Forever or never 60: Posledná uspávanka...

„Si si istý, že to musí byť teraz?“ spýtal sa Hidan nervózne svojho Predchodcu, ktorý ho viedol na vrch akéhosi kopca. Ten nezastavil sa, neotočil sa a ani mu neodpovedal. Len kráčal ďalej, zrejme k tomu momentálne nemal čo povedať. Všetko sa dozvie včas. Tak mu to starec povedal predtým ako sa vybrali na toto miesto, „Nemohlo by to počkať do konca vojny?“ spýtal sa, keď konečne zastali a starec sa k nemu ráčil otočiť. Na tvári mal pokojný a akýsi nepreniknuteľný výraz.
„Nie, nemohlo,“ odvetil.
„Nechápem prečo!“ rozhodil rukami Hidan, „Po tom, čo si predviedol túto noc, budeš iba výhodná pomoc a nie zavadzajúci starec!“ argumentoval.
„Pretože po tom, čo som ťa označil, mi zostáva iba určité množstvo energie, aby som vybavil isté veci a poprípade ochránil svojho Nasledovníka, čo bol tento prípad. Väčšinu tej energie som už spotreboval pri boji s tými dvoma nepodarkami z Akatsuki, ktoré sme, našťastie včas dostali,“ vysvetľoval mu a Hidan prikývol. V týchto Hľadačských veciach musí mať jasno, aby to v budúcnosti nepobabral. Hlavne teraz, keď jeho Predchodca odchádza...navždy.
„Koľko energie ti ešte zostáva?“ spýtal sa ho.
„Ďalší boj by som už nezvládol,“ pripustil starec.
Chvíľu mlčali. Potom sa ozval starec.
„Je čas, Hidan. Nie je dôvod, aby sme to už dlhšie zdržiavali.“
„Jasné,“ rýchlo prikývol Hidan, „a čo mám vlastne urobiť alebo povedať? Ja som z toho deb*l, ku*va!“
„Vážne by som ocenil, keby si si aspoň teraz dával pozor na slovník, ty naničhodník!“ pokarhal ho starec a následne si vzdychol, „bože, prečo to musíš byť práve ty?“
„No túto otázku som si kládol častejšie, ako by som si bol myslel,“ zamrmlal Hidan podráždene, „a nehovor to slovo na B v mojej prítomnosti! Vieš veľmi dobre, že ho neznášam, ku*va!“ kričal naňho.
„Trochu úcty k svojmu Predchodcovi!“ kričal už aj starec, „Vôbec by mi nenapadlo, že v tvojom idi*tskom mozgu máš nejaký komplex voči tomu konkrétnemu slovu na B!“
„Bol si pri tom, ako som to hovoril Sore, tak ma ne*er!“ prekrikoval ho Hidan.
„Tak dosť!“ skríkol starec a obaja boli ticho a rýchlo dýchali, akoby dobehli maratón.
„Takže...“ narovnal sa do svojej plnej výšky Hidan, „ako sa to robí?“ spýtal sa.
„Nemusíš urobiť nič, budeš len hovoriť.“
„A povieš mi čo?“ spýtal sa ho podráždene jeho Nasledovník.
„No, najprv musíš povedať moje meno,“ prezradil mu konečne starec.
„Fajn, a to je....“ nabádal ho k odpovedi, lebo starec mu vlastne nikdy nepovedal, ako sa volá. Až teraz mu napadlo, že sa ho na jeho meno ani nespýtal. Vždy ho volal starec a nejako sa o jeho skutočné meno nezaujímal.
„Hidan.“
Hidan si vzdychol. „Ja viem, ako sa volám. Povedz mi láskavo svoje meno, lebo sa naozaj nezdržím a začnem znova nadávať!“
„Už som ti ho povedal,“ povedal netrpezlivo starec.
„Ty ma chceš naozaj na*ebať alebo o čo ti tu akože ide?!“ zvýšil hlas Hidan. Nie je predsa možné, aby sa jeho predchodca volal ako on! To je...nemysliteľné...proste...hlúposť! Určite si z neho robí srandu!
„Moje- meno- je- Hidan,“ hovoril mu starec akoby bol jeho Nasledovník mentálne postihnutý.
