Reset 10 - Prečo to robíš?

,,Prosím, zober si mňa! Zabi radšej mňa!“ vyskočila som na nohy a zapla som byakugan. Obzerala som sa všade dookola a hľadala zdroj toho výkriku, keď som ho zrazu zbadala. Zostala som civieť na televízor, kde sa nejaká žena snažila ochrániť svojho milého. Prešla som pohľadom po miestnosti a až teraz som si uvedomila, že som v obývačke. Hlúpe filmy – pomyslela som si ospalo. Vypla som byakugan a zvalila som sa na pohovku. Pretrela som si oči a zahľadela som sa do steny. Chcelo by to sprchu. A tak som vstala a vybehla tých pár schodov do kúpeľne. Keď som sa osprchovala a naraňajkovala, rozhodla som sa, že si pôjdem čítať. A tak som sa na pár hodín zahĺbila do knižky. Hodiny na stene odbili jedenástu hodinu. Zmučene som sa pretiahla.
,,Tak, čo budem dnes robiť? Hmmm... pôjdem trénovať.“ Vyskočila som na nohy a obliekla som si nohavice a fialovú mikinu. Pripevnila som si kunaie a vlasy som si zviazala do konského chvosta. Zbehla som dolu a nadšene som otvorila dvere do krásneho slnečného počasia. Ale zrazu sa zatiahlo, obrovské mraky sa na mňa valili a z neba sršali blesky. Tak sa zmenil môj krásny deň keď som zbadala Sasukeho stáť vo dverách.
,,Myslím, že včera som ti v postate naznačila, že už tvoje služby nebudem potrebovať.“ Môj hlas znel dosť nepríjemne no on sa na mňa pozrel s výrazom totálneho výsmechu.
,,A ja si zasa myslím, že ty o tom nerozhoduješ. Zbavíš sa ma, až keď sa Naruto vráti.“ Zamračila som sa a zabuchla som dvere na dome. Len pár dni – opakovala som si stále v duchu a snažila sa tým utešiť.
,,Výborne. Takže-“
,,Nerozprávam sa s tebou.“ Prerušila som ho a ďalej pokračovala v ceste. Počula som ako zo seba vyrazil to svoje typické ,,Hm.“, ale nevšímala som si ho. Prišli sme na čistinku kde som sa precvičila. Zapla som byakugan a chcela som znovu skúsiť Hakke Hasangeki. Ale zrazu sa oproti mne postavil Sasuke. Zložila som ruky a vzpriamila sa.
,,O čo ti zasa ide?“ spýtala som sa už unaveným hlasom. Nemala som náladu sa rozčuľovať.
,,Navrhujem súboj.“ Zapol Sharingan a čakal.
,,A čo z toho budem mať ja a čo ty?“ naklonila som hlavu na bok a oprela som sa o kameň za mnou.
,,Precvičíš si techniky. Ja som tiež už dlho s nikým nebojoval. Hmm... a aby to bolo zaujímavejšie, môžeme sa staviť.“
,,Ale čo, takže ty rád stávkuješ?“ ozvala som sa posmešným hlasom, načo mi on neodpovedal.
,,Tak fajn. O čo?“
,,Keď vyhráš, prestanem ťa podpichovať.“ Navrhol a na tvári sa mu na sekundu mihol úsmev.
,,A keď vyhráš ty?“ spýtala som sa opatrne a bála som sa odpovede.
,,Trikrát hádaj“ uškrnul sa na mňa. Aká jednoduchá a zmysluplná odpoveď.
,,Tak? Čo na to hovoríš?“ videla som aký je netrpezlivý. Pousmiala som sa.
,,Platí. Poďme na to.“ Vyhovovala mi tá stávka i keď, pochybovala, že ho skolím, ale aspoň si vyskúšam Uchihovskú silu.
Zrazu mi zmizol z očí, a ucítila som, že mi stojí za chrbtom. Použila som Kaiten. Stihol uskočiť a tak som na neho vrhla zopár shurikenov a kunaiov. Vyskočil na strom a poslal na mňa klon. Ten som juukenom zrušila príliš ľahko. Až v tom momente mi prišlo, že to bol len oblbovací manéver. Ocitol sa predo mnou a útočil na mňa štýlom taijutsu. Stíhala som sa mu vyhnúť, a popri tom som sa ho snažila ochromiť.
