Forever or never 49: Útek z väzenia - pokus o nemožné...

„Akatsuki,“ odpovedal Yasuo.
„Čože?!“ skríkli všetci Kagovia naraz. Neverili, že Akatsuki zaútočia tak skoro. Mysleli si, že majú aspoň pár dní, ale ako sa zdalo, Akatsuki nemienili čakať.
„Musíme odtiaľto dostať občanov, ktorí mali byť evakuovaní!“ vyhŕkla Tsunade a Raikage súhlasne prikývol.
„Postaraj sa o to, Yasuo!“ rozkázal, „My sa zatiaľ pokúsime zdržať Akatsuki, aby ste mali voľnú cestu!“ Yasuo prikývol a bežal si vykonať svoju prácu. Gaara na Raikageho prekvapene pozrel.
„A ako ich chce odtiaľto dostať, keď Akatsuki zaútočili na hlavnú bránu?“ spýtal sa.
„Máme zhotovený tajný priechod, cez ktorý môžu bezpečne prejsť,“ odpovedal mu Raikage a už obchádzal stôl, „ale iba za predpokladu, že zabránime Akatsuki, aby ich nedostali skôr, ako sa k nemu dostanú.“
Ostatní Kagovia ho nasledovali a spoločne sa vydali k bráne a k Akatsuki, kde ich čakal tvrdý boj.

„Čo to bolo za výbuch?“ spýtala sa Sora, keď vo väzení nastal zmätok. Väzni bežali po celách a strážnici zasa po chodbách. Sora sa postavila tak blízko mreží, ako len mohla. Všetci boli zmätení. Čo sa stalo, že sa im to vymklo spod kontroly?
„Netuším,“ odpovedal na jej otázku, aj keď ju položila len sebe, Tieň, „ale určite to bolo zvonku.“
„Zvonku?“ zopakovala Sora a zamračila sa. Odtiahla sa od mreží, lebo nastal ďalší výbuch a zatriaslo to podlahou. Veľa nechýbalo a skončila by na mreži.
„Všetci strážnici sem!“ výkrik rozľahol chodbou, „Sem!“
Sledovala, ako sa všetci strážnici náhlia na jedno miesto, stoja okolo jedného, ktorý im niečo náhlivo rozpráva a ostatní prikyvujú a na tvárach majú zmätené výrazy, ktoré sa menili na hrôzu. Potom zrejme im ich veliteľ povedal niečo povzbudivé, lebo niektorí už neboli taký vyjašení. Nato sa rozbehli preč z väznice a väzňov nechali samých.
„Oni odchádzajú!“ skríkla nahnevane Sora. To si len tak odídu a ich tu nechajú samých?
„Kto odchádza?“ spýtal sa jej rýchlo Tieň.
„Strážnici.“
„Čože?!“ skríkol a potom veľmi, veľmi nahlas zakričal, „Zbabelci!“ načo sa ozval povzbudzujúci pokrik spoluväzňov.
„Teraz máme šancu!“ skríkol jeden z nich a rozbehol sa k mreži mysliac si, že teraz keď sú stráže preč, tak bude aj ich ‚úžasná‘ schopnosť vypnutá. Veľmi sa mýlil, lebo väznicu zahalilo jasné svetlo a pohltili ju jeho výkriky. Keď jedno i druhé ustúpili a nakoniec zmizli, jediným dôkazom, že sa kedy stalo bolo nehybné telo väzňa na zemi. Keď si ho ostatní všimli, bojové pokriky stíchli. Už nikto nemal silné reči a aj ten, čo mal odvahu to tiež skúsiť zaliezol kdesi do kúta.
Znova zatriaslo budovou a zhora popadala omietka.
„Sora!“ kričal Keita z druhej strany chodby, „Musíme sa odtiaľto dostať!“
To vedela aj ona, ale ako keď tu nemôžu používať svoje schopnosti? Čo by mali robiť? Zostanú tam a zasype ich. Mali by síce nejakú šancu prežiť, ale tá by bola mizivá. Pokúsia sa odísť a ich šanca na prežitie by bola ešte menšia alebo aj nulová.
„Daisuke!“ zakričala naňho Sora, „Prišiel si na niečo?“
Mlčal. „Daisuke!“ zakričala naňho Sora.
„Áno,“ povedal potichu, že ho cez tú stenu, ktorá ich delila skoro nepočula, „ale je to viac ako šialené,“ dodal.
„Šialené je to, že buď zomrieme tu...“ začal Shinichi.
„...alebo pri úteku,“ dokončil vetu Seiichi akoby sa dohodli a potom sa ani nehádali, čo značilo jediné. Že urobia aj nemožné len aby sa odtiaľto dostali. A nielen z väznice. Chceli už konečne opustiť tento svet a vrátiť sa domov, tam kde patrili, a už nikdy odtiaľ neodísť. A neboli jediní. Aj ostatní to chceli. No najprv sa musia dostať z jedného problému a potom hurá ku ďalšiemu.
