Forever or never 42: V núdzi spoznáš priateľa...

Situácia na bojovom poli sa od začiatku bojov rapídne zmenila. Dvojičky držali svojich súperov v bariérach, no tí sa nemienili len tak vzdať. Ich blesková guľa, ktorú si prichystali, ich bariéry neprerazila, ale bolo otázne či zvládnu aj ďalšiu. Ak ich prerazia, tak budú nechránení a budú mať málo chakry. Preto musia prísť na spôsob, ako ich zničiť vo vnútri ich bariér.
„Hej, Shinichi,“ ozval sa zrazu Seiichi, „dostal som jeden nápad!“
„No tak to vyklop, nie?“
Seiichi si odfrkol. „Tak ma pozorne počúvaj, ty hlúpa palica.“
„Kto tu je palica, ty...ty.... vuá....nič mi nenapadá!“ rozčuľoval sa Shinichi.
„Tak buď láskavo ticho a počúvaj ma, jasné?“ zvýšil hlas Seiichi, čo sa Shinichimu, samozrejme, nepáčilo. Teraz by sa za iných okolností nadul a začal sa s ním hádať. Ale keďže boli v dosť závažnej situácii, musel či chcel, alebo nie, si vypočuť Seiichiho nápad, ktorý by im mohol dosť pomôcť, a tak počúval a aj dával pozor, miestami prikyvoval. A ten nápad sa mu páčil.

Riko na tom bola dobre, čo sa nedalo povedať o Hľadačovi, s ktorým bojovala. Musela mu pomáhať s chôdzou, keď sa chceli dostať na okraj čistinky, na ktorej sa bojovalo, aby sa vyhli prípadným stretom. Riko si nemyslela, že by Naokiho až tak zranila, ale keď sa ho spýtala, čo sa deje, nechcel jej odpovedať a keď sa tej odpovede dožadovala, tak jej povedal, že jej to povie, keď sa dostanú do bezpečia.
„Tak sme tu,“ povedala a pomaly ho zložila na zem a sadla si vedľa neho.
Nechcela sa ho to stále dookola vypytovať, ale proste to musela...chcela...možno aj obe dokopy...vedieť.
„Prečo si taký doriadený?“ spýtala sa ho znovu.
Naoki sa prudko nadýchol a zvažoval najlepšiu odpoveď, ktorú jej v tej chvíli mohol dať. „Ja...“ začal, „neviem....nie som si istý,“ povedal napokon.
„Čože?“ nechápala Riko. Ako nemôže vedieť, prečo ledva chodí? „A čo si tom myslíš?“ skúsila to inak.
„No...“ začal premýšľať, „máš poriadnu ranu,“ povedal napokon a uškrnul sa. Klamal a vedel, že Riko vie čítať myšlienky, a preto sa snažil na pravý dôvod, prečo nedokáže ani sám chodiť, myslieť.
„Nemyslím si,“ povedala mu na to, ale lichotilo jej to. Pre istotu mu nazrela do mysle a nevidela tam nič, čo by ju malo znepokojiť, preto sa nestresovala, „Sora sa na teba potom pozrie a dá ťa dokopy.“
„Myslíš, že to dokáže?“ spýtal sa pochybovačne a snažil sa nemyslieť na to, že o tom dosť pochybuje. Do kelu, aké je len ťažké rozprávať sa s dievčaťom, čo vie čítať myšlienky.
„Myslím si, že je len málo vecí, ktoré by Sora nedokázala, keď si to už raz dala do hlavy,“ povedala a usmiala sa naňho a on jej úsmev opätoval.
„Tak potom dobre,“ povedal a dúfal, že mu tá Sora naozaj dokáže pomôcť.

„Aha? To je všetko, čo k tomu povieš?“ vyzvedal Šunka...teda Otany.
„Otany,“ povedal Daisuke zamyslene, „asi som prišiel na spôsob, ako poraziť Hľadačov,“ prezradil mu.
„Hľadačov? Však my bojujeme iba s jedným,“ oponoval mu Otany. Vari vidí Daisuke dvojmo?