,,Ale, ale, chakrové body?“ ozvalo sa za mnou. Prudko som sa zvrtla a použila som Hakke Hasangeki. Sasuke to očividne nečakal a odhodilo ho opäť do skali, ktorá sa ešte viac rozpraskala. Bleskovo sa postavil.
,,Takže takto natvrdo, čo? Gokakyou no jutsu!“ vyskočila som na strom, aby som sa uhla ohnivej gule, ktorá sa prehnala miestom kde som stála pred pár sekundami. Spravila som si dva klony a vrhla som sa na neho. Prekvapil ma odzadu s chidori, no našťastie som sa uhla. Dopadla som pár metrov od neho a zhlboka som dýchala. Pomaly vytiahol svoju katanu Kusanagi a rozbehol sa mojím smerom. Znovu som použila Kaiten a Sasuke sekol mečom do prázdna, jeden z klonov ho odzadu skopol na zem a druhý ho držal na zemi. Meč mu vyletel z ruky. Pomaly som ho zdvihla a uškrnula som sa. Sasukeho telom prešiel elektrický výboj a klony zmizli. Počula som vedľa seba zasvišťanie a tak som sa po ňom zahnala. Odrazila som shurikeny a meč narazil na kunai. Stál len kúsok odo mňa a snažil sa ma pretlačiť. Výpad doľava a krok dozadu. Takto som s ním bojovala asi ďalších päť minút, až kým ma nedostal do genjutsu, nevytrhol mi meč z ruky a neocitol sa za mnou. Než som sa stihla spamätať mala som chladnú čepeľ Kusanagi priloženú k pokožke na krku. Strhla som sa pretože som cítila, ako mu vibruje elektrickým nábojom.
,,Hm... vyhral som.“ Pustil ma a meč vrátil na svoje miesto. Vypla som Baykugan a on svoj Sharingan. Stála som oproti nemu a snažila sa lapiť dych. Tak, stávku som prehrala. Klasika.
,,Hej, vyhral si...“ to bolo jediné, čo som mu na to odpovedala. Prešiel ku mne a natiahol ruku. Cúvla som a on zastavil pohyb v ruke. Pozeral sa na mňa a v očiach sa mu neodrážala žiadna emócia. Keď som sa na neho pozerala, ani som si nevšimla, že sa opäť dal do pohybu a zrazu som cítila ako mi rukou prešiel po krku. Zamrzla som.
,,Neboj sa, nič ti nejdem spraviť. Poranil som ťa. Nevieš si dávať pozor? Neučili ťa, aby si sa nemykala a nestrhávala, keď máš zbraň pri krku?“ Hovoril potichu a ani nečakal na odpoveď. Až teraz som si uvedomila, že ma štípe na krku rana. Mal pravdu. Spravila som chybu a strhla som sa. Našťastie však poranenie bolo len povrchové. Prstom mi zotrel krv a prizrel sa. Potom z vrecka vytiahol gázu a priložil mi ju ku krku. Mala som pocit, akoby mi brnelo celé telo. To bude tou jeho bleskovou podstatou, normálne by ma mala paralyzovať, ale našťastie nie som tak vážne poranená, aby som zostala bez pohybu.
,,Drž si to, pre istotu ti to vydezinfikujem. Poďme.“ Ruku stiahol a kráčal smerom von z čistinky. Pomaly som ho nasledovala pridržiavajúc si gázu na krku.
,,Snáď si si nemyslela, že ťa nechám vyhrať?“ ozval sa zrazu keď som ho dobehla a kráčala som vedľa neho. Úkosom som sa na neho pozrela.
,,Vedela som, že sa so mnou iba hráš. Keby sme mali skutočne bojovať, vyzeralo by to inak...“ zašepkala som potichu a štvalo ma, že som využívala takmer celú svoju silu a on takmer žiadnu. Veď má oveľa horšie a silnejšie techniky, keby chcel, tak ich použije. Ale to nemala byť skutočná bitka, nemôže ti ublížiť ty hlúpa, má ťa ochraňovať – ozvalo sa mi v hlave. Zvesila som plecia.
,,Hm...“
,,Kam vlastne ideme?“ spýtala som sa po chvíli, keď som si uvedomila, že nejdeme ku mne domov.
