Forever or never 57: Hľadači proti Uchihovi...

V boji proti Itachimu Hidan ani starec nepokročili. Vyčerpali už skoro všetky nadávky vo svojej slovnej zásobe. Starec si vzdychol. Pozná Hidana deň a už podľahol svojmu starému zlozvyku. No teraz neboli v situácii, aby sa nad týmto zamýšľali. Itachiho Susano’o spôsobilo na zvláštnom štíte starca dosť veľké poškodenia.
„Ten kus plechu je hodný na to, aby si ho šmaril do šrotu,“ povedal mu Hidan, keď sa opäť raz vyhli útoku. Starec si iba odfrkol a nemienil odhodiť svoj štít. Možno neodrazil Susano’o tak ako Deidarove výbušniny, ale predsa len ich ochránil. A k tomu, aj Itachimu dochádzala chakra a aj on bol viac unavený. No lenže to bolo asi tak všetko. Nedokázali mu okrem pár škrabancov spôsobiť väčšie zranenie.
„Iba škrabance!“ zvolal starec, „Takto ho nedostaneme!“
„Škrabance,“ zopakoval potichu Hidan. Prečo mu to nenapadlo skôr, „Bo*a!“ skríkol.
„Čo je?!“
„Kde mám, ku*va, kosu!?!“ a otáčal sa naokolo a hľadal svoju ninja zbraň, na ktorej sa leskli kvapky Itachiho krvi.
„Hľadáš toto?“ spýtal sa ho Uchiha a zdvihol kosu vyššie. Hidan naňho vyvalil oči.
„Idi*t! Chceš mi povedať, že spôsob, ako ho zabiť, je tá kosa?!“ kričal naňho jeho Predchodca a Hidan mlčky prikývol a stále sledoval kosu v Itachiho rukách. „No a sme v r*ti!“ lamentoval.
„Nie, ak tú kosu dostaneme späť,“ rozmýšľal Hidan nahlas vypočítavým hlasom.
„A povieš mi ako, keď sme sa k nemu sotva priblížili?!“
„Kebyže po mne, ku*va, neziapeš, tak by som mohol aj rozmýšľať!“ vyčítal mu Hidan.
Aj keby po ňom starec nekričal, nemal by čas na premýšľanie. Už sa k nim blížil Itachi a v ruke držal Hidanovu kosu a mienil ňou útočiť.
„To ma ako zabije vlastná zbraň?!“ naštval sa Hidan a rozbehol sa proti Itachimu bez zbrane. Starec ešte stihol zahrešiť a bežal hneď za Hidanom.
Hidan sa úspešne vyhýbal útokom kosy, predsa len, on bol (aj je) jej majiteľom niekoľko rokov a Itachi s ňou nevie tak obratne narábať ako on. Uchiha na to zrejme prišiel tiež, lebo odskočil dozadu, vyhodil kosu nad seba do vzduchu. Hidan po nej skočil, že ju zachytí pred tým než Itachi urobí, čo chce. Itachiho Susano´o zamierilo na Hidanovu kosu a vystrelilo vo chvíli, keď bol od nej Hidan asi dva metre. Nastal výbuch a Hidan letel vzduchom a pristál desať metrov za starcom. Ten sa naňho ustarostene pozeral a podišiel k nemu. Hidan mal spáleniny, ale keďže bol Hľadačom, aj keď nie ešte úplným, lebo ešte neodprevadil svojho Predchodcu, jeho rany sa hojili rýchlejšie ako rany obyčajného ninju. No aj tak ho celé telo pálilo a štípalo. Starec vedel, že v takom stave nebude môcť hodnú chvíľu bojovať.
„Kosa,“ zamrmlal Hidan sotva zrozumiteľne.
Starec sa po nej poobzeral a keď ju uvidel, vedel, že toto Hidana nepoteší. Tá kosa, s ktorou Hidan zabil toľko ľudí, bola ešte v horšom stave ako štít. Úplne dokrkvaná a tyč, za ktorú sa držala bola na polovicu.
„Hidan,“ prehovoril k nemu a Hidan vedel, že to nebude nič dobré, lebo ho nazval jeho menom a nie nejakou nadávkou, „musíme nájsť iný spôsob, ako ho zabiť.“
Hidan pochopil túto narážku a chcel sa na jeho milovanú kosu pozrieť sám, no len čo zdvihol hlavu, ju hneď aj položil späť, kvôli bolestiam. Vzdychol si.
„Chvíľu to budeš musieť vydržať bezo mňa,“ povedal mu a starec prikývol.
Postavil sa a kráčal k Itachimu a pevne zovieral svoj štít. Mienil mu ukázať, že by nemal ubližovať jeho Následníkovi. Chcel mu dať mu lekciu, ktorá ho bude poriadne bolieť. A o to sa postará sám. Na tvári odhodlaný a vražedný výraz. Kráčal k Itachimu ako gladiátor v aréne, rozhodnutý svojho protivníka zabiť. Pripadal si ako vznešený bojovník, keď tu zrazu...
„Prišiel som vám helfnúť!“ zvolal Shinichi, keď k nemu dobehol.
„Ku*va! Toto mi nerob! Nemôžeš sem len tak vletieť! Nerobí mi to dobre na moje nervy!“ vrieskal po jednom z dvojčiat.
„Prepáčte,“ zamrmlal, „ale myslel som si, že ako skúseného ninju vás nič neprekvapí.“
„Nabudúce nemysli!“ zahriakol ho.
„Hej, ty, klon!“ zakričal naňho Hidan, ktorý si všimol jeho príchodu, no skôr to počul, „Ak dostane teraz starec infarkt, tak ťa dorežem, rozumieš, dorežem!“
Shinichi nasucho preglgol a prikývol. Preboha, prečo sem len liezol. Chcel pomôcť, ale nevyzeralo to, že by o tú pomoc stáli.
„Jasné, že chcem, aby si mi pomohol,“ povedal mu normálnym hlasom starec, lebo čítal jeho myšlienky. Shinichimu to neskôr doplo. Prikývol. Prehodili rýchlo medzi sebou pár slov, pričom si prikrívali ústa rukou, lebo aj keby Shinichi vypol zvuk, sharinganom by im vedel čítať z pier.
„Takže, mini skúška,“ povedal starec a rozbehol sa naprieč Itachimu. Shinichi ostal na svojom mieste podľa plánu a po čele mu stiekla kvapka potu. Táto skúška bola dosť nebezpečná a ak sa mu to nepodarí, bude proti nepriateľovi stáť úplne sám. Predpažil ruky a sústredil sa.
Itachiho Susano´o zaútočilo na starca strelou a tá spomaľovala a spomaľovala až zastala úplne a odletela kamsi preč. Itachi sa na to najprv vyjavene pozeral a potom sa zamračil. Pozrel sa na Shinichiho a pochopil, že to spôsobil on. Rozbehol sa k nemu, aby odstránil túto prekážku, no starec mu zatarasil cestu.
„Toho chlapca sa ani nedotkneš!“ zavrčal a zahnal sa naňho svojou katanou, ktorou držal štít, ktorého zrazu nebolo. Itachi sa mu vyhýbal no zrazu za sebou narazil na prekážku. Obzrel sa a nič tam nebolo. Pozrel sa opäť dopredu a len tak-tak sa stihol vyhnúť starcovmu útoku. Prebehol niekoľko metrov nabok, aby sa vzdialil od neviditeľnej prekážky, a tam naňho opäť starec útočil s katanou. Itachi vypol Susano´o, lebo vedel, že akýkoľvek jeho útok odrazí tej chlapec, a vytiahol svoju vlastnú katanu, kto vie odtiaľ. Hodnú chvíľu bojoval proti bývalému Hľadačovi a len tak od nich lietali iskry. Po chvíli už bol Itachi zadýchaný. Začala opäť cúvať, no opäť do niečoho narazil a znova to nebolo vidieť. Ale...predsa bol od toho miesta ďaleko! Všimol si, že Shinichi zas drží ruky pred sebou a je maximálne sústredený. Takže to spôsobil on.
„Nemáš proti mne šancu v boji s katanami,“ povedal mu starec, „si dobrý, uznávam, ale ja som vedel ovládať katanu, keď ani tvoji rodičia ešte neboli na svete,“ uškrnul sa.
„Nepopieram, že ste v boji s katanou lepší ako ja, ale sú niektoré veci, ktorým sa ani vy nevyhnete,“ povedal tajomne Itachi a z jedného jeho oka začala tiecť krv.
Starec si v jeho myšlienkach prečítal, že chce použiť Amaterasu a Itachi mal pravdu. Tomu sa nevyhne a kým si stihne zameniť katanu za štít, bude už neskoro. Ale Itachi sa napozeral na neho. Pozeral sa na Shinichiho, ktorý sa na Uchihu pozeral tiež s vystrašenými očami. Čo urobí starec? Nechá Itachiho, aby zasiahol Shinichiho? Alebo sa do cesty Amaterasu postaví sám?
Starec to vyriešil po svojom. Pevnejšie zovrel katanu a rozhodol sa, že na ňu nabodne Itachiho. Zahnal sa ňou a Itachi sa tomu útoku vyhol, pričom stále nespúšťal zrak zo Shinichiho. Zablokoval ďalší starcov pokus o napichnutie a jedným švihom ho odzbrojil. Starcova katana letela vzduchom a zapichla sa päť metrov od starca vpravo.
Ten sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Čo bude robiť teraz? Keby len vedel posúvať myšlienky ako tá blondína. Hneď by mu povedal nech okolo Itachiho urobí bariéru, aby si mohol ísť po katanu. No takúto schopnosť nemal. Mohol iba čítať myšlienky a aj to iba vďaka tomu, že je to vlastnosť Predchodcu, aby mohol odpovedať na všetky Následníkove otázky. Ako mohol byť taký nepozorný, že sa nechal odzbrojiť?
Kým si tak rozmýšľal, Itachi sa so svojou katanou blížil k nemu, ale Itachi sa po kroku a pol k nemu už viac nemohol priblížiť. Dovolil si obzrieť ponad plece dozadu a videl, že Shinichi má od sústredenia tuho zavreté oči. Zrejme používal poslednú chakru.
Chcel sa otočiť, že si pôjde rýchlo po katanu, kým ho ešte Shinichi drží a potom to s ním skoncuje, no zrazu mu ju niekto podával. A nebol to nik iný ako Hidan osobne. Bol doudieraný a spálený, ledva stál na nohách, no aj sa prekonal a šiel svojmu mentorovi po katanu, aby mu aspoň takto pomohol v boji. Starec si ju zobral a pozrel sa na Hidana.
„Chceš ho zaje....teda...zabiť ty?“ spýtal sa ho.
Hidan naňho prekvapene pozrel. „Nie,“ povedal mu na to, „uži si to, kým máš ešte čas.“
Starec pochopil, čo tým myslel.
„Hidan,“ oslovil Itachi bývalého člena organizácie Akatsuki, „ak ťa teraz nezabijem ja, tak to urobia iní. Pein ti toto nikdy neodpustí a nenechá ťa na pokoji, kým nebudeš pri jeho nohách mŕtvy.“
Hidan sa aj napriek bolesti uškrnul. „Pein by si mal uvedomiť, že Hľadači sú nesmrteľní! A aby bolo jasné, ak sa mi zachce, možno ho navštívim a nebudem to ja, kto po tomto stretnutí poputuje na onen svet.“
„Pravda,“ pripustil Uchiha, „na tvoju nesmrteľnosť som takmer zabudol. Je dokonca možné, že ťa Pein chytí a bude ťa mučiť deň po dni, kým nezomrie a nenahradí ho niekto iný, kto v tom bude pokračovať. Nikdy nenájdeš pokoj, Hidan.“
„Tak to by som si pozrel,“ povedal mu na to posmešne Hidan.
„Je čas povedať zbohom , Itachi,“ povedal mu starec.
„Dávaj si pozor aj na svoj vlastný tieň, Hidan,“ varoval ho Itachi.
„Hej! Buď to vyhrážanie zrýchlite, alebo ho už zabite, kriste!“ kričal na nich Shinichi, ktorému dochádzala chakra a nemohol dlho držať Itachiho v bariére.
Itachi už nič viac nepovedal. Starec ho nabodol a po chvíli bol Itachi mŕtvy. Shinichi mohol uvoľniť svoju bariéru a nateraz si vydýchnuť.
„Tak sme to predsa len zmákli,“ povedal Hidan a sadol si na zem.
„Chlapče, choď po to dievča, čo vie liečiť. Nech vylieči to nemehlo, čo skáče rovno do protivníkovej techniky!“ povedal Shinichimu starec.
„To teraz nebude možné,“ Shinichi sa nikam nepohol. Dobre vedel, čo Sora robí.“
„Ako to?“ spýtal sa tentoraz Hidan.
„Lieči Daisukeho, ktorý na tom vážne nie je dobre. Možno ho ani nedokáže vyliečiť.“
„Dopekla!“ zanadával starec mierne.
„Ak ten krpec zomrie, neviem, čo bude Sora robiť. Len sa pozrime na to, čo sa stalo keď zomrel ten playboy, na ktorého meno si neviem spomenúť.“
„Keita,“ pripomenul mu Shinichi.
„Však to je jedno!“
„Mali by ste vedieť, že Sora prijala Temnotu,“ povedal im.
„Čože?!“ zvolali naraz.
A tak im to všetko Shinichi porozprával. Aj o tom, ako prijal on prijal Temnotu, lebo si všimli, že jeho obe oči sú rovnako modré.

Medzitým, ako Hidan, starec a neskôr aj Shinichi bojovali, Sora liečila Daisukeho. Odlepila svoje pery od jeho a pozerala sa či to fungovalo. Daisuke už vôbec nebol taký smrteľne bledý ako predtým. Jeho pokožka dostávala normálny odtieň. Dýchal pravidelne a takisto aj jeho pulz bol pravidelný. Sora si vydýchla a bola šťastná, že sa jej podarilo zachrániť jeho život. Nevedela, čo by robila, keby jej zomrel pred očami ako Keita. Možno by to ňou otriaslo tak, že by ju Temnota ovládla úplne.
„Kým sa preberie, vyšetrím vaše zranenia,“ povedala a už aj liečila Keitovu nohu.
Takmer hneď po tom, čo im vyliečila zranenia, sa Daisuke začal preberať. Najprv klipkal očami a keď ich otvoril, hneď ich aj zatvoril, lebo mu do nich padal dážď. Ponaťahoval si prsty a zhlboka sa nadýchol. Chalani mu pomohli si sadnúť a on mohol bezpečne otvoriť oči.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ho Sora a keď sa na ňu pozrel, jeho úsmev mu zamrzol na perách. Sora si domyslela, že ešte stále mám obe oči čierne, „To teraz nerieš. Je to v poriadku. Len mi odpovedz na otázku.“
„Cítim sa...super!“ zvolal nadšene a obzeral si končatiny, ktoré boli predtým dorezané.
„Bolí ťa niečo?“ spýtala sa ho nato.
„Nie,“ pokrútil hlavou.
„Liečivý bozk funguje vždy,“ poznamenal s úškrnom Otany.
„Liečivý čo...?“ zarazil sa Daisuke, ktorý nevedel, že prostredníctvom toho, môže Sora efektívnejšie liečiť a aj vrátiť niekoho zo sveta mŕtvych.
„Ale nič!“ povedala rýchlo Sora a keď sa Daisuke zmätene pozrel na Keitu, ktorý iba pokrútil hlavou, že od neho nič nedostane, Sora jednu vrazila Otanymu, tak, aby si to Daisuke nevšimol.
Potom sa všetci postavili a chalani šli skontrolovať Hľadačov so Shinichim a Sora šla vyliečiť Seiichiho a Riko, kde jej porozprávali, čo sa stalo so Seiichim a ako Seiichi prišiel o svoju schopnosť a obe dvojčatá sa zbavili Temnoty. Potom šli všetci k druhej skupinke a tam Sora všetkých vyliečila. Medzitým mala Sora opäť jedno modré a jedno čierne oko. Temnota sa stiahla a v kúte jej duše čakala na to, kedy bude môcť vraždiť znova.
Spokojne si vydýchli a akurát sa chystali prejsť cez kamenný tunel a dostať sa z Oblačnej dediny, keď za sebou počuli ten hlas. To ich budú stretávať vždy, keď porazia nejakého silného nepriateľa alebo čo?!
„Stojte!“ zvolal Raikage.
Otočili sa a videli ako tam stoja všetci Kagovia. Ako vtedy po boji s Hľadačmi.
„Aj vy máte déjà vu?“ spýtala sa svojich priateľov Sora...