Forever or never 48: Vo väzení...

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa hystericky Riko. Hovorí vôbec tento väzeň pravdu?
„Musíme sa odtiaľto dostať,“ ozval sa Seiichi z cely oproti a jeho brat, vo vedľajšej cele, horlivo prikyvoval.
„A ako by si to chcel urobiť, há?“ spýtal sa ho chlapík.
Shinichi mu už chcel niečo odseknúť, ale ozval sa Daisuke.
„V tomto stave nezmôžeme absolútne nič.“
„Takže, čo nám zostáva?“ spýtal sa Otany.
„Jedine čakať,“ povedala Sora pokojne, čo všetkých prekvapilo.
„Prečo si taká pokojná?“ spýtal sa jej Keita. Strážnik šiel do predných ciel, lebo tam počul akýsi rozruch.
„A čo iné by ste chceli robiť?“ spýtala sa a nikto z nich jej neodpovedal, a tak pokračovala, „Je tam Tsunade a aj Gaara. Nenechajú to len tak.“
„Ale čo zmôžu dvaja Kagovia proti trom?“ spýtal sa jej Naoki, ktorý sa ozval prvýkrát od vtedy, čo sa objavili Kagovia, „V momentálnej situácii si nemôžu dovoliť spory medzi sebou. To by znamenalo katastrofu.“
„Ale Tsunade nás tu len tak nenechá!“ trvala na svojom Sora. Tsunade sama povedala: ‚A s kým by som sa potom hádala?‘
„Tsunade je jedna z Kagov?“ spýtal sa úchylný chlapík. Asi je už vo väzení veľmi dlho a novinky z vonkajšieho sveta tu nedostávajú.
„Je piata Hokage,“ odpovedal mu Keita a stále sa mračil do tieňa, v ktorom sa skrýval, aby mu nevidel do tváre.
„Ten starý dedo, Tretí, odstúpil či čo?“ a sám pre seba sa zasmial.
„Je mŕtvy,“ povedala sucho a bez prejavu žiadnych emócií, ktoré si v tomto väzení dovoliť nemohla, Sora. Chlapa očividne jej odpoveď šokovala, lebo bol dlhší čas ticho.
„Takže sa máme spoliehať na tých dvoch?“ spýtal sa Seiichi.
„Ja viem, že Tsunade je prsnatá blondína a Gaara nemá obočie, ale verím im. Dostanú nás z toho,“ povedala presvedčene Sora. Cítila sa v tom istá
„A Gaara je...“ spýtal sa opäť väzeň. Už nemal slizký tón a ani sa nesmial.
„Kazekage,“ ozvalo sa z cely Shinichiho.
„Aké je tvoje meno?“ spýtala sa ho Sora.
„Načo ti to bude?“
„Aby som vedela, ako ťa mám oslovovať.“
„Volaj ma Tieň,“ ozvalo sa tajomne, „aj tak som svoje meno už zabudol.“
„Tieň?“ spýtala sa, „Prečo Tieň?“
„Jeho tvár je skrytá v tieni,“ odpovedal zaňho Keita.
„Mám svoj vlastný jazyk!“ sykol po ňom Tieň. Potom som hlas zmenil na prívetivejší, no skôr zas ten slizký, „A tvoje meno, cicá?“
„Poviem ti ho, ale iba preto, lebo sa mi nepáčia tvoje prezývky,“ súhlasila Sora. Určite jej povie viac, keď sa navzájom predstavia. I keď to jeho meno no... „Sora.“
„Tak, Sora, čo sa deje vonku, že sú všetci Kagovia pokope?“
„Bude vojna,“ odpovedal mu Otany. Myslel si, že Tieň nemá rád iba Keitu. Avšak, mýlil sa.
„Bavím sa so Sorou a s nikým iným!“ bolo počuť z jeho cely. Sora sa zamračila.
„Presne, ako povedal. Bude vojna,“ zopakovala.
„Medzi kým?“ zaujímal sa ďalej.
Nevedela prečo mu na všetko odpovedá, ale neboli to osobné veci, takže je to nerobilo problém. A mal by vedieť, čo sa deje vonku. Aspoň podľa nej na to mal právo. Zrejme je už vo väzení dosť dlho, určite viac ako tri či štyri roky, keď bola Tsunade zvolená za Hokage.