,,Ku mne. Musím ti to ošetriť. Môže sa ti do rany dostať infekcia a to predsa nechceš. Okrem toho, musím niečo zobrať z domu.“ Povedal potichu a zrazu zastal. Stáli sme pred veľkým panelákom. Vytiahol kľúče a odomkol vchodové dvere. Vyšli sme až na samí vrch a pokračovali po chodbe. Zastala som pred jeho bytom. Odomkol a pokynul mi, aby som vošla dnu. Váhala som. Bolo mi divné vojsť do jeho bytu. Možno som sa skôr bála čo tam nájdem, aj keď som vôbec netušila čo by to mohlo byť. Počula som ako sa zhlboka nadýchol – nebol vôbec trpezlivý – a tak som prekročila prah dverí. Zabuchol dvere a doviedol ma do obývačky.
,,Sadni si. Hneď som späť.“ Než som stihla spraviť jediný krok k tmavej pohovke, zmizol vo dverách. Usadila som sa na kraj pohovky a mlčky vyčkávala. Zatiaľ som pohľadom skúmala jeho byt. Za mnou sa nachádzal bar a kuchyňa. Vpravo boli ďalšie dvere a aj vľavo. Nemal tu žiaden kvet, ani fotky. Vlastne, mal tu... dve fotky. Boli starostlivo položené pri telke, ale nebolo ich na prvý pohľad až tak vidieť. Jedna fotka bola stará z týmu 7, a tá druhá, celá jeho rodina. Otec – vážny, asi ako môj, Mama – mala veľmi prívetivý pohľad a jeho brat Itachi usmievavý a držal okolo pliec Sasukeho, ktorý sa tiež usmieval. Zrazu sa objavil vo dverách a sadol si ku mne. Na ďalšiu gázu vylial peroxid vodíka a priložil mi ju na krk. Trochu som sa trhla ako to zaštípalo, načo sa on trochu pousmial. Super, masochista jeden. Zabáva sa na mojom utrpení.
,,Myslela som si, že b-bývaš v Uchiha štvrti...“ zašomrala som potichu keď sme vychádzali na ulicu. Ľudia behali od jedného obchodu k druhému a vyzerali, akoby ich nič netrápilo.
,,Hej, to si myslí mnoho ľudí.“ A tým ukončil našu debatu. Bez slova ďalej kráčal a viedol ma preplnenými ulicami Konohy. Snažila som sa vyhýbať divným pohľadom ľudí, ktorý na nás hľadeli ako na zjavenie. Samozrejme vidieť Sasukeho Uchihu v prítomnosti Hinaty Hyuuga bolo niečo nezvyčajné a ľudia sa ani nesnažili utajiť svoje zvedavé pohľady.
,,A teraz ideme kam?“ môj hlas znel slabúčko. Snažila som sa hovoriť tak, aby nás nik nepočul. Dobre som vedela, že tí čo nám boli najbližšie naťahujú krky a uši, aby aspoň niečo zachytili. Hlavne miestne klepne a teenagerky pobláznené Sasukem. Sasuke cieľavedome kráčal ďalej a dával najavo absolútny nezáujem.
,,Musím ísť matke odniesť lieky. Zabudla ich u mňa, a ty musíš ísť so mnou.“ Znervóznela som pri pomyslení, že mám ísť k nim domov a stretnúť sa s jeho matkou a otcom. Vôbec, že mám ísť do štvrti, ktorá patrila Uchihom. Vždy som sa tam však túžila pozrieť už ako malá. Sídlili sme takmer vedľa seba, a jediné čo nás od seba oddeľovalo bol les. Naše klany boli vedľa seba tak blízko a ja som nikdy nenabrala odvahu prejsť ten les a pozrieť sa tam. Prešli sme cez veľkú bránu, ktorá oznamovala, že to je ich územie. Toto miesto sa veľmi podobalo na Hyuuga štvrť, podobná brána a dokonca aj domy, len tu boli všade vejárovité znaky, ktoré patrili k nim.
,,Ahoj Sasuke-kun.“ Ozývalo sa odvšadiaľ, veľa ľudí chodilo od domu k domu a deti sa hrali na ceste, popri tom som neušla zvedavým pohľadom. Hyuugovic dievča tu nemalo čo robiť. Prešli sme cez celú ulicu až na koniec kde bolo sídlo hlavy klanu. U nás to bolo práve naopak. Naše sídlo sa nachádzalo na začiatku štvrte.
Sasuke vošiel do domu a ja som čakala vonku. Za pár sekúnd sa vrátil a pozrel sa na mňa, čo som pochopila ako naznačenie, že mám ísť dnu aj ja. Rozklepali sa mi nohy a začala som mať strach a pri tom som ani nechápala z čoho. Vyzula som sa a potichu som kráčala cez priestranné miestnosti za ním. Odsunul posuvné dvere a vošiel do kuchyne kde boli dve ženy. Jedna stála pri sporáku a niečo varila a druhá krájala na doske zeleninu.
