Romakčný príbeh 11 Nepokojná noc

Sakura chytila holuba do oboch rúk a poriadne sa naňho zadívala. Holub začal hrkútať, akoby jej chcel naznačiť, že si nevšíma tú správnu vec. Pohol paprčou, aby na ňu upriamil jej pozornosť a Sakura sa na ňu pozrela. Opatrne držala holuba a druhou rukou sa snažila odmotať sprvu, čo sa jej veľmi nedarilo, pretože ruku mala ešte mokrú od sprchy. Tak si ju obtrela o osušku a skúsila to znova. Mala čo robiť, aby správu neroztrhala, pretože jej predošlý pokus onen papierik dosť namočil, takže bol vlhký a ona musela byť opatrná. Keď sa jej to konečne podarilo, položila holuba späť na okno. No on neodletel, ale pozoroval ju, a ona jeho, až kým neotvorila správu. Bola krátka a stručná a hneď pochopila, čo sa od nej čaká. Uprene sa pozrela na holuba a ten pod jej pohľadom naklonil hlavu na bok
Sasuke si všimol, že z kúpeľne sa valil mrak pary. Čo to tam tá Sakura robí? Pri otvorenom okne počul mávanie krídel, otočil sa a videl, ako mu na podokenici pristál čierno – biely holub. Ten naňho hrkútal, potom cvakol zobákom, rozprestrel dvojfarebné krídla a odletel. V tej chvíli Sakura vyšla z vane. Zamračil sa na ňu.
„Prepáč,“ ospravedlňovala sa a škrabala sa vzadu na hlave, „ale v sprche zabúdam na čas.“
Ešte chvíľu ju pozoroval. Mal niečo ten holub spoločné so Sakurou? Pokrútil hlavou. Nemal by byť paranoidný a vidieť problémy tam, kde nie sú. Akoby mohol holub súvisieť so Sakurou? „Nevadí,“ povedal jej napokon, „ale nabudúce sa ho snaž vnímať.“
S týmito slovami vošiel do kúpeľne a ona zostala v byte ako tak sama. Podišla k oknu, podoprela sa rukami o parapetu a pozerala sa na odlietajúceho holuba. Ako dobre, že sa našiel spôsob, ako vyriešiť svoje záležitosti. A to sa ani nemusí od Sasukeho vzdialiť. A to jej vyhovovalo.
Páčilo sa jej, ako si všetci myslia, že ju majú pod dozorom, kontrolou. A ani netušili, že je to presne naopak. Že sa všetko deje, tak ako ona chce a pri tom nemusela pohnúť ani prstom, pretože ich domnienky ich doviedli k rozhodnutiam, ktoré jej všetko uľahčujú. Myslia si, že ju obmedzujú a pri tom jej dali priamy prístup k informáciám. Akí sú len hlúpi a naivní. Tsunade, Hinata a dokonca aj Sasuke. Všetkých ich má v hrsti a oni o tom ani nevedeli. Chcela sa zasmiať, ale bála sa, či skôr ju znepokojovalo, čo by si o tom pomyslel Sasuke a aké otázky by jej kládol. Práve vtedy vyšiel zo sprchy.
„Chceš niečo jesť?“ spýtal sa jej a to ju vtrhlo z jej vnútorného monológu. Narovnala sa, lebo doteraz bola zhrbená kým sa opierala o parapet a otočila sa. „Nie, ďakujem,“ odpovedala mu s úsmevom.
„Chceš si ísť už ľahnúť?“
Sakura prikývla. „Áno, po tej sprche sa cítim tak príjemne unavená,“ a usmiala sa naňho. Išiel s ňou do spálne, aby si zobral vankúš a deku a nechal tam Sakuru samú. Sakura pohľadom sledovala, ako prešiel do obývačky a nezavrel za sebou dvere, pretože mal plné ruky. Po chvíli sa vrátil, aby ich zavrel a videl, ako sa naňho pozerá. Tváril sa, akoby nič.
„Dobrú noc,“ povedal len.
