Láska z Konohy 8 - Svadba? Ani náhodou!

Neverila som vlastným ušiam.
„Posilní to vzťahy medzi našimi klanmi, súhlasím s tým. Bude to dobré a myslím, že lepšieho manžela pre teba by sme už nenašli.“ dohovoril otec a ja som tam len tupo sedela. Neji. Mojím manželom.
„Ani náhodou! Čo je to za sprostosť a prečo by som to mala urobiť? Lebo všemocný Hiashi si to vymyslel?! Kašlem na neho aj na vás všetkých...“ kričala som, ale otec sa hrozivo postavil a ja som radšej stíchla.
„Urobíš to!“ prikázal mi. „Koniec diskusie.“ a odkráčal von z izby.
V tej chvíli som mala chuť buď plakať, alebo roztrieskať všetko naokolo.
„Dcérka, viem, že sa ti to nepáči, ale musíš to urobiť. Neji je dobrá partia, je pekný, zdvorilý a silný shinobi. A navyše je to...“ nedopovedala, pretože som ju prerušila so sarkastikým pohľadom.
„Pre dobro klanu?“ povedala som posmešne. „To určite...“ stiahlo sa mi hrdlo a vybehla som von. Vybrala som si prvú možnosť. Bežala som a slzy mi tiekli po tvári.

Akosi sa mi podarilo dostať ku Kibovmu domu. Zazvonila som a on otvoril. Padla som mu do náruče. Som taká slabá...

- - -

Pevne som ju držal v objatí. Podlomili sa jej kolená, tak som ju dvihol na ruky a odniesol do svojej izby. Tam som ju chcel položiť na posteľ, ale držala sa ma ako kliešť. Sadol som si teda s ňou a čakal, kým sa vyplače. Muselo sa stať niečo hrozné, takto plakať som ju videl iba raz.
Hladkal som ju po hlave a šepkal jej upokojujúce slová. Akamaru sa k nám pritúlil a pokúsil sa ju ukľudniť tiež. Napokon jej vzlyky ustali.
„Katema, čo sa stalo láska?“ potichu som sa spýtal, ale ona sa znova rozvzlykala.

Po chvíľke sa ako-tak utíšila a uplakaným hlasom začala rozprávať. Keď dohovorila, bol som v šoku. V hlave mi hučali jej slová a nehýbal som sa. Mal som pocit, že mi explodoval mozog. A zároveň sa vo mne dvíhala vlna hnevu. Hneď sa o mňa začala strachovať.
„Kiba, si v poriadku?“ Preglgol som.
„Prepáč, ja len...“ hlas sa mi zasekol. „Nemôžem bez teba žiť.“ zašepkal som a priložil svoje čelo na jej. Zavrel som oči.
„S-spolu niečo vy-vymyslíme.“ vzlykala a ja som len nemo prikývol.

Všetka energia, ktorej mám inokedy na rozdávanie kamsi zmizla a vystriedal ju pocit bezmocnosti. Brali mi ju z náruče, brali mi moju Katemu. Pevne som si ju privinul a nos som zaboril do jej krásnych vlasov. To nedopustím.

- - -

Ostali sme takto veľmi dlho, až mi zdreveneli ruky. Pustil ma a ja som si ich rozhýbala. Niečo mi napadlo.
„Možno keby sme im povedali o nás dvoch...“ začala som.
„To nepomôže.“ prerušil ma skleslo, vstal a nervózne sa začal prechádzať po izbe.
„Tak čo urobíme?“ hlesla som. Mozog som mala ako vygumovaný. Ja sa za Nejiho nechcem vydať, dočerta! Kiba zúfalo zavrčal a držal sa za hlavu, ale vzápätí na mňa s malou nádejou pozrel.
„Neji je k tomu určite donútený tiež. Ak to tak je, spojíme sa s ním a niečo vymyslíme. Ale ak súhlasí a dotkne sa ťa, tak ja ho...“ povedal hrozivo a zaťal päste. Spamätal sa a sadol si späť ku mne.
„A keď nič nevymyslíme?“ opýtala som sa s obavou a stúlila sa na jeho hrudi. Tam som sa vždy cítila bezpečne.
„Neboj sa. Ja si ťa vziať nenechám.“ ubezpečil ma šeptom a pobozkal ma. Zastrčil mi vlasy za ucho a usmial sa. V tej chvíli som mu verila.