,,Ahoj mami.“ Ozval sa Sasuke a dotyčná zdvihla hlavu od zeleniny a pozrela sa na neho. Keď ho zbadala nadšene odložila nožík.
,,Sasuke.“ Pristúpila k nemu a zovrela ho v objatí. Keď ho pustila, vytiahol z vrecka akési tabletky a podal jej ich.
,,Ďakujem. Dnes si pre nich príde Kami-san, poteší ju to.“ Poďakovala sa zdvorilo a vzala si ich od neho. Položila ich na pult a potom presmerovala svoj pohľad na mňa.
,,A kto je toto pôvabné dievča?“ spýtala sa príjemným hlasom a prešla ku mne s úsmevom. Bola nádherná. Mala tmavé oči a tmavé dlhé vlasy. Veľmi prirodzený úsmev a milé vystupovanie. Sklopila som oči a opätovala som jej úsmev.
,,Hinata Hyuuga. Veľmi ma teší.“ Podala som jej ruku a ona mi ju stisla.
,,Mikoto Uchiha. Takže Hyuuga, hm?“ a svoj pohľad preniesla na Sasukeho, ktorý sa opieral o lynku a v ruke si pohadzoval jablko
,,Starám sa o jej bezpečnosť. Je to Narutova nastávajúca.“ Odpovedal jej okamžite a pri tom sa na ňu zamračil. Mikoto sa začala rozpačito smiať a pozrela sa na mňa. Stála som tam úplne červená a zahanbená a nevedela som, čo mám robiť.
,,Ou, ospravedlňujem sa, nejako nestíham sledovať novinky.“ rozpačito rozhadzovala rukami, načo som sa musela trochu zasmiať.
,,Zostanete na obed dúfam. Už to budeme mať takmer hotové. Sasuke, navarili sme tvoje obľúbené jedlo, rýžové guličky.“ videla som ako sa ho snažila udržať doma, asi sa doma veľmi často nezdržoval.
,,No-“ Sasuke sa očividne snažil odmietnuť, ale rýchlo som do toho zasiahla, aj keď toto práve nebola moja parketa.
,,Ďakujeme za pozvanie pani Mikoto, radi zostaneme.“ Prerušila som ho, a ignorovala jeho pohľad. Pani Mikoto sa na mňa pozrela a premerala si ma. Potom sa na mňa usmiala a ja som pochopila. Videla, že sa jej snažím pomôcť.
,,Tak fajn. Sasuke, zavoláš tvojho otca na obed prosím ťa?“ otočila sa na neho s prosbou, načo on vypochodoval z kuchyne. Videla som ako sklopila plecia a smutne si povzdychla.
,,Môžem vám s niečím pomôcť?“ spýtala som sa jej opatrne. Obrátila sa mojim smerom a zatvárila sa bezstarostne.
,,Ďakujem za tvoju ochotu Hinata. “ Podala mi príbor a sama zobrala do rúk riad.
,,Ako žena hlavy klanu nemám veľmi čo robiť, tak pomáham tuto Demi s varením. Milujem varenie.“ Ukázala na ich domácu, ktorá práve dokrájala zeleninu a zakývala mi. Odkývala som jej späť a položila som na stôl príbor.
,,Chápem vás. Tiež rada varím, a pokiaľ mám možnosť, tak asistujem Ai.“
,, Naozaj? To je skvelé...“ na chvíľku sa odmlčala a ja som len tak stála pri okne a pozerala som von. Videla som na tmavý les. Na druhej strane lesa sa nachádzalo naše sídlo.
,,Ešte raz ti chcem poďakovať, že ste zostali na obed.“ Ozvala sa po chvíli a tak som svoj pohľad preniesla na ňu. Stála pri mne a na tvári jej pohrával smutný výraz.
,,Neďakujte mi, ja...“ nevedela som ako mám ďalej pokračovať, ale ani som sa nemusela snažiť .
,,Sasuke sa tu zastaví len raz za čas, a aj to len na chvíľku. Myslím, že si si to sama všimla, ako sa snažil nájsť výhovorku aby odišiel... takto to je od smrti jeho brata...“ jej hlas sa vytratil. Nevedela som, čo mám spraviť, a tak som jej položila ruku na plece.