„Ten istý princíp funguje pravdepodobne pri všetkých Hľadačoch,“ povedal mu Daisuke a Otany vážne prikývol.
„No a ako ich porazíme?“ spýtal sa Otany, ktorý nevedel prísť na nijaký princíp, o ktorom Daisuke hovoril.
Daisuke akurát otváral ústa, že mu to prezradí, ale v tej chvíli sa oproti nim rozbehol Hľadač ako býk. Nebolo čas na pokec, a tak museli bojovať. Daisuke bude musieť povedať Otanymu o tom spôsobe počas boja. Nič sa nedá robiť. A potom ho ešte musia povedať ostatným.

„Tak a je po tebe!“ zvolala Sora, keď dopadla na zem. Pozrela sa na mŕtvolu svojho protivníka a uškrnula. A ten si myslel, že odhalí jej schopnosť. Aby sa však uistila, že je naozaj mŕtvy a že nevstane a nezaútočí zozadu, keď bude maximálne nepripravená. Zohla sa k nemu a skontrolovala mu tep. Nič. Skúsila či dýcha. Nič. Bolo po ňom. Zdá sa, že ďalšia línia tohto Hľadača je preč.
Pomyslela si aké by to bolo super kebyže si z tohto boja vezme menšiu trofej. Tú by potom mohla ukázať Kagom, aby im dokázala, že oni sa len tak nevzdávajú. Ale čo by to tak mohlo byť? Napadla jej Hľadačova katana. Obzerala sa, ale nevidela ju. Žeby ju niekam odhodilo, keď ho trafila? Chcela ju ísť hľadať, ale spomenula si, že jej priatelia bojujú a že nemá čas na to, aby ho strácala. Vykašľala sa na katanu a bežala cez čistinu hľadajúc niekoho zo svojich priateľov, že im pomôže.

„Čo to znamená byť Hľadačom?“ spýtal sa Hidan, ktorý stál blízko jeho Hľadača, ktorý pred sebou stále držal modrú masku.
„Plniť svoju povinnosť,“ odpovedal mu pohotovo Hľadač.
„Akú?“ nechápal Hidan.
„To zistíš, keď sa ním oficiálne staneš. Všetko ti bude jasné,“ odpovedal mu a ani o milimeter neposunul svoju ruku s maskou.
„Budem musieť...no...kur*a!...zabiť...tých, ktorých si mal zabiť ty?“ dostal to konečne zo seba Hidan.
„Nie,“ pokrútil hlavou Hľadač, „to bola moja úloha, nie tvoja.“
„Dokončíš ju?“
„Nie.“
„Prečo?“
„Pretože to bola úloha pre Hľadača a keď prijmeš svoj osud, tak už Hľadačom nebudem,“ vysvetlil mu to.
„Tak prečo najprv nedokončíš svoju úlohu?“ spýtal sa ho Hidan.
„Lebo pre Hľadača je najvyššou úlohou, nad všetky úlohy, nájsť svojho Nasledovníka.“
„Aha.“
„A teba aj tak nemusím zabiť,“ povedal s úsmevom.
„Čo? Nechápem tomu. Kur*a!“
„Teba sme nikdy nemali zabiť. Ale niekoho iného. Toho siedmeho, ktorý tu nie je,“ povedal mu a on pochopil, že myslel Keitu, ktorý už medzi nimi nie je.
„Tak to beriem,“ načiahol sa pre masku, „horšie ako v Akatsuki to azda nebude. Strašne tam varili.“
Hľadač sa nad tým zasmial a podával mu masku.
„Čo by sa stalo, keby som ju neprijal?“ spýtal sa Hidan predtým ako sa jeho prsty dotkli masky. Naozaj ho to zaujímalo.
„Znamenie z tvojho ramena by zmizlo a tak isto aj tvoja nesmrteľnosť.“
„Kurv*, čože?! To by som bol smrteľný?!“ zhrozene skríkol Hidan. Raz ho ten pocit smrteľnosti čaká, ale ten deň je ešte ďaleko.
„Presne tak.“
„Daj sem tú masku!“ vytrhol mu ju z ruky rýchlosťou blesku a Hľadač sa nad jeho správaním iba pousmial.