„Akatsuki a ASN.“
„ASN?“ nechápal. Sora si až potom uvedomila, že tej skratke nemôže rozumieť.
„Aliancia Spojených národov,“ povedala mu celý názov.
„Národy sa spojili?!“ to ho šokovalo viac ako smrť Tretieho Hokage. Neveril tomu, „To nemôže byť pravda!“
„Ale je,“ povedala Sora.
„Ako si môžeš byť istá?“ spýtal sa jej pochybovačne.
„Pretože som pri tom sama bola, schválila to a dokonca som pomáhala pri vymýšľaní mena,“ oznámila mu a zároveň sa pochválila Sora.
„Prečo si tam bola? To si taká dôležitá?“ prekvapene sa spýtal.
Sora neodpovedala. To by bol veľmi dlhý príbeh a tiež plno osobných vecí. Nemusí vedieť prečo tam bola. Dôležité je, že tam vôbec bola.
„Takže mi neodpovieš,“ vysvetlil si jej mlčanie a jej odpoveď : „Nie.“ ho v tom utvrdila.
„Začo sedíš, Tieň?“ spýtala sa ho tentoraz ona.
„Za vraždu jedného namysleného a napudrovaného šľachtica.“
„Už si sa pokúsil utiecť?“ z vedľajšej cely sa ozval trpký smiech. Ostatní pri tejto otázke opäť venovali pozornosť tomuto rozhovoru. Doteraz sa rozprávali medzi sebou: Riko – Naoki, Daisuke – Otany a dvojčatá medzi sebou. Iba Keita neustále počúval ich rozhovor.
„Raz.“
„Prečo si sa o to nepokúsil znova, keď ti raz nevyšlo?“ zaujímalo ju. To sa tak rýchlo vzdáva? Prečo sa opäť nepostavil na nohy a neskúsil to. Jasné. Sora je na strane ASN, čiže teoreticky by mala byť ‚tá dobrá‘ a nemala by podporovať väzňov, teda konkrétne tohto väzňa, aby utekali a nevzdávali sa v realizácii tejto myšlienky. Ale aj ona so svojimi priateľmi sedí za mrežami, nie je tak? A k tomu to vyzerá, že sa odtiaľto tak skoro nedostanú, ak vôbec niekedy. Musia sa dostať von a ak to má znamenať, že sa stanu pre zmenu (alebo v niekoho prípadoch ani nie – Riko, Seiichi a Shinichi predsa pracovali pre Orochimara) stanú ‚tým zlými‘, je úplne ochotná a na sto percent pripravená do toho ísť. Počítala s tým, že ostatní nebudú sedieť na zadku a tiež priložia, ako sa hovorí, ruku k dielu. Na rozdiel od ostaných väzňov, ktorý každý kopal za seba, oni boli viacerí, niečo ako ich malá súkromná organizácia, ktorá sa niekoľkými hnusnými náhodami ocitla medzi Akatsuki a ASN, pričom obe strany by sa ich najradšej zbavili. Nemali na výber. Iba ujsť. No čo ak Tsunade s Gaarom ešte vysvetľujú ostatným Kagom, že robia, ako už Tsunade jasne povedala, justičný omyl? A oni sa práve budú prebíjať z väzenia. To by im k ich nevine určite nepripisovali, lebo nevinní väčšinou pred súdom neutekajú. Oni neutiekli, ba dokonca s nimi dobrovoľne šli. Tak dúfala, že im to pridá kladné body. V každom prípade, plán B mať musia. Keby náhodou...
Z jej vnútorného monológu ju vyrušila jeho odpoveď, ktorá vlastne ani nebola odpoveď.
„Vieš, aké sú tu zabezpečenia proti únikom?“
„Nie,“ odpovedala mu okamžite, „asi si si nevšimol, že som len teraz prišla,“ poznamenala.
„Hups, moja chyba,“ zasmial sa svojím chrapľavým smiechom, ktorý znel akoby si potreboval alebo sa chystal odpľuť.
