie Čo je dosť super, lebo mi to vyšlo na kapitolu číslo 13 a to je predsa to nešťastné čislo Bude aj špeciálny cover page
Obrázok: dámy a páni, je jedno koľko obrázkov Atsushiho nakreslím, takto má vyzerať Jednoducho sa mi nepodarilo ho nakresliť na každom obrázku, na ktorom je, rovnako Ale takto vyzerá v mojej hlave
Len taká preventívna otázka: vôbec netušíte, kto by za tým mohol byť? Za tým Smrtiacim nástrojom? Lebo ak nie, tak to je pre mňa super Ale ak máte teórie, tak šups s nimi. Som zvedavá, čo si o tom myslíte
A týmto dielom končí špeciálna mini séria o Seiichim a Shinichim Dúfam, že sa vám páčila :3
ďakujem za * a komenty :3333
- Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.
Chmm, dala jsem si na čas pauzu se čtením, nejdřív, protože prostě proto a potom mi Mira řekla *Fájn, donutila jsem ji, ale stejně * co se stane. A tak jsem si řekla, že když si to nepřečtu, možná, MOŽNÁ se to nestane. I když to mám z dalšího zdroje, takže se to stane. A jestli se to stane, tak... Kuřata? Slyšíte mě? Fajn ˇ-ˇ
Jinak Díl super, s peciál megasuper At žijou dinosauři!
Občas si tak večer ležím v posteli, dívám se na hvězdy a říkám si: Kde mám ku**a střechu?!
Tobiho syn je hodný chlapec! Ne! Tobiho dcera je ještě hodnější chlapec!! *by Somča *
Gaiův táta: Sobečtí lidé jsou... jako kočky. Gai: A chlupatí lidé? Gaiův táta:Taky jako kočky. xDDD
Páni, od teba som tu dllllho nemala koment Super vedieť, že ešte žiješ Konoha life
Ale to si nemôžeš takto vymáhať odpovede To si musíš pekne prečítať a byť prekvapená Jáj, ty takto Nie, kuratá nech prázdninujú a ty len pekne čítaj (Mám pripravený koniec, ktorí vás možno šokuje, prekvapí a ja neviem, čo ešte, ale myslím, že keby ste o tom teraz začali premýšľať, tak na to asi neprídete ) Takže....Kuratá! Sadnúť! Dobré...Dobré!
Ďakujem :3 :3 Som rada, že sa páčil
To bylo úžasné *.* a takové milé :3 strašně dobře se to četlo Mira je normální... slyšíš to Tory?
ale chudák Naruto... a k tomu neznámému... taky mi přijde že je to Oroxicht i když pak nechápu proč Naruto... No to všechno určitě bude dál
A dvojčata zase zabila Tyranosaurus Rex kam na ty nápady chodíš?
Ďakujem :3
Som rada, že sa páčilo :3 Prečo by Mira nemala byť normálna?
Ono to bude ďalej vysvetlené, prečo práve on Tuším hneď v ďalšej časti Ja som sa snažila, aby všetko malo zmysel, tak hádam to vyšlo
Ta ja nevjem uš Fakt Ako...ja píšem, píšem, napadne ma konina (hlavne pri dvojčatách ) a to sa asi tak opakuje
Tvoj opis sa mi páči, tak akurát, žiadne preháňanie, všetko je tam potrebné a BODKY ma nesmierne pobavili tú vetu som si prečítala aspoň 5x, stále som ju nechápala potom som sa rozhodla že pôjdem ďalej a hľa, vysvetlenie smiala som sa na tom ešte chvíľu a na mojej hlúposti
Vôbec netuším, kto by mohol byť za smrtiacim nástrojom a to je len a len dobre, ako autorka máš v hrsti moment prekvapenia Teším sa na nový diel!
FF série - pre milovníkov Sasukeho a Gaary :)
FC PRE SABAKU NO TANARIS: http://147.32.8.168/?q=node/107525#new
Tak to som rada Ja si tým opisom niekedy nie som istá. Či je tam toho dosť, alebo či som to neprehnala Takže je super, že je to podľa teba akurát :3 To sa ale aj mne niekedy stáva Čítam, čítam a zrazu...to čo má znamenať...a idem ďalej a booom vysvetlenie
Fuu, tak to ma teší Ide mi o to, aby nebolo všetko hneď jasné a aby som vás trochu ponaťahovala Ale záporákov mám premyslených, takže dúfam, že som to písala tak, aby ste si potom povedali: no však jasné! Tak uvidíme či mi to vyšlo
Ďakujem za komentár :33
Tiranisaurus rex??? XD ... Vážne? To by ma v živote nenapadlo.
Jedním slovom - BOLO TO UŽASNÉ
Stopro dávam 5
Čo ja viem ...mohol by za tím biť Oroxicht XD
Prahistorická doba je nebezpečná A pre dvojčatá dvojnásobne
Ďakujem :3333 Som rada, že sa ti to páčilo :3
Na teórie zásadne nehovorím ani nie, ani áno, takže dúfam, že to dočítaš dokonca a presvedčíš sa sama či si mala pravdu, alebo nie Hádam tu bude viac teórií, nech viem, čo sa vám preháňa hlavou