Reset 11 - Naruto, vráť sa!

Na druhý deň som okolo jedenástej nervózne postávala v chodbičke a čakala kedy Sasuke zazvoní na zvonček. Musela som sa s ním porozprávať. Mala som veľký strach, že to niekomu povie. Ešte som len počula pohyb pred dverami, už som ich otvárala. Sasuke sa ani neobťažoval zdvihnúť ruku, aby zazvonil. Mala som podozrenie, že vedel, že tam stojím.
,,Sa-sasuke, musím sa s tebou porozprávať.“ Vychrlila som na neho rýchlo, a pri tom som sa samozrejme, musela zakoktať. Na tvári sa mu nepohol jediný sval keď sa na mňa pozeral.
,,Iste.“ Hneď na to sa otočil a vydal sa preč. Rýchlo som ho nasledovala na nejaké miesto, kam ma viedol. Po ceste sme stretli Kibu, ktorý sa ponáhľal opačným smerom.
,,Ahoj Kiba-kun.“ Pozdravila som ho zdvorilo. Usmial sa na mňa, ale nezastavil sa pri nás.
,,Ahoj Hinata-chan! Prepáč, mám misiu, ponáhľam sa, ale potom sa za tebou zastavím! Musím sa s tebou o niečom porozprávať.“ A rozbehol sa smerom k hlavnej bráne, ani som mu nestihla odpovedať. Vzdychla som si a ďalej som zmučene kráčala za Sasukem, po asi desiatich minútach sme sa ocitli pri lesíku. Znervóznela som a zastala som na kraji tej tmavej džungle. Obzrel sa na mňa a uškrnul sa.
,,Žiaden strach, ochránim ťa.“ Povedal namyslene a na tvári sa mu objavil jemný úsmev, no ja som sa vyrovnala do svojej plnej výšky a so vztýčenou hlavou som vošla za ním do lesa. Provokácia, to je jeho silná stránka.
Snažila som sa s ním držať krok, ale zachytávala som sa o kríky a potkýnala o kamene čo ma značne spomaľovalo. Každým jedným krokom som zaostávala, až kým mi zrazu nezmizol z očí. Neisto som sa rozhliadala. Zmizol. Proste sa len tak vyparil! Nikde som ho nevidela, naposledy som ho zazrela asi desať metrov pred sebou, a zrazu som v lese zostala sama. Moja hrdosť mi nedovolila, aby som na neho zakričala nech sa mi ozve a tak som ďalej pokračovala v ceste aj keď ma postupne prepadal strach. Začala som vnímať zvuky prírody a na každé neprirodzené zašuchotanie som sa strhávala.
,,Toto bol úžasný nápad... a samozrejme Hinata, dôveruj Uchihovi, ktorý ťa zavedie do lesa a nechá ťa tu samú.“ Hovorila som si naštvane keď som sa dostávala z pazúrov jedného z kríkov, do ktorého som sa zamotala.
,,Takto si predstavuješ svoju ochranu?“ odfrkla som nahlas smerom kde som ho naposledy videla. A potom ma to zrazu napadlo. Mám byakugan! Okamžite som ho aktivovala a rozhliadala som sa všade dookola. Vzduch bol čistý, čo ma značne upokojilo. Žiadny neznámi ninjovia ani veľké nebezpečné zvieratá. Tak, teraz už len musím nájsť toho bezočivca. Zrazu som ho zbadala. Sedel na nejakej čistinke asi dvadsať metrov odo mňa a pozeral mojím smerom. Čakal kedy sa vynorím a videla som, že na tvári sa mu už začínajú objavovať obavy. Uškrnula som sa a sadla som si na zem s prekríženými rukami. Netrvalo dlho a už sa zdvíhal a predieral sa späť aby ma našiel. Keď ma zbadal ako sedím na zemi, pomaly sa ku mne vydal. Vypla som byakugan a zahľadela som sa na neho. Pozeral na mňa s nadvihnutým obočím, ale nič nevravel.
