Romakčný príbeh 10 Vypočujte nás!

Nakoniec sa však museli rozdeliť, lebo cestou stretli chlapíka menom Ebisu a ten
Sasukemu povedal, že Tsunade už oboznámila Sakuru so sťahovaním ku Sasukemu a že ho už čaká aj s kuframi u nej doma.
A tak mu nezostávalo nič iné ako prikývnuť. Ebisu tam stál akoby ešte na niečo čakal. Pozeral na nich cez okuliare a myslel si, že vďaka nim mu nevidia do očí, v čom sa mýlil. Pozeral na nich a sledoval ich pohľadom. Čakal, čo povie Sasuke alebo Hinata. Ako si ich tak prezeral, hľadal dôvod prečo sa títo dvaja potulujú spolu po ulici spolu. A čakal, čo sa bude diať.
„Ešte niečo mi Tsunade odkazuje?“ spýtal sa ho Sasuke čím mu nepriamo naznačil, že vie, že na nich zízal.
Ebisu sa zarazil, napravil si okuliare. „Nie. To je všetko.“
„A to nemáš nič iné na práci?“ spýtal sa ho Sasuke zostra. Hinata mlčala, lebo jej sa tento rozhovor netýkal, a preto nemala dôvod sa do neho zapájať.
Ebisu mu neodpovedal, iba si znova napravil okuliare, uchechtol sa a odišiel. Sasuke sa naňho pozeral až kým nezašiel za roh. Ten chlap ho štval. Ako sa na nich pozeral...akoby to bolo niečo zlé, keď sa s ňou prechádza ulicou!
Otočil sa k Hinate, ktorá počas rozhovoru s Ebisuom stála za jeho pravým ramenom. „Budem musieť ísť po Sakuru,“ povedal neutrálnym hlasom. Ani nepriateľsky no ani priateľsky. Tento hlas bol, samozrejme, smerovaný na Sakurinu osobu.
Ona prikývla. Rozumela, že po ňu musí ísť.
„Mám ísť s tebou alebo ich mám začať hľadať?“ spýtala sa ho. Zamyslel sa nad jej otázkou. Nemôže ju predsa nechať, aby tých ľudí hľadala sama. To od nej nemohol žiadať. To je jeho úloha, ona mu iba pomáha. Ale aby šla s ním? Nie. To sa mu nepáčilo. Sakuru bude musieť tak či onak vziať zo sebou, inak by jej stráženie nemalo zmysel a uňho ju samú proste nenechá. A keby po ňu prišiel aj s Hinatou, ktovie aký výstup by zase predviedla.
Keď si to celé premyslel, odpovedal jej. „Choď teraz domov. Ja vybavím Sakuru a potom po teba prídem.“
Prikývla a keď sa ho spýtala, keby ho asi tak má čakať, tak je nedokázal dať konkrétnu odpoveď. Sakura bola nevyspytateľná.
Každý sa vydal inou cestou.

Sakura už na Sasukeho vyčkávala už s pripraveným kufrom. Nemohla sa dočkať až bude bývať s ním. Pri tej predstave sa vždy usmiala. Teraz sa opierala o rám okna a pozerala von oknom. Bude mať toľko možností.
Zrazu videla ako po ulici kráča Sasuke a blíži sa k jej domu. Jej úsmev sa ešte rozšíril. Sledovala ho, všetky jeho pohyby, a čakala kým dôjde k domu. Zrazu sa jej stratil z dohľadu, lebo prišiel k dverám a z takého uhlu ho nemohla vidieť.
Počula zaklopanie. Sadla si na posteľ, zobrala si knižku a tvárila sa, že číta. Nechcela vyzerať, že sa teší ako malé decko, kým po ňu príde. Počula ako sa Sasuke rozpráva s jej mamou. Rozhovor sa jej zdal dlhší ako obyčajné pozdravenie a to jej pripadalo podozrivé. O čom sa tak môžu baviť? Mala by si ten rozhovor vypočuť. Hodila knižku na druhú stranu postele, vstala a podišla k dverám. Priložila k nim ucho a započúvala sa. Počula ich tlmené hlasy.