„Dobrú,“ odpovedala mu a on za sebou zavrel dvere. Ostala v izbe sama. Podišla k oknu a snažila sa ho otvoriť. Bolo zabezpečené. Nech robila, čo robila nedalo sa otvoriť. Mala chuť do niečoho tresnúť, ale ovládla sa, aby hluk neprivolal Sasukeho do izby. Párkrát sa nadýchla, aby sa upokojila. Napadlo jej počítanie do desať, ale to by ju naštvalo ešte viac.
Je tu zavretá. Nešlo jej o tu ani pootvoriť okno, aby sa jej lepšie spalo kvôli čerstvému vzduchu, alebo aby počula zvuky noci ako zvieratá, alebo ľudí, ktorí sa vracali domov uprostred noci kým si je tu ona zavretá v jednej izbe. Pred chvíľou bola spokojná, ako to všetko dopadlo a to mala pred chvíľou chuť sa zasmiať. Odfrkla si a sadla si na kraj postele.
Tak toto si robil, kým som ja bola v kúpeľni, čo, Sasuke? Pomyslela si.
Túto noc to nejako prežije, povedala si v duchu. Bude musieť. Dostala list s pokynmi, z ktorých už niektoré splnila a iné sa len chystala splniť. Na list, tak ako mala, neodpísala. Už len doručiť ten list bolo riskantné, ale podarilo sa a účel to splnilo. Aj s týmto bola spokojná.
Asi by si už mala ísť ľahnúť. Zajtra chce ísť Sasuke za Tsunade spolu s ostatými dobrovoľníkmi na misiu, ktorá, ako si ona myslela, vôbec nedopadne dobre, aby sa dozvedeli kam ich vlastne Hokage chce poslať.
Spomenula si, ako ich Sasuke presvedčil. Nikdy by si nebola pomyslela, že mu niečo také niekedy vyjde z úst. Aké...dojímavé. Skoro tam všetkých rozplakali. On a Hinata. Čo tí dvaja spolu majú? To musela zistiť. Ale ako? Veľmi jej neveria a obaja akýkoľvek vzťah popierajú. Však ona raz zistí, ako to je. Len či nebude neskoro...
Nechala úvahy úvahami a ľahla si. Chvíľu len tak pozerala do stropu, akoby tam hľadala odpovede, ktoré nie a nie prísť. Zatvorila oči s pocitom, že ona si ich nájde sama. Či budú chcieť, alebo nie. Ona si tie odpovede nájde...

Sedel na gauči s lakťami podopierajúcimi sa o kolená a s prstami spojenými ako do modlitby. Rozmýšľal, ako získať dôkaz o tom, že toto nie je pravá Sakura. Nemôže len tak dôjsť za Tsunade a povedať jej, že si to myslí. Že je to jeho dojem. A čo ak to naozaj bol iba dojem? Čo ak je to pravá Sakura, ale strata Naruta a pamäte ju zmenila? Čo ak sa mýli a zbytočne si nasadil chrobáka do hlavy? Pokrútil hlavou, prešiel si rukou cez tvár a vzdychol si.
Predtým, ako si ľahol, pobúchal po vankúši, aby bol pohodlnejší a až potom si naň položil svoju hlavu. Prikryl sa dekou a rozhodol sa, že pre dnešok zabalí svoje teórie do jednej veľkej imaginárnej škatule a tú rozbalí až zajtra. Zatvoril oči a o pár chvíľ už bol v ríši snov...

Zobudil sa na to, že niekto trasie jeho ramenom. Mávol rukou, akoby odháňal muchu, čím chcel dotyčného, čo ho momentálne vyrušoval, odradiť od jeho dosť otravnej činnosti. No trasenie neprestávalo, a tak sa otočil na druhú stranu, chrbtom k osobe, ktorá sa ho snažila zobudiť, dúfajúc, že otočenie chrbtom dosť jasne naznačuje, že ho nezobudí, lebo on nechce byť zobudený. No nečakal, že bude až taká vytrvalá.
„No tak, Sasuke,“ počul jej hlas. Nebol to šepot, akým by ho zobudila, kebyže sa deje niečo...povedzme...nenaliehavé či súrne. No ona hovorila nahlas a skoro počul v jej hlase paniku. Čo sa deje? Horí snáď? „prosím. Zobuď sa!“ naliehala naňho ďalej.