„No ku*va!“ chytil sa za hlavu Hidan mladší a starec sa pobavene uškrnul, „si zo mňa robíš pi*u!“
Starec pokrútil hlavou a stále sa usmieval.
„Ako je to možné?“ spýtal sa Hidan a stále mal na tvári šokovaný výraz.
„Ako to mám vedieť?! Ja som ti meno nedával!“ bránil sa starec.
„No to je v r*ti!“ nadával ďalej Hidan.
„Povedal som ti, aby si si aspoň teraz kontroloval svoj slovník, ku*va!“ napomenul ho znova starec a začal nadávať aj on.
„No ty mi máš čo hovoriť!“ poznamenal uštipačne Hidan.
„Radšej sa sústreď na to, čo máš urobiť!“ vrátil ho späť do reality starec a pripomenul mu, že je čas, aby jeho Predchodca odišiel na nekonečnú a zaslúženú dovolenku.
„No dobre,“ Hidan sa nadýchol a spustil: „Hidan! To znie divne!“ prestal sa sústrediť a znovu rozhodil rukami.
„Ach, kriste!“ starý Hidan sa chytil za hlavu krútil ňou. Toto snáď nie je možné! Ako môže byť toto dilino jeho Nasledovník?
„Tak ešte raz!“ zvolal Hidan a sústredil sa, „Toto, čo tu robíme je absolútne divné!“ poznamenal.
„Myslel som si, že sa už konečne sústredíš,“ poznamenal unavene starec a klesol na kolená do trávy.
„Starec, čo sa deje?!“ skríkol Hidan a zohol sa k nemu. Zdá sa mu to alebo starec naozaj zbledol? Je v poriadku? To má naozaj tak málo energie? Musí mu pomôcť! Musí ho okamžite vyprevadiť na onen svet, kým nebude neskoro a jeho Predchodca mu tu zomrie pred očami. A čo sa vlastne stane, keď Nasledovník neodprevadí svojho Predchodcu?
„Prestaň toľko myslieť,“ povedal potichu starec a silene sa naňho usmial, „bude ťa z toho bolieť hlava. A potom aj mňa, lebo to musím počúvať.“
„Tak čo sa stane, ak to nestihnem?“ pýtal sa ho rýchlo a vyplašene Hidan.
„Čo ja viem? Ešte sa to nestalo!“
„Koľko energie ti ešte ostáva?“
„Neviem. Málo,“ starec hovoril potichu a namáhavo. Akoby mu každé slovo robilo problém. Namáhavo dýchal. Už nekľačal. Sadol si a vzadu sa podoprel rukami. Hidan si sadol oproti nemu.
„Čiže nemám na výber. Musím to urobiť teraz,“ povedal Hidan odhodlane a po prvýkrát v to ráno cítil, že to naozaj musí urobiť. To predtým...no schválne to zdržiaval, aby starec ešte nemusel odísť, lenže musel. Zomiera mu pred očami a jediné, čo môže urobiť preňho urobiť je nechať ho ísť. Len to, aby aspoň odišiel pokojne.
„Presne tak,“ povedal mu starec, „urob, čo musíš. Čo som aj ja musel urobiť!“ jeho hlas sa menil na chrapot.
„Dobre, takže viem tvoje meno...čo ďalej?“ spýtal sa Hidan. Vážne nevedel, čo má urobiť. Prečo mu to hneď nepovie? Čo má povedať? Starec nevyzeral najlepšie a ešte viac zbledol.
„Odpoveď na svoju otázku musíš nájsť v sebe,“ zachrapčal starec.
„Ku*va, čože?!“ skríkol naňho Hidan až starcom trhlo. Keby toto vedel skôr, že starec bude pomaly umierať a že si bude musieť pripraviť nejakú reč či čo, tak by sa na to pripravil...ale teraz...nevedel, čo by mal povedať. Čo by bolo dostatočne vhodné. No...asi by tam nemali byť žiadne nadávky, ani sprosté slová...taktiež by mu nemal nič vyčítať, keď už má odísť v pokoji...i keď...nevie o ničom, čo by mu vytkol. Správal sa k nemu lepšie ako celá organizácia Akatsuki počas celého času, čo tam strávil. No dobre, Kakuzu mu párkrát zašil hlavu či končatinu, keď o ňu prišiel, ale to aj preto, že ho k tomu Pein donútil. Nikdy sa preňho neobetovali ako starec. Skoro pre to, aby ho ochránil, spotreboval celú svoju energiu. To preňho nikdy nikto neurobil. A čo že sa volá ako on! Možno je aj rád, že bude nosiť jeho meno....i keď to pred ním nahlas rozhodne neprizná.