„No tak v tom prípade, dávaj na ňu pozor,“ to hovorila jej mama. Ale prečo to znelo tak ustarane? Bála sa snáď o ňu? Tušila niečo?
„Samozrejme,“ počula Sasukeho hlas a potom kroky na schodoch. Niekto kráčal na horné poschodie. Dovtípila sa, že to bude iba jedna osoba, ale nebola si istá či to bude Sasuke, alebo jej mama. V každom prípade nebude dobré, keď ju ten, čo príde nájde nacapenú na dverách. Potichu a hlavne rýchlo sa vrátila k na posteľ a vzala si knižku.
Otvorili sa dvere. Už sa ani nesnažila pozerať do knihy. Iba mlčky pozorovala dvere, ako sa otvárajú. Zrazu z nich vykukla hlava jej mamy.
„Sasuke je už tu,“ povedala bez pozdravu, bez oslovenia.
Sakura prikývla. „Hneď som dole.“
„Mám ti pomôcť s kuframi?“ spýtala sa jej a keď jej dcéra pokrútila hlavou, odišla a zatvorila za sebou dvere.
Sakura nechala knihu knihou a podišla k svojmu kufru. Chytila ho za rúčku a podišla k dverám. Ešte predtým, ako odišla, široko sa usmiala. Otvorila dvere, prešla cez ne a ani sa neobťažovala ich zavrieť. Zišla po schodoch, pričom za sebou vláčila ťažký kufor a Sasuke, ktorý na ňu dole pri schodoch čakal, jej ani neprišiel pomôcť. Mamu nikde nevidela. Zrejme je v kuchyni a balí im zákusok, čo za ten čas, čo čakali na Sasukeho, upiekla. Sakura to považovala za zbytočnosť, ale jej mame sa to zdalo ako milé gesto.
Konečne došla na koniec schodiska, ktoré sa jej zdalo nekončené pod ťarchou toho kufra. Položila ho ku dverám a mlčky čakali kým príde jej mama, aby sa s ňou mohla rozlúčiť, aj keď neodchádza navždy ani ďaleko.
„Tak,“ vošla do chodby mama aj s pekne zabaleným koláčom a podala jej ho. Potom ju objala, Sakura iba jednou rukou, lebo v druhej držala koláč, „dávaj na seba pozor a príď ma sem – tam navštíviť.“
„Ale, mama,“ povedala veselým tónom Sakura a viac k tomu nepovedala. Odtiahli sa od seba a mama ju ešte raz poláskala po vlasoch, ale na tvári nemala úsmev, ale vážny výraz.
Sasuke zobral jej kufor a vyšiel von. Sakura s mamou si ešte povedali pár slov, ešte raz sa objali a až potom Sakura vyšla z domu. Jej mama im kývala až kým nezašli za roh. Podľa Sakury z toho robila príliš veľkú vedu. Takto to prežívať, akoby šla na koniec sveta a nie len ku Sasukemu.
„Čo všetko si si zbalila?“ spýtal sa jej Sasuke, ktorý niesol jej dosť ťažký kufor.
„Neviem predsa, ako dlho u teba budem bývať,“ argumentovala, ale na jeho otázku neodpovedala. Potom jej niečo došlo. Sasuke s ňou bude stále, čo sa jej zdalo ako skvelá vec, ale to nebude ani na chvíľu sama? To sa jej nepáčilo. Niečo s tým bude musieť urobiť.
Viac toho cestou nepovedali. Kráčali mlčky a každý sa venoval vlastným myšlienkam. Keď konečne prišli do Sasukeho bytu, hodil kufor do rohu chodby a šiel do kuchyne.
„Si hladná?“ zvolal na ňu, lebo ona ešte stále stála v chodbe a obzerala sa po byte.
„Nie,“ zakričala smerom ku kuchyni. Vyzula sa a šla za ním. Stál pri umývadle a umýval si jablko a ona zatiaľ položila zákusok na stôl.
„Máš iba jednu spálňu,“ nebola to otázka. Skôr konštatovanie. Sasuke sa s odpoveďou, aj keď to nebola otázka, neponáhľal. Zahryzol do jablka a začal ho prežúvať.