„Ale...“ chcel protestovať Daisuke, ale Keita ho prerušil.
„To, že nám povieš svoj nápad hneď neznamená, že ho aj zrealizujeme!“
„Podľa mňa by sa tejto možnosti mal obávať, pretože nikto z nás nemá nijaký iný nápad alebo plán,“ vložila sa do rozhovoru aj Riko.
„A presne o to ide,“ povedal nesmelo Daisuke, „ak zrealizujeme môj nápad, mohlo by nás to zabiť a to by som bol vážne nerád.“
„Ale možno sa vrátime!“ vyhŕkol Otany. Doteraz to nikoho z nich nenapadlo.
„Bol som doma,“ ozval sa po dlhom mlčaní Keita. Otrasy na chvíľu prestali, a tak nehrozilo, že sa budova zrúti, „videl som, ako to tam vyzerá. Nič sa nehýbe. Nič sa nedeje. Nevieš či prešla sekunda, či hodina. Čo keby sme sa tam vrátili a vyzeralo by to takto? A čo keby sme sa vrátili sem a bojovali vo vojne, kde by hrozilo, že zomrieme znova? A čo keď nás nemôže zomrieť toľko ľudí naraz? A čo keď máme len určitý počet úmrtí? A čo keď som sa vrátil iba náhodou?“ chrlil otázky jednu za druhou a ani nečakal odpovede. Vedel, že ich nikto nevie.
„Ty si bol mŕtvy?“ povedal šokovane Tieň, „A vy sa chcete vrátiť do iného sveta?!“ skríkol zhrozene. Nemuseli sa obávať, že by ho niektorí z väzňov počuli, keďže boli zabraní do vlastných rozhovorov, „Ľudia, na čom fičíte?!“
„To je na dlhé vysvetľovanie, Tieň,“ odbila ho Sora a zamyslela sa nad tým, čo povedal Keita. Nikto z nich nevedel zaručiť, že sa dostanú späť alebo do svojho sveta, ktorý bude ‚v pohybe‘, „aký je tvoj plán, Daisuke?“
Daisuke ešte chvíľu mlčal. Naozaj zvažoval či im to môže povedať. Bolo to nebezpečné a totálne padnuté na hlavu, ale nič iné nemali. Vzdychol si. Prečo on musel byť ten, čo prišiel s týmto nápadom? Práve vo chvíli, keď sa im chystal oznámiť, že radšej vymyslí niečo bezpečnejšie, že nechce ohroziť ich životy, keď sa možno nájde iný spôsob, keď sa strop pod náporom ďalšieho otrasu vyvolaného ktovie kým zrútil nad celami, kde boli Seiichi a Shinichi.
Bolo počuť ich výkriky, keď ich to zavalilo. Najprv nikto nič nevidel kvôli prachu, ktorý okolo nich lenivo poletoval až kým sa nerozhodol usadiť sa na zemi a ich pohľad uzrel Seiichiho telo pod hromadou kamenia. Bojovný výkrik, ktorý počuli, patril Shinichimu, ktorý zo seba zhodil jeden dosť veľký kus kameňa, ktorý sa ani nemohol rovnať hromade, ktorá sa týčila nad Seiichim. Sora a ostatní vedeli, že žije, ale to iba preto, lebo počuli jeho prerývané dýchanie – jeho pľúca bojujúce o každý nádych a prísun kyslíku.
Všetci stáli ako prikovaná tesne pri mrežiach a v ich ustráchaných tvárach sa odzrkadľovalo zúfalstvo, ktoré pociťovali. Nemohli mu nijako pomôcť, lebo sa k nemu nemali ako dostať. Mohli sa len prizerať, čo bolo ešte horšie.
„Seiichi!“ skríklo jeho dvojča, ktoré si všimlo, ako skončil jeho brat. Stena medzi nimi bola zrútená a tak sa k nemu poľahky dostal. Keď videl, ako leží pod tou hromadou kamenia, nemohol zabrániť slzám vyjsť na povrch, „Ty si de*il!“ skríkol naňho a Seiichi sa trhane a chrapľavo zasmial kým jeho brat plakal, „Prečo si ma odsotil?!“
„A čo som mal robiť, keď si tam stál ako palica?“ spýtal sa ho a lapal po dychu.