,,Verím, že Sasuke potrebuje len čas, než sa spamätá... a bude to lepšie pani Mikoto. Len tomu nechajte voľný priebeh.“ Snažila som sa ju nejako utešiť. Pozrela sa na mňa s vďačnosťou a potľapkala ma po ruke.
,,Tykaj mi prosím Hinata, a hovor mi Mikoto, lebo sa už naozaj cítim ako stará žena.“ Zasmiala sa nahlas a v tom momente vošiel do miestnosti Sasuke po boku s jeho otcom. Vyzeral vážne, pripomínal mi trochu môjho otca.
,,Ale, ale, koho to tu máme? Budúca vodkyňa klanu Hyuuga.“ Ozval sa a podal mi ruku.
,,Fugaku Uchiha.“ Prijala som ju a tiež som sa predstavila. Sasuke si sadol na stoličku a zahľadel sa von oknom, bez jediného slova.
,,Synak, toto dievča po boku by bolo pre teba ideálne ako pre budúceho vodcu Uchiha klanu.“ Pozrel sa na Sasukeho, ktorý ho ignoroval.
,,Moje miesto preberieš ty, takže by bolo na čase, aby si si začal hľadať ženu.“ Ozval sa prísnym hlasom a Mikoto ho pohľadom umlčala. Cítila som sa strašne trápne a chvíľu som si aj nadávala, že som tu chcela zostať. Posadali sme si za stôl a začali sme jesť. Sasuke do seba rýchlo hádzal rýžové guličky a pozeral do prázdna. Celý ten čas sa ma jeho otec vypytoval na veci súvisiace s mojim klanom, ako sa cítim ako prvá žena, ktorá bude na čele klanu, čo plánujem robiť, a ako sa má otec. Keď sme odchádzali, videla som ako si Sasuke vydýchol. Mikoto sa so mnou lúčila ako so starou známou a dúfala, že prídeme znovu. Nechcela som ju sklamať, a tak som jej povedala, že sa o to pokúsime, hoci ja nemôžem Sasukemu iba tak povedať, že ideme k nim domov a vydať sa tam. Ale jeho mama mi pripomínala moju mamu nie len vzhľadovo ale aj správaním a preto som sa tam chcela vrátiť a ešte sa s ňou môcť rozprávať.
Keď sme vošli naspäť do Konohy, celý čas zaryto mlčal. U neho mlčanie bolo celkom normálne, ale teraz som z neho cítila hnev a agresivitu. Premýšľala som nad tým, či na neho mám prehovoriť, alebo nie. Prišli sme do parku, kde boli samé lavičky, preliezky a veľa rodičov s deťmi. Sasuke vyskočil na najvyšší strom a sadol si. Stála som dolu a snažila sa donútiť, ísť za ním a porozprávať sa. Keď som sa konečne prinútila a vyskočila som hore, sadla som si vedľa neho. Tváril sa, akoby si ani neuvedomoval, že som tam. Bála som sa na neho pozrieť a tak keď som prehovorila, radšej som sa pozerala na deti skákajúce po preliezkach.
,,Hneváš sa na mňa?“ šepkala som a čakala na výlevy hnevu. Sasuke sa na mňa ani nepozrel.
,,Nemám dôvod sa na teba hnevať.“ Povedal prázdnym hlasom a ďalej pozeral pred seba.
,,Prečo utekáš z domu? Myslím tým, že si tam tak málo... tvoja mama sa trápi... nechce stratiť aj druhého sy-syna.“ Premýšľala som nad tým, že sa až príliš rýpem do toho, do čoho ma nič.
,,To nie je tvoja starosť.“ Ďalší chladný odstup a tak som sa rozhodla, že to skúsim inak. Možno sa potrebuje vyrozprávať, len nevie ako.
,,Vieš Sasuke, už odmalička si bol taký vážny... a hmm... chladný, nebudem ťa klamať. Ale vedel si sa správať milšie... správal si sa milšie. Ale v poslednom čase si sa zmenil už úplne, nie že by si vtedy nekomunikoval veľmi s ľuďmi, ale teraz... no, chápeš čo tým chcem povedať. A pri tom si myslím, že tvojím problémom je to, že sa nikomu nevieš zdôveriť s tým čo ťa trápy... mohlo by ti to prospieť, uľavilo by sa ti...“ nevedela som ako mám ďalej pokračovať.