„Tak aké?“ spýtala sa ho, lebo sa k tomu zrejme nemal.
„Tie putá, ktoré máte, tak ako aj všetci ostatní,“ pozrela sa na svoje putá, ktoré vyzerali ako každé iné, ale zrejme v nich bolo niečo zvláštne, „vám zabraňujú v používaní chakry.“
„Čože?“ zhíkla a potom sa zháčila. Čo keď ju začul strážnik, príde sem a povie si, že keď sú takí hluční, bude nad nimi stáť? Chvíľu bola ticho, naklonila sa k mreži, aby naňho videla. Ale strážnik bol od nich ďaleko, takže ho nevidela a on ju nepočul. Znova sa oprela o stenu a skúsila zničiť putá vlastnou silou. Ťahala svoje zápästia čo najďalej od seba a...nič.
„Z čoho, pre boha, sú?“ spýtala sa nahlas samej seba a Tiež si myslel, že sa to pýta jeho.
„Čo ja viem?“ odpovedal podráždene. Dúfala, že ho tento rozhovor neprestal baviť, „Proste ich nepretrhneš. Viem to, lebo všetci sme sa o to pokúšali,“ smiech.
„A existuje ešte nejaká príjemná vecička, ktorá nám zabráni sa odtiaľto dostať?“ spýtala sa cez stisnuté zuby Sora. Dostať sa odtiaľto bez chakry? Na prvý pohľad nemožné. Na druhý? Tiež.
„Ó, áno. Ešte jedna tu je,“ povedal ťahavo a potom už hovoril normálne, „mreže.“
„Mreže?“ spýtala sa Sora, „Predstav si, že mreže sú v každej väznici.“
„A dokážu ostatné mreže pri jedinom dotyku vypustiť do tela dotyčného niekoľko desiatok bleskov, ani sa nepokúšam hádať koľko to je voltov, a spôsobiť pri tom vážne zranenia až smrť?“
Sora vyvaľovala na stenu oproti oči. Čože to tie mreže dokážu? Len pred chvíľou bola tak blízko nich. Bolo to naozaj o vlas. Keby sa toho vtedy dotkla- čo by sa jej stalo? Chakru kvôli putám používať nemôže, čiže ani svoju schopnosť. Bolo by po nej. Mala sakra šťastie. „Neviem. Toto je prvá väznica, ktorú som navštívila,“ povedala s prázdnym výrazom, takže to neznelo ani len trochu ironicky.
Potom si spomenula, že hovoril o tom, ako sa raz pokúsil utiecť. „Ako si to prežil?“ nechápala.
„Som tvrdá nátura, čo ti poviem,“ znelo z vedľajšej cely síce trochu pobavene, ale bolo jasné, že na to nerád spomína, „ale moje telo už nevyzerá ako kedysi. Preto sa skrývam v tieňoch, a preto mi hovoria Tieň.“
Sora mlčala. Všetci, čo ich počúvali, mlčali. Nemali k tomu čo dodať. Nechceli sa ho nič pýtať, teda Sora, lebo nikomu inému by ani neodpovedal, aby to nevyznelo ako rýpanie.
„To mi je ľúto, Tieň,“ povedala úprimne Sora.
Z jeho cely sa ozval smiech. „Neľutuj väzňa,“ povedal, „môžem to brať ako súčasť trestu za to, že som niekoho zabil, nie?“
„Ešteže si optimista,“ poznamenala a jeho reakcia ju naozaj šokovala.
„Tak čo? Máte aj po tomto chuť odtiaľto utekať?“ spýtal sa jej tentoraz bez žiadnej známky sarkazmu.
Sora sa zamyslene pozrela sa to malé okienko. Keby bol ten otvor väčší, celkom by to šlo. Ale čo je za tým?
„Na okno sa ani nepozeraj,“ radil jej Tieň akoby ju videl, čo ju prekvapilo. To bolo je správanie také čitateľné, „je na ňom mreža. Rovnaký princíp ako na veľkej mreži. Voltov je síce menej a aj keby si sa cez neho dostala, blesky by videli strážcovia hentam dole a podotýkam, že tam je aj ostnatý plot.“
„Akosi toho priveľa vieš,“ poznamenala Sora.