No...ukončil svoj vnútorný monológ...mal by som sa sústrediť na to, čo mu poviem.
Hľadať vo svojom vnútri. To bude ako Hľadač vždy niečo hľadať alebo čo? Nadýchol sa, aby si vyprázdnil hlavu od myšlienok, ktoré by ho mohli rozptyľovať. Zavrel oči a po chvíli už vedel, čo by mu tak povedal, aby mohol odísť. Nemalo to byť niečo jednoduché, ako: odísť v pokoji, no ani nič extra dlhé. No chcel, aby to bolo niečo také, ako keď ho označil...akoby tam bolo cítiť mágiu...
Nevedel prečo to urobil, ale predpažil pravú ruku a objavil sa na nej znak Konohy, tak ako predtým sa na starcovej ruke objavil znak Kiri...moment!
„Prečo...Konoha?“ nechápal ani jeden Hidan.
Hidan pokrútil hlavou. Prečo má značku Konohy na ruke bude riešiť neskôr. Aj tak videl, že jeho Predchodca o tom nevie viac než on. Ten len vyjavene pozeral na značku, akoby tam okrem nej nič iné nebolo.
Nadýchol sa a spustil monotónnym hlasom.
„Hidan, Hľadač, ktorý našiel svojho Nasledovníka a stal sa preto Predchodcom, nájdi aj svoj večný pokoj. Splnil si svoj osud- našiel si svojho nasledovníka a odovzdal mu jeho poslanie! Tvoje hľadanie je na konci!“
Starec si spokojne vydýchol a usmial sa na Hidana, na ktorého tvári sa značil smútok. Jeho Predchodca ho len teraz našiel a už odchádza. Nemohol tomu zabrániť, po líci mu stiekla slza.
Starec mal zatvorené oči, a preto nevidel Hidanove emócie. „Uspávanka pre moje uši,“ povedal potichu a ešte stále sa usmieval.
„A teraz čo?“ spýtal sa ho Hidan a snažil sa, aby sa mu netriasol hlas.
„Teraz si po mňa prídu,“ odpovedal mu. Jeho tvár už nebola taká bledá, no už sa mu oveľa lepšie rozprávalo. Akoby už necítil bolesť, ktorú odplavili Hidanove slová.
Chvíľu pozoroval starca, ktorý si ľahol do trávy a tvár mal otočenú k nebu, oči už otvorené, a keby tam niekde nezainteresovaný prišiel, pomyslel by si, že tento starý pán tam prišiel iba pozorovať oblaky.
„Kto si po teba príde?“ spomenul si Hidan, čo mu starec povedal.
„Duše mojich Predchodcov...“
„Predchodcov?“ nechápal Hidan. Prečo to množné číslo? Je ich viac?
Starec sa zasmial. „Každý má svojho Predchodcu. Ja mám Predchodcu, on má toho svojho a ten svojho a tak ďalej.“
„Aha,“ hlesol a potom už boli ticho. Hidan si ľahol tiež a pozeral hore. Naozaj to bol pekný pohľad. Upokojoval ho. Tu hore bol pokoj, akoby toto miesto vojna nezasiahla. Zamračil sa. Prečo museli vyprovokovať túto vojnu? Načo to bude dobré? Už ich veľa nezostalo. Kabuto je mŕtvy, čiže nemajú armádu nemŕtvych. Prečo nezrušia tú hlúpu vojnu?
Hidan si ticho vzdychol. Nebude na ňu teraz myslieť. Teraz už bude plnohodnotným Hľadačom a tým zasvätil svoj život hľadaním svojho Nasledovníka. Popri tom bude musieť počúvať rozkazy Hokage, keďže teraz, keď už mal aj značku Konohy pod ňu naozaj patrí.
Chcel sa spýtať starca...teda Hidana...ako spozná svojho Následníka, no keď sa otočil zistil, že už nedýcha. Zhrozene sa posadil a začal starcom prudko triasť.
