Láska z Konohy 9 - Červená

Prvá fáza plánu sa mala práve začať. Vošla som do kuchyne a sadla si za stôl.
„Mami?“ začala som opatrne.
„Čo je miláčik?“ usmiala sa mama a pokračovala v krájaní zeleniny. Chystala obed. Zelenina, blé.
„Vieš, zaujímalo by ma... Ako si sa dala s otcom dokopy?“ začervenala sa.
„Hm... stretli sme sa na ninja akadémii. Potom nás zaradili do iných tímov, ale ja som ho vždy obdivovala. Bol veľmi zásadový, hoci sa stále sťažoval, ako je všetko otrava.“ zasmiala sa. „Asi je to v rodine. V každom prípade, asi keď som bola v tvojom veku, začal sa chovať zvláštne. Chodil zamĺknutý a bol zamyslený viac, ako obvykle. Až raz, keď sme sa vrátili domov z misie, ponúkol sa, že ma odprevadí domov. Celou cestou mlčal, ale pred naším domom ma zastavil a vyznal mi lásku.“ pousmiala sa mama pri tej spomienke. „Odvtedy sme boli vždy spolu.“
Pozerala som na svoje ruky položené na stole.
„Každý má právo na skutočnú lásku, však?“ spýtala som sa ticho. „Ako ty a otec.“ zarazene na mňa hľadela.
„Iste.“ Pokračovala som.
„Prečo ma teda nútite vydať sa za niekoho, kto ma neľúbi a ani ja jeho?“ vyčítavo som zašepkala a pre efekt som vyronila slzu.
„Zlatíčko... Ja... Porozprávam sa o tom s otcom, dobre?“ rozcítila sa mama a objala ma. Usmiala som sa. Je taká citlivá, ľahko sa nechá ovplyvniť, ak človek volí správne slová. Odteraz to môžem nechať na ňu.

- - -

Toto čakanie a neistota... Nedá mi to spávať. Dnes sa začal uskutočňovať plán proti Nejiho a Kateminej svadbe. Teraz je to na nich.

Zívol som a položil som si hlavu na stôl. Nanešťastie, priamo do misky s vločkami, takže Akamaru mi ich rýchlo zlízal z čela. Len som si vzdychol. Už to chcem mať za sebou. Zaujala ma lyžica a tak som si nevšimol osobu za mojím chrbtom.
„Ahoj! Prvá fáza ukončená!“ hrdo mi oznámila a sklonila sa ku mne.
„He...“ nestihol som ju varovať, že som zaslintaný od Akamarua, ale to hneď zistila. Skrivila tvár a odtiahla pery z môjho čela.
„Eeech.“ zatiahla a zasmiala sa. Tiež som sa rozosmial a vstal som, aby som si umyl tvár.
„To je skvelé.“ povedal som napokon.“A čo Neji?“ uterákom som sa utrel.
„Neji presvedčil Hinatu, aby sa prihovorila u Hiashiho. A ak to nezaberie, je ochotný do plánu zahrnúť aj Hanabi.“ vysypala zo seba a vzdychla si. „Teraz treba už len čakať.“ Chápal som ju, tiež to neznášam. Ten plán je dosť... chabý, ale nič lepšie zatiaľ nezmôžeme.
„A čo si to čakanie nejako spríjemniť?“ lišiacky som navrhol a pobozkal som ju. Odtiahla sa.
„Áno, tréning je skvelý nápad.“ zaškerila sa a potľapkala ma láskyplne po líci. Urobil som na ňu psie oči, tie naozaj ovládam, a zakňučal som. Očividne ju to trocha obmäkčilo, pretože sa mi obkročmo posadila na kolená a vtisla mi božtek na čelo.
„Nie, žeby sa mi to nepáčilo, ale vážne musím trénovať.“ usmiala sa, ale nechala ma bozkávať jej krk.
„Čo keby sme trénovali spolu a prizvali si ešte niekoho?“
„A čo keby sme trénovali bozkávanie? Len my dvaja?" zamumlal som. „Teda, nie žeby som to potreboval, ale ty..." zasmial som sa.
„Čože?! Ty jeden... Dvihni ten zadok zo stoličky!" Vzdychol som si.
„Dobre, daj mi chvíľu, nech sa pripravím.“ pobozkala ma a postavila sa.
„Stretneme sa na cvičisku.“ veselo povedala, zakývala mi a už jej nebolo. Hlava mi klesla späť na stôl. Bože, za čo ma trestáš?!
„Akamaru!“ zvolal som nahnevane, keď sa znovu vrhol na moje ovločkované čelo.