„Priveľmi sa tu nudím,“ poznamenal veselo.
„Áno,“ povedala Sora a Tieň sa zháčil, pretože nevedel, na čo hovorí Sora to ‚Áno,‘. Žeby jej tak skoro hrablo v tomto ústave? Alebo len súhlasila s tým, že sa nudí? Tak či onak, chcel vedieť odpoveď.
„Čo áno?“
„Áno, aj napriek tomu, čo si mi povedal, sa chcem dostať z tejto väznice,“ odpovedala mu jasne a zreteľne a myslela to absolútne vážne. Čo z toho, že tu budú sedieť za niečo, čo neurobili, keď nikdy nedostanú domov a potom si budú hovoriť aký len boli hlúpi, že sa neodvážili to aspoň skúsiť.
„Ty nie si normálna,“ poznamenal užasnuto Tieň. Vedel, že to myslí smrteľne vážne, aj keď nevedel prečo, a taktiež vedel, že ju od toho neodhovorí, a tak to ani neskúšal. Keď sa jej to nepodarí a chytia ju, v najhoršom prípade ju to zabije, tak on ju varoval. Takto sa snažil upokojiť zlý pocit, ktorý v ňom narastal. Je to predsa jej vec, ako sa rozhodne a čo urobí a on jej brániť nebude, lebo to nie je jeho starosť. Ale musel uznať, že aj po tom, čo jej povedal o zabezpečeniach väznice, má odvahu to skúsiť.
„Možno si myslíš, že to, čo chcem urobiť hraničí so šialenstvom a beznádejou a musím ti povedať, že máš pravdu,“ hovorila Sora a nielen jemu. Hovorila to aj svojím priateľom, dokonca aj tomu Hľadačovi- Naokimu, „ale mám na to vážny dôvod. Musím urobiť niečo a dosť ma tlačí čas, ktorý plynie kým si tu takto sedíme a rozprávame sa. A na to, aby som to splnila urobím všetko, čo je v mojich silách. Dostanem sa von a oslobodím svojich priateľov!“
„To si myslíš, že sa budeš prebíjať sama?“ spýtal sa jej Keita z cely oproti a na tvári mal vážny výraz, ktorý značil, že samú ju nepustí, že pôjde s ňou.
„Sama sa odtiaľto určite nedostaneš,“ pridal sa Daisuke.
„Idem do toho s tebou,“ zvolali nahlas dvojčatá a začali sa hádať ako vždy, keď niečo povedali naraz.
„Sme do toho zamotaní spoločne. A to už od samého začiatku, tak prečo to meniť,“ povedal Otany rozumnú vetu, ktorou skoro dojal Soru.
„Máš smolu,“ ozvala sa aj Riko, „nezbavíš sa nás.“
„Ja budem iba morálna podpora,“ povedal zatrpknuto Naoki, ktorý sa držal za pravý bok a mal stisnutú čeľusť, „viac toho urobiť nemôžem.“
„Ste zvláštna banda,“ poznamenal Tieň.
„Takže do toho ideme všetci spoločne. Musíme vymyslieť spôsob, ako sa odtiaľto dostaneme. Daisuke,“ oslovila konkrétne jeho, „priprav sa na to, že bude použitá tvoja teória,“ všetci vedeli prečo...

„To sú ku*va pevné dvere!“ hvizdol Hidan, keď sa spolu so starcom skrýval za jedným z väčších kameňov, ktoré boli roztrúsené pred bránami Oblačnej.
„Drž hubu, lebo nás objavia!“ sykol naňho a Hidan urobil krivú grimasu.
„A ako dlho sa tu budeme krčiť?“ spýtal sa ho, „Kým nás neodhalia či čo?“
„Kým neprídem na spôsob, ako sa dostať dnu,“ povedal zamyslene starec.
„Prečo si vlastne myslíš, že sú v ohrození?“ spýtal sa Hidan, ktorý nebol schopný byť chvíľu ticho.
„To si vážne myslíš, že Raikage, ktorý je hlboko presvedčený o ich vine len tak zmení názor?“ odfrkol si, „Toto zaváňa podrazom.“
„Prečo im chceš tak pomôcť?“ nechápal Hidan.
