Reset 33 - Špeciál 3.

Opäť raz moje reči, ale možno sem-tam užitočná informácia :)

Už vás to musí otravovať, že vám sem odpisujem Prepáčte, ale je to pre mňa osobne lepšie
Sarah Nara: Neviem, čo ti k tomu mám povedať je len na tebe, či to budeš ďalej čítať, alebo nie Samozrejme, že sa snažím to nejako ukončiť, ale keď ono sa to nechce! Ja za to nemôžem!
Kami-chan: Opäť raz si cením tvoj komentár a ja sa jej vlastne tiež divým, že jej ešte nepreplo. Ja by som si na jej mieste určite už dávno hodila slučku A nie, nestrácaj sa, ešte sme neskončili. Nechaj sa prekvapiť, a úprimne, pre mňa to bude na konci tiež prekvapenie, lebo mám pocit, akoby som to ani sama nepísala, keďže nemám vymyslený presný koniec
Yumiko-chan: Aj to ma v jednej sekunde napadlo, ale pochybujem, že by to Hinata urobila pri jej povahe Takže sa uvidí čo bude ďalej
[b]-Sayuri Rin Yum...: možno neuveríš, neviem ako to ešte skončí, ale už mám v hlave ďalšiu poviedku na Sasukeho, ale ešte neviem či Hina, alebo Sakura, alebo možno z tej srandy Ino ale uvidíš ako skončí toto tu a bude na tebe, či si budeš chcieť prečítať ďalší výtvor z mojej "zbierky"
zina296: Áno, súhlasím s tebou, že v Anime jednoznačne NaruHina, ale ff je svet nekonečných možností a ja to nechám na mojich múzach ako rozhodnú
Eli-chan: Hin by neutekla, musím ťa sklamať, aspoň v mojej poviedke nie Ale, rátam tak 2 možno 3 diely do konca a keď to už dokopeš tak uvidíš ako to skončí
lunaru-lucita-lusa: Není to konec, to by som neurobila, aby som dala taký otvorený koniec, aj keď zasa má to svoje výhody, nie? Neboj, bude jasné čo a ako sa udialo, dodialo atď
Kinatu: Milé? Tak to som rada, že si ho zobrala na takú milosť a krásu, dúfam, že aj ostatné ti zapasujú
A NAKONIEC - ĎAKUJEM VÁM ZA ZASTÁVKU, KOMENTÁR, OHODNOTENIE A VAŠE SLOVÁ MA NESKUTOČNE TEŠIA! PRÍJEMNÉ ČÍTANIE PRAJEM :)

Bol letný deň a všetko v okolí rozvoniavalo. Cítila som v ovzduší škoricu, ktorá sem zavanula od kuchyne a zamiešala sa do jemnej vône citrusov a sladkej vône kvetov. Na tyrkysovej oblohe nebol ani jeden mráčik a lenivo povaľujúce slnko nás zahrievalo svojimi lúčmi, deti v Hyuuga klane pobehovali po ulici a ich výskot bolo počuť až za múry našej záhrady.
,,Mami, pozri aká nádherná ľalia.“ Dotkla som sa lupeňa zafarbeného do biela a nadšene som jej ju ukázala. Milovala som kvety. Boli ako ona. Jednoduché, nežné, krásne a príjemné. Moja mama, ktorá stála o kúsok ďalej a hľadela na pivónie sa jemne pousmiala a pristúpila ku mne.
,,Je krásna.“ Zašepkala som a vzhliadla k úsmevu matky, ktorá mi dala život. Na moje prekvapenie vyšpúlila pery a vyzerala, že nad niečím premýšľa.
,,Áno, je krásna.“ Súhlasila po chvíľke a privoňala si k nej.
,,Ale poznám krajší kvet.“ Povedala náhle a chytila mi ruku, aby mi ju mohla stisnúť a viedla ma cez rozkvitnutú záhradu. Obe sme boli bosé, tak sme to mali najradšej a kráčali sme po zelenej tráve, ktorá bola taká príjemná na dotyk, akoby sme chodili po huňatom koberci. Všade okolo nás všetko kvitlo. Bola to mamina láska... jej vášeň. Sem chodila tráviť každý deň až do večera.
