Forever or never 56: Svetlo verzus Temnota

Seiichiho výkrik bol akoby ozvenou výkriku svojho brata. Zatiaľ čo Shinichi klesal k zemi, on sa k nemu snažil, aj cez svoje zranenia, čo najrýchlejšie dostať, aby sa pokúsil zmeniť to, čo Shinichi už vykonal. Keď sa k nemu dostal, Shinichi ležal na zemi v embryonálnej polohe a sťažka dýchal. Ešte nebol mŕtvy a Seiichimu na chvíľu spadol kameň zo srdca. No potom si uvedomil, že Shinichi porušil dohodu s Temnotou a ak mal jeho brat pravdu, a on si bol istý, že ju mal, tak čo chvíľu zomrie. Lenže on to nemohol dovoliť. Nechcel. Nechcel sa pozerať, ako jeho dvojča zomiera pred jeho očami. Letmo sa pozrel na Soru, ktorá úporne liečila Daisukeho, ktorý, ako sa zdalo z jeho pohľadu, prehrával svoj životný boj. Nemohol zavolať Soru, aby prišla k nemu a pomohla mu zachrániť brata, lebo vedel, že Daisukeho tam len tak nenechá predtým, ako si bude istá, že mu nehrozí nebezpečenstvo smrti. Shinichi zachytil jeho pohľad smerujúci na Soru.
„Nebude to fungovať,“ zachrapčal a potom si od bolesti povzdychol. Seiichiho pozornosť bola znova upriamená na Shinichiho.
„Prečo nie?“
„Pretože je to ako s tou trápnou kliatbou Hľadačov. Porušil som pravidlo a teraz za to musím pykať,“ bolo na ňom vidieť, že sa mu ťažko rozpráva.
„Tak keď si vedel, že zomrieš, ak porušíš dohodu, prečo si to urobil?“ pýtal sa ho Seiichi, aj keď vedel ako asi bude znieť bratova odpoveď.
„Z toho istého dôvodu, prečo si ma odstrčil spod padajúceho kamenia,“ odpovedal mu a pritom sa uškrnul, „pretože si môj brat.“
To je naozaj dojemné, ozvala sa Temnota sarkasticky.
Drž hubu, aspoň keď umieram!
Zasmiala sa nad Shinichim a na chvíľu stíchla. Nie preto, že by ju trápil Shinichi, ale preto, lebo sa vyžívala v jeho utrpení.
Seiichi zadržiaval slzy. Nemohol uveriť, že sa bude jedného dňa pozerať na to, ako mu jeho brat zomiera pred očami. Vlastne, ono sa to už raz stalo, keď bojovali proti Hľadačom a Shinichi bol naozaj vážne zranený. Aspoň to tak vyzeralo a on sa z toho neskôr dostal. Potom ho zachránil pred kameňmi vo väzení a vtedy sa Shinichi naňho takto pozeral, ako sa on naňho pozeral práve teraz. Mali len vymenené pozície.
„Mal si ma zabiť,“ povedal mu Seiichi a jeho brat naňho prekvapene pozrel.
„Si normálny?“ oboril sa naňho a na chvíľu prestal vnímať bolesť, lebo si pomyslel, že sa jeho dvojča úplne zbláznilo, „Ani ty si nedovolil, aby ma tie kamene zabili!“
„Ak si dobre spomínaš, tak si to nedovolil ani ty!“ obaja prechádzali to tónu, akým sa vždy hádali.
„Už sme sa predsa zhodli, že to isté by si na mojom mieste urobil aj ty, tak čo to tu teraz vyťahuješ!“ hádka sa už rozbehla.
„Teraz si to vytiahol ty, tak to na mňa nehádž!“ vrátil mu to Seiichi.
Shinichi vydal zvuk medzi vdychom a zavrčaním. „To nemôžem zomrieť pokojne?“ zamrmlal, „Musíme sa aj teraz hádať?“
„Prepáč,“ zahundral Seiichi a chytil brata za ruku, „nemal som sa naštvať.“
„Nemal si trepať koniny,“ povedal mu na to a uškrnul sa. Seiichi tvár kopírovala Shinichiho výraz.
„Čo sa tu deje?“ pribehla k nim Riko a vyľakane sa pozerala z jedného na druhého, „Videla som ako Shinichi niečo hovoril a potom klesol na zem.“
„Shinichi prijal Temnotu a mal ma zabiť. Lenže to odmietol urobiť a teraz kvôli tomu zomiera,“ vysvetlil jej v rýchlosti Seiichi, a pri tom vysvetľovaní nespustil oči zo svojho dvojčaťa.
„Preboha!“ zhíkla Riko. Nemohla tomu uveriť, „Idem po Soru!“ rozhodla sa a už vstávala, keď ju Seiichi stiahol späť.
„To nepomôže. Shinichi si je tým istý,“ nechcel spomínať kliatbu Hľadačov a tým aj Naokiho, „a Sora teraz aj tak lieči Daisukeho.“
„Takže ho ovládla Temnota?“ spýtala sa Riko, akoby len pre seba, no aj tak jej dvojčatá prikývli, Shinichi s miernymi bolesťami. Rozmýšľala a niečo jej napadlo. Niečo, čo by mohlo Shinichimu zachrániť život.
„A čo je asi tak protikladom Temnoty?“ spýtala sa ich Riko s nadvihnutým obočím.
„Svetlo?“ povedali obaja naraz s nechápavým výrazom v tvári. A potom im to došlo.
Cha! To nebude fungovať! Povedala Temnota posmešným tónom, ktorý sa zdal Shinichimu nútený. A potom mu to došlo. Došlo mu, prečo len jemu z ich troch liezla Temnota stále do hlavy.
Riko sa vedela veľmi dobre ovládať. Kým znova neuvidela Naokiho, vedela nasadiť poker face a nik sa nedostal do jej vnútra a nevidel, aké emócie ňou lomcujú. Vedel, že keď sa z Naokiho smrti spamätá, bude to stará dobrá Riko s nečitateľnou maskou. Preto sa ani Temnota nemohla dostať k nej. Nepustila ju cez svoju bariéru, ktorú si vytvorila okolo citov.
Seiichi mal schopnosť svetla. A už len to bránilo Temnote, aby sa k nemu čo i len priblížila. Pretože Svetlo je protikladom Temnoty.
No a on, on bol vždy impulzívny a hyperaktívny. Nevedel obsedieť na jednom mieste a vždy konal neuvážene. Preto sa k nemu Temnota dostala. Bol pre ňu najjednoduchším cieľom.
Je to tak, že? Spýtal sa Temnoty posmešne, hrdý sám na seba, že na to prišiel.
Temnota bola ticho, a tak usúdil, že mal pravdu. Chcel o tom povedať Riko a Seiichimu, no telom mu prešla vlna bolesti. Vykríkol. Jeho telo bolo ako v žeravom uhlí.
„Shinichi!“ zvolal Seiichi a jeho hlava bola pred Shinichiho.
„V pohode,“ dostal zo seba, „som v pohode.“
„Pohoda vyzerá inak,“ poznamenal Seiichi a prezrel si svojho brata od hora dole. Na celom tele sa triasol. Určite ho všetko bolelo.
„Tak mu pomôž,“ povedala Riko a veľavýznamne sa pozerala na Seiichiho.
„Myslíš, že to zvládnem?“ spýtal sa jej so strachom v hlase a ona prikývla.
„Shinichi,“ prehovoril k nemu, lebo nevedel či ich jeho brat počúval. Ten k nemu natočil hlavu, „niečo skúsim. Možno ti to pomôže a ani neviem či ťa to bude bolieť, ale radšej sa na to priprav.“
Shinichi prikývol, istý tým, že väčšia bolesť to hádam ani nemôže byť. Zaťal zuby, zavrel oči a s boľavým telom čakal, čo bude nasledovať.
Ja sa však nevzdám! Kričala Temnota v Shinichim a ním od toľkej zlosti trhlo.
Seiichimu zažiarili dlane a priložil ich na miesto, kde mal Shinichi srdce. Shinichi zažal kričať od bolesti.

„Zastavila som to, ale vôbec sa nepreberá!“ zvolala Sora zúfalo.
„Možno potrebuje čas,“ hádal Otany, no vedel, že to tak nebude. Že im možno priamo pred očami Daisuke zomrie.
„Urob to!“ povedal pevným a rozhodnutým hlasom Keita. A keď sa Sora otočila, aby sa naňho pozrela, videla v jeho modrých očiach odhodlanie.
„Si si istý?“ spýtala sa ho. Možno mala obe oči čierne, no správala sa už viac menej ako stará Sora. Zrejme to, že jej záležalo na Daisukeho živote, potlačilo vplyv Temnoty. Alebo žeby to bolo preto, lebo sa Temnota sústredila na Shinichiho? To však ona nemala ako vedieť.
„Keď to premenilo Sasoriho z bábky na človeka, malo by to zachrániť Daisukeho.“
„O čom to hovoríte?“ spýtal sa prekvapene Otany, lebo jemu Sora nepovedala, čo mala so Sasorim, keď ju držali Akatsuki.
„To je teraz jedno,“ povedala a sklonila sa k Daisukemu, „teraz je dôležité len to či to bude fungovať,“ dodala a priložila svoje pery na jeho a vdýchla doňho svoju liečivú silu, ako pri dýchaní z úst do úst.

Keď Shinichi prijal Temnotu, cítil, ako mu koluje žilami. A teraz cítil ako sa búri proti Svetlu, ktoré sa prostredníctvom Seiichiho dobíjalo dnu. Cítil, že Temnota sa nemieni vzdať a keď sa jej nepodarilo využiť Shinichiho, aby zabil svojho brata, ona nepustí Shinichiho. Nepustí ho, vezme mu život a tým spôsobí jeho bratovi napustenému Svetlom bolesť. A týmto bojom spôsobovala nesmiernu bolesť aj Shinichimu, čo bolo pre Temnotu len ako bonus navyše.
„Bráni sa to,“ povedal zadychčane Seiichi.
Jasné, že sa bránim!
Uvidíme, ako dlho ti to vydrží...
Ozval sa v Shinichiho hlave ďalší hlas. Bol tiež hrubý ako ten Temnoty, ale necítil z neho zlobu, nevraživosť, krutosť a túžbu po ľudských životoch. Cítil tam presný opak. Nevedel, ako by to lepšie popísal ako jedným jediným slovom – cítil z toho hlasu dobro. A to dobro sa bilo zo zlom, ktoré rozšírila Temnota.
Zmizni! Toto telo je moje! Ručala Temnota na Svetlo, keď chcelo zachrániť Shinichiho telo, pred Temnotou a teda pred smrťou.
Už viac nie. Odmietlo ťa, teda už nie je tvoje...
Bude moje dovtedy, kým ma neprestane baviť alebo kým ho nenechám zomrieť, ako v tomto prípade a teraz ZMIZNI!
Nie! Jediným slovom mu na to odpovedalo Svetlo a ešte viac tlačilo na Temnotu.
Seiichi sa od toľkého sústredenia až potil a Shinichi kričal a kričal a jeho telom trhalo a prechádzali ním vlny bolesti, ktoré spôsoboval boj medzi Temnotou a Svetlom.
„Shinichi,“ snažil sa mu dohovárať jeho brat a tlačil svoje Svetlo do Shinichiho tela, aby ho oslobodil od Temnoty, ktorá ho viazala a ako to vyzeralo, že sa ho nemienila vzdať. Chcela ho zabiť, aby ukázala akú má nad všetkým silu, vládu a moc, „zvládneš to! Len vydrž!“
„Nevyzerá dobre, Seiichi,“ povedala vyľakane Riko. Zrazu sa jej to nezdal ako dobrý nápad, „asi by si mal prestať.“
„Nemôžem,“ povedal zadychčane a sústredil ešte viac chakry, „cítim, že to pomáha.“
A naozaj to bolo tak. Svetlo vytláčalo Temnotu, pretože sa opieralo o Seiichiho a Temnotu vyháňal aj samotný Shinichi.
Nechaj ma na pokoji! Vrieskala Temnota.
Nie, kým neodídeš z tohto tela!
Lenže to sa nestane!
Uvidíme! A tlačilo na Temnotu ešte viac a vyháňala ho zo Shinichiho tela. Tlačilo a ona sa nemohla brániť. Nemala na to dosť síl. Ustupovala a Svetlo zalialo celé Shinichiho telo.
NIE! Naposledy vykríkla Temnota predtým, ako konečne odišla zo Shinichiho tela. Jeho telom preletel kŕč, ešte raz vykríkol a potom už len rýchlo dýchal na zemi, akoby nedýchal niekoľko dní.
„Myslíš, že to zabralo?“ spýtala sa Riko, keď Seiichi zložil svoje ruky z brata. Keď ho začínal liečiť tak Svetlo najprv zalialo jeho a potom sa pohlo k Shinichimu. Pozrel sa na Riko a ona zhíkla a vyvaľovala naňho oči. „To nie je možné!“ zvolala.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej rýchlo.
„Tvoje očí! Sú modré! Obidve!“
„Čože?!“
„Čo tu kričíte?“ sťažoval sa Shinichi a pomaly sa posadil.
„Aj tvoje!“ zvolala Riko, keď otvoril očí.
„Ako je to možné?“ spýtali sa naraz dvojčatá.
„Netuším, ale som si istá, že ma na tom zásluhu Svetlo...“
„...ktoré už nemôžem ovládať,“ povedal potichu Seiichi a obracal ich pred sebou, „zrejme som všetko dal tebe a vyhnal z teba Temnotu.“
„Takže Shinichi už v sebe nemá Temnotu a ani Seiichi, ktorý prišiel o svoju schopnosť. Myslím, že to dopadlo lepšie, ako sme mohli čakať.“
„Prepáč za tú tvoju schopnosť,“ ospravedlňoval sa Shinichi bratovi.
„Tvoj život je dôležitejší!“ povedal a tuho ho objal. Nemohol uveriť, že ešte pred chvíľou mu zomieral pred očami. Nejaká jeho schopnosť mu bola ukradnutá.
Ďakujem! Nevedel či ho bude Svetlo počuť, alebo nie, no považoval to za slušnosť.
Nemáš začo, Seiichi. Bol si schopný obetovať všetko, aby si ho zachránil. Zachránilo ho tvoje dobro a ja som ti len dopomohol.
Ako sa ti môžem odvďačiť? Spýtal sa seriózne.
Len naňho dávaj pozor. To bude stačiť...
Sľubujem!
Pomohli Shinichimu vstať. Vyhrali nad Temnotou. No Sora ešte nevyliečila Daisukeho a Hidan so starcom bojovali s Itachim. Táto noc ešte ani zďaleka nie je u konca. A to si ešte neboli istý, čo ich čaká nasledujúce ráno. Ak budú ešte nažive, na slobode...