Shinichi mu na to neodpovedal a mechanickými pohybmi začal zhadzovať kamene z jeho tela. Na tvári mal neprítomný výraz. Zrejme ani nevnímal, čo robí iba to robil automaticky, aby splnil jedinú myšlienku, ktorá sa mu vírila hlavou. Zachrániť brata. Zachrániť svoje dvojča. Dvojča...sú ako jeden. Nemôže dovoliť, aby zomrel, tak ako Seiichi bojoval proti Hľadačom, aby nezabili jeho. Nedovolí, aby sa tak rýchlo vzdal. Nedovolí. Nemôže. Nemohol by žiť sám so sebou a s tou dierou v srdci, ktorá by vznikla po Seiichiho smrti a ktorú by už nič nezaplnilo.
„Shinichi,“ ozval sa Seiichi chrapľavým hlasom, „nemá to zmysel.“
Shinichim myklo. Na chvíľu prestal dávať dole kamene z bratovho tela, čo robil kvôli putám pomaly, ale on sa nemienil vzdať, no potom ďalej pokračoval.
„Chceš mi povedať, že záchrana vlastného brata nemá zmysel?“ spýtal sa a nové slzy sa vydali po zaschnutých chodníčkoch, ktoré vytvoril prvý nával sĺz.
„Zrazu už nezapieraš, že sme rodina?“ spýtal sa s iróniou v hlase Seiichi.
Shinichi vydal zvuk podobný smiechu. „Pozri sa na nás. Myslím, že akokoľvek som sa snažil, nikdy mi to nevyšlo,“ hovoril tiež s humorom. Potom si akoby spomenul v akej sú situácii a jeho krivý úsmev, ktorý sa na chvíľu usadil na jeho perách, zmizol. Vzlykol a snažil sa dávať dole tie prekliate kamene rýchlejšie. Tak rýchlo, ako len vládal.
„Shinichi, prestaň,“ dohováral mu Seiichi, keď videl, ako sa trápi s jedným zvlášť veľkým kusom kameňa. Ten ho nevnímal, alebo aspoň v tej chvíli, a zatínal zuba a tlačil ten kus až kým nebol celkom spotený a kameň na zemi. Sťažka dýchal až sa to chvíľkami ponášalo na Seiichiho ťažký dych.
Potom sa poriadne nadýchol a skríkol. „NEPRESTANEM!“ okolo nich bolo ticho. Každý, dokonca aj väzni, sledoval jeho súboj o bratov život, no nikto to tak neprežíval ako Sora, Keita, Otany, Daisuke, Riko a dokonca aj Naoki. No najhoršie na tom bol Shinichi, ktorému po tvári stekali prúdi sĺz, ktoré by nezastavil ani keby chcel, „Ty si nedovolil, aby ma zabili Hľadači! Dokonca si ma odsotil, aby tie kamene nezavalili mňa! A neprestanem nielen preto! Si môj brat a ja ťa nenechám zomrieť!“ pozrel mu do očí a zašepkal, „Nenechám.“
Seiichi si vzdychol. „Na mojom mieste by si urobil to isté.“
„Ty tiež,“ povedal mu na to Shinichi a ďalej mechanicky pracoval.
„Sora,“ ozval sa hlas, ktorý nepatril ani Seiichimu, ani Shinichimu, ale Daisukemu.
Keď sa pozeral na to, čo sa pred ním dialo, dospel k rozhodnutiu. Nemohol to nechať len tak. Nemali by podceňovať smrť a myslieť si, že budú mať ďalšiu šancu na život, čo môže byť iba klam. Seiichiho umieranie to iba dokazovalo. Ale rešpekt pred smrťou neznamená vzdať sa. Nemôžu tu len tak stáť a čakať, kedy to zavalí ich. Musia bojovať, aby prežili!
„Tak aký je tvoj plán?“ spýtala sa ho, lebo vedela, že sa rozhodol či im ho povie, alebo nie.
„Všimol som si to vtedy, keď sa ten väzeň pokúsil utiecť,“ myslel teraz už mŕtveho väzňa, ktorý bol hlúpi a naivný, že sa chytil prvej šance za slobodou, „a je jedna šanca, že sa odtiaľto dostaneme. Na mrežiach je pečať, skoro ju nevidno, ale je na každej a jednej tyči, ktoré tvoria mrežu. Dajú sa zrušiť. Chakrou.“
„Ale my nemôžeme používať chakru, ak si si náhodou nevšimol,“ pripomenula mu Sora, ale stále nespúšťala oči zo Shinichimu, ktorý už začínal strácať energiu a silu a jednoducho nevládal dávať dole tie kamene, ale presiľoval sa, aby znížil bratove utrpenie. V tejto chvíli si Sora priala viac ako inokedy dostať sa z tej prekliatej cely, lebo už nechcela pred sebou umierať ďalšieho dôležitého človeka v jej živote.
„Všimol. To znamená, že sa najprv musíme zbaviť pút,“ poznamenal Daisuke a Sora stále nerozumela kam tým mieri.
„Nemožné!“ vyhŕkol Tieň, ktorý im stále venoval svoju pozornosť.