- - -

Tréning bol v plnom prúde. So mnou a Kibom trénovala ešte TenTen a Naruto. Ostatní, vrátane Nejiho boli na misii.

Kiba bol dnes iný. Skleslý a pod očami mal tmavé kruhy. Nezbadal včas Narutov klon a už letel. Začala som sa báť, doteraz sa mu to ešte nestalo. Čakala som, že vstane, ale ani sa nepohol.
„Pauza!“ zakričala som a rozbehla som sa k nemu. Srdce mi bilo ako splašené, ale len spal. Asi bol príliš vyčerpaný.
„Čo sa deje?!“ zakričala TenTen a zvinula svoj zvitok.
„Zaspal.“ povedala som a bolo mi trocha do smiechu.
„Kiba, čo je?!“ sťažoval sa Naruto. Vtom zbadal Kibu a Akamarua ako mu oblizuje tvár a začal sa chechtať. Oči mu lietali z Kibu na mňa a rozchichotal sa ešte viac.
„Naruto, pomohol by si mi s ním?“ povedala som potláčajúc smiech. Kiba bol naozaj roztomilučký. Keby sme trénovali sami, prebudila by som ho vlastným spôsobom... Škoda. Asi som mala jeho návrh prijať.
„Ďakujem TenTen, ale prepáč, dnes to už musíme ukončiť.“ Usmiala sa.
„Vidím. Majte sa, aj nabudúce.“ kývla nám a odišla.

Spolu s Narutom sme dvihli Kibu na Akamarua a vykročili sme s ním k jeho domu. Naruto vyzeral, akoby chcel niečo povedať, ale zakaždým len stisol pery.
„Tak hovor.“ veľkoryso som povedala.
„Vy dvaja spolu chodíte? Nebi ma!“ smiešnym hlasom povedal a skrčil sa. Namiesto toho, aby som ho udrela, začala som horlivo zapierať.
„Takže áno.“ povedal spokojne. Hm, asi som ho radšej mala udrieť. Vydýchla som si.
„Ale Naruto, nikomu to nesmieš povedať! Keby sa to niekto dozvedel, Kiba by mal problémy s mojím otcom. Veď vieš, aký je.“ prevrátila som očami. Rozhodne vie. Minulý rok si môj otec myslel, že Naruto je... povedzme, viac, ako môj kamarát. Chudák si musel vytrpieť hotové muky u neho na koberčeku, kým sa všetko nevysvetlilo.
„Neboj sa. Mlčím ako hrob.“ ubezpečil ma a rozpačito sa poškrabal po hlave. „Bude to síce ťažké, ale ja to zvládnem. Nikdy neporuším sľub! To je moja cesta ninju!“ vykríkol s päsťou vztýčenou do vzduchu a veľmi mi pripomenul Leeho a jeho silu mladosti. Naokolo prešli dve dievčatá a zachichotali sa. Trošku som sa hanbila.
„Fajn, som rada, že to berieš tak vážne.“ zamrmlala som s kvapkou na čele.

- - -

Hiashiho sen

Kráčal tmavým lesom a z bielej hmly všade naokolo sa začala formovať postava. Bola mu povedomá a zrazu ho spoznal. Jeho brat, ktorý za neho položil život. Vodca klanu Hyuuga len sledoval, ako sa k nemu blíži.
„Nesmieš dopustiť tú svadbu.“ znel mu v hlave Hizashiho hlas. Mrazilo ho v kostiach. „Urob to pre Nejiho.“ hlas pomaly doznel a Hiashi sa spotený posadil. Zhlboka dýchal. Urobí to. Zruší svadbu . . .

- - -

„Áno!“ zvolal som od radosti a zakrútil som Katemu dokola. Úľava, ktorá sa mi rozliala v duši bola obrovská. Akoby mi zo srdca spadla dvojtonová skala. Silno som ju objal.
„Ešte niečo. Povedala som našim, že sme spolu.“ povedala len tak mimochodom. Preglgol som. Čože?! Som mŕtvy...
„A?“
„Máme ich požehnanie a chcú sa s tebou stretnúť. Neboj sa, majú ťa radi.“ dodala, keď videla ako som zbledol. „Len otec má nejaké výhrady, však vieš.“ začervenala sa. Och bože.
„V-v poriadku.“ odvetil som vyplašený, ale zároveň aj šťastný, že môžem s Katemou byť verejne.
„Milujem ťa, vieš to?“ vzala moju tvár do dlaní, otrela si nos o ten môj a pobozkala ma. Stále sa to deje. Stále, keď sa naše pery spoja, cítim sa tak zvláštne... Tiež ju milujem.
„Mimochodom, lady Tsunade chce, aby sme išli k nej do kancelárie. Má pre nás misiu.“ Potešil som sa. Konečne!
„Tak poďme.“ usmial som sa a chytil ju za ruku. Nepustil som ju celou cestou k úradu Hokage. Ľudia sa na nás udivene pozerali, ale mne to nevadilo. Bol som neskonale šťastný.