„A teraz bež zachrániť svojich priateľov,“ mávol rukou pred sebou Hľadač.
„A čo ten doprovod na onen svet?“ spýtal sa Hidan, lebo sa mu marilo, že niečo v tom zmysle hovoril.
„To ešte počká,“ povedal Hľadač, „nejako veľmi rýchlo sa ma chceš zbaviť!“ povedal s humorom, „Choď. Potrebujú ťa.“
A tak sa Hidan rozbehol na pomoc ostatným.
„Zabudol som mu dať tú katanu, kur*a!“ Hľadač si okamžite prikryl ústa dlaňou. Zase to naňho ide, keď sa konečne odnaučil nadávať?

Sora dobehla na miesto, kde bojoval Otany a Daisuke proti Hľadačovi.
„Sora!“ zvolali naraz, keď ju zbadali.
„Ste v poriadku?“ ihneď sa ich pýtala, lebo si všimla aký sú obaja doriadení.
„Viac menej,“ odpovedal jej Daisuke. Podarilo sa im odraziť Hľadačov útok a ten práve vstával zo zeme, že bude opäť bojovať. Chalani sa postavili, každý z inej strany, ku Sore.
Sora sa na moment zarazila. „Prečo ste tu dvaja?“ nechápala. Na každého predsa vychádzal jeden Hľadač.
„Ja som toho svojho už zabil,“ povedal ticho Otany.
„Čože?“ neverila vlastným ušiam Sora. To tento tučko...tento Šunka, ktorý bol miestami absolútne neschopný, porazil svojho protivníka skôr ako ona? „To teda!“ zvolala.
„A prišiel mi na pomoc,“ dokončil Daisuke a Otany sa naňho zasmial, „že Otany?“
„Otany?“ spýtala sa Sora a otočila sa k Daisukemu, „Ty vieš jeho skutočné meno?“ spýtala sa ho prekvapene a on prikývol.
Zrazu, úplne nečakane sa k nich rútil Hľadač aj so svojou predlžovacou katanou.
„Neznášam, keď niekto ruší niečie rozhovory,“ povedala podráždene Sora, lebo chcela vedieť podrobnosti Otanyho súboja.
„Dávaj pozor, Sora. Jeho katana sa naťahuje,“ varoval ju Daisuke.
„Čože?!“ vypleštil oči Otany.
„Takže to je pravda,“ povedala si Sora pre seba, kým sa ku nim blížil Hľadač.
„Čo je pravda?“ spýtal sa jej Daisuke. Možno to potvrdí jeho teóriu o ich katanách.
„Že ich katany majú špeciálne schopnosti,“ povedala mu.
„Také niečo ako naše schopnosti?“ spýtal sa Otany.
„Také niečo.“
„Hm...to mi pripomína,“ zamyslel sa Daisuke a pozrel sa na Hľadača, ktorý sa k nim rýchlo blížil z tej diaľky, kam ho odfúkol Otanyho vietor, „klamal som mu o našich schopnostiach a teraz dosť zúri.“
„Mal by si zvyknúť, že svet je plný klamstiev,“ skonštatovala a zaujala bojovú pozíciu.
„Čo tvoj Hľadač?“ stihol sa ešte spýtať Otany Sory.
„Mŕtvy.“
„Nič iné som ani nečakal,“ povedal Daisuke s úškrnom.
„Pripravte sa na smrť!“ zakričal Hľadač a sústredil toľko chakry koľko len mohol. Jeho katana sa začala vlniť ako had a neustále sa predlžovala a skracovala až to vyzeralo, že má v ruke bič a nie katanu.
„Prečo si mi nepovedal, že dokáže aj toto?“ spýtala sa Daisukeho podráždene Sora.
„Lebo som o tom nevedel?“ odpovedal jej otázkou Daisuke a odpovedal jej pravdivo. O tomto nevedel.
Sora chcela použiť svoje nite, ale nemohla. Jej telom preletel kŕč bolesti a padla na kolená.
„Sora!“ skríkol Otany.