„Možno,“ povedal tajomne Daisuke, „tie putá a mreže nám zabraňujú v úteku, ale navzájom sa odpudzujú.“
„Daisuke, zdá sa mi ako by si hovoril inou rečou,“ priznala Sora a trhla sa, keď počula Shinichiho vykríknuť. Podarilo sa mu dať dole ďalší kus. Seiichiho to určite toľko neťažilo, ale určite má vnútorné zranenia, ktoré sa mu samé nevyliečia a na ich následky môže zomrieť.
„Skrátim to: ak sa tie putá dostanú do kontaktu s mrežami, skratujú a budeme môcť používať chakru.“
Nastalo ticho, v ktorom bolo počuť iba šum šepotu väzňov a Shinichiho vzlyky, ktorý už nevládal zosúvať ťažké kamene z bratovho tela. Snažil sa, ale ruky sa mu triasli a zrak mu zastreli slzy.
„Kto by bol taký hlúpi a urobil to?“ spýtal sa Tieň. Neveril, že by sa do tohto pustili.
Po chvíli napätia, ktoré by sa dalo aj krájať, sa ozvala Sora.
„Ja,“ povedala rozhodne, „ja by som to urobila. A aj to urobím,“ a vykročila o krok vpred.
„Sora, nie!“ skríkol Keita. Už raz ju pred smrťou zachránil, nechce aby to vyšlo nazmar.
„Je to šialený plán! Vymyslím niečo iné!“ kričal Daisuke a strop nad nimi sa nebezpečne zatriasol.
„Na to nie je čas!“ kričala už aj ona, „Nemáme čas, ten strop spadne teraz alebo neskôr! A Seiichi zomiera a jediný kto ho môže v tejto chvíli vyliečiť som ja!“
„No lenže mŕtva mu asi veľmi nepomôžeš, čo?“ pridal sa k nim aj Tieň.
„Lenže jediný kto to má šancu to prežiť som ja a nepokúšajte sa to popierať,“ tieto slová adresovala skôr Daisukemu a Keitovi ako Tieňovi.
„To nemá šancu prežiť nikto!“ ozval sa na to Tieň, ktorý, prirodzene, nevedel o čom Sora rozpráva.
„Sora,...“ začal Keita, ale Sora mu skočila do reči.
„Veríš mi?“ spýtala a ho a pozerala sa mu priamo do očí. Chcel uhnúť jej pohľadu, ale nemohol. Akoby ho jej pohľad hypnotizoval.
„Áno,“ odpovedal pravdivo, „verím ti.“
„Tak mi ver aj v tomto,“ povedala mu Sora, „ja to už nejako zvládnem. Prežila som už aj horšie veci, no nie?“ pokúsila sa o úsmev, ale bol to len pohyb jej svalov, ktorý akoby nič neznamenal.
Keita bol nerozhodný. Nechcel jej dovoliť, aby to urobila. Ako keby som jej v tom nejako mohol zabrániť. Pomyslel si trpko. Ale na druhej strane, nemali na výber. Iba Sora mala najväčšiu šancu to prežiť vďaka svojej schopnosti, kvôli ktorej sa jej telo lieči samé, ak je schopné použiť chakru. Keď putá zničí skrat, tak Sora bude mať opäť chakru, čiže aj šancu to prežiť. Nikto z nich sa na to nehodí väčšmi ako ona. Lenže on ju nechcel vidieť umierať. No potom začul prerývané Seiichiho dýchanie, bojujúce o život, a uvedomil si, že by nemal byť taký sebecký. Aj Sora to chcela urobiť pre dobro ostatných, pričom to svoje zahodila za chrbát. A tak prikývol.
„Čože?!“ skríkol Daisuke a Otany naňho vyvalil oči. Keita sa pozrel na Riko a tá prikývla. Zdá sa, že rozumie jeho rozhodnutiu aj bez čítania myšlienok, povzbudzujúco sa naňho usmiala.
Sora tiež prikývla. Postúpila až k mreži a natiahla k nej ruky. Pozrela sa ešte raz na Seiichiho so Shinichim a tichou myšlienkou si sľúbila, že urobí všetko pre to, aby Seiichiho zachránila od smrti a Shinichiho od smútku. Jej pohľad padol aj na Keitu, ktorý sa tváril nesmierne smutne, ale nakoniec pochopil jej rozhodnutie a vyzeralo to tak, že sa s tým zmieril. Potom sa naňho pozrela pozornejšie a zistila, že sa s tým nikdy nezmieri, ak zomrie.
Hlboko sa nadýchla a prudko vydýchla a až potom sa pevne chytila mreží a sekundu predtým počula svoje srdce, ako tlčie, akoby chcelo vypotrebovať všetky údery, ktoré možno už nestihne urobiť.
Väznicu, tak ako predtým, zalialo jasné svetlo a Sorine výkriky...