„Áno,“ odpovedal nakoniec a Sakura sa naňho spýtavo pozrela. Znova zahryzol do jablka a čakal, čo ďalšie sa ho spýta.
„A kde budem spať?“ posteľ alebo gauč? Čo to bude?
„A kde by si chcela spať?“ odpovedal jej na otázku otázkou.
Sakura sa zamyslela. „Mne to je vlastne jedno,“ odpovedala mu a on na ňu pozrel s nadvihnutým obočím, a tak svoju odpoveď opravila, „rada by som spala na posteli.“
„Tak budeš spať na posteli,“ mávol rukou, že problém jej vyriešený. Keď bude spať v spálni, tak aby mohla vyjsť von, bude musieť prejsť cez obývačku, čo mu akurát vyhovovalo. Okno v spálni radšej zaistí, keby náhodou.
„A kde si mám dať svoje veci?“ spýtala sa ho. Samé otázky!
Sasuke vyhodil ohryzok do koša a až potom jej odpovedal. Akoby mal na všetko čas. „To teraz počká. Niekde ideme.“
„Kam?“ to ju berie na rande? Ako sa má chovať na rande so Sasukem?
„Mám zohnať pár ľudí na jednu misiu,“ odpovedal jej, ale nič konkrétne jej nepovedal. Aj tak sa to neskôr dozvie, „a nenechám ťa samú v byte.“
„Bojíš sa, že ti to zničím?“ neznelo to ako výčitka, skôr pobavene, ale on sa neusmial.
„Nie. Mám ťa strážiť a to aj robiť budem.“
„Prečo ma máš strážiť?“ spýtala sa ho, nie tak zrazu, Sakura.
Sasukeho to zaskočilo. Čo by jej mal odpovedať? Asi to bude musieť hodiť na Hokage. Bol to predsa jej nápad ju nasťahovať k nemu domov a tým mu prevrátiť život na ruby. „To sa budeš musieť spýtať Hokage.“
Sakura iba prikývla a už sa nič nepýtala. Obuli sa a vyšli von. Kráčali, znova mlčky až im to začalo pripadať trápne, keďže spolu budú bývať aj keď Sasuke sa cez to nejako preniesol, ku Hinatinmu domu, kde bývala so svojou rodinou.
„Ale tu býva...“ zamračila sa na dom, ku ktorému smerovali.
„...Hinata,“ dokončil za ňu vetu a pokračoval chodníkom k dverám. Trikrát zaklopal a počkal. Sakura sa zdala nervózna. Zrejme ešte nepredýchala tú hádku, i keď Sasukemu, ako sa zdalo, odpustila.
Otvorila im Hinata. Pochopila, že už je čas, a tak sa rýchlo obula a vydali sa do stredu Konohy. Celú cestu všetci mlčali. Sakure to pripadalo divné. Nikto nič nehovoril, akoby jej nič nechceli povedať. Ale to ju sem potom nemali brať, nie? O akú misiu ide? Prečo sú taký tajnostkári? Pýtať sa nechcela. Popravde, jej to malo byť jedno. Za starých čias by okolo nich poskakovala a pýtala sa na všetko a pri tom na nič a nikto by sa tomu nečudoval. Lenže toto nie sú staré časy, a tak to nikto neriešil. A ona už nie je tá stará Sakura. Ale aj tak chcela vedieť, čo jej vo veci.
Zastali. Sasuke a Hinata sa pozreli na seba a prikývli.
„Každý si berie jednu stranu?“ spýtala sa a on prikývol.
„Na cvičisku tak o hodinu?“ spýtal sa tentoraz on.
„To by sme mali stihnúť,“ povedala po tom, čo sa zamyslela a obaja sa vydali opačným smerom. Sasuke chytil Sakuru za lakeť a ťahal ju so sebou, lebo by tam ostala stáť ako soľný stĺp. Po pár metroch ju pustil kráčali vedľa seba. Ešte sa otočila, aby sa pozrela na Hinatu a čo robí, no ona bežala opačným smerom ako oni kráčali a bolo jasné, že o tom, čo sa tu deje vie viac ako ostatní.