,,A mám sa zdôveriť tebe, hej?“ spýtal sa povýšeneckým tónom čo ma usadilo, veď na to má Naruta, a ja mu tu radím, aby si vylial srdce. Mne!
,,Môž-žeš to skúsiť.“ Zamrmlala som potichu, bála som sa ďalšej jeho reakcie. Čo ak sa naštve a vybuchne? Čo ak sa rozhodne zhodiť ma zo stromu, pretože som otravná a dotieravá? On však mlčal. A tak som bola ticho aj ja a nechala som ho rozmyslieť sa.
,,Otec sa vždy zaujímal o Itachiho. Bol génius, už len preto, lebo v ôsmich rokoch prebudil Sharingan. Vôbec sa o mňa nezaujímal. Videl len môjho brata.... on bol z nás dvoch ten ideálny, ten nadanejší...“ začal potichu hovoriť a ja som ohromene počúvala. Žeby sa mi to podarilo?
,, Mama mi často hovorievala, že otec hovorí aj o mne. Veril som tomu a tešil sa z toho, no chcel som, aby to dal najavo aj predo mnou, to že ma uznáva. A tak som tvrdo trénoval, len nech si získam aspoň trochu toho uznania. Chcel som sa vyrovnať Itachimu, nech si ma všimne. Itachiho som miloval, samozrejme, bol to môj jediný brat, a vychádzali sme si skvele. A potom konečne keď sa mi podarilo ovládnuť v ôsmich techniku ohňa, ktorá sa u nás pokladá za skúšku dospelosti, otec sa mi začal trochu viac venovať, no vždy som bol ten druhý. Priznám sa, žiarlil som sa na itachiho, pretože bol lepší, no nikdy by som si neprial byť na jeho mieste za takú cenu – za smrť. Bol som ochotný zomrieť pre neho. A on pre mňa.
Ale nestihol som to. Nestihol som tam dobehnúť včas, zachrániť ho...“ Hlavu si zložil do rúk, chvíľu mlčal, počula som ako sa predycháva. Nechala som ho nech sa ukľudní, v živote som ho nevidela v takom stave, v stave zúfalstva a výčitiek. Po chvíľke pokračoval.
,, Mal som zachrániť svojho brata... bude ma to prenasledovať do konca života... Žiť potom všetkom doma bolo pre mňa neznesiteľné. Raz za mnou prišiel otec a povedal, že musím prebrať jeho miesto, že Itachi tu nie je a ja som jeho posledný syn. Povedal, že mi verí, že to zvládnem... ale ja som vôbec nebol hrdý na to, že mám viesť klan. Nikdy som to nechcel, chcel som byť iba rovnako nadaný ako Itachi. Veril som, že on bude klan viesť najlepšie... ale teraz to musím urobiť ja. A samozrejme, že to urobím, už len kvôli Itachimu, ale ešte nie som pripravený... Cítim ako otec odo mňa veľa očakáva a ja mám strach, že to nezvládnem, že to... nesplním. Toľkokrát si prajem, aby tu bol Itachi...“ Hovoril to potichu a z každého slova som cítila bolesť, hnev, strach - emócie, ktoré Sasuke nikdy nedával najavo.. Pomaly som sa natiahla a položila som ruku na jeho plece.
,,Neviň sa za smrť itachiho Sasuke. Nemôžeš za to, a dobre to vieš. Každý z vás ste boli v inej skupine. A Itachi by si určite neprial, aby si sa obviňoval a trápil sa. A určite by si želal, aby si viedol klan ty, keby on nemohol. Potrebujú ťa.“ bolo divné utešovať Sasukeho. Na zlomok sekundy sa na mňa pozrel, a zrazu zoskočil zo stromu dolu skôr než som to stihla zaznamenať. Nasledovala som ho a pripojila som sa k nemu. Mlčky sme kráčali nevedno kam. Obaja sme premýšľali.
,,Inak vieš celkom dobre narábať s katanou. Prečo si nejakú neporiadiš?“ spýtal sa odrazu až mnou trhlo. Pomaly som si zvykla na to ticho.
,,No, jednu doma mám, ale nejako ju nevyužívam.“ Zamyslela som sa nad tým, že by som aj mohla, bola mamina.
,,Mala by si.“ A po tomto malom dialógu nasledovala dlhá pauza. Ani jeden z nás nič nehovoril.
,,No, celkom sa mi aj uľavilo.“ Ozval sa Sasuke, a ja som vedela, že mieril na náš predošlí rozhovor.