Otrávene si vzdychol. Neznášal, keď ho niekto budil, ale usúdil, že nebude mať pokoj, kým nezistí o čo jej ide. Tak sa k nej otočil tvárou, sadol si, pozrel na ňu. „Čo sa deje?“ spýtal sa nepríjemne, akoby mu niekto zjedol večeru.
„Ja,“ nevedela, ako to má povedať, „musím sa s tebou o niečom porozprávať.“
„Sakura,“ povedal cez stisnuté zuby a mal, čo robiť, aby nezvýšil hlas, „ty si ma zobudila, aby si sa so mnou porozprávala?“
„Keď,“ bola v rozpakoch. Nevedela, ako na to reagovať, tak mu povedala pravdu, „zajtra budeš zaneprázdnený kvôli tej misii a nebudeš mať čas,“ sledoval ako sa jej začína triasť spodná pera a jej pohľad smeroval nadol, ruky stisnuté do dlaní, neschopná sa naňho pozrieť. Presne ako stará Sakura.
„Fajn“ potľapkal po gauči na mieste vedľa seba a ona si tam sadla, stále so sklopeným zrakom, „o čo ide?“
„Neviem ako začať,“ priznala. Sasuke dúfal, že to zo seba dostane ešte tej noci, „ale musíš to vedieť.“
„Tak mi to povedz,“ vyzval ju.
„Ide o Naruta,“ povedala. Sasuke mlčal, čakal kým bude pokračovať a čo jej povie, „je nažive a je mi naozaj ľúto, čo sa mu stalo.“
Sasuke sa mračil. O čom to hovorí. Sakura, ktorá sa vrátila z misie sa takto nechovala. Čo je to za zmenu? Nič sa jej nepýtal, nechal ju hovoriť. Bol zvedavý, čo také mu chce ešte povedať.
„Mala som sa viac snažiť,“ začal sa jej triasť hlas, „keby som urobila viac, možno by sa to nestalo. Lenže som slabá.“
„Prišla si sa sem ľutovať?“ spýtal sa jej, lebo mu jej fňukanie začalo liezť na nervy. Zaujímavé, že Hinatino nie.
„Nie,“ povedala, pretrela si oči, aby zotrela slzy, ktoré sa snažili dosať von a pozrela sa naňho, „nie,“ zopakovala, „prišla som ťa varovať. Tá Sakura, s ktorou bývaš, to nie som ja.“
Sasuke sa zamračil ešte viac. „Čože?“ nechápal. Žeby boli jeho predtuchy správne. Ale prečo o sebe hovorí, akoby to nebola ona, ktorá pred chvíľou ležala v jeho posteli?
„Ty už určite máš nejaké podozrenie, však?“ spýtala sa ho a on neprikývol. Prečo by ju mal utvrdiť v tom, že ju podozrieva? Aby si dávala väčší pozor? „Ja viem, že máš, ale dobre, že si mi na to neprisvedčil. Dávaš si pozor. To je dobre,“ prikyvovala, akoby s tým, čo Sasuke robí bola absolútne spokojná, „a ja ti dám teraz varovanie. Dávaj si pozor na Sakuru!“
Pokrútil hlavou. Pila niečo Sakura? „Ty si Sakura,“ pripomenul jej.
Tentoraz ona pokrútila hlavou. Dosť rozhorčene. „Nechápeš ma. Povedala som ti predsa, že tá Sakura nie je pravá!“ rozčuľovala sa nad ním. „Ona je...“
Nedokončila vetu, lebo sa s vyvalenými očami pozerala do rohu miestnosti a nedokázala z neho spustiť oči. Začala sa triasť a chytila sa okrajov gauča akoby šlo o život.
„Ale, ale, ale...“ nehovoril to ani Sasuke, ani Sakura vedľa neho. Tiež sa pozrel do rohu, kam pozerala aj Sakura. Keď sa tak zamyslel, spomenul si, že ten hlas pozná. Že mu je povedomý. No tento bol hlbší, pomalší a znel...nebezpečne?
„Nie,“ hlesla Sakura vedľa neho. Pozrel sa na ňu, ako vyvalene pozerá do rohu miestnosti, a späť na miesto, odkiaľ sa ozval hlas.