,,Nechal si ma v lese. Ty si ale ochrana. V kľude si odídeš a ani sa nezaujímaš, či idem za tebou. Čo keby sa mi niečo stalo? Ha?“ spýtala som sa ho naštvaným hlasom a ďalej sedela na zadku. Tak, tu má lekciu. V duchu som sa musela škodoradostne usmiať. Čo teraz Sasuke? Čo mi povieš? Sharingan nevidí do takej vzdialenosti ako Byakugan.
,,Ale ja som vedel, že si v poriadku.“ Absolútne to ním nehlo a ďalej na mňa pozeral z výšky. Odfrkla som si a zahľadela sa pred seba. To iste.
,,Prestaň trucovať a poď.“ Sasuke sa otočil naspäť a začal sa predierať znovu na čistinku. Ani som sa nepohla. Proste som bola naštvaná, ako sa ku mne správa, že mu to je absolútne ľahostajné čo so mnou je.
,,Nechcela si sa náhodou porozprávať?“ spýtal sa keď zastal, ale stále mi bol otočený chrbtom. Porazenecky som si vzdychla a vyškriabala sa na nohy. Pomaly som kráčala za ním, až sme sa vynorili na nádhernom mieste. Bolo tu jazero a vodopád. Všade zelená tráva a šedé kamene kúpajúce sa v tyrkysovej vode i lenivo povaľujúce sa na suchu.
Sasuke sedel opäť na tom istom mieste ako pred tým, a tak som sa k nemu pridala a sadla som si k vode.
,,Nevedela som, že tu v blízkosti Konohy máme vodopád.“ Zašepkala som užasnuto a sledovala som dúhu, ktorá sa zobrazovala v dopadajúcich kvapkách vody.
..Tento vodopád je umelo vytvorený.“ Jeho odpoveď bola taká prostá, ale prisahala by som, že sa na mňa kútikom oka pozrel a usmial sa. Dosť dlhú chvíľu sme mlčali. Snažila som sa prísť na to, ako mám začať rozhovor na tú tému, ktorá ma trápila, ale Sasuke ma predbehol.
,,Takže, chcela si sa porozprávať... tak začni.“ Pokynul mi rukou, aby ma povzbudil, no stále hľadel pred seba.
,,No... ja, chce-la som sa por-rozpráv-vať o tom včerajšom rozhovore...“ začala som trochu neisto, ale akosi som sa zasekla a nevedela som pokračovať. Čo mu poviem? Čo ak ma vysmeje? Je toho schopný?
,,Nechceš, aby som to niekomu povedal, alebo lepšie povedané, povedal Narutovi.“ Zrazu sa ozval Sasuke a ja som sa na neho náhle pozrela. Pozeral mi rovno do očí, mala som pocit, že sa v nich utopím, boli to dve tmavé studne, ktoré ma však vábili, aby som sa do nich ponorila. Čakal na moju odpoveď a moje srdce mi bilo niekde v krku. Ako to, že všetko vždy odhadne? Vždy som vedela, že mu to páli, tak prečo ma to prekvapuje? Zmohla som sa iba na prikývnutie. Mala som pocit, akoby som bola chrobák prevrátený na chrbte a on držal lupu a premýšľal nad tým,ktorú nožičku mi upáli skôr. Napätie zo mňa muselo sálať. Sedela som vzpriamene akoby som zhltla pravítko a dýchala som plytko.
,,Pokiaľ ide o toto, tak tvoje obavy sú neopodstatnené.“ Zatváril sa trochu kyslo a ďalej pokračoval.
,,Máš moje mlčanie, no na oplátku chcem odpovede na moje otázky.“ Uvolnila som sa a strach zo mňa opadol. S touto možnosťou som rátala. Bude chcieť vysvetlenie, a ja mu jednoducho môžem zaklamať. Mlčala som čo bral ako súhlas a tak sa rozhodol.