„Pretože si do toho zamotaný aj ty, hlupák!“
„Ja?“
„Ty!“
„Ako?“
„Chceli zavrieť aj teba, nie?“ skončil sa jednoslovný rozhovor a Hidan prikývol, „Takže aj keď si Hľadač a patríš pod Hokage, bol si členom Akatsuki a o chvíľu si ťa nájdu a zavrú aj teba.“
„Tak prečo sa dobýjame dnu?“ nechápal Hidan, „To si ma mohol rovno poslať v darčekovej taške.“
„Nepapuľuj!“ okríkol ho, „Kto bude svedčiť v tvoj prospech ak nie Sora? A ako bude svedčiť, keď bude za mrežami alebo mŕtva?“
„A ako bude svedčiť, ak bude hľadanou osobou? A ako bude svedčiť, ak sa vráti domov cez portál?“ vracal mu to Hidan, „Máš to ku*va dobre premyslené, dedo, fakt! Uznávam ťa!“
Starcovi na čele naskočila žila. „To budeme riešiť až potom!“
„A ešte si mi stále nepovedal, prečo to nevyzerá ani pre mňa ružovo,“ sťažoval sa Hidan.
Starec si vzdychol. To sa mu fakt nezatvorí huba? „Patríš pod Mizukage a nie pod Hokage. Každý Nasledovník patrí tam, kde jeho Predchodca. Chápeš?“
„Ale ty si povedal...“ rozpamätával sa Hidan.
„...že si môžeš vybrať, ale to je koko*ina,“ dokončil za neho vetu, „to som si vymyslel, aby ťa drahá Mizukage neposlala bez milosti s nimi do cely.“
„Oh,“ dostal zo seba Hidan, „tak to vám ďakujem.“
„Teraz drž ústa a nechaj ma rozmýšľať!“ okríkol ho starec.
„Ale ja ti naozaj ďakujem,“ povedal vážne a zároveň dojato Hidan.
„A ja ti teraz vážne hovorím, že ak teraz nezavrieš papuľu, tak ti ju zavriem sám!“ hovoril nahnevane starec a hrozilo, že dostane infarkt, „Presunieme sa k hradbám, ktoré sú bližšie k väznici a potom uvidíme,“ navrhol a Hidan súhlasne prikývol. Dali sa do pohybu...

„Takže Tsunade,“ povedal Raikage, keď si sadol za veľký okrúhli stôl v strede miestnosti a pozeral sa na Tsunade, „platí to, že mi o nich niečo poviete?“
„Platí,“ prikývla a intenzívne naňho pozerala, sem tam žmurkla, „a vy si potom vypočujete ich.“
Neprikývol. Nie pre to, lebo to nebola otázka, ale preto, lebo to nemal v pláne. To však Tsunade netušila.
„Takže,“ začal, „ako to je s tým ich príchodom sem?“
Tsunade mu chcela povedať, že to nijako nesúvisí z ich vinou či nevinou, ale niečo ju vyrušilo. Skôr niekto. Do miestnosti vbehol Yasuo, ninja, ktorý mal dozerať na zajtrajšiu evakuáciu obyvateľov. A bol celý zadychčaný.
„Yasuo, klopanie je aktuálne aj počas vojny,“ prísne ho napomenul Raikage.
„Ospravedlňujem sa, Raikage – sama,“ mierne sa uklonil.
„Čo sa deje, že si sem takto vtrhol?“ spýtal sa ho. Ostatní Kagovia naňho iba zazerali.
„Niekto útočí na hlavnú bránu, pane!“ ohlásil.
„Čože?!“ skríkol Raikage a ľavou rukou tresol po stole.
„Využili príležitosť, keď sa dvere zatvárali, keď prišli zásoby na evakuáciu.“
„Kto to je?!“ skríkol a všetci Kagovia už stáli a boli pripravení na boj.
Dobíjali sa dnu Hidan so starcom, aby zachránili Soru a ostatných? Alebo je to niekto iný? A ešte je tu možnosť, že vojna, alebo aspoň úvodná bitka, sa už začala. Tak čo z toho to je?