- - -

„No konečne ste tu.“ povedala Tsunade a otvorila spis. Zdvihla pohľad a uprela ho na nás. Boli tam ešte Naruto, Sai, Sakura, Hinata, Lee, TenTen a Neji. A z tieňa práve vystúpil Shino. Kakashi stál trochu bokom.
„Táto misia je... Týka sa Akatsuki.“ Atmosféra v miestnosti sa ihneď zmenila. Zavládlo hrobové ticho a Naruto len zaťal zuby. „Chystajú sa zaútočiť na Konohu, takže sa ich pokúsite oslabiť. Vyrazíte zajtra a Kakashi bude vodca. Musíte ho vo všetkom poslúchať, zvlášť ty, Naruto.“ povedala prísne. Naruto odhodlane odpovedal:
„Jasné. Nakopeme im zadky!“ Tsunade sa usmiala.
„V poriadku. Ich skrýša je údajne na západ od nás. Cieľ je vzdialený štyri dni cesty, tu je mapa miesta a okolia. Nemôžeme na nich zaútočiť priamo, najprv musíte preskúmať, či to nie je pasca. A ďalšia vec. Zatiaľ nemáme dosť síl, aby sme odrazili ich prípadný útok, takže musíte zneškodniť aspoň dvoch členov. Tým by sme mali získať dosť času na prípravu. To je všetko, môžete ísť. Veľa šťastia.“ uzavrela to Tsunade.
„Hai!“ odpovedali sme a už som sa obracala, keď ma Shizune zastavila.
„Katema, ostaň ešte tu. Lady Tsunade s tebou potrebuje niečo prebrať.“ Zarazila som sa, ale prikročila som späť k stolu.
„Katema, teba som vybrala na špeciálnu misiu. Potrebujeme informácie o plánoch a momentálnej situácii v Akatsuki. Infiltruješ sa.“ Chytala som sa namietať, ale Tsunade ma zastavila.
„Pôjdeš tam ty. Si jedna z najlepších špiónov, dokážeš si poradiť.“ Preglgla som. Vedela som, čo to bude znamenať. Po vstúpení do Akatsuki ,ak to teda prežijem, ma všetci budú považovať za zradcu. Aj Kiba. Ak by to však vedeli...
„Smú o tom vedieť ostatní?“ s malou dušičkou som sa spýtala. Na Tsunade bolo vidieť nerozhodnosť.
„Kakashi o tom vie. Nebolo by dobré, aby o tom vedeli aj oni. Ale... Môžeš si vybrať jednu osobu z tímu, ktorej to povieš. Voľ múdro.“
„Ďakujem.“ povedala som ticho a Tsunade ma prepustila.
„Dávaj si pozor.“ dodala ešte.

- - -

U Tsunade v kancelárii

Vzdychla som si a vrazila pečiatku na ďalší dokument. Pohľad mi zablúdil von oknom. Práve vyšla Katema a niekto ju nežne objal. Bol to Kiba. Sledovala som, ako ju s láskou drží za ruku a niečo jej šepká do ucha. V hrdle mi navrela hrča. O tomto som nemala ani tušenia.
„Buď silná, Katema.“ poslala som jej myšlienku a odhodlane som dvihla pečiatku.

- - -

Vonku už na mňa čakal Kiba. Ihneď ma objal a pobozkal ma na líce. Kiba... Niečo mi hovoril, ale ja som to nevnímala. Čo najskôr mu to musím povedať. Ale nie teraz.
„Katema! Počúvaš ma?“ prenikol ku mne Kibov hlas. Potriasla som hlavou a usmiala som sa.
„Prepáč, čo si to vravel?“
„Vravel som, že by sme mohli osláviť tento šťastný deň.“ zubato sa na mňa zaškeril. Och, keby si len vedel. „Pôjdeme dnes na večeru?“
„Jasné, to bude super.“ trocha neprítomne som povedala a on ma objal. Tak fajn, dnes mu to poviem.
Niečo mi nesedelo. Všetci naši kamoši na nás civeli.
„Čo je?“ zasmial sa Kiba, dal Leemu frčku do nosa a pred všetkými ma pobozkal. Musí sa predvádzať? Pomyslela som si pobavene, no neodtiahla som sa. Všetci naokolo nám začali gratulovať, ale nad naším šťastím visel čierny, respektíve červený mrak. Akatsuki...