Sakura sa mračila. Keby ju Sasuke zabudol na námestí, ktoré je v strede Konohy, mohla by ísť kam chcela. To bývanie u neho je viac menej ako väzenie. Nebude sa môcť nikam pohnúť. Aspoň nie sama. Ale na druhú stranu, chcela vedieť o tej misii viac. Mohla si vybaviť svoje veci a do hodiny by určite bola na cvičisku. No Sasuke ju nepustí.
Nechápala prečo šli po tých ľudí, a prečo ich brali na cvičisko. A prečo potrebovali na tú misiu toľko ľudí? Podľa toho, že Sasuke a Hinata sa rozdelili, usúdila, že tých ľudí bude ešte viac. Čo sa to tu sakra deje? Pýtala sa v duchu. Určite to nebude len taká misia a každý po koho prišli sa tváril nesmierne vážne. Zostávalo ešte desať minút do hodiny, ktorú si stanovili a oni už mierili k cvičisku, čiže už mali všetkých ľudí, ktorých hľadali. O chvíľu bude mať odpovede na svoje otázky.
Na cvičisku sa pomerne veľké skupiny ľudí spojili a utvorili polkruh okolo Hinaty a Sasukeho. Pozeralo na nich niekoľko párov očí a čakalo, čo im povedia.
A tak Sasuke začal rozprávať: „Nikto z vás ešte nevie, prečo sme sa tu všetci stretli, a preto vám to vysvetlím,“ pozrel sa na každého tvár. Na Ino, Shikamara, Choujiho, Shina, Kibu, aj Akamara, Leeho, Nejiho a TenTen, „ide o misiu, ktorú odmietli aj ANBU.“
„Tak potom by sme sa do nej nemali púšťať,“ povedal potichu Chouji, ale každý ho počul. Ino mu poriadne silno stúpila na nohu.
„Nebuď pesimistický!“ potom sa usmiala na Sasukeho, „Pokračuj, Sasuke- kun.“
„Je to misia na záchranu Naruta,“ povedal a čakal hurhaj, chaos, keď bude každý prekrikovať každého, ale nič také sa nedialo. Všetci boli ticho a pozerali naňho. Nevedel či má pokračovať, alebo počkať kým sa ho niečo spýtajú. Nemusel dlho čakať.
„Takže Naruto žije?“ spýtal sa ho Neji, ktorý bol skalopevne presvedčený, že to nie je možné. Sakura predsa tvrdila, že je určite mŕtvy a veril jej. Žeby klamala?
Sasuke si obzeral tváre všetkých zúčastnených a uvidel im v tvárach ten istý výraz, aký mal Neji. A tak mu odpovedal.
„Je tu nádej, že je Naruto nažive. No musíme si pohnúť. Každý deň, každú hodinu, možno dokonca aj teraz je v ohrození života. Hovoril som s Tsunade. Dovolila mi ísť na tú misiu namiesto ANBU, ktorí zbabelo utiekli. Ale nepustí ma samého, a preto sa vás pýtam...nie...ja vás prosím, aby ste o tom popremýšľali a dali mi vedieť či by ste so mnou šli zachrániť Naruta. Spolu s Hinatou sme vybrali práve vás, ktorí by sa na to najlepšie hodili, lebo máte odhodlanie, odvahu a taktiež chcete Naruta opäť vidieť kráčať vysmiateho ulicami ako ja.“
Keď jeho predslov skončil, videl, že sa v nich niečo pohlo. Pozrel sa spýtavo na Hinatu či to povedal správne a všimol si, že sa bráni slzám a súhlasne prikyvuje. Tento monológ si nepripravoval. Proste povedal, čo si myslí a ako to cíti a možno práve tým im prehovoril do duše. Videl na nich, že o tom premýšľajú.
„Idem do toho!“ skríkol Lee.
„Nie tak rýchlo, Lee,“ zastavil ho skôr, ako stihol povedať niečo o sile mladosti, Neji. Ten sa otočil k Sasukemu, „povedz nám o tej misii viac.“
„Ak sa rozhodnete ísť so mnou, tak pôjdeme na to miesto, kde nás napadli a budeme hľadať Naruta.“
„To neznie nebezpečne,“ poznamenala Ino.
