Začiatok Konca Nášho príbehu...7.diel

Minarin pohľad:

Pomaly som odchádzala s Narutom preč. Boli sme ticho. Zhlboka som sa nadýchla a Naruto sa na mňa prudko pozrel.
„Niečo sa deje?“ opýtal sa ma vystrašene.
„Nie. Nie nič. Len mi je smutno,“ Pozrela som sa na hviezdy, ktoré sa jedna po druhej objavovali na oblohe.
„Tak poď ku mne,“ povedal a začal sa ku mne približovať. A ja som za to urobila pár krokov dozadu.
„Hej. Nechaj si to chalanské muchlovanie pre inú,“ zasmiala som sa, ale jeho to neodradilo. Stále sa približoval. Až ma nakoniec zastavil strom. Prižmúrila som naňho oči.
„Nikdy nezaháňaj vlka do kúta inak zaútočí,“ varovala som ho.
„Ja som lišiak. Ja ťa prekabátim,“ usmial sa na mňa potmehúdsky.
Zastal predo mnou a chytil ma za ruku. Zdvihol ju k perám a pobozkal ju... V tom ma chytil do náručia tak silno, že mi skoro vyrazil dych. Snažila som sa od neho odstrčiť, ale nešlo to. Bol príliš silný. Keď v tom sa začal meniť. Ono to nebol Naruto ale Ryuuqo! Začala som silnejšie kopať, ale s ním to ani nehlo. Len sa na mňa usmial. Niečo zašušťalo v kroví. Bol to naozajstný Naruto s modrinou na oku. Zaútočil na Ryuuqa a on ma v tom momente pustil. Ja som sa potkla o vlastnú nohu a spadla som na zadok. Naruto naňho prestal útočiť a pomohol mi vstať. Ryuuqo sa len neveriacky pozeral, že čo to robí, že len tak z boja odíde. Tak si len odfrkol a odišiel.
„Ďakujem...“ zašepkala som.
„Heh. To bola maličkosť aj tak ma naštval tým že ma omráčil,“ pozrel sa mi do očí a zasmial sa. Dotkla som sa mu oka.
„Nebolí ťa to?“ nešťastne som sa usmiala.
„Trochu. Ale prežijem to,“ poškrabal sa na krku.
„Nerada sa objímam keď človeka dlho nepoznám, ale...“ pozrela som si na ruky a hneď som sa mu hodila okolo krku. On ma tiež pevne objal a začal nás krútiť viac a viac. Potom zastal a začali sme sa tackať, lebo sa nám krútila hlava. Pokúsila som sa zamieriť na lavičku, ale skôr som sa vyvalila vedľa nej na studenú trávu. A Naruto na mňa spadol ako sa potkol o moju nohu. Spadol cezo mňa celou svojou váhou. Myslela som, že ma zlomí, ale na to mám dosť silné kosti. Zostali sme tam ležať až kým sme sa nevrátili k rozumu.
„Hviezdy sú krásne, čo myslíš, Naruto? Už dlho som sa na ne len tak nepozerala,“ spomenula som na dni strávené na verande pred domom v našom klane, keď sme sa s otcom rozprávali a pozerali na večernú oblohu. Nedokázala som udržať slzy. Naruto sa posadil a dotkol sa mi ramena.
„Čo sa deje Minari-chan?“ pozeral sa ako zo slzami v očiach sa chúlim do klbka. Keďže som neprestávala plakať, posadil si ma do lona a vrúcne ma objímal. Potichu ma tíšil a kolísal, až pokým som neprestala plakať. Začala som sa za seba hanbiť, že aká som slabá.
„Prepáč,“ zašepkala som a zovrela päste.
„Ty sa mi ospravedlňuješ za to, že si sa rozplakala?“ v tej chvíli som sa naňho zamračila.
„Jasné že nie!“ odmlčala som sa, „Ospravedlňovala som sa svojmu otcovi za to, aká som neschopná a slabá,“ nechápavo sa na mňa pozrel.
„To si povedala ironicky?“ zdvihol mi bradu dvoma prstami, ale ja som sa z ich zovretia vymkla.
„Nie...“ nakoniec som sa postavila a pomohla mu vstať.