Prešli sme popri jednoduchej drevenej hojdačke, ktorá bola zavesená na hrubý konár Sakury, kde som vždy večer po tréningu s Hanabi šantila. Zvedavá som ju nasledovala a kochala som sa tým pohľadom. Nebyť záhrady a mami, tento dom by bol taký smutný, nehral by farbami a neprekypoval životom. Iba ona dokázala vniesť do tohto domu harmóniu a lásku. Jej krása, - vlasy s odleskom fialovej a bledé oči, pre mňa oči anjela - rozžarovala svoje okolie a kvety ju brali ako svoje osobné slnko. Prisahala by som, že keď vošla do záhrady, vždy všetko v jej dosahu ožilo. Tak pôsobila moja mamka na všetko v okolí. Nikdy som pri nej nevidela nikoho zamračeného, naštvaného ani smutného. Dokonca ani otec, - ktorý tvrdo dbal na môj tréning, tak ako bude v budúcnosti dbať na tréning druhej trojročnej dcéry, ktorá teraz spokojne spinká,- dokonca ani on sa nevedel chmúriť keď bol v jej blízkosti.
Odrazu zastala a ja som to asi nestihla zaregistrovať a vrazila som do nej. Ruka sa mi vyšmykla z jej zovretia a dopadla som na zadok. Chvíľu som vypliešťala oči, neschopná vydať ani hlásku a pozerala som na udivený výraz, ktorý sa zračil na jej krásnej tvári. A potom vybuchla do roztomilého smiechu a rukou si zakrývala ústa.
Pozrela som sa na ňu a aj ja som sa musela rozosmiať. Zrejme som sa tvárila vtipne a pri pohľade na ňu ako sa smeje, som sa nemohla udržať. Tak rada som ju videla šťastnú. Zahrievalo ma to u srdca. Podala mi ruku a oprášila ma.
,,Ach, zlatko.“ Vzdychla si a zotrela si slzy smiechu. Hanblivo som spojila ukazováky ako som to mala vo zvyku a zadívala som sa na svoje bosé nohy. Nežne ma pohladila po tvári a tentoraz ma chytila za plecia a natočila ma pred ďalšie kvety. Tento úsek hral všetkými možnými farbami od výmyslov sveta a mňa to očarovalo. Najviac ma uchvátilo, že na dotyk boli ako hladký zamat a chcela som sa do nich ponoriť.
,,To sú tulipány. A podľa môjho názoru sú tieto kvety najkrajšie na svete.“ Zašepkala a potom svoje oči premiestnila na mňa a zahľadela sa mi pozorne do tváre.
,,Tak ako ty.“ Kútiky úst sa jej nadvihli, načo som zahanbene ale s pocitom šťastia sklopila pohľad na zem.
,,Pre mňa sú tulipány vyznaním lásky.“ Zadívala sa na červený, ten, ktorý bol najbližšie k nám a opatrne ho odtrhla.
,,A nie sú to náhodou červené ruže?“ bola som celkom prekvapená, lebo vždy keď sme prišli s mamou do obchodu Yamanaka, počúvala som o ružiach ako o kvetoch lásky.
,,Och, zlatko, ruže sú otrepané.“ Kývla rukou, akoby chcela zahnať otravnú muchu.
,,Ale tulipány, ak ti prinesie muž tieto kvety, neváhaj a daj mu svoje srdce.“ Poučila ma a ja som si to uložila do pamäti. Jej slová boli pre mňa všetkým. Zastrčila mi ho za ucho a v očiach sa jej objavili plamienky.
,,Aj otec ti priniesol tulipány, keď ste sa išli brať?“ dovolila som si menšiu otázku, pretože som horela zvedavosťou a pozrela som sa na svoj odraz do jazierka, ktoré bolo hneď vedľa. Mama sa len tajomne pousmiala a pozrela sa niekam do diaľky.
A po jej smrti, som ja verná kopia svojej mamky až na zostrih vlasov prebrala jej vášeň a starala som sa vždy o záhradu. Kvety boli rovnako nádherné ako keď tu bývala ona. Mala som pocit, akoby ku mne cez nich prehovárala a každý večer mi šepkala do ucha. Ale jej odchodom sa všetko zmenilo. Nebol v dome pokoj a ani harmónia. Chýbala tam. Chýbala kvetom, svojím dcéram a dokonca aj otcovi, aj keď to nikdy nevyslovoval nahlas.

