Začiatok Konca Nášho príbehu... 6.diel

Hikarin pohľad

„Ahojte. Ako sa máte?“ opýtala som sa Sakury a Minari-chan.
„Dobre,“ odpovedala mi Sakura s úsmevom.
„Mám sa fajn a ty?“ pýtala sa ma Minari-chan.
„Dožívam,“ použila som moju najobľúbenejšiu odpoveď.
„Stalo sa niečo?“ zvedavo sa opýtala Sakura.
„Ani nie. Len som sa musela ospravedlňovať Kiogovi a nebolo mi to dvakrát príjemné.“
„Tak to dopadá keď sa necháš uniesť,“ povedala s menším smiechom Minari-chan.
„Ja už musím ísť. Tak ahojte,“ rozlúčila sa s nami Sakura.
„Ahoj,“ odpovedali sme s Minari-chan zborovo.
„Mimochodom kde je Otaru?“ spýtala sa Minari-chan.
„Je so svojimi novými kamarátmi.“
„Som hladná. Ideme na rámen?“
„Jasné,“ odpovedala som jej s úsmevom. Tak sme išli na rámen. Cestou tam sme sa rozprávali o všeličom. Hlavne sme ohovárali chalanov.

Keď sme došli do Ichiraku Rámen čakalo nás prekvapenie. Boli tam Naruto, Neji a nejaký chalan s veľkým psom.
„Naruto. Priznaj sa! Koľko času tu tráviš?“ povedala Minari-chan so smiechom.
„Netrávim tu tak veľa času!“ povedal Naruto naoko naštvane.
A do pekla. Musí tu byť aj Neji? Prečo práve ja? pomyslela som si keď som zbadala, že sa na mňa usmial.
„A kto si vlastne ty?“ opýtala sa Minari-chan chlapca s veľkým psom.
„Volám sa Kiba a toto je môj verný kamarát Akamaru,“ predstavil sa Kiba.
„Ahoj. Ja som Minari a toto je moja kamarátka Hikari,“ predstavila nás Minari-chan. Ja som sa naňho iba usmiala. Potom sme si sadli a objednali rámen. Našťastie som nesedela vedľa Nejiho, ale ani som od neho nebola ďaleko. Sedela som vedľa Kibu, ktorý bol hneď vedľa Nejiho. Objednali sme si rámen. Za pár minút nám ho doniesli.
Bože prosím len nech Kiba neodíde skôr ako my s Minari-chan alebo Neji, prosila som v duchu.

Šťastie my neprialo a Kiba pár minút potom ako som sa modlila odišiel.
„Tak ja už musím ísť,“ povedal Kiba a odišiel aj s Akamarom.
Teraz som sedela hneď vedľa Nejiho a myslela som, že každú chvíľu sčerveniem ako rajčina.
„Neji, posun sa o jedno miesto. Chcem sa rozprávať s Naruto,“ povedal Minari-chan a ja som mala sto chuti ju na mieste zabiť. Vedela som, čo Minari-chan chystá.
„Tak dobre,“ Neji vôbec neprotestoval. Prečo by aj mal však? Nakoniec sa vymenili a ja som mala srdce niekde v krku.
„Ako sa máš?“ opýtal sa ma Neji zatiaľ čo sa Minari-chan a Naruto rozprávali.
„Mám sa dobre,“ odpovedala som mu rovnako ako vtedy.
Zrazu Minari-chan povedala: „Ideme sa s Narutom prejsť tak vás tu necháme samých.“ Videlo som jej úsmev na perách a hneď mi došlo o čo jej ide.
Ja ju raz zabijem! Prečo mi to robí? pýtala som sa sama seba v duchu. Sedeli sme mlčky a jedli svoje rámeny. Zrazu sme počuli sme bolestný výkrik. Keď sme sa obzreli dobiehal k nám jeden malý chlapec. Nevyzeralo to, že sa chce pri nás zastaviť, no na poslednú chvíľu zastavil.
„Ahoj ja som Konohamaru. Ty si Hikari?“ opýtal sa ma mierne udychčane.
„A-áno prečo?“
„Ide o Otarua.“
„Čo sa stalo?“ povedala som s miernym strachom v hlase.
„Heh. Stala sa menšia nehoda a... no... asi si zlomil ruku.“
„Čože?! Mňa z neho raz hodí o zem! Môžeš ma za ním zobrať prosím?“
„Jasné,“ usmial sa na mňa akoby sa nič nestalo. Otočila som sa späť, že zaplatím no Neji ma zastavil.
„Choď. Ja za teba zaplatím,“ povedal a usmial sa na mňa. Neprotestovala som, iba som prikývla. Postavila som sa a bežala za Konohamarom. Keď sme zastavili, zbadala som Otarua na zemi a pri ňom jedno malé dievča, možno v jeho veku, ako mu opatrne spevňuje ruku. Došla som k nemu.
„Povieš mi láskavo, čo si zase robil?“ opýtala som sa ho s miernym naštvaním v hlase. Otočil sa na mňa a nahodil ospravedlňujúci výraz.
„Bola to nehoda.“
„Na to som sa nepýtala.“
„No... heh... spadol som,“ pozrel sa na mňa s výrazom z ktorého som vyčítala, že pravdu mi povie neskôr.
„Aha,“ povedala som. Potom som sa otočila na dievča.
„Ďakujem, že si sa oňho postarala.“
„To nič nebolo.“
„Ako sa voláš?“ opýtala som sa jej.
„Volám sa Yuuki.“ Yuuki. Výstižné meno. Mala blonďavé vlasy, skoro až biele. Pozrela som sa na Otarua, chytila ho za ruku a postavila.
„Poď. Ideme do nemocnice,“ povedala som. Ešte pred tým než sme vyrazili Otaru poďakoval Yuuki. Tá sa iba usmiala a následne sa pozrela do zeme, do ktorej sa usmievala. Vedela som, čo to znamená. Pozrela som sa na Otarua, ktorý zjavne vedel o čo ide, pretože robil to isté čo ona. Oslovila som ho a vybrali sme sa smer nemocnica.