,,To som rada... len by ma zaujímalo, prečo to všetko... hm, dusíš v sebe? Nikomu si nepovedal, čo ťa trápi?“ až teraz som si uvedomila, že sme sa ocitli na skale kagov. Sasuke si sadol a tak som tak urobila aj ja a pozerali sme na ľudí pod sebou.
,,Ani neviem... nemám veľa priateľov, nemám to komu povedať okrem Naruta. A v podstate si rád nechávam veci sám pre seba. Sú to moje problémy. Keď som bol malý, bol som... hyperaktívny asi ako Naruto, ale ako som sa dostal na akadémiu, akosi to zo mňa opadlo. Myslím, že všetci dobre vedia, že ja a Naruto sme sa na začiatku nenávideli, a nakoniec z nás zostali najlepší priatelia. Celkom vtipné. Ale po Itachiho smrti som sa s nikým nechcel o tom rozprávať, snažil som sa z toho dostať a pri tom som sa v tom utápal ešte viac. A potom som dostal nový tým, nemal som až tak veľa času na to myslieť a zlepšilo sa to, teda až na rodinné vzťahy.“
,, A čo Sakura? Veď keď si bol s ňou v týme, aj s ňou si si musel vytvoriť akési puto.“ Keď som to hovorila, Sasuke sa na mňa zahľadel s nadvihnutým obočím.
,,Sakura? Úprimne, myslíš si, že mi lichotilo že už od akadémie za mnou doliezali dievčatá a nemohol som poriadne ani vystrčiť čumák von bez toho, aby som nepočul Sasuke-kun sem, Sasuke-kun tam?“ opovrhujúco si odfrkol.
,,No, podľa tvojho správania by som povedala, že si sa k tomu staval skôr flegamitcky.“
,,A čo iné som mal robiť? Najhoršie zistenie pre mňa bolo, že Sakura a Naruto sú so mnou v týme. Nemôžem sa však už sťažovať, Naruto je skvelý priateľ. Najlepší priateľ... a aj so Sakurou som si vytvoril dalo by sa povedať kamarátsky vzťah, ale vždy tam bolo niečo viac z jej strany, a jej záujem mi už začal liezť na nervy. Proste to nevedela pochopiť, že nič nechcem. A keď som jej to naposledy povedal, malo to katastrofálne následky. Pre teba...“ zmĺkol. Možno si myslel, že zasiahol slabé miesto. Ignorovala som to, nemohol vedieť čo sa stane.
,,A od vtedy si sa s ňou už nevidel?“ trochu neveriaco som sa ho spýtala, pretože je to šesť mesiacov a bývajú v jednej dedine, samozrejme, Sakura je ANBU, ale určite má aj voľno.
,,Ale videl. Nejako zvlášť som sa s ňou nerozprával, občas som cítil, že ma sleduje večer keď som niekam šiel. Po väčšine som sa tváril, že to neviem. A potom raz prišla za mnou a povedala mi, že sa pridáva k ANBU... asi chcela vo mne prebudiť ľútosť, alebo ja neviem čo.“ Torchu sa zasmial nad tou spomienkou čo ma vyviedlo z miery. Bola mu až taká ľahostajná?
,,Sakura si myslí, že ma v skutočnosti miluje, alebo ako nazvať to poblúznenie. Ale ona je iba zahľadená do môjho výzoru a správania... keď som jej to vtedy povedal, odišla so slzami v očiach. Od vtedy som sa s ňou nerozprával ani keď som sa s ňou stretol. Až keď ju prejde tá posadnutosť mnou, vtedy sa s ňou možno budem rozprávať. Pokiaľ za mnou bude stále doliezať, stále bude pre mňa to otravné dievčatko ako kedysi. Teraz však nie je v Konohe. Odišla robiť Narutovi ochranu ako ANBU.“ Zamrzla som.
,,To fakt?“ spýtala som sa trochu vyšším tónom. Zrazu mi vadilo, že Sakura je s Narutom. Po tom všetkom čo sa medzi nimi stalo! A ani sa mi to neobťažoval povedať.
,,Nebol tým veľmi nadšený, ale jej tým bol jediný voľný. Ostatní sú na misii... Aspoň som si vydýchol aj keď v poslednom čase už nie sú žiadne nálety, vďaka Bohu. A myslím že ty si si tiež svojím spôsobom vydýchla.“ Strhla som sa a s hrôzou som mu pozerala do očí, ktoré ma skúmali.