„Použila príliš veľa chakry!“ rýchlo konštatoval Daisuke a pozeral sa z ležiacej Sory na blížiaceho sa Hľadača.
„Daisuke, použi to!“ skríkol naňho Otany a Daisuke pohľadom prebodával jeho katanu. Otany schytil Soru do náručia a rozmýšľal kam ju zatiaľ dať. Jeho premýšľanie prerušil Daisukeho výkrik.
„Nemôžem! Nejde to!“ kričal, „Jeho chakra je prisilná! Odráža ma!“
„Do ri*i!“ zanadávala Sora, ale jej hlas bol slabý. Vedela, že sa tomu nedokážu vyhnúť všetci, pretože tá katana je nevypočítateľná a nedá sa určiť, ktorým smerom udrie. Vykrútila sa od Otanyho a skočila pred nich s vypaženými rukami, ktorými ich chcela ochrániť.
„Sora, čo to robíš?!“ kričal na ňu Daisuke a snažil sa ju odtiahnuť preč, no ona sa nedala.
„Prestaň!“ okríkla ho, „Nemusí zomrieť viac ľudí, ako je nutné!“
„To je síce dobrá poznámka, ale Keita zomrel preto, aby si ty mohla žiť!“ kričal na ňu Otany, „A nezabúdaj, že keď zomrieš, tak sa odtiaľto nikdy, nikto nedostane!“
Sora sklonila hlavu. Na to úplne zabudla. Zabudla na svojich ostatných priateľov. Zabudla na Keitu. Ako mohla?
„Keď sa tam postaví jeden z nás, tak nás potom vyliečiš! Tak uhni!“ kričal naďalej Otany a kúsok ňou pohol.
„Lenže ja vás nevrátim! Tak ako som nevrátila Keitu! A ja už nikoho nechcem stratiť!“ kričala už aj ona.
„Prestaň robiť hovadiny!“ skríkol Daisuke, „Nemáš dosť sily!“
„Že nie?“ spýtala sa Sora, „Získala som novú silu!“ hovorila o temnote. No čo by sa asi tak mohlo stať, keby si od nej požičala kúsok sily? Zdvihla hlavu a na tvári mala odhodlaný výraz. Začala zhlboka dýchať a sústredila sa na tú novú a nebezpečnú silu, ktorá jej kolovala v žilách a snažila sa k nej dostať. Už začínala cítiť ako sa jej dotýka, jej sladké pokušenie a ignorovala krik chalanov. Iba vnímala, ako sa k nej blíži Hľadač s jeho divnou katanou. Pocítila brnenie sily vo svojich rukách. Bolo také známe, akoby jej tá sila kolovala v žilách od nepamäti. Už si stačilo iba predstaviť obraz. Ako Hľadača poprepichovali jej nite. Ale budú stále zelené? Akurát sa to chystala urobiť a zistiť to.
Zrazu bolo vidieť záblesk svetla siahajúci od neba až po zem. Keď zmizol, tak rýchlo ako sa objavil, Hľadač zastal, lebo jeho telo bolo prebodnuté niekoľkými ostrými vecami, ktoré ale neboli katany alebo iné ninja zbrane. Bolo to hnedé. Takže jej nite sú teraz hnedé? Pýtala sa samej seba.
„To nie je možné!“ zvolal Otany.
„Ako?“ pýtal sa Daisuke.
Neboli to jej nite. Boli to korene stromov, ktoré prebodli Hľadačove telo. A jeho katana sa pred ich očami rozpadla v prach. Preto nenašla katanu, ktorá žiarila ako oheň, Hľadača, s ktorým bojovala predtým. Ale oveľa viac šokujúce bolo odhalenie, kto vlastne zabil tohto Hľadača.
„Myslel som si, že so svojím životom budeš zaobchádzať opatrnejšie, keď som ťa zachránil,“ ozval sa hlas osoby, ktorá stála za Hľadačom tak, že ju skoro nebolo vidieť, ale Sora ju spoznala. Vždy ju bude poznať.
„Keita,“ hlesla potichu a po líci jej stiekli slzy. Slzy šťastia...