,,Prečo sa ideš vydávať za Naruta, keď ho nechceš?“ skonštatoval dosť divným hlasom, v ktorom som nedokázala identifikovať emóciu, aj keď sa mi trochu zdalo, že tam počujem očakávanie, no hneď na to som si uvedomila, že je proste len zvedavý. Zhlboka som sa nadýchla, aby som si dodala odvahy.
,,Mám sa stať hlavou Hyuuga klanu a otec ma donútil, aby som sa vydala za Naruta, pretože je Hokage. Rada starších tiež núti Naruta k svadbe so mnou. M-môj otec a oni sa spolu dohodli a podpísali akúsi zmluvu.“ Prečo som vyklopila úplnú pravdu? Mohla som si vymyslieť XY ďalších výhovoriek! Nikdy som však nebola dobrá v klamaní, tak či tak by to prekukol. A tak som to zhrnula, ale nemu to očividne nestačilo.
,,Takže obaja ste nútení do vzťahu?“ spýtal sa rýchlo a odvrátil pohľad naspäť k vode, čím mi doprial úľavu a oslobodil ma z jeho pohľadu. Bola som na slobode. Nečujne som si vydýchla.
,,No... dalo by sa to tak povedať, že... Naruto sa aj potešil, verí, že si ma tým získa späť... a ja... ja som to nechcela, ale donútil ma k tomu otec vyhrážkami... a tak mi nezostávalo nič iné...“ nevedela som čo mu mám odpovedať, bolo toho tak veľa. Tak veľa vecí som mu zrazu chcela povedať, povedať úplne všetko čo ma ťažilo, pretože nikomu inému som to povedať nemohla. Nemala som nikoho, komu by som sa mohla zdôveriť, koho by som mohla požiadať o radu, kto by ma mohol objať a povedať, že všetko dopadne dobre, aj keď viem, že nedopadne.
,,Akými vyhrážkami?“ znovu sa na mňa pozrel a opäť som bola uväznená, ešte som sa ani nestihla spamätať.
,,Ak sa za Naruta vydám, nechá Hanabi a nebude ju trýzniť ako mňa. A ja jej chcem pomôcť. Nemôžem ju nechať trpieť otcovými výstrelkami. Pre Boha, veď je taká mladá.“ Zaštípali ma oči a po líci mi stiekla slza.
,,Vždy som si myslel, že Hiashi má väčší vzťah k Hanabi ako k tebe. Neber to v zlom. Ale nemyslel som si, že je také niečo schopné spraviť aj nej.“ Očami mi prešiel po celej tvári a zamračil sa keď zbadal moju slzu.
,,Ani ja som si to nemyslela.“ Zotrela som si slzu a nadýchla sa, aby som sa upokojila.
,,Takže... nemiluješ Naruta?“ odrazu na mňa vypálil ďalšiu otázku a zavŕtal svoj pohľad do môjho. Musela som sa zamyslieť, aj keď to šlo ťažšie keď ma držal v zajatí, a najhoršie bolo, že nešlo uhnúť pohľadom.
,,Ja... j-ja neviem... ja... kedysi som ho milovala, samozrejme. Ale tá bolesť ktorú vo mne zasial tam už asi navždy bude, nedokážem mu to odpustiť aj keď sa o to úporne snažím, aby... aby náš život bol... ľahší... možno sa to vráti... nikdy nevieš...“ znovu bol taký láskavý a pustil ma. Rýchlo som to využila a zložila som si hlavu do dlaní, snažiac sa vyplodiť tú poslednú noc z mojej mysle. A predovšetkým Sasukeho oči, ktoré asi prvýkrát sršali záujmom a úprimnou zvedavosťou, čo ma samú prekvapovalo.
Sasuke zo seba vydal akýsi divný pazvuk, niečo medzi smiechom a odvrknutím. Pozrela som sa na neho.
,,Čo sa smeješ?“spýtala som sa ho zvedavo, ale on sa na mňa ani nepozrel.
,,A ty potichu dúfaš v to, že sa nejakým zázrakom všetko zmení? Naruto si ťa nepustí.“
,,Ja viem, a preto verím v to, že náš vzťah bude naplnený.“
,,Aj keď ho nemiluješ?“ jeho hlas bol naliehavý, a ja som sklopila pohľad na svoje ruky.