„Je možné, že tam na nás budú číhať nepriatelia ako vtedy.“
Začali o tom rozmýšľať.
„Čo ešte o tej misii vieš?“ spýtal sa ho Shikamaru.
„Zatiaľ len toľko. Viac nám potom povie Tsunade.
Rozmýšľali ešte viac. Sasuke vedel, že za ním nepobežia len čo im o tom povie. Vedel, že si to musia rozmyslieť a ani nedúfal, že sa rozhodnú ísť všetci.
„Všetci chceme Naruta opäť vidieť,“ ujala sa slova Hinata a všetky pohľady padli na ňu, „zasa živého, usmiateho, vyžarujúceho energiu ako kráča ulicami alebo sa napcháva rámenom. Viem, že si to musíte ešte rozmyslieť,“ po líci jej začali stekať slzy, „ale chcem vám niečo povedať: Naruto je váš priateľ a sám by pre vás obetoval svoj život. Prosím, neberte to ako citové vydieranie. Ale...len chcem, aby ste vedeli, že ste boli preňho dôležití. Boli ste jeho rodinou, keď tú svoju ešte nepoznal. Urobil toho toľko pre druhých a nič za to nechcel...ukážme mu, že sme rovnako odvážni ako on a že zo sily nášho priateľstva mu pomôžeme...“ ďalej už rozprávať nevládala, lebo začala plakať.
„Hinata,“ hlesol Sasuke a ovládal nutkanie k nej podísť a objať ju, čoho sa ujal Neji, ktorý ju hladkal po vlasoch a otočil tvár znova ku Sasukemu, „Idem do toho,“ povedal.
„Ja tiež!“ zvolala TenTen.
„Ako som už povedal: idem do toho,“ uškrnul sa Lee a zotieral si slzy, ktoré mu ušli pri Hinatinom prejave.
„S Tímom osem môžeš tiež počítať!“ zvolala bojovne Ino za celý Tím, pričom Chouji nevyzeral, že by sa mu tam dvakrát chcelo, ale kvôli Narutovi sa prekoná a vydá to najlepšie, čo je v ňom.
„My sme tiež pripravení ukázať Narutovi, že nielen on nás má zachraňovať, ale že aj my môžeme jeho!“ povedal Kiba a Akamaru zaštekal na znak súhlasu.
„Ja tiež,“ predniesol tajomne Shino.
Sasuke tomu neveril. Oni to dokázali. Všetkých presvedčili, aby s nimi šli. Musel sa usmiať.
„Zajtra ráno sa stretneme pred bodovou Hokage a pôjdeme za ňou, aby sme o tej misii zistili čo najviac,“ navrhol. Všetci súhlasili a rozišli sa domov. Hinata šla s Nejim a ešte sa na Sasukeho usmiala.
Sasuke sa vydal so Sakurou k Tsunade, aby jej oznámil tú úžasnú správu, z ktorej bola rovnako nadšená ako on. Sakura sa tiež smiala, i keď viac menej silene.
Keď prišli k Sasukemu domov, pričom sa Sasuke celou cestou usmieval, čo bolo také nezvyčajné, že sa ľudia na ulici až obzerali, Sakura sa ho chcela spýtať či by sa nemohla ísť sama prejsť. Dúfala, že v takej eufórii jej to dovolí, ale zrejme bral svoju úlohu vážne a nezabudol na ňu, a tak jeho odpoveď znela: „Nie.“
„Tak ja idem do sprchy,“ oznámila mu a on prikývol. Vedela, že ju nebude špehovať, on nie je Naruto.
Ako tak na ňu stekala teplá voda, počula hrkútanie za oknom, ktoré si pootvorila. Chcela vypnúť vodu, no nakoniec ju nechala ďalej tiecť. Opásala si okolo seba osušku a otvorila okno. Naozaj tam bol holub, ktorý bol bielo- čierny a čo bolo ešte zvláštnejšie, na nohe mal akýsi papierik a nemohlo to byť nič iné ako správa...