,,P-prosím?“ ledva bolo počuť môj slabý hlások. Srdce mi vybehlo niekam až do krku a v hlave mi dunelo.
,,Keď Naruto prišiel vtedy a povedal, že musí odísť, myslíš si, že som si nevšimol ako si si vydýchla? Nemusel som sa na teba ani pozerať, ale tvoj dych ťa prezradil. Bolo z teba cítiť to uvolnenie.“ Na prázdno som preglgla.
,,Človek by si pomyslel, že keď už si mu povedala svoje ano, tak budeš nešťastná, že odchádza.“ Hovoril to úplne normálnym tónom, vôbec ma nepodpichoval ani sa ma nesnažil strápniť, čo ma ešte viac uvádzalo do rozpakov.
,,Č-čo sú to za reč-i?“ nevedela som ako sa mám obrániť, netušila som vôbec čo mám robiť. Sasuke ma zahnal do úzkych a to aj bez toho, aby sa o to snažil.
,,To je strohé konštatovanie. Hovorím iba to, čo som si všimol.“ Odvrátila som od neho pohľad a snažila som sa ukľudniť.
,,Hinata, prečo si s ním, keď sa za neho nechceš vydať?“ prudko som sa k nemu otočila a neveriaco zízala. Sasuke ma skúmal pohľadom a pri tom vykrivil ústa.
,,Miluješ predsa Naruta, nie?“ spýtal sa ďalšiu otázku, a nedal mi čas odpovedať na tú prvú začo som mu bola istým spôsobom vďačná. Ale nevedela som mu odpovedať ani na túto otázku. Bola som zmetená, nevedela som čo sa so mnou deje.
,,J-ja...“ vnútri mňa sa niečo bilo. Sen a tá noc, kedy sme sa pobozkali. Milujem, nemilujem? Čo k nemu cítim? Pre boha, Hinata, spamätaj sa!
,,Hinata,“ ozval sa varovným hlasom a chcene, či nechcene som sa na neho pozrela.
,,ty si niesi istá svojimi citmi k mužovi, ktorému si povedala svoje áno?“ jeho hlas znel trochu neveriaco. Sklopila som pohľad.
,,Ja... ja neviem... stalo sa toho veľa, a po-potrebujem čas.“
,,Tak prečo si mu potom povedala že si ho zoberieš, keď nevieš čo k nemu cítiš?“ jeho hlas sa ku mne dostával akoby z veľkej diaľky. Pane bože, nemôže vedieť čo sa deje medzi mnou a Narutom, a keď mu to ani Naruto nepovedal, že sa musíme zosobášiť, ja mu to hovoriť rozhodne nebudem. Prudko som vyskočila na nohy a pozerala som sa na oblohu.
,,Sasuke, j-ja, nechcem sa o to-m baviť. To nepochopíš... proste som mu povedala svoje á-no, a na ničom inom už nezáleží.“ Hlas sa mi trochu triasol a ja som dúfala, modlila sa, aby to nepočul. Ucítila som ako sa Sasuke vedľa mňa postavil a o to viac som sa sústredila na oblohu. Nič však nepovedal a to ma prekvapilo. Otočil sa smerom na odchod a tak som šla za ním. Keď ani po hodine nič nepovedal, len zachmúrene pozeral pred seba a ja som vedľa neho šla tak potichu, akoby som tam ani nebola – snažila som sa vyhnúť ďalším otázkam. Dotieravým otázkam, ktoré som nečakala že zo seba Sasuke vyplodí – zrazu sa na mňa otočil a ja som jemne uskočila stranou od ľaku.
,,Odprevadím ťa domov. Musím už ísť. Ak si chceš ešte niečo vybaviť, tak povedz.“ Jeho hlas opäť znel chladne až ma zamrazilo. Pokrútila som hlavou a tak sa otočil smerom k môjmu domu. Keď sme prišli pred dom, iba sa na mňa pozrel, otočil sa a odišiel. Do domu som šla s nepríjemným pocitom. Všetko som zbabrala! Všetko! Čo keď to teraz povie? Ale je jeho najlepší priateľ, nie? Nepovie mu nič, a... nepovie nikomu nič, veď ho nepodrazí. Okrem toho, Naruto sám vie na čom je, nepovedala som mu, že by som ho milovala. Samozrejme, nechcela by som ho stratiť ako človeka, ale povedať mu že ho milujem mi príde byť ešte príliš skoro po tom všetkom.