,,Ale ja... sama neviem čo k nemu presne cítim.“ Priznala som pred ním a tým som si to potvrdila.
,,Tak to si na tom potom fakt zle.“ Z jeho hlasu sa ozýval hnev, nechápala som prečo tak naštvane reaguje.
,,Ty by si urobil na mojom mieste to isté. Keby šlo o tvojho brata...“
,,Nebuď smiešna. Pokiaľ by nešlo o smrť, vždy by sa dalo nájsť nejaké východisko.“ Vyštekol a ja som zarazene na neho pozerala.
,,Žiadne nie je.“ Zdôraznila som a pomaly som sa postavila na nohy. Nevedela som prečo, ale chcela som sa od neho vzdialiť. Dostala som strach. Začal sa smiať.
,,Ty sa ma bojíš?“ spýtal sa náhle a taktiež sa postavil. Pokrútila som hlavou, načo on spravil krok ku mne, ale ja som cúvla.
,,Ale prosím ťa. Nemáš sa ma prečo báť.“ Odfrkol si a znovu sa zasmial. Dnes som ho prvýkrát počula naozaj sa smiať, a jeho smiech bol hravý, ale zároveň mi trochu naháňal hrôzu.
,,Hinata vzchop sa. Prečo robíš to, čo po tebe ľudia chcú?“ hlavu naklonil trochu na bok a zvedavo si ma premeral.Potom spravil pár krokov ku mne, ale ja som necúvla. Len som na neho šokovane hľadela.
,,Si ľahko zmanipulovateľná.“ Ústa vykrivil do posmešného úškľabku. A ja som len civela na neho.
,,Slabá, neschopná...“ moja ruka vystrelila a vrazila som mu facku. Hlavu nechal otočenú do strany a znovu sa ozval jeho smiech. Pomaly sa na mňa pozrel a v očiach sa mu odrážal hnev a prázdnota.
,,Čo si o sebe myslíš? Myslíš si, že môžeš urážať a ponižovať ľudí? Čo si myslíš, že si? Niečo viac ako ostatní?!“ rozkrikovala som sa po ňom a znovu som sa ohnala, ale tentokrát zachytil moju ruku, ale než mi ju stihol zovrieť uskočila som z jeho dosahu.
,,Myslela som si, naozaj som si posledné dva dni začínala myslieť, že si citlivý a nie si taký chladný ako kedysi! Ale ako vidím, neskutočne som sa v tebe zmýlila! Si obyčajný hajzel! Hlupák, bezcitný chudák!“ z očí mi vystrekli slzy a hneď na to som sa otočila a začala som utekať smerom do lesa. Počula som ako sa za mnou rozbehol a tak som pridala tempo.
,,Nechoď za mnou! Nechaj ma na pokoji!“ kričala som jeho smerom, keď som počula ako kričí moje meno. Kupodivu sa zastavil a neprenasledoval ma. Domov som dobehla a rýchlo som sa zamkla. Zosunula som sa po dverách a začala som horko plakať.
,,Na-ru-to, vrá-ť sa p-prosím... prosím...“ vzlykala som a stierala si horúce slzy z líc. Ja som mu začínala veriť. Takmer som uverila tomu, že to, čo ukazuje svetu je len chladná maska. Verila som, že by mohol byť mojim priateľom, mojou oporou. Myslela som si, že... dúfala som... mýlila som sa.
Keď som sa konečne upokojila, dala som si horúcu sprchu, zaľahla som do postele a snažila sa zaspať. Okolo dvanástej v noci sa mi to podarilo.
Cítila som prievan. Prebrala som sa na to, že na mňa fučí a otvorila som oči. Posledné čo som videla bola nejaká tmavá postava nado mnou. Zrazu som cítila, že mi ktosi na nos pritláča akúsi vlhkú vreckovku. Začala som sa vzpierať, ale pri tom som sa nadýchla sladkej vône a upadla som do hlbokého spánku.