- - -

S Katemou sme sa dohodli. Nedá na sebe nič znať a bude sa tváriť, že sa podrobila. Následne skúsi presvedčiť Nejiho, aby nám pomohol. Z celej duše som dúfal, že sa nám podarí niečo vymyslieť alebo to sabotovať. Ak by sa Katema vydala za Nejiho, puklo by mi srdce.

- - -

„Ach, zlatko, vyzeráš nádherne!“ rozplývala sa mama.

Dnes bolo dohodnuté stretnutie s mojím budúcim, teda dúfam, že nie, manželom a poprednými členmi klanu Hyuuga. Na túto príležitosť ma mama navliekla do slávnostného tradičného kimona. Skrivila som odporom tvár.
„Mami, toto si nemôžem zobrať! Tú farbu neznášam!“ zaúpela som a širokým gestom ukázala na svoj odev. Kimono bolo jasnoružové.
„Nemáme niečo menej žiarivé?“ zúfalo som sa spýtala a ešte raz som na seba vrhla pohľad do zrkadla.
„Veď si rozkošná!“ pokračovala mama a ja som prevrátila očami. Pristúpila som k skrini a prehrabávala tú kopu šiat.
„Vezmem si toto.“ pevne som zahlásila a vytiahla zo skrine kimono machovej farby s čiernym obi. Zhodila som zo seba to otrasné ružové čudo a obliekla si to obyčajné. Hneď som sa cítila lepšie. Vlasy som si nechala rozpustené. Darmo mi mama vnucovala paličky, síce som sa podrobila, ale zostanem sama sebou. To znamená, že budem porušovať pravidlá, ako sa len dá. Obyčajné kimono namiesto slávnostného a rozpustené vlasy sú toho príkladom. Nalíčila som sa len tak, aby som nevydesila ľudí na ulici a nevzala som si nijaké šperky.

Už bol čas, a tak sme vyrazili do sídla Hyuuga. Cestou vo mne rástol vzdor. Mňa teda nedostanú!
Privítali nás a uviedli k stolu na večeru. Väčšina starších sa na mňa pozeralo mierne pohoršene. Pravdepodobne kvôli môjmu oblečeniu. Určite to odo mňa bolo drzé a to ma len povzbudilo. Nemienim sa im podlizovať a zapáčiť sa im. Starí páprdovia...

Jedlo bolo výborné, ale ja som jedla čo najmenej. Neji sedel vedľa mňa a diskutovali sme.
Odpovedala som mu úsečne, ale raz som sa rozohnila a pri prudkej gestikulácii som mu do lona prevrhla pohár s čajom. Otec sa na mňa prísne pozrel a ja som sa ospravedlnila. Trochu som Nejiho ľutovala. Musí to mať so strýkom ťažké. Určite nemôže za to, že Hiashi dostal svadobný záchvat. Teda, myslím.

Po večeri sa dospelí začali dohadovať o svadbe a ja s Nejim sme vyšli na dvor. Nadurdene som si sadla na zem nedbajúc na svoje šaty a oprela som sa o ruky.
„Neji, povedz mi pravdu. Tvoj strýko ťa donútil súhlasiť s tou svadbou, všakže?“ vypálila som priamo. Jeho ale moja drzá otázka nezaskočila.
„Áno. Je mojou povinnosťou ho poslúchať.“ jednoducho odvetil a prekrížil si ruky na prsiach. Toto v pláne nebolo, ale opatrne som skúsila:
„A keby... keby som už niekoho mala?“
„Ty a Kiba, čo?“ spýtal sa s pokojným úsmevom.
„Ako vieš...“ prekvapila som sa, ale on mi skočil do reči.
„Bolo to zjavné. Neexistuje, aby ste sa v tom kumbáli len hádali. Krik ustal asi po minúte. A ozval sa stadiaľ pád. Takže, dá sa domyslieť, čo sa tam dialo. A prosím ťa, vyšla si do záhrady a o minútu tam zamieril aj Kiba. Nemusíš predo mnou nič predstierať, nie som hlúpy.“
Sedela som na zemi s otvorenými ústami. No zase som ich zavrela a rozmýšľala.
„Tak potom vieš, že si ťa vziať nemôžem.“ sklopila som pohľad. „Pomôž nám vymyslieť nejaký plán.“ odhodlane som povedala.
„Hmmm. Keď si môj strýko niečo vezme do hlavy, ťažko si to nechá vyhovoriť, ale dobre.“ súhlasil a mne odľahlo. Snáď sa to podarí. Musí sa to podariť!