„No tak!“ kričal so slzami v očiach, „Ešte mám toľko veľa otázok! Nie! Ešte nie...!“ hlas sa mu zlomil a slzy mu voľne padali na starcovu tvár.
„Pusti ho, Spoluhľadač,“ ozvalo sa nad ním.
„Čo to má...?“ nedokonči otázku, ani nezahrešil, len sa s vyjašenými očami pozeral nad seba, kde sa vznášalo asi tucet priehľadných postáv a za nimi ďalšie, tiež trblietajúce sa v slnečnom svetle. Na tvárach už nemali masky, lebo ich odovzdali svojim Nasledovníkom. No Hidan vedel, že pracovali v Kiri, lebo mali jej značku na pravom ramene. Prišli si poňho. Na chvíľu ho napadla myšlienka, že im ho nedá.
„Tvoj Predchodca teraz pôjde s nami,“ povedal ten, čo bol najbližšie.
„Kam?“
Ten, ktorý mu odpovedal sa usmial. „Tam, kde ty ešte nemôžeš,“ povedal mu vľúdne.
„Prečo, ku*va, hovoríš v hádankách?“ spýtal sa ho zo zamračeným výrazom. Chcel vedieť, kam sa Hľadači dostanú, keď ich Nasledovník odprevadí. Onen svet. No čo to je? Nebo pre Hľadačov?
Bývalý Hľadač, ktorý sa jediný rozprával s Hidanom, k nemu podišiel bližšie až sa vznášal nad mŕtvym telom starca a vzdychol si. „Zdá sa, že môj Nasledovník sa odnaučil nadávať a znova do toho padol, kvôli svojmu Následníkovi,“ a pokrútil hlavou a uškrnul sa.
„Ty si...ty si jeho Predchodca?“ spýtal sa už aj tak dosť šokovaný Hidan.
„Samozrejme, Spoluhľadač. Označil som ho a taktiež som si poňho prišiel.“
„Dobre,“ pritakal Hidan, ktorý bol z posledných udalostí poriadne zmätený. Takéto zážitky z Akatsuki veru nemal.
Predchodca starca sa zohol a chytil Hidana staršieho za ruku a začal stúpať vyššie pričom so sebou bral aj starca. Hidan si pomyslel, že to nie je možné, aby ho duch zdvihol, no čím vyššie stúpali, tým sa starcovo telo menilo na to, čím boli jeho Predchodcovia. Na ducha.
„Hej!“ zakričal na nich ešte Hidan, keď už boli asi dvadsať metrov nad zemou, „Má krehké nervy, tak dajte pozor, lebo ak tam dostane infarkt alebo mŕtvicu, tak si vás nájdem a nakopem do ri*i! Rozumiete?!“
Hľadač, ktorý bral starca so sebou sa zasmial. „Vidno, že si jeho Nasledovník! Neboj sa! Uvidíš ho skôr ako sa nazdáš!“ zakričal mu tesne predtým, ako zmizli v slnečnom svetle.
„Čo?“ nerozumel tomu Hidan. Pokrútil hlavou nad ďalšou z mnohých divných viet tohto Hľadača, sadol si trávy a pozeral hore na oblohu, kde starec, jeho menovec, zmizol. Navždy. A on ostal sám. Stiekla mu jedna slza. No...nie je úplne sám. Má ešte Soru a jej trafenú skupinu, no oni, ak všetko pôjde ako má, o dva dni odídu a on ostane naozaj sám. Kým nenájde svojho Nasledovníka a to tiež nevie ako. Vydal pazvuk podobný smiechu. Len si spomenul na to, ako dlho musel starec hľadať jeho. Starec...no...mal by ho asi volať Hidan. Nie. Preňho bude vždy starec, ktorému hrozí infarkt, keď sa rozčúli, alebo keď sa jedno z klonov rozhodne, že pomôže a vletí mu do cesty.
A kam vlastne pôjde? Kde by mal po vojne začať hľadať? A kde jeho hľadanie skončí?
„Neviem ti povedať, Hidan, kde sa tvoja cesta skončí, no viem ti povedať, kde sa začína,“ ozval sa niekto za ním. Znelo to ako starcov hlas. Žeby tak krátko po jeho smrti mal halucinácie?