Vyšli sme z nej o desať minút neskôr. Niečo však na nás bolo iné. Otaru mal sádru. Zase.

Keď sme došli domov Minari-chan už bola síce doma, no nebola sama. Bol tu aj Naruto.
„Ahojte,“ pozdravila som ich. Otaru ich tiež pozdravil a hneď si sadol na posteľ.
„Ahojte,“ pozdravili nás.
„Počkať. Niečo je na Otaruovi iné. Aha jasné ty máš zase sádru,“ povedala Minari-chan.
„Nemal som ju až tak veľa krát, že môžeš hovoriť zase,“ obraňoval sa Otaru.
„Nemal toľko krát?! Máš ju už štvrtý krát!“ pripomenula som mu.
„No aspoň je vidieť, že je to tvoj brat, Hikari,“ povedala Minari-chan.
„Čože? Čo tým myslíš?“ opýtal sa zo zvedavosťou Otaru, Vždy bol zvedavý čím všetkým ma môže vydierať. Zatiaľ, čo Otaru skákal na posteli od nedočkavosti, ja som sa tvárila, že neviem o čom hovorí.
„No tak Hikari nerob sa nevieš. Alebo si zabudla, že ty si mala zlomenú ruku minimálne šesť krát?“
„Čože?! Ségra mala zlomenú ruku šesť krát?! Neverím!“ rozplýval sa Otaru.
„A ešte akými spôsobmi,“ hovorila ďalej Minari-chan.
„To už vedieť nemusí,“ prosila som ju pohľadom, ale samozrejme, Minari-chan mi musí vždy robiť napriek.
„Keď mala Hikari osem rokov, prvý krát si zlomila ruku. A hádaj akým spôsobom. Padla zo stromu,“ povedala a s Otaruom sa začali smiať. Ja som nemala dôvod sa smiať, ale Naruto ma zaskočil. Ten sa iba usmieval na Minari-chan.
Žeby bol... chcela som dokončiť vetu, ktorú som si myslela, ale zaujalo ma o čom sa rozprávali Otaru a Minari-chan.
„A od vtedy, vždy keď spadla z vyššieho miesta tak si zlomila ruku,“ povedala a s Otaruom sa smiali na plné hlasivky. Povzdychla som si a pozrela na hodinky, ktoré ukazovali 21:15.
Tak to sa museli riadne dlho smiať, pomyslela som si. A bola to aj pravda. A ešte sa aj hodnú chvíľu smiali. Keď sa dosmiali, pozrela som sa na hodinky. Tentoraz ukazovali 21:45.
Smiali sa pol hodinu! To je šialené, pomyslela som si a pokrútila hlavou.
„Naruto, myslím, že by si mal ísť. Je už veľa hodín a Otaru musí ísť spať,“ povedala som
„To nie je pravda! Pôjdem si spať kedy budem chcieť!“ povedal Otaru a dupol nohou o zem.
„Budeš ma poslúchať alebo ti to mám vyhláskovať?“ Otaru vedel, že nemá proti mne šancu, tak iba niečo zamumlal. Rozlúčili sme sa s Narutom.
„Som hladný,“ povedal zrazu Otaru.
„V chladničke je ešte polievka, ale pohni si,“ povedala som mu s úsmevom. Otaru sa najedol a zatiaľ čo jedol, tak sme sa ja a Minari-chan stihli pripraviť do postele. Čo dodať. Otaru jedol pomalšie ako keď sa slimák plazí. Keď bol konečne už aj on pripravený do postele, tak sme išli spať.