Mala som naširoko otvorené oči a snažila som sa ubrániť štípaniu a následnému preliatu sĺz pri spomienke na ňu. Stála som v kostole a stále hľadela na kríž. Nevedela som, prečo som si práve dnes spomenula na túto etapu môjho života, na ňu. Možno práve pre to, že som si jednou časťou svojej duše priala, aby tu dnes bola. Je to predsa len dôležitý deň v živote jej dcéry. Bolo mi ľúto, že ju už nemôžem vidieť, povedať jej, že ju ľúbim, vypočuť si jej užitočné rady a zdôveriť sa jej s mojou zmätenosťou a s tým, čo som v poslednej dobe prežila. Chcela som, aby videla svoju dcéru vydávať sa, aj keď... aj keď Naruto mi nikdy nepriniesol tulipány. Nie... bol to Sasuke, ktorý vytušil moje obľúbené kvety. Bol to on, ktorý ma nimi obdaril a dal mi všetko. Dal mi celé svoje srdce a odhalil tú tajomnosť. Naučil sa milovať, a mňa naučil znovu nájsť samu seba a city. To pre mňa prelial slzy. Práve pre neho som bola ten najdôležitejší človek. A vedela som aj to, že keby mama žila, povedala by mi: ,,Bež... bež za ním. On je ten, ktorý ti dá to, čo si zaslúžiš. Šťastie, radosť... tú pravú lásku...“
A práve preto moja druhá časť bola rada, že nevidí čo sa v skutočnosti deje.
Niečo vo vnútri mňa hrklo. Ako môžem pred zrakom Boha, kňaza, Naruta, - ktorý sa o pár sekúnd stane mojim mužom a spojíme svoje životy - pred davom ľudí sediacich za nami práve teraz myslieť na toto?
To je smiešne. Som smiešna. Myslím na veci, ktoré sú už dávno zabudnuté a otváram rany, ktoré majú zostať zacelené.
A zrejme to robím práve preto, lebo toto je asi posledná chvíľa, posledné sekundy môjho života, kedy som ako tak voľná a môžem slobodne a takmer bez výčitiek svedomia myslieť na posledné udalosti môjho života.
Na istý moment som sa zľakla a hoci som už povedala svoje áno, mala som pocit, že sa otočím a utečiem z kostola. A nezastavím sa. Budem utekať v svadobných šatách cez celú Konohu, niekam do voľnej prírody, čo najďalej z tohto prekliateho miesta a nebudem sa zastavovať. A bude mi úplne jedno či na mňa bude kričať otec, Naruto, alebo dokonca aj Sasuke. V ten moment som si pomyslela: ,,Pre Boha! Ja chcem slobodu! Chcem žiť! Toto je príliš vážna vec, príliš ťažká na moje plecia! Radšej budem sama riadiť náš klan ako toto! Veď môj život sa sotva začal, som taká mladá a už mám ísť do takého niečoho ako je svadba a uviazať sa niekomu na celý život?“ Práve v tej chvíli som pocítila zúfalstvo nie z toho, že sa vydávam za Naruta, ale z toho, že sa vôbec vydávam. Veď ani Ino či Sakura o takom niečom nerozmýšľajú! Nik z mojich známych nebude niesť toto „bremeno“.
Kiba, Shino, Sai, Chouji a dokonca aj KAKASHI ani ON nemá ženu! Ako sa ja môžem stať niekoho manželkou, keď som tu zo všetkých mojich rovesníkov najmladšia? Ešte som len dosiahla plnoletosť a už musím plodiť potomkov ako nejaký stroj?!
Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila a panika, ktorá zachvátila na maličkú chvíľu moje vnútro a roztriaslo všetky moje orgány pominula. Bola som si istá, že nik si nič nevšimol. Všetko vo mne prebehlo bez nejakých následkov. Dokonca som nenahodila žiadnu grimasu a ani som sa neroztriasla keď ma ovládali všetky tie emócie. Začínam sa zlepšovať. Bude zo mňa dobrá herečka.
,,Naruto Uzumaki beriete si Hinatu Hyuuga za svoju právoplatnú manželku, budete ju milovať v dobrom i zlom, v zdravý aj v chorobe, v bohatstve aj chudobe pokiaľ vás smrť nerozdelí?“ ozval sa hlboký hlas kňaza a mala som pocit, akoby sa odrážal od všetkých stien.
Naruto sa v tej chvíli zhlboka nadýchol a otočil ma k sebe. Hlboko a skúmavo sa mi zahľadel do očí a chvíľu bol ticho. Obe moje spotené ruky, ktoré držal v tých svojich mi stisol a jeho kútiky sa nadvihli. Ešte chvíľu mi hľadel do oči a potom sa jeho úsmev o to viac rozšíril.
,,Nie.“
Dych sa mi zasekol v pľúcach a z tváre mi zmizla všetka krv. Vysmieva sa mi... Chce mi to oplatiť... Chce ma ponížiť pred všetkými za to, že som z neho urobila paroháča.