Celou cestou sa ma na nič nepýtal, ale cítila som jeho spaľujúci pohľad. Chcel vedieť odpoveď, ale ja som to nedokázala vysloviť. Zastala som a pozrela naňho.
„Môžeš ku mne prestať vysielať myšlienky, aby som ti povedala, prečo som sa rozplakala a prečo som sa ospravedlňovala svojmu otcovi?“ zamračila som sa.
„Ty vieš čítať myšlienky?“ usmial sa.
„Nie. Len ma prepaľuješ pohľadom, ktorý svedčí o tom, že to chceš vedieť tak veľmi, akoby na tom záležal tvoj život!“ vyplazila som naňho jazyk.
„Nevyplazuj na mňa jazyk, inak ti ho odhryznem!“ vyvalila som naňho oči a on sa len začal smiať. Trepla som ho rukou po hlave.
„Ty trúba jedna!“ chytila som ho za ruku a viedla k nám domov. Keď som vyťahovala kľúče plesol ma po zadku tak, že som sa až vydesila, až sa mi chlpy na krku zježili.
„Ty grázel!“ zakričala som a vylepila som mu. Vyľakane sa na mňa pozrel.
„Au... to bolelo!“ chytil ma a hodil si ma cez rameno.
Ujal sa otváraniu dverí, pokým som sa ja vystrašene plantala na jeho ramene. A nakoniec mi došlo, že len tak sa nechávam ovládať. Tak som sa začala vzpierať. Kopala som, vrčala a nadávala, ale on ma nie a nie pustiť. Potom som si spomenula. On je šteklivý. Hneď ako som ho začala štekliť, pustil ma a skrúcal sa na zemi. Zamkla som dvere a skočila naňho.
„Grrr. Na vlka nemáš! Nikdy by si ma neudržal!“ vysmiala som sa mu.
V tom ma prevalil na chrbát a dal mi ruky za hlavu.
„A ja som lišiak a prekabátim ťa,“ usmial sa potmehúdsky. Zavrčala som naňho a on na mňa. Bola som prekvapená, že má takú odvahu. Bola som teraz s ním v tvárou v tvár tak blízko, akoby sme si čoskoro dali pusu. Úplne som stuhla. Uvedomila som si, čo mám spraviť a čo by zrejme chcel spraviť on. Prehodila som ho cez seba a on s plnou váhou a hlukom spadol na chrbát. Vyjavene a prekvapene sa pozeral na strop. Postavila som sa a stála nad ním rozkročená.
„Škoda že nemáš sukňu...“ zašepkal. Vytreštila som oči.
„Ty úchylák!“ zavrčala som a šliapla mu nohou na brucho. Zavzdychal v bolesti a ja som sa nad ním zľutovala a radšej mu podala ruku. Keď už bol konečne na nohách, zapotácal sa a pritackal sa do kuchyne.
„Spravím čaj?“ opýtal sa. Stála som opretá o dvere kuchyne a rozmýšľala.
„Hmm ... áno, ale sprav ho viac prosím, nech ostane aj pre Hikari a krpca,“ usmiala som sa.
„Ako poviete Minari-sama?“ zasmial sa. Dala som ruky v bok a prísne sa naňho pozrela. Napúšťal vodu do kanvice a dal zohrievať. Naruto ma značne priťahoval, ale to som si nechcela pripustiť. Nakoniec mi to nedalo. Zozadu som ho objala a nadýchla sa jeho vône.
„Pekne voniaš,“ zašepkala som mu do ucha.
„Ďakujem,“ samoľúbo povedal. Jemne som ho uhryzla do krku. Potichu zavzdychal. Nakoniec som si uvedomila čo robím a odstúpila som od neho.
„Prepáč.“ Odišla som k našim posteliam a sadla si na jednu z nich.
Nechápala som, prečo som to spravila. Bolo to šialene v mojom prípade. Zaborila som si tvár do dlaní.
Hlúpa vlčica!, zakričala som si v hlave.
Naruto vošiel do izby. Zdvihla som zrak a zahľadela sa mu do očí.
„Chceš aby som na to zabudol? Akoby sa to nestalo?“ opýtal sa smutne.
Pozrela som sa na svoje ruky.
„Bude to pre nás oboch najlepšie, Naruto,“ odmlčala som sa. Podišiel ku mne a sadol si. Chvíľu váhal, ale nakoniec ma objal.
„Ale ja nechcem,“ zašepkal mi do vlasov. Vzdychla som a pozrela naňho.
„Nikomu nehovor, čo sa pred chvíľou stalo... nechaj si to pre seba. Nemôžeme spolu chodiť,“ zdvihla som ruku na náznak, že nemá odporovať. Pozrel sa na zem. Začala pišťať kanvica a ja som vybehla, aby nám to nijako nevybuchlo.
„Ja už na čaj nemám chuť a ty?“
„Nie na čaj nie, ale na niečo iné hej. A sú to tvoje pery.“ Vyliala som vriacu vodu do odtoku a oprela sa o drez.
„Uf... Nepôjdeme si sadnúť?“ Už som bola v koncoch.
„A čo potom?“ spýtal sa s úsmevom.
„Ja neviem...“ pozrela som sa mu výhražne do očí, aby si nemyslel, že myslím na to čo on.
„Hlavne Naruto. Nemysli na žiadne úchylnosti!“
„O to sa neboj,“ pousmial sa. Sadli sme si teda na posteľ. Nevedela som, o čom sa budeme baviť, ale zachránilo ma tiché otváranie dverí.
„Bože ďakujem...“ zašepkala som.
Hikari prišla aj s krpcom. Usmiala som sa, ale keď som zas uvidela sadru na ruke Otarua, úsmev mi zmizol.
Trdlo, pomyslela som si. Začali sme sa teda rozprávať o tom, čo sa stalo a smiali sme sa na tom, čo sa stávalo Hikari, keď sme boli malí a na koniec Hikari vyhnala Naruta domov a Otarua posielala spať. Ten trochu protestoval, lebo bol hladný. Tak mu dala rýchlo jest a potom šiel hneď spať.
„Minarí?“ usmiala sa na mňa Hikari vyzývavo.
„Áno Hikari?“ pozrela som sa na ňu podozrievavo.
„Čo si tu s Narutom stvárala? Nemám prezliekať posteľnú bielizeň?“ rozosmiala sa. Zavrčala som na ňu, až odo mňa ustúpila o zopár krokov.
„Poď na strechu,“ mrzuto som povedala.
„Ale...“ hneď ako chcela niečo povedať, zavrčala som na ňu. Nečujne sme liezli na strechu.
„Tak čo sa teda stalo?“ opýtala sa ma opatrne.
Tak som teda začala rozprávať čo sa stalo, keď sme od nich odišli. A vynechala som tú časť s krkom a objímaním.
„Ten hajzel Ryuuqo!“ hnevala sa Hikari.
„No čo? Nič také sa zas nestalo. Naruto. Môj rytier v blýskavom brnení ma zachránil!“ najprv bolo malé ticho a potom sme dostali záchvat smiechu.