Začiatok Konca Nášho príbehu... 8.diel

Hikarin pohľad

Mesiac už bol dosť vysoko a my sme sa stále smiali. Začala som chytať kŕče do brucha, tak som sa pokúsila prestať smiať. Bohužiaľ, to nešlo, keďže si Minari-chan stále robila srandu z princov. Potom zrazu prestala. Keď som zbadala jej vážnu tvár, úsmev mi z tváre zmizol.
„Ani nie. Len... Mali by sme nájsť zvyšok klanu, ktorý stihol utiecť."
„Máš pravdu. Ale kto vie kde sú."
„Preto by sme ich mali nájsť. Môžu byť v nebezpečenstve!"
„Môžu, lenže ako ich chceš nájsť?" opýtala som sa pokojne. Minari-chan mlčala.
„Nevieš čo na to povedať? Ani sa nedivím. Nemôžeme vedieť čo s nimi je. Možno už ani nie sú nažive."
„A preto by sme sa to mali pokúsiť zistiť! Ak sú zranení budú potrebovať pomoc!" naliehala na mňa.
„Vôbec sa mi to nepáči, ale dobre. Zajtra zájdeme za Tsunade."
„Fajn tak poďme spať aby sme už mohli ísť za Hokage," povedala a na poslednom slove bol počuť smiech. Stihla som sa na tom iba mierne zasmiať, pretože ma už Minari-chan ťahala do izby. O päť minút sme obe spali.

Ráno sme sa zobudili, lepšie povedané som sa zobudila, ale musela som tých dvoch spáčov zobudiť, o 7:37. Našťastie sme sa s Otaruom vždy vedeli prichystať na odchod z domu za desať minút takže stíhal akadémiu. S Minari-chan sme išli jedným smerom k Tsunade, zatiaľ čo sa druhým smerom Otaru išiel vzdelávať. Išli sme dosť hlučne, keďže ma hyperaktívna hnedovláska stále poháňala, aby som išla rýchlejšie. Po sedem minútovej chôdzi sme konečne došli k budove Hokage. Keď sme boli pri dverách do kancelárie, Minari-chan zdvihla ruku, zaklopala a ihneď vošla.
„Učili vás vôbec slušnému chovaniu?! Máte šťastie, že som po vás práve chcela niekoho poslať. Mám pre váš tým misiu," povedala Tsunade.
„Ale my sme tu-" nedopovedala Minari-chan.
„To je teraz vedľajšie," povedal prísne Kiogo.
„Pre vás možno ale pre nás je dôležitejšie to prečo sme tu my s Hikari."
„Tak to poviete neskôr, pretože teraz ste v mojom týme a misia je prednejšia!"
„Kašlem ti na misiu! Prišli sme sem kvôli niečomu vážnemu-" chcela ešte niečo povedať, ale prerušil ju hlas spoza stola.
„Takže k vašej misii! Musíte doručiť jeden zvitok k feudálnemu pánovi. Je to prísne tajné a je aj dosť možné, že po ňom pôjde Akatsuki." Všetci sme pri vyslovení mena skupiny plnej vrahov spozorneli.
„Kiogo bude kapitán. Pokiaľ sa mu niečo stane budete sa riadiť príkazmi od Hikari," povedala a zdvihla do vzduchu zvitok. Nikto ho však nezobral, pretože sme všetci zostali stáť ako oparený.
„P-prečo... ja? Nehodila by sa na to viacej Minari-chan alebo Ryuuqo? Určite sú skúsenejší a rozhodne sú lepší vodcovia ako ja."
„Nie nehodili by sa, pretože podľa informácií, ktoré sme dostávali o významných členoch z vášho klanu, som zistila, že si tam už niekoľkokrát bola. Nie je tak?"
„No, áno bola."
„No tak to je ten dôvod. Kiogo vezmi si ten zvitok." Kiogo sa spamätal a zobral si ten zvitok.
„A teraz choďte!"
„A čo náš dôvod, prečo sme sem prišli?" ozvala sa Minari-chan.
„Och môj bože. Je to naozaj tak dôležité?"
„Áno!"
„Týka sa to života a smrti?"
„Áno!!" povedala netrpezlivo Minari-chan.
„Tak spusť," vyzvala ju rezignovane.
„Chceme nájsť zvyšok preživších z nášho klanu," vyhŕkla a silno sa oprela rukami o jej stôl. Tsunade pri tom mierne nadskočila. No potom sa zrazu zamračila.
„To nemyslíte vážne?! Nemôžem vám to dovoliť!“
„Prečo?“
„Tak za prvé, máte aspoň poňatia, kde by mohli byť?“ opýtala sa a Minari-chan sa na mňa pozrela. Sklopila som zrak.
„Nie,“ povedala potichu, „Ale aj tak! Musíme ich nájsť!“
„Za druhé,“ ignorovala Tsunade jej posledné dve vety, „hrozí vám nebezpečenstvo. Dúfam, že si to uvedomujete.“
„Áno,“ povedala som pokojným hlasom.
„Ale také isté nebezpečenstvo hrozí aj im!“ protestovala Minari-chan.
„To je síce pravda, ale teraz vás mám na starosti ja a odo mňa povolenie nedostanete! To je moje posledné slovo!“ povedala rozhodne Tsunade. Minari-chan tam stála a mračila sa do zeme.
„Minari-chan. Nemá to cenu. Poď,“ povedala som vľúdne. Na to sa otočila a odišla z miestnosti. Za ňou som išla ja potom aj Kiogo a Ryuuqo. Keď sme vyšli z budovy, zastavil nás Kiogo.
„O pätnásť minút pri hlavnej bráne,“ povedal a otočil sa na odchod. Keď bol dosť ďaleko, ozval sa Ryuuqo.
„Minari, môžem sa s tebou porozprávať? O samote,“ povedal s pohľadom zaboreným do zeme.
„Povedz to Hikari. Nemám náladu sa s tebou rozprávať,“ povedala a odišla.
„Čo si jej chcel povedať?“ otočila som sa naňho.
„To je jedno. Poviem jej to inokedy.“
„Má to niečo spoločné s tým, že si sa premenil na Naruta?“
„Ty o tom vieš?“
„Samozrejme. Takéto veci mi vždy hovorí,“ povedala som s úsmevom.
„Povedz je, že ma to... mrzí. Neviem čo ma to napadlo,“ povedal previnilo. Podišla som k nemu a položila mu ruku na rameno.
„Odkážem, ale dám ti menšiu radu. Nenaštvi ju.“
„Pokúsim sa.“
„Hmm... Pokúsiš,“ zložila som svoju ruku z jeho ramena a otočila sa na odchod, „To ti bohužiaľ nikdy nebude stačiť.“
„Čo tým myslíš?“
„Minari-chan, a aj ja, sme zvláštne. Musíš vedieť, ako nás skrotiť pokiaľ chceš byť s nami v tíme,“ otočila som sa mu chrbtom.
„A dáš mi aj na to radu?“ povedal a pristúpil bližšie ku mne.
„Ako nás skrotiť ti povedať neviem, na to musíš prísť sám. Ale jednu radu ti môžem dať. Neprovokuj nás,“ povedala som a mierne ho šťuchla lakťom do rebra. Potichu sa zasmial.
„Tak to bude ťažké. Ja totiž veľmi rád provokujem pekné dievčatá.“
„Budeš sa musieť ovládať, inak to pre teba nemusí dopadnúť dobre,“ povedala som a otočila sa naňho.
„A ako vieš, že ma porazíš?“ opýtal sa s potmehúdskym úsmevom.
„Bol si so mnou za Kiogom. Videl si ako dopadol. Myslíš, že ma porazíš?“ Úsmev sa mu stratil a nahradil ho súhlasný pohľad.
„Máš pravdu, ale nikdy nevieš čo sa môže stať. Možno ťa predsa len porazím.“
„Možno,“ usmiala som sa, „Asi by sme sa už mali ísť prichystať.“
„Áno mali. Tak pri bráne,“ pozdravil ma a ja som mu zakývala.

„Minari-chan, Ryuuqo sa ti chcel ospravedlniť,“ zakričala som hneď ako som vošla do bytu.
„Aha a to sa ti celú tú dobu ospravedlňoval? Mne už sa aj trochu zlepšila nálada a dobre vieš, že to vždy trvá dlho,“ opýtala sa ma Minari-chan.
„Nie. Rozprávali sme sa a skôr ako položíš tu otázku. O tom ako nás nenaštvať.“
„Fajn, to sa mu zíde,“ povedala a hodila mi pár zvitkov, „Mala by si sa pripraviť.“
„Veď už som,“ odpovedala som s veľkým úsmevom. Minari-chan si buchla rukou po čele a povedala: „Jaj ty! Mohla by si to brať vážnejšie?“
„Ale veď ja to beriem vážne. Nemôžem za to, že väčšinu svojich zbraní získavam pomocou zvitkov.“
„Keď sme pri tom. Počula som, že je tu jedno dievča, ktoré privoláva zbrane pomocou zvitkov.“
„Zaujímavé, ale pochybujem, že ich privoláva z krajiny mačiek,“ povedal som pochybovačne.
„Tak to asi nie,“ mierne sa zasmiala, „Ha! A teraz sa zahrám na teba!“ Pozrela som na ňu s otázkou v tvári a tak pokračovala.
„Mali by sme vyraziť inak bude Kiogo nahnevaný.“
„Máš pravdu, ale ešte predtým by sme mali nechať Otaruovi odkaz, aby vedel kde sme.“ Napísala som lístok a odišli sme.

Keď sme došli k bráne, už tam boli obidvaja. Došli sme k nim.
„Zase meškáte. A teraz to nie je jedna minúta,“ povedal prísne Kiogo.
„No jejda. Tak meškáme dve minúty,“ rozhodila rukami Minari-chan.
„Päť minút, ak chceme byť presný.“
„A nie je to jedno?“ spýtala som sa.
„Tak to teda nie je! Toto je veľmi dôležitá misia!“
„Bože, Kiogo. Uvoľni sa trochu,“ povedala som pokojne. Kiogo sa na mňa zamračil.
„Možno by sme mali vyraziť skôr, ako sa strhne bitka,“ povedal Ryuuqo a postavil sa medzi mňa a Kioga.
„Vyrážame. Ja a Minari pôjdeme prvý, za nami pôjde Hikari a Ryuuqo,“ hneď ako dopovedal vyrazil a my sme ho museli dobiehať.

Bežali sme už asi dve hodiny bez prestávky a bez slova. Ticho prelomila až Minari-chan.
„V pohode, Hikari?“ otočila sa na mňa.
„Jasné,“ usmiala som sa.
„Prečo sa ťa to opýtala?“ oslovil ma potichu Ryuuqo.
„Chcela prerušiť ticho.“
„Aha. Ona sa aj o niečo také zaujíma?“ opýtal sa s prekvapením v hlase.
„Tomu neuveríš, ale áno,“ odpovedala som so smiechom.
„Všimol som si to už skôr, ale až teraz sa to opýtam. Prečo ohľadom teba, Otarua a vášho klanu berie tak vážne?“
„Hmm... asi cíti zodpovednosť.“
„Zodpovednosť?“ zopakoval po mne.
„Áno. Totižto, Minari-chan je z hlavnej rodiny a je právoplatná nasledovníčka.“
„Tak to som teda netušil. Boli sme síce za Hokage aby nám o vás niečo povedala, keďže vy ste to zjavne neplánovali, a nič také nehovorila.“
„Asi chce aby to vedelo čo najmenej ľudí.“
„To dáva zmysel. Kiogo-sensei?“
„Hm?“
„Nemohli by sme si dať menšiu prestávku? Už ideme neustále dosť dlho,“ povedal hlasnejšie Ryuuqo.
„Dobre, ale iba na desať minút. O štyri hodiny by sme mali byť v jednej dedine, ktorá je už iba päť hodín cesty od sídla feudálneho pána.“ Zoskočili sme zo stromov a hľadali vhodné miesto na odpočinok. O chvíľu sme našli menšiu lúku.

Znovu sme vyrazili.
Ešte štyri hodiny. To bude teda zábava, povedala som si v hlave ironicky.
„Deje sa niečo Hikari? Tváriš sa akosi kyslo,“ opýtal sa ma Ryuuqo.
„Nič sa nedeje, iba nemám rada dlhé cesty.“
„Prečo? Unavujú ťa? Môžem poprosiť senseia aby spomalil tempo.“
„Nie nejde o to. Iba je to občas nuda.“
„Ach, tak. Tak s tým ti môžem pomôcť, iba ak sa budeš chcieť rozprávať.“
„Lepšie ako nič.“ Cesta mi vďaka Ryuuqovi ubehla rýchlo.
Možno nie je až taký zlý. Len keby nebol taký úchylný, pomyslela som si. O pár minút sme došli k mestečku.
„Tu budeme asi pol hodinu. Využijeme to na najedenie a doplnenie energie,“ povedal Kiogo a viedol nás do stredu dediny. Našu formáciu sme stále udržiavali. Za chvíľu sme už sedeli v jednej z reštaurácií a obedovali. Ja a Kiogo sme si dali dango a Minari-chan s Ryuuqom ramen. Pol hodina ubehla ako voda a my sme vyrazili znovu na cestu.

„Päť hodín. O čom sa budeme rozprávať teraz?“ ozval sa Ryuuqo.
„Nemám ani tušenia. Nenapadá ma žiadna téma. Ako je to s tebou?“
„Rovnako.“
„Mám nápad. Poďme si niečo zahrať.“
„Napríklad slovný futbal?“
„To nie je vôbec zlý nápad. Začni.“
„Fajn začnem si v duchu hovoriť od písmenka A abecedu a ty ma stopni. A...“
„Stop!“
„K. Koláč.“
„Čiapka.“
„Ananás.“
„Syr.“ Takto sme sa hrali ešte asi pol hodinu.

„Ani som netušila, že viem toľko slov.“
„A myslíš, že ja hej?“
„Nechcem vás rušiť vo vašej, zjavne, zábavnej konverzácii, ale Hikari je tu niečo pre teba,“ povedala Minari-chan a zastavili sme. Pozrela som sa o čom hovorí a bola som prekvapená.
„Sachi? Čo ty tu?“ pozrela som sa na hnedú mačku strednej veľkosti, ktorá sedela na konári. Priskočila ku mne a zdvihla hlavu. V puse držala malý papierik. Zobrala som ho a prečítala. Môj výraz sa zmenil z prekvapeného na vážny.
„Čo sa deje a čo je to za mačku?“ opýtal sa Kiogo.
„Je to moja poštovná mačka a máme problém. Na tomto papieriku stojí, že sa k nám veľkou rýchlosťou blížia dvaja členovia Akatsuki.“
„To ty to akože napísala mačka?“ opýtal sa pochybovačne Kiogo.
„To je teraz jedno. Hlavné je, že-“ nedokončila som vetu, pretože sa zdolu ozvalo vlčie zavytie.
„Vlky, v tejto časti lesa, nežijú,“ povedal Ryuuqo.
„To je môj vlk a varuje nás. To čo Hikari povedala je pravda. Za chvíľu sú tu,“ povedala Minari-chan a vytiahla si katanu. My traja sme sa tiež pripravili na boj a všetci štyria sme zoskočili dolu.
„Ryuuqo, vezmi si ten zvitok,“ povedal Kiogo a podal mu ho, „Budú očakávať, že ho mám ja ako kapitán. Toto by ich mohlo zdržať.“ Ako som hovorila, o chvíľu prišli dvaja členovia Akatsuki. Jeden mal modrú pokožku a podobal sa na žraloka, druhý mal zase dlhé čierne vlasy a v očiach sharingan.
To znamená, že jeden je Uchiha. Ale kto je ten druhý? hovorila som si v duchu a na odpoveď som veľmi dlho čakať nemusela.
„Ale čo. Hoshigaki Kisame a Uchiha Itachi. Čo vás sem privádza?“ začal Kiogo.
„Myslím, že to vieš až veľmi dobre, Shitamura Kiogo.“
„Ak chcete ten zvitok,“ povedal a všetci sme sa postavili do bojovej pozície, „musíte si ho vybojovať.“
„Ako chcete,“ povedal Kisame a strhol sa boj.