Zrazu sa tam niečo pohlo. Alebo si to iba namýšľal? Nie. Stalo sa to znova. Osoba začala vychádzať z tieňa. Najprv uvidel jej bosé nohy, potom rovnako obnažené lýtka a stehná, ružovú sukňu, červené tričko a aj ruky dotyčnej osoby a nakoniec jej tvár. Tvár, ktorá ho šokovala zo všetkých najviac. Pozrel sa vedľa seba na Sakuru, ktorá na dievča, ktoré vyšlo z tieňa nepozerala prekvapene, ale vystrašene a posunula sa bližšie k Sasukemu. Nemohol tomu uveriť. Ako je to možné? Je to vôbec možné? Pozrel sa na ňu. Od hora dole a od dole nahor. Vyzerala presne ako ona, ale ona predsa sedela vedľa neho. A aj sa správala inak ako ona. Čo sa to tu deje?
„Sakura,“ oslovil dievča z tieňa.
„Sasuke,“ vrátila mu a sebavedomo zdvihla hlavu a zaškerila sa, „nemáš ani potuchy, čo sa tu deje.“
„Choď preč,“ keby to Sakura vedľa Sasukeho povedala rozkazovačne, naštvane alebo hocijako inak, ako to bolo naozaj – slabým a tichým hlasom, ktorý bolo sotva počuť- tak by možno osobu oproti nej, ktorá vyzerala presne ako ona, odstrašila, ale v tomto prípade to nemalo žiaden efekt. Iba si založila ruky v bok a pozrela sa na Sakuru.
„Prečo ja?“ spýtala sa jej povýšene, „Ty choď preč!“ Sakura vedľa Sasukeho sa mykla a zmizla.
„Čo?“ nechápal Sasuke a odsunul sa od miesta, kde pred chvíľou sedela Sakura. Tá druhá Sakura to využila a energicky si sadla vedľa neho, preložila nohu cez nohu a položila si ruky na kolená.
„Tak, čo budeme robiť?“ spýtala sa ho akoby chcela vedieť, čo si dá zajtra na obed.
Sasuke na ňu vyjavene pozeral. Absolútne nechápal, čo sa to tam dialo. Kde je Sakura, ktorá pred chvíľou sedela vedľa neho? Ako to, že len tak zmizla?
„Kde je?“ spýtal sa jej a ona sa tvárila, že nevie o čom hovorí.
„Kto?“ spýtala sa nevinne.
„Sakura.“
„Ja som Sakura,“ povedala mu so slizkým úsmevom a prisunula sa k nemu tak, že sa ich plecia dotýkali. Dokonca cítil jej rýchly, nedočkavý dych. Na čo čaká? Chce to vôbec vedieť?
„Nie si,“ opravil ju.
„Ako to môžeš vedieť?“ spýtala sa ho a nadvihla obočie. Mala pravdu. Tá Sakura predtým mohla byť falošná. Ale zdala sa mu oveľa viac reálna ako tá, ktorá prišla z misie. Moment, nepovedala mu predsa, že tá Sakura nie je ozajstná? Už v tom mal zmätok. Tak kto je ozajstná Sakura?
Neodpovedal jej. Radšej mlčal a ona si jeho mlčanie vysvetlila po svojom, pričom sa uškrnula.
„Vieš, Sasuke,“ začala opäť konverzáciu, „už nejakú tú chvíľu sa ťa chcem niečo spýtať,“ povedala len tak mimochodom, ale v očiach bolo vidieť, že na túto chvíľu čakala.
„Čo?“ spýtal sa otrávene a odsunul sa od nej, a ona sa o k nemu opäť prisunula, a čakal, čo také chce vedieť.
Jednu ruku si prehodila cez jeho plecia, a prisunula sa ešte bližšie, a druhú si len tak jemne položila na jeho hruď. Pohodila vlasmi a zapozerala sa mu do očí.
„Aký je to pocit,“ začala pomaly a jasne a zreteľne vyslovovala každé a jedno slovo, pričom sa mu neprestávala pozerať do očí. Jej vážny výraz, s akým začala túto otázku, sa zmenil sa nepekný úsmev, „užívať si s priateľkou tvojho skoro mŕtveho